Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 4.12.2015, 23:24:11
Čítaná: 207×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

............................................................................................................

Prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých sa už nič významné neudialo. Dni plynuli jednotvárne ako predtým a Harryho optimizmus, ktorý sa ho zmocnil po nájdení meča a zničení medailónu, sa začínal pomaly vytrácať.

Cestovali po krajine, neustále sa presúvali z miesta na miesto, pričom sa nikde kvôli bezpečnosti nezdržiavali dlhšie ako deň, dva a donekonečna rozoberali to, kde by sa mohli nachádzať ostatné horcruxy. Premýšľali nad tým, ktoré miesta boli pre Voldemorta natoľko dôležité, že by tam mohol ukryť časť svojej duše. Navštevovali všetky miesta nejako späté s Voldemortom v Británii i v zahraničí, či tie, ktoré sa im v súvislosti s ním zdali zaujímavé, alebo inak dôležité, no bezúspešne. Nemali nič, čoho by sa zachytili, nič, čo by ich posunulo o ďalší krôčik vpred.

Harry bol na základe toho, čo mu kedysi povedal Dumbledore v rámci spomienok na Voldemorta – a to, že Tom Riddle sa uchádzal o miesto učiteľa na škole – presvedčený, že jeden z horcruxov ukryl práve na Rokforte. Rokfort bol pre Toma Ridla rovnako dôležitý ako pre Harryho, a tak cítil, že jeden horcrux musí byť tam. Ale Hermiona zastávala celkom odlišný názor a zakaždým, keď Harry spomenul Rokfort a poukázal na fakt, že to bolo pre Voldemorta dôležité miesto, keďže sa tam – podobne ako on – cítil doma, bol umlčaný.

„Harry? Ako by ho tam Veď-Vieš-Kto ukryl, keď to miesto učiteľa nikdy nezískal? Sám si vravel, že Dumbledore bol presvedčený, že mu na tom mieste záležalo iba kvôli horcruxu..“ opakovala donekonečna Hermiona, ku ktorej sa, merlinžiaľ, pridal i Ron a tak bol Harry prehlasovaný.

Bol to síce rozumný argument, ale Harryho nepresvedčil. Ale keďže sa nechcel hádať, po čase ustúpil, no tá myšlienka mu nedala spávať a jeho inštinkt mu akosi našepkával, že má pravdu a jeden z horcruxov sa nachádza práve tam, na Rokforte. No ako o tom presvedčiť Hermionu? A hlavne, ako sa tam nepozorovane dostať a nebyť chytený, keď ho celý čarodejnícky svet považuje za medzinárodne hľadaného zločinca a striehne na jeho jediný chybný krok?

Phineas sa nakoniec ukázal ako dobrý prostredník s dianím v čarodejníckom svete. Po večeroch, keď sa nudil v svojom druhom portréte, sa u nich občas ukázal a ochotne im referoval všetky novinky, predovšetkým v hone na Harryho Pottera, ako to sám nazval, ale nenápadne z neho vytiahli aj čo-to z diania na Rokforte. Vďaka nemu sa dozvedeli, že Weasleyovci sú v poriadku (Ron sa po tej informácii od šťastia takmer rozplakal), že Bill a Fleur sa nakoniec vzali, aj keď to vzhľadom na okolnosti bola tichá svadba, či to, že na Harryho je stále vypísaná odmena a Voldemort šalie z toho, že sa mu ho nedarí dostať. Harry už od toho večera nemal možnosť porozprávať sa s Phineasom osamote a keďže nechcel vzbudiť v Hermione zbytočné podozrenie, nepýtal sa na nič, čo sa týkalo otca, čím by sa mohol prezradiť, že sa oňho zaujíma viac ako by sa patrilo na niekoho, kto ho oficiálne neznáša. Úplne mu stačilo to, čo sa dozvedel či už priamo, alebo pochopil z Phineasových nenápadných náznakov. Vedel, že Ginny je živá a zdravá, hoci pravidelná návštevníčka riaditeľne, otec je v poriadku, hoci práve neprekypuje šťastím a dobrou náladou (no, ale kedy okolo seba rozdával dobrú náladu?) a jeho priatelia pokračujú v podkopávaní otcovej autority. Tu si však pripadal strašne rozpoltený a cítil sa ako schizofrenik. Na jednej strane sympatizoval s Nevillom, Lunou, Ginny a ostatnými, že majú odvahu vzoprieť sa, nebáť sa prejaviť svoj nesúhlas s novými praktikami na škole, no na druhej strane mu bolo ľúto otca, že to vôbec nemá ľahké v prostredí, kde ho asi tri štvrtina ľudí nenávidí a ten zvyšok ho rešpektuje preto, lebo je Slizolinčan a Voldemortov človek. Phineas sa niekoľkokrát preriekol, že Snape sa často zhovára aj s profesorom Dumbledorom, čo Harrymu iba potvrdilo teóriu, že otec presne vie čo robí (teda vedel aj to, na čo Harry potreboval meč), lebo mu Dumbledore všetko povedal. A pokiaľ mu dôveroval aj po tom všetkom, čo ho na Astronomickej veži tak chladnokrvne zabil, asi bolo naozaj všetko inak, ako sa na prvý pohľad zdalo... A to mu nedalo spávať. Je možné, aby sa v oboch tak veľmi zmýlil? Zatiaľ čo Dumbledora považoval vždy takmer akoby za svojho otca, svojho skutočného otca považoval za obyčajného zloducha, zradcu a vraha. A nakoniec to vyzerá tak, že je všetko úplne naopak? Že jeho otec je len bábka v Dumbledorových rukách, že to všetko zosnoval Dumbledore pre nejakú jemu vlastnú príčinu? Spomenul si, ako Phineas naznačil, že Dumbledore bol chorý. Žeby to naozaj naplánoval takto, lebo vedel, že jeho čas sa kráti a zomrie tak či tak? A aby to nakoniec vyzeralo tak, že ho vlastne zabili kvôli tomu, že to chcel Voldemort?

Podobnými otázkami sa zaoberal večer čo večer, často do neskorých nočných hodín a to, že na ne nevedel nájsť odpoveď ho frustrovalo čoraz viac. Zle spával, stal sa mĺkvejším, zamyslenejším a nervóznejším, a odôvodňoval to tým, že mu chýba Ginny. Čo vlastne bola pravda. Cítil sa sám a nešťastný. Stále na ňu myslel a bál sa o ňu a hoci ho Phineas zakaždým upokojoval, že je v poriadku a má sa dobre, najradšej by bol po rozhovoroch s ním utekal na Rokfort, aby sa o tom presvedčil sám.

Prišiel marec a Harry, Ron a Hermiona sa nepohli ani o krôčik bližšie k nájdeniu ďalšieho horcruxu. Harry už bol z toho znechutený a opäť ho začínali trápiť zlé sny. Nanovo v nich prežíval všetky hrôzy minulého roka, počnúc Dumbledorovou smrťou, až po útek z Godricovej úžľabiny a často sa mu opakovali vidiny, ktorých už bol svedkom. Medzi priateľmi znovu dochádzalo k občasným konfliktom zo stresu. Ani počasie im na dobrej nálade nepridávalo. Teploty boli stále tesne nad bodom mrazu a už niekoľko dní husto snežilo. V jeden taký nepríjemne chladný deň sa Hermiona s Ronom zobrali pohľadať nejaké drevo na kúrenie, lebo už niekoľko dní mrzli a Harry na to doplatil. Prechladol a ochorel. Ležal na posteli, zakrytý niekoľkými dekami, na ktoré Hermiona použila zahrievacie kúzlo, no i tak sa triasol. Hoci by bol najradšej zatvoril oči a spal, vedel, že teraz má jedinečnú šancu porozprávať sa s Phineasom osamote o všetkom, čo ho trápi. S veľkým sebazaprením sa doplazil k obrazu, ktorý už mal svoje čestné miesto v stane, sadol si predeň a zavolal.

Po chvíľke sa v ráme obrazu zjavil bývalý rokfortský riaditeľ a úsmev mu zamrzol vo chvíli, keď uvidel Harryho, červeného tvári s lesklými očami, ako sa trasie aj zabalený v dekách.

„N...nič,“ drkotal Harry zubami, „len som ochorel. Profesor Black, potreboval by som sa s vami porozprávať o o... profesorovi Snapovi, než sa vráti Hermiona s Ronom. Ne... nemôžem pred nimi...“

Phineas sa na neho pozorne zadíval, chvíľku rozmýšľal, než konečne prehovoril.

„Ja... Chcel by som vedieť... Rozpráva sa profesor Snape s profesorom Dumbledorom o mne?“

Chvíľa ticha. Phineas mlčal, premeriavajúc si Harryho skúmavým pohľadom. Harry zvažoval svoje možnosti. Odpovie mu Phineas? Nešiel na to veľmi zhurta? Phineasovo mlčanie v ňom vzbudzovalo obavy a neistotu.

„Prečo vás to zaujíma?“ tá otázka prišla sčista-jasna, keď už Harry v odpoveď ani nedúfal.

Na takú otázku nebol Harry pripravený. Zbledol, narýchlo hľadal nejakú rozumnú výhovorku, no na nič neprišiel. Vtedy si vybavil obraz spred niekoľkých mesiacov, keď mu Dumbledore dal prečítať mamin list. Phineas bol vtedy na Rokforte a dosť škodoradostne sa uškŕňal.

„Ja... Snape je... môj otec,“ priznal napokon. „Ale to vy viete, pane. Boli ste tam pri tom mojom rozhovore s profesorom Dumbledorom.“

„Všímavý chlapec,“ usmial sa Phineas, ale na Harryho otázku stále nereagoval. Rozmýšľal, čo mu môže prezradiť, do akej miery môže Harrymu povedať pravdu, a najmä sám nevedel, čo vlastne Snape robí mimo Rokfortu.

„Áno,“ odvetil napokon. „Profesor Dumbledore povedal vášmu otcovi o tom, čo je vašou úlohou. Chcel od neho, aby vám pomohol zničiť medailón. Zvyšok si už viete domyslieť.“

„Ďakujem. A... Veď-Viete-Kto sa už od Vianoc na Rokforte neukázal?“ Harry sa akosi nedokázal ubrániť myšlienke, že keď je Voldemort na Rokforte, Ginny je v nebezpečenstve. Ani fakt, že o ich vzťahu vie iba otec, mu nepridával na pokoji.

Po istom zaváhaní mu Phineas napokon prezradil, že Voldemort sa už odvtedy na Rokforte neobjavil, no Severus Snape často opúšťa pracovňu na Voldemortove volanie a vracia sa neskoro v noci, pričom si už niekoľkokrát mrmlal niečo o bláznovi s prútikom. To Harrymu nedávalo zmysel, ale Phineas už Harryho ďalšie otázky odignoroval, tak sa rozhodol vrátiť sa k tomu neskôr, ak bude príležitosť. Aj tak už mal pocit, že dlhšie nevydrží. Bolela ho hlava, cítil sa ako na kolotoči a už nevládal ani myslieť. Poďakoval sa Phineasovi za všetko, poprosil ho aby pozdravil otca a ospravedlnil sa, že si musí ísť ľahnúť, lebo sa cíti veľmi zle a točí sa mu hlava.

Ledva sa došuchtal späť do postele, vrátila sa Hermiona s Ronom s plnými náručami dreva. Ich prítomnosti sa potešil, no už sa mu tak neskutočne zatvárali oči, že nemal silu proti tomu bojovať. Upadol do nepokojného spánku.

Ocitol sa v chladnej podzemnej miestnosti, pripomínajúcej kobku. Miestnosť bola ponurá, osvetľovalo ju iba zopár slabo horiacich fakieľ na stenách. V jednom kúte miestnosti sa krčil človek. Nevedel rozoznať, či je to muž alebo žena. Odrazu sa v miestnosti sčista-jasna objavil vysoký chudý muž s popolavou tvárou pripomínajúcou hadiu. Podišiel k schúlenej postave a škodoradostne sa zasmial.

„N.. nie, pane,“ roztrasene odpovedala postava mužským hlasom, pričom zdvihla hlavu. V tlmenom svetle fakle v tom vychudnutom starom mužovi v otrhaných handrách spoznal Ollivandera. Podľa toho, ako vyzeral, tu už musel byť zavretý nejaký čas.

„Klameš! Prečo si to urobil? Povedal si mi, že sa problém vyrieši, keď použijem prútik iného čarodejníka... Myslel si si, že ma oklameš?“

„Nieee,“ z hrdla starého muža sa mu vydral zvuk podobný kvíleniu. „Naozaj nie, pane... Veril som...“

„Crucio!“ rozľahlo sa miestnosťou a vzduch preťal nervy drásajúci výkrik plný bolesti.

„Nieeee, prosím...“ kričal muž, zvíjajúc sa v mukách na studenej zemi.

Scéna sa rozplynula a on bol opäť malým chlapcom. Sedel na zemi vo svojej izbe, v ruke držal prútik a smial sa. Očká mu žiarili, keď svojim detským bľabotaním a nemotorným pohybom rúčky spôsobil, že z prútika vystreľovali zlaté a červené iskričky. Keď sa na izbe otvorili dvere, zdvihol zrak a uvidel v nich stáť otca. James sa usmial, podišiel bližšie, kľakol si k chlapcovi a milo mu vysvetlil, že je ešte veľmi maličký na to, aby sa hral s prútikom. Natiahol k nemu ruku, aby mu ho zobral z rúčky. Chlapec zadžavotal a usmial sa na otca. Odrazu Jamesove jemné črty stvrdli a on hľadel do mŕtvolne bledej tváre s červenými očami. Rozplakal sa.

„Čo za kúzlo ten prútik urobil?“ vrieskal muž, celý sinavý v tvári, nenávidiac detský plač. „Daj ho sem, ty fagan!“

Na ten krik pribehla matka a ako prikovaná ostala stáť vo dverách. Hľadela na muža, ktorý sa naťahoval k jej synovi a inštinktívne vytiahla svoj prútik. Práve vtedy sa muž obzrel a jedným krokom bol pri nej.

„Daj mi svoj prútik, ženská!“ zreval a vytrhol jej ho z ruky. Chlapec už prestal plakať a ustráchane hľadel striedavo raz na mamu, raz na toho strašidelného muža. Muž sa škrekľavo zasmial: „Teraz sa ukáž, hrdina!“ Namieril na chlapca prútikom, no jeho zaklínadlo zaniklo vo výkriku jeho matky.

Harry sa zobudil na vlastný výkrik. Posadil sa na posteli a dezorientovane sa obzeral okolo seba. Navôkol už bola tma, horela iba malá začarovaná sviečka na stolíku uprostred stanu, tak pochopil, že je hlboká noc a Hermiona s Ronom dávno spia. Bol to iba sen, s úľavou si vydýchol. Prezliekol si horúčkou prepotené pyžamo, napil sa vody, ktorú mu Hermiona nechala pri posteli a pokúšal sa opäť zaspať. No nešlo mu to. Ten zvláštny sen mu nedal pokoja.

Obraz Ollivanderovho mučenia sa mu za posledné týždne opakoval v snoch niekoľkokrát, no nerozumel tomu, načo by bol Voldemortovi starý prútikár. Ak Voldemort drží Ollivandera, čo od neho chce? Vysvetlenie, prečo v tú noc reagoval Harryho prútik tak ako reagoval? Alebo potrebuje nový prútik? Ale čo mal znamenať ten druhý sen? Môžu mať tie sny niečo spoločné, nejaký súvis, ktorému zatiaľ nerozumie? Neschádzali mu z mysle Phineasove slová o tom, že otec si mrmle niečo o prútiku.

Srdce mu bilo ako zvon a v hlave mu trešťalo. Cítil akýsi neurčitý pocit strachu, že niečo nie je v poriadku, ale nevedel si to nijako racionálne zdôvodniť. Bol to iba sen, nahováral si, aby sa upokojil, žiadna vidina. Jazva ma nebolí, ani mi v nej nepulzuje. Bol to iba zlý sen, nič viac...opakoval si stále dookola a v snahe znovu zaspať a prestať myslieť na Voldemorta si predstavil Ginny, všetky šťastné spomienky na ňu, tak ako mnohokrát predtým, keď sa po nočnej more márne pokúšal zaspať. Nakoniec mu viečka oťaželi a Harry bol opäť vtiahnutý do ríše snov.

Prešlo niekoľko dní a Harry sa už cítil oveľa lepšie. Teplota mu vďaka Hermioninej starostlivosti ustúpila, zásluhou Rona a jedlu, ktoré zohnal, načerpal sily a tak sa mohli zbaliť a presunúť ďalej, na opačný koniec krajiny. Od tej noci ho prestali trápiť nočné mory a po dlhom čase sa konečne dobre vyspal. Aj počasie sa konečne umúdrilo a po dlhom čase sa ukázalo slniečko. Zmena počasia, blížiaca sa jar a výdatný spánok mali na Harryho pozitívny vplyv a s jeho náladou urobili divy. Našiel svoj stratený pokoj opäť sa mohol celou mysľou sústrediť na hľadanie horcuxov.

S tým čudným snom si viac hlavu nelámal, Niežeby naň zabudol, len popri tých všetkých starostiach s hľadaním horcruxov naň jednoducho nemyslel. Občas sa mu z neho zjavili nejaké útržky, ale rýchlo ich odohnal s tým, že išlo iba o sen a nebude sa tým teda zbytočne zaťažovať. Ani záhadu prútika viac nerozoberal. Pred Hermionou nemohol povedať nič, oni o tom nevedeli, bola to záležitosť iba medzi ním a Phineasom, tak sa s tým rozhodol vysporiadať sám.

Príroda sa odievala do jarného šatu a oni sa stále nikam neposunuli. Akoby sa ocitli v slepej uličke. Stále nenarazili na nič, čo by im pomohlo pohnúť sa vpred. Donekonečna špekulovali čo môže byť tým neznámym horcruxom a kde by mohol byť. Harry sa snažil rozpamätať, čo mu vtedy povedal Dumbledore, ale okrem toho, že bol bývalý riaditeľ presvedčený o tom, že je to predmet po niektorom zakladateľovi Rokfortu, nemal sa čoho iného zachytiť. Slizolinov medailón zničili, Bifľomorovej šálku ešte nenašli, od Chrabromila určite nezískal nič, ostáva jedine Bystrohlavová. Ale čo to, pre Merlina, môže byť, a kde sa to nachádza? A keďže už pred časom Hermiona s Ronom definitívne odsúdili Rokfort ako miesto možnej skrýše jedného z horcruxov, on nenaliehal, hoci bol presvedčený o opaku. Niekoľkokrát sa pristihol, že sa túži dostať do Voldemortových myšlienok, aby zistil aspoň niečo, maličkosť, ktorej by sa zachytil. Pred Hermionou radšej ani nepípol, lebo ako ju poznal, bola by zdesená tou Harryho zvrátenou túžbou a určite by zase argumentovala tým, že Dumbledore by nechcel, aby to spojenie s Voldemortovou mysľou pretrvávalo. Ale Dumbledore bol mŕtvy. Už mu bolo všetko jedno. Ak má zničiť toho slizkého hada, urobí pre to všetko. A spojenie s jeho mysľou bolo to najmenej, čo mohol v tomto smere momentálne dosiahnuť. Ale práve vtedy bol Voldemort zjavne pokojný, a žiadne vidiny neprichádzali. Až raz...

Harry sedel pri stole a čítal Denného proroka. V ten deň mali obrovské šťastie. Nielen že sa im podarilo zohnať normálne jedlo (hoci by sa skôr dalo hovoriť o krádeži v supermarkete, hoci zanechali pri pokladni potrebný obnos peňazí), ale úplnou náhodou natrafili na jedného čarodejníka, ktorému z tašky vykúkal Denný Prorok. Harry neváhal a zobral mu ho.

„Stále to isté,“ šomral, kým Hermiona pripravovala jej vychýrenú výdatnú cibuľovú polievku. „Harry Potter stále na úteku. Akákoľvek informácia o hľadanom bude odmenená. Že ich to ešte neprestalo baviť...“

„Neviem, prešla ma na tie noviny chuť...“ vzdychol Harry a posunul Proroka Ronovi.

„Naozaj tam nič nie je. Okrem nudných správ z ministerstva, kde vychvaľujú nové zmeny, niekoľkých receptov a výsledkov metlobalových zápasov si top témou ty,“ skonštatoval Ron po niekoľkých minútach zbežného prelistovania novín. „Si hviezda, Harry!“ zasmial sa, no v momente zvážnel.

„Harry? Deje sa niečo?“ vyľakane sa spýtal, keď hľadel do bledej tváre kamaráta.

„Strašne ma rozbolela hlava. Asi si pôjdem na chvíľu ľah...Áááá!“ vykríkol Harry od bolesti a zovrel hlavu v dlaniach. Bolesť sa stupňovala, jazva ho začínala prudko páliť.

„Moja... jazva...“ Harry ťažko dýchal a pred očami sa mu začínali prelínať rôzne obrazy.

Videl mladého svetlovlasého chlapca, sediaceho na podobločnici okna, ako vystrelil omračujúce zaklínadlo na iného chlapca, menšieho a zavalitejšieho a potom so smiechom vyskočil z okna; videl, ako Voldemort mučí Ollivandera a vraždí nevinných ľudí. A potom to prišlo...

Mal pocit, že mu roztrhne od bolesti hlavu. Jazva mu horela a on už tú bolesť nedokázal ignorovať. Podvolil sa jej...

Videl vysokú budovu, ponurú pevnosť, čiernu a odpudzujúcu. Blížil sa k tej budove pokojne, v očakávaní blížiaceho sa víťazstva.

Približoval sa k vysokej budove, ponurej a čiernej. Kráčal pokojne, v očakávaní blížiaceho sa víťazstva. Už ju má na dosah. O chvíľu získa to, po čom tak dlho túžil, čo tak dlho hľadal...

