Kapitola:
Pridaná: 21.11.2015, 12:29:27
Čítaná: 777×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luna Lovegoodová (JKR), Draco Malfoy (JKR)
Stručný dej: Sedem rokov v Rokforte – a zároveň len sedem rozhovorov za život. Dokáže zopár krátkych chvíľ s Lunou Lovegoodovou zmeniť Draca Malfoya? (Napísané v r. 2013 O:))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Rozhovor v Rokfortskom exprese 2 » Rozhovor na chodbe s nápisom 3 » Rozhovor na pohyblivom schodišti 4 » Rozhovor pri Ohnivej čaši 5 » Rozhovor v Rokville 6 » Rozhovor v Astronomickej veži 7 » Rozhovor po bitke o Rokfort Epilóg » Epilóg

LUNIN ŠTVRTÝ ROČNÍK (1995/1996)

(29.-30. marec 1996)

Draco Malfoy strávil väčšinu nedávnych dní intenzívnym premýšľaním. Uvedomil si, že už má toho všetkého dosť. Víkendové stretnutia smrťožrútov ho prestali baviť v okamihu, keď pochopil, že Temný pán ho nepovažuje za hodného svojej prítomnosti, a pozitívny nádych stratilo aj členstvo v Inkvizičnej čate zorganizovanej profesorkou Umbridgeovou. Neustále sa iba naháňali za nedosiahnuteľným cieľom, ku ktorému Draco už ani netúžil dôjsť, odkedy sa dozvedel, že k Potterovej „skupinke“, ktorú sa dlhé mesiace márne snažili usvedčiť z porušovania dekrétov profesorky Umbridgeovej, patrí aj Luna Lovegoodová.

Veru, napremýšľal sa už dosť. Pôvodne jej chcel spoločne strávený čas v Rokville navrhnúť ešte na jeseň, začiatkom svojho piateho ročníka, ale akosi od toho upustil, len čo si ju predstavil po svojom boku. Ibaže teraz už uznával, že ich nepomenovaná tradícia jedného rozhovoru za ročník sa mu páči. Čudoval sa, že dosiaľ za ním ešte ani raz neprišla a „neotravovala“ ho. Predsa len, marcu ubiehali posledné dni, jar prekvitala a s ňou sa blížilo leto a teda koniec školského roka. Nechcel premeškať príležitosť a vynechať jeden rozhovor, hoci by to nikdy pred živou dušou (a vlastne ani pred duchom) nepriznal.

Tesne pred odchodom do Rokvillu sa v jeden piatok postavil pred žaláre, keďže zistil, že bystrohlavskí štvrtáci majú hodinu elixírov, a čakal. Na jeho šťastie bola Luna medzi poslednými, čo opúšťali triedu, takže ju poľahky pristavil nepozorovaný. „Luna,“ oslovil ju a mierne zakašľal, aby jeho hlas znel o čosi hrubšie, „chcel som sa spýtať: ideš zajtra do Rokvillu?“

„Ahoj, Draco Malfoy. Nuž, áno, chystám sa. Prečo? Chceš, aby som ti niečo kúpila?“

Pokrútil hlavou. Lune sa páčilo, že si nechal narásť o čosi dlhšie vlasy a že mu plavá ofina, padajúca do striebornošedých očí, svedčí omnoho viac než ten ulízanec, čo kedysi nosil. „Ja by som chcel niečo kúpiť tebe,“ naznačil. Nemal ani poňatia, ako sa dievčatá pozývajú von. Doteraz za ním neustále behala Pansy Parkinsonová, a tú veru nemusel nikam volať; vždy sa totiž všade, kam mieril, nanominovala sama.

„Si milý, ale to nemusíš. Tiež tam predsa pôjdem a kúpim si, čo potrebujem.“

„Myslím tým, že by som ťa rád na niečo pozval. Chápeš, porozprával sa a... tak. Teda, to je vlastne všetko.“

„Robíš si zo mňa predčasný prvoaprílový žartík?“ zažmurkala.

„Nie,“ prekrútil očami. Občas vie byť TAKÁ nechápavá! „Čo povieš na pokec nad sladkosťami? O pol štvrtej v Medových labkách?“

„Sladkosti zbožňujem!“ oči jej zažiarili. A keďže následne odposkakovala preč, Draco sa rozhodol brať to nadšené zvolanie ako súhlas.

„Potrebujete odo mňa niečo, pán Malfoy?“ ozval sa mu spoza chrbta hlas profesora elixírov. Snape celkom logicky predpokladal, že tam pravdepodobne hľadá jeho ako vedúceho svojej fakulty.

„Len sa...“ Dohadujem si rande s Lunou Lovegoodovou! trhlo mu kútikmi úst. „Prechádzam sa. Chystáte sa zajtra do Rokvillu, pán profesor?“

„Malfoy,“ Snape nadvihol obočie, „videli ste ma niekedy v Troch metlách? Alebo sa vám vari hodím k Madam Pudifootovej?“

„Tak sa tam asi... neuvidíme.“ Radšej rýchlo odplachtil preč, sprevádzaný Snapovým začudovaným pohľadom.

Nebol sám sebou, necítil sa ako Draco Malfoy. Napĺňala ho... radosť? Bolo to akési iné, nové – úprimná, nie škodoradostná radosť. Vedel, že Luna Lovegoodová ho mení. A niečo v ňom – svedomie? pýtal sa sám seba – aj chcelo, aby to pokračovalo.

Počas najbližšej hodiny transfigurácie sa Vincent Crabbe a Gregory Goyle nestihli čudovať, akú má ich slizolinský kamarát dobrú náladu: dokonca ani nebol drzý k McGonagallovej, hoci si to ako člen Inkvizičnej čaty mohol dovoliť viac-menej beztrestne.

Na druhý deň, keď sa jeho kumpáni chceli ísť prežierať a opiť do Rokvillu, vyhovoril sa, že na práci má dôležitejšie veci než hlúpe výlety – vraj ostane v klubovni a bude na pavúkoch precvičovať nové mučiace kúzlo, čo sa naučil od smrťožrútov. Dvaja tučniaci ho neprehovárali a vybrali sa do Kančej hlavy, kde robili výborný bravčový lalok s kolenom a bôčikovú polievku podávali s chrumkavým čerstvým chlebom a korbeľom zmesi ďatelinového piva a ohnivej whisky. To obom dokonale stačilo ku šťastiu.

Predtým, než vstúpil do Medových labiek, obzrel sa. Nik si ho nevšímal; beztak by ho v hnedej bunde Blaisa Zabiniho a s kapucňou na hlave nik nespoznal. Vošiel dnu a po čierno-bielych kachličkách došiel až k Lune. Ľahko ju rozoznal, dlhé plavé vlny jej padali po celej dĺžke chrbta a takpovediac svietili v prítmí neosvetleného obchodíka. Zaneprázdnená predavačka si ho ani nevšimla a Draco náhlivými krokmi obišiel regál, pri ktorom sa Bystrohlavčanka zdržiavala, obdivujúc tmavohnedé zákusky v tvare kotlíkov so zelenou polevou, pepermintové žabky a ružový kokosový ľad. Postavil sa z opačnej strany. „Čau.“

Dvihla k nemu zrak a usmiala sa. „Rozmýšľam, že by som si kúpila tekvicovú šumienku. Neviem však, či sa mi vôbec zíde, keď nám v Rokforte dávajú toľko tekvicového džúsu. Čo povieš?“

„Vyber si hocičo. Zaplatím to.“

„To nemusíš! Asi si vezmem len tri cukrové brká a šokoládu.“

Najprv sa sám pre seba uškrnul, zamysliac sa nad tým, či práve šokoláda je zodpovedná za Lunin večne prekvapený výraz, vzápätí sa ale zamračil. „Šokoládu?“ zopakoval. Dosiaľ si pamätal, ako na Valentína celej Inkvizičnej čate prišiel balíček so šokoládou. Obsahoval nielen sladkú dobrotu, ale aj papier so zopár dosť šťavnatými nadávkami. Ešte stále sa im nepodarilo nikoho dolapiť za tento prehrešok.

„Dáš si niečo aj ty? Och, a pre Hannah Abbotovú musím vziať gumové slimáčiky, je totiž chorá a vraví, že jej veľmi pomáhajú prekonať chrípku. Kto by to bol povedal: že s takým príjemným oteplením niekto ochorie?“

Kým kráčali k pokladni, Draco schmatol balíček Drooblových žuvačiek. Následne podal pani Flumovej, spolumajiteľke obchodu a manželke Ambrosia Fluma, hromadu galleónov. „Zrátajte si to,“ vyzval ju a tváril sa, akoby nič.

Luna váhala. Siahla ešte po večnej lízanke s mangovou príchuťou, obalenej v bielej čokoláde, a s neistým výrazom ju priložila na pult k svojmu tovaru. Pani Flumová vydala Dracovi tri galleóny a dvanásť siklov, on si ich strčil do vrecka Zabiniho bundy a vyviedol Lunu von. „Chcel si sa rozprávať nad sladkosťami,“ podotkla. „Pamätám si, ako si to vravel.“

„Hej, vravel,“ uznal, „ale tam je to príliš... na očiach. Nemyslíš?“ Bez ďalších otázok zamieril k neďalekému lesu. Všetok sneh sa dávno roztopil, takže všade vykúkala nie príliš pekná tráva, udupaná zimou, a lesná cestička dostala blatovú podobu. Napriek tomu Luna nenamietala a pokojne si vykračovala popri Slizolinčanovi, s lízankou v ústach a zvedavými očami.

„Čo si odo mňa chcel, Draco Malfoy?“ spýtala sa napokon spevavým hláskom. „My dvaja si predsa nemáme čo povedať, zdôrazňoval si to už veľakrát.“

Rád by v tom začul výčitku, ale až taký domýšľavý nebol. Luna sa naňho prosto nehnevala.

„Niečo sa zmenilo?“

„Všeličo.“

„Aj ty?“

„Čože? Ja? Nie, ja... neviem,“ zvesil plecia, „možno. Teda, možno by som... Viem, že si na Potterovej strane.“

„Ako to myslíš?“ nevinne sa usmiala.

„No, predsa, Inkvizičná čata...“

„Och, prepáč, ale nerada by som sa teraz zhovárala o profesorke Umbridgeovej a jej výmysloch. Ak dovolíš, chcela by som si uchovať veselú náladu,“ začala poskakovať.

Draco si ju chvíľu zarazene premeriaval a poobzeral sa, aby sa nanovo uistil, že ich nik nesleduje. Vykročil ráznejšie, aby s ňou stíhal. „Dobre, to možno bude najlepšie. Nebaviť sa o...“

„Nie som konfliktný typ. Nemám proti tebe nič osobné, Draco Malfoy, ale predsa len, patríš inam než ja. Možno som naivná a naoko nechápavá, ale určite nie som hlúