Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 22.11.2015, 22:33:45
Čítaná: 205×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

nová kapitolaaa! ja som to vedela, že to tentoraz bude rýchlejšie ako naposledy ;)

............................................................................................................

Nasledujúce dni bol Harry ako vymenený. Vedomie, že sa pohli o krôčik vpred, mu vlialo nádej a dodalo novú silu.

Zničili horcrux a majú meč, prostriedok na zničenie tých ďalších. Hoci momentálne boli k nájdeniu tých ďaších rovnako ďaleko ako predtým, konečne, po dlhom čase cítil, že sa aspoň trochu pohli dopredu. A hoci si uvedomoval, že ich ešte čaká dlhá cesta, veril, že nálada medzi nimi už nebude taká pochmúrna a že tie zostávajúce horcruxy nájdu skôr ako bude neskoro. Problém bol, že netušil, kde by sa mohli zvyšné dva horcruxy nachádzať, nakoľko Nagini sa od Voldemorta nepohne. O jednom z nich bol presvedčený, že je to Bifľomorovej šálka zo spomienok Hepzibah Smithovej a ten druhý? No to bude ťažší oriešok. Budú muieť veľmi obe pátrať po nejakom predmete po Bystrohlavovej. Bol si však istý, že tak ako Bifľomorovej šálka, aj toto bude nejaký vzácny predmet, ktorý sa zázračne stratil. A Nagini je jasná. Dumbledore bol presvedčený, že ona je ten posledný horcrux. Tú si nechá nakoniec, pri stretnutí s Voldemortom, inak to ani nejde.

Nájdenie meča sa stalo hlavnou témou nasledujúcich dní. Zatiaľ čo Harry si bol pomerne istý darcom a nezdieľal Hermione nadšenie pre spriadanie rôznych teórií o tom, kto im ho mohol darovať, jednej nepravdepodobnejšej ako druhej, Rona a Hermionu zožierala zvedavosť a nedokázali pochopiť, že Harryho to vôbec netrápi. Harry sa na ich teóriach v duchu dobre zabával, no zároveň si ani on neprestával klásť otázku, či mu ten meč naozaj poslal otec. Ale ak nie otec, potom kto iný? Kto iný mohol mať prístup k Chrabromilovmu meču, ktorý za normálnych okolností neopustí kanceláriu riaditeľa Rokfortu? A ešte tu bol ten patronus... Nevedel o nikom, kto by mal patronusa laň... A najmä, odkiaľ pre Merlina vedel, kde sa práve nachádzajú?

Myšlienka na otca a na to, že by sa mu snažil pomôcť, mu nedala spávať, a vedel, že nebude spokojný, kým to nezistí. Bol najvyšší čas porozprávať sa s portrétom Phineasa Nigellusa.

A tak raz podvečer, keď sa Ron s Hermionou pod rúškom tmy (hoci skrytí pod neviditeľným plášťom) vybrali zohnať nejaké jedlo, Harry sa rozhodol.

Našťastie, Hermiona si korálikovú kabelku, ktorá ukrývala celý ich majetok, nechala v stane a tak mohol Harry nerušene realizovať svoj plán.

Bál sa, nevedel ako Phineas zareaguje na jeho prosbu, zvlášť keď ho pred časom tak nešetrne strčili do Hermioninej kabelky. Bol si vedomý toho, že sa ho to muselo dotknúť. S hlbokým nádychom a výdychom otvoril kabelku, vybral portrét bývalého slizolinského riaditeľa a modlil sa, aby sa ukázal. S tlčúcim srdcom zavolal.

Ani teraz žiadna odozva. Posledný pokus, pomyslel si, a ak sa neukáže, vzdám to.

„Prosím pomôže vždy,“ začul chladný, sarkastický hlas, ktorý mu pripomenul otca a vzápätí sa v obraze objavil aj jeho obyvateľ.

„Pán Potter,“ podozrievavo si ho premeral a na tvári mu pohrával sebavedomý úškrn „môžem vedieť čo je také dôležité, keď ma rušíte uprostred večere?“

„Ja... Ach, prepáčte,“ habkal Harry, nevediac ako začať, čo povedať, aby vo Phineasovi nevzbudil ešte väčšie podozrenie než svojím nečakaným zavolaním. Toto nedomyslel.

„Mimochodom, bolo od vás veľmi bezočivé ma len tak odstrániť z domu mojich predkov a strčiť do kabelky tej malej humu...“

„Nehovorte jej tak!“ vybuchol Harry i napriek odhodlaniu nenechať sa Phineasovou uštipačnosťou vytočiť, a bol si vedomý, že teraz sa môže Phineas vážne uraziť a keď teraz odíde, už ho pravdepodobne viac neuvidí. Phineas na potvrdenie Harryho myšlienkových pochodov urazene nadvihol obočie a chcel sa obrátiť na odchod, no Harry ho zastavil.

„Profesor Black! Prepáčte. Nechcel som vás uraziť... Ja... Len som sa vás chcel niečo opýtať.“

Phineas nepovedal nič, iba naňho uprene hľadel a jeho tmavé oči sa zavŕtavali do Harryho. Akoby mu chcel naznačiť, že ak to nie je nič dôležité, ak ho vylákal z tepla rokfortskej kancelárie kvôli nejakej taľafatke, nech ho Merlin chráni!

„Profesor Black... Budem k vám úprimný. Nechcem chodiť okolo horúcej kaše... Nepoveril vás profesor Snape pred časom nejakou úlohou v súvislosti s nami?“

Phineas sa na Harryho zadíval pohľadom, akoby mu Harry práve oznámil, že sa ide dobrovoľne vzdať Voldemortovi. V očiach sa mu zračilo podozrenie a nedôvera.

Harryho táto otázka trochu zaskočila, ale nedal to na sebe znať. Keď sa rozhodol s pravdou von, podvedome niečo podobné očakával.

„Keď sa profesor Snape stal riaditeľom, mali sme obavu, že vás poverí sledovaním domu na Grimauldovom námestí, či sa tam náhodou neobjavím. Aby ma mohol zradiť Veď-Viete-Komu. A keďže sme tam v tom čase aj naozaj boli, nuž... Hermiona nemala lepší nápad ako schovať vás do kabelky,“ vzdychol Harry a upieral pohľad do zeme, no o chvíľu pokračoval. „A naše podozrenie sa, myslím, ukázalo ako opodstatnené, hoci... Mal som posledné dni dosť času na premýšľanie a s odstupom času som si uvedomil, že nikdy sme nahlas nevyslovili miesto kde práve kempujeme, až donedávna, keď mi Hermiona priamo odpovedala na otázku kde nás premiestnila. Ešte v ten deň som mal nezvyčajnú návštevu s ešte nezvyčajnejším darom. Neviete o tom nič?“

Harry zmĺkol a čakal. Modlil sa, aby jeho úprimnosť všetko iba nezhoršila. Ale ako Phineas vstúpil do obrazu, bol rozhodnutý, že staví všetko na jednu kartu. Najlepšie bude na rovinu povedať mu čo ho trápi.

Phineas zatiaľ na Harryho nechápavo hľadel a rozmýšľal, čo sa muselo tomu chlapcovi stať, keď má odrazu taký bystrý úsudok.

„Áno,“ odpovedal po chvíli. „Keď som sa po tom bezočivom ukrytí do kabelky vrátil do svojho rokfortského portrétu, profesor Snape ma poprosil, aby som na vás dával pozor a ak by sa niečo stalo, ihneď mu dal vedieť. Tušil som, prečo mu na vás tak záleží, ale nechcel som sa vrátiť, dotklo sa ma vaše bezohľadné zaobchádzanie. Profesor Snape bol však neoblomný. Nuž som napokon súhlasil a z času na čas som cestoval medzi Rokfortom a kabelkou tej hu... slečny Grangerovej. Ale nevedel som toho veľa. Krátko pred Vianocami bol profesor Snape ešte neoblomnejší. Netušil som, o čo mu vlastne ide, ale bolo očividné, že je to preňho veľmi dôležité. Poveril ma, aby som sledoval každý váš pohyb, slovo a snažil sa zistiť kde sa nachádzate. A ako ste sám bystro poznamenali, krátko po Novom roku sa slečna Grangerová prezradila a ja som mohol profesorovi Snapovi konečne po dlhých mesiacoch odovzdať informáciu o vašom pobyte. Takého šťastného som ho nevidel už dávno... Ešte v tú noc vybehol s kancelárie s Chrabromilovým mečom.“

„Tak je to pravda... Bol to on... Chce mi pomôcť, nie ma zradiť...“ dojato šepkal.

„Myslím, že ak by vás chcel zradiť, urobil by to už dávno,“ uzemnil ho Phineas. „Od začiatku musel vedieť, že sa skrývate na Grimauldovom námestí, prečo inak by ma žiadal o sledovanie toho domu? Okrem toho, mal aj iné príležitosti ako vám ublížiť...“

Kolieska v Harryho hlave pracovali na plné obrátky. Koľko času ešte má, kým sa vrátia Ron s Hermionou? Stihne s Phineasom prebrať všetko, čo mal v pláne?

„Profesor Black... Mohli... Mohli by ste profesorovi Snapovi odovzdať odkaz? Že mu ďakujem za meč a že som v poriadku...?“

„Samozrejme, pán Potter, myslím, že profesor Snape sa len poteší. A teraz, ak sa neurazíte...“

„Harry!“ prerušil ich nahnevaný Hermionin hlas tesne po tom, ako Harry zaregistroval pohyb pri vchode do stanu. „ČO – TO – ROBÍŠ?“ vrieskala, keď zbadala Harryho čupieť pred Phineasovým portrétom. „Len čo sa s Ronom na chvíľu vzdialime, už ohrozuješ našu, no predovšetkým svoju bezpečnosť??“

„Hermiona, brzdi, vysvetlím ti to,“ upokojoval ju Harry a poprosil Phineasa aby ešte chvíľu vydržal. Ten len prevrátil očami a s výrazom najhlbšieho znechutenia čakal, zatiaľ čo Hermiona zaujala bojový postoj s rukami na prsiach.

„Hermiona, nemáš sa čoho obávať. Phineas nie je náš nepriateľ, nechce nás zradiť,“ začal, a keď Hermiona prestala vyvádzať, nadýchol sa a pokračoval. „Ten meč mi poslal Snape.“ Výraz na tvári Hermiony a Rona stál za to. Vyvalené oči, otvorené ústa, takmer bolo počuť jej myšlienky, ako sa jej preháňajú hlavou.

„Mal som isté podozrenie už tej noci, ale nechcel som vám nič hovoriť, pokiaľ sa mi to nepotvrdí. Tak som naozaj využil čas keď ste s Ronom odišli a spojil sa s Phineasom. Potvrdil mi moju teóriu o meči. A kým ste nás prerušili, stihol mi toho povedať viac. Tvoje podozrenie ohľadne sledovania Siriusovho domu sa ukázalo ako opodstatnené, len s tým rozdielom, že Snape nám nechce ublížiť, ale pomôcť.“

„Ale prečo by to robil?“ zmohla sa konečne prekvapená Hermiona na slovo. Stále nerozumela tomu, prečo by Snape, Voldemortova pravá ruka, chcel pomáhať práve Harrymu Potterovi, keď doteraz všetko nasvedčovalo o opaku.

„Harry, zradil Dumbledora, zradil i teba. Ako mu môžeš veriť? Čo ak je to iba ďalšia pasca?“

„Nezmysel!“ ozvalo sa z portrétu. Všetci traja sa strhli. Úplne zabudli, že tam Phineas ešte stále je a čaká kým si to medzi sebou nevyjasnia.

„Profesor Snape nikoho nezradil. Profesor Dumbledore bol chorý a ani pána Harryho...“

„Ale zradil!“ vykríkol Ron, ktorý doteraz iba mlčal a civel na scénu pred sebou. „Harry mal vidinu ako Snape povedal Veď-Viete-Komu, že sa Harry skrýva u nás.“

„To nie je pravda... Ale, odkiaľ ste sa vlastne dozvedeli o tom tabu?“ zaujímalo Nigellusa.

Phineas si vzdychol. „Počul som, keď profesor Snape hovoril profesorovi Dumbledorovi o tom, ako sa na meno Temného Pána vydalo tabu. Ide o to, že na tom mene spočíva kliatba a jeho vyslovenie naruší všetky ochranné zaklínadlá. Jednoducho povedané, nech ste kdekoľvek a chránení aj tými najzložitejšími čarami, po vyslovení toho mena si vás ľahko nájdu. Temný Pán zrejme dúfal, že vás takto rýchlo dolapí, ale ako vidím, poriadne sa prerátal,“ uškrnul sa Phineas. „Na Vianoce som bol svedkom jeho hnevu, keď profesora Snapa navštívil v kancelárii. Poviem vám, pekne zúril, keď ste mu v tej Godricovej úžľabine ušli spred nosa.“

Phineas na chvíľu stíchol Harry v duchu ďakoval Ronovmu strachu z Voldemorta, keď ho na jeho želanie prestali nazývať menom. Ešte nikdy mu tuším nebol taký vďačný ako teraz...

„Ale aj tak stále nemáme istotu, že nás profesor Snape nechce zradiť,“ ozvala sa Hermiona. „Všetko zatiaľ svedčí proti nemu.“

„Nezmysel,“ zopakoval Phineas. „Keby chcel profesor Snape pánu Potterovi ublížiť, neváhal by použiť tú najsilnejšiu zbraň, akú voči nemu má.“

„Ginny Weasleyová. Ak by ho chcel zničiť, nemyslíte si, že by siahol na to, na čom Harrymu najviac záleží?“

Harrymu sa zatmelo pred očami a v momente sa mu vybavila scéna, keď ničil ten odporný horcrux. Phineas má pravdu. Ginny je to jediné, na čom Harrymu záleží najviac na svete, viac ako na svojom živote a keby sa jej niečo stalo, neváhal by sa obetovať... A otec to dobre vie.“

„Zabúdate, slečna Grangerová, že kým prebývam vo svojom rokfortskom portréte, som svedkom rôznych rozhovorov, aj takých, ktoré inak ostanú prísne tajné,“ povedal, pričom významne žmurkol na Harryho. Harry si bol viac než istý, že tou narážkou nemyslel práve jeho niekdajší rozhovor s Dumbledorom o Ginny...

„A moja sestra je v poriadku?“ vyletelo z Rona práve vo chvíli, keď otváral ústa aj Harry. „Odkedy sme ušli z Brlohu, nemáme o mojej rodine žiadne správy.“

Ron s malou dušičkou napäto očakával odpoveď. Phineas chvíľu rozmýšľal, než odpovedal. Harry s Ronom už boli na pokraji kolapsu.

„Áno, je.“ Harrymu padol zo srdca obrovský balvan. Ron sa od úľavy takmer rozplakal. „I keď sa nespráva práve najrozumnejšie a vystavuje sa nebezpečenstvu.“

„Spolu s ďalšími študentmi, prevažne z Chrbromilskej fakulty podrýva autoritu profesora Snapa a nový režim na škole. Profesor Snape je voči nej zatiaľ zhovievavý, čo sa nedá povedať o Carrowovcoch, no obávam sa, že aj jeho trpezlivosť má svoje hranice.“

O tom Harry vedel svoje. A vedel aj, že Snape Ginny zatiaľ toleruje iba kvôli nemu. Napriek všetkému sa nedokázal na Ginny hnevať, musel obdivovať jej odvahu.

„A ešte niečo... Dajte si pozor, aby vás s tým mečom nikto nevidel. Niekto by si mohol myslieť, že ste ho ukradli... A teraz ma ospravedlňte. Dobrú noc! A Phineas Nigellus opustil svoj obraz.

Po Phineasovom odchode dlhú chvíľu nikto neprehovoril a len mlčky na seba hľadeli a snažili sa, každý po svojom, spracovať to, čo práve počuli.

V tú noc Harry po dlhom čase zaspával s myšlienkami na otca. Tak ako sa toho rozhovoru s Phineasom spočiatku bál, nakoniec bol pokojný, že to dopadlo nad očakávanie. A hoci pôvodne nechcel Hermione ani Ronovi hovoriť nič, napokon bol rád, že to vedia aj oni. A ani im nemusel povedať celú pravdu.

V hlave mal opäť zmätok. Stále sa na otca hneval. Predovšetkým na to, že zabil Dumbledora. Ale Phineas povedal, že bol chorý. Žeby tá Dumbleorov prosba bola predsa len prosbou o ukončenie utrpenia, ktoré sa iba zhoršilo vypitím toho jedu? Alebo chcel Dumbledore ten je vypiť sám iba preto, aby urýchlil svoj, už aj tak neodvratný koniec?

Ale práve im pomohol... Poslal im meč, aby mohol Harry poraziť Voldemorta. To, čoho sa donedávna obávali – že Phineas bude donášať Snapovi – sa nakoniec ukázalo ako pravdivé, až na to, že otec im nechcel ublížiť. Naopak, chcel ich chrániť a pomôcť im. Stále mu na ňom záleží... V očiach ho začínali páliť slzy. Jeho hnev na otca a pocity zrady sa pomaly vytrácali a menili sa na smútok, na túžbu vidieť ho, porozprávať sa s ním a objať ho.

Chýbal mu. Veľmi. Prvýkrát v živote mu naozaj chýbal. Doteraz si to neuvedomoval, ale teraz to pocítil v celej svojej sile. Slzy už nedokázal zastaviť. Dúfal len, že Ron s Hermionou už spia, aby im ráno nemusel vysvetľovať čo sa s ním v poslednom čase vlastne deje. Už teraz sa správa podozrivo, keď im nepovie o svojich podozreniach.

Zaspával s rozhodnutím, že jeho dnešný rozhovor s Phineasom nebol posledný, že keď bude mať možnosť, ešte sa s ním spojí.

A na Rokforte vo svojich komnatách zaspával Severus Snape s úsmevom na perách s vedomím, že Harry je v poriadku a snáď mu konečne odpustil...

Keď láska bolí...