Už je na mieste. Kráčal popri vysokých múroch pochmúrnej pevnosti. Hľadel do najvyššieho okna najvyššej veže. Vzlietol a letel k oknu na samom vrchole veže. Cez okno videl chudú postavu, skrčenú na tvrdej kamennej posteli, prikrytú chatrnou otrhanou prikrývkou. Pretisol sa cez štrbinu v okne a podišiel ku mužovi na posteli. Dúfal, že ešte nie je mŕtvy... Muž na posteli sa pomrvil, otvoril oči a na tvári sa mu zjavil údiv.

„Tak si prišiel,“ hlesol. „Tušil som, že prídeš. Ale prišiel si zbytočne. Nikdy som ho nemal.“

„Klameš!“ vykríkol, a hľadel do starcovej bledej a vráskami poznačenej tváre.

„Tak ma teda zabi,“ uškrnul sa starec. „Ten prútik ti aj tak nikdy nebude patriť... Ten boj nevyhráš.“

Na Voldemortovej tvári sa objavil hnev a červené oči blčali od zlosti. Celu ožiaril záblesk zeleného svetla a vetché telo starca ochablo...

„Harry? Si v poriadku?“ doliehal k nemu vzdialený hlas. Otvoril oči a obraz pevnosti, Voldemorta a starca zmizol. Pred ním stála bledá Hermiona.

„Áno,“ zaklamal, pretože ani zďaleka nebol v poriadku. To, čo uvidel, ním otriaslo, Voldemort opäť zabil človeka. Len tak, lebo nedosiahol čo chcel.

Prudko dýchal a bol bledý ako stena. Pred očami sa mu prelínali obrazy toho, čo videl, rozhovorov s Phineasom a toho sna, na ktorý si práve spomenul.

„Áno. A už viem o čo mu ide. Pamätáte si, ako som vám hovoril, čo urobil môj prútik v tú noc, keď ma Fénixov rád sťahoval?“

„Áno, tuším konal sám, nie? Aspoň tak si spomínal,“ rozpamätala sa Hermiona na tú osudnú noc, keď unikli Voldemortovi o vlások.

„Správne,“ pokračoval Harry. „Veď-Vieš-Kto to nevedel pochopiť, prečo môj prútik konal tak, keď on mal cudzí prútik a ten sa zničil. Zajal a mučil Ollivandera, aby mu tú záhadu vysvetlil. Videl som to v opakujúcich sa vidinách a snoch. Ale Ollivander mu na to odpovedať nevedel. To je všetko, čo som videl. Ďalej už len dedukujem na základe toho, čo som sa minule dozvedel od Phineasa, keď ste boli preč,“ ospravedlňujúco pozrel na Hermionu, ktorá sa zamračila, keď Harry naznačil, že opäť sa raz rozprával s Phineasom sám.

„Naznačil mi, že Snape často odchádza za Veď-Vieš-Kým a preriekol sa, že pár krát mrmlal niečo o prútiku. Teraz som videl, ako Veď-Vieš-Kto zavraždil Grindelwalda,“ vzdychol Harry. „No ešte predtým mu Grindelwald povedal, že ten prútik nikdy nebude jeho.“

Harry sa odmlčal a snažil sa utriediť si myšlienky. Už mu to začínalo dávať zmysel, skladačka začala do seba zapadať. Už vedel, čo Voldemort hľadá, hoci celkom presne nevedel, na čo mu to bude. Telom sa mu začínala šíriť vlna eufórie, cítil, že pomaly prichádza na stopu niečoho, čo mu bude v budúcnosti možno hodiť.

„Čo tým chceš naznačiť, Harry?“ prerušila tok jeho myšlienok Hermiona.

Hermiona nechápavo krútila hlavou. „Ale načo by mu bol ďalší prútik?“

„Asi to nebude obyčajný prútik. Keď ho mesiace hľadá, zabíja kvôli nemu nevinných ľudí... Zjavne je to nejaký zvláštny prútik, ktorý mu má pomôcť poraziť ma, Hermiona.“

„Je to jasné, nie? Voldemort ma chce poraziť pomocou nejakého mocného prútika!“ zvolal Harry na tvárach jeho priateľov sa objavil výraz číreho zdesenia.

A v tej chvíli sa pred stanom ozvalo hlasné puknutie a počuli blížiace sa kroky a tlmené hlasy.

Keď láska bolí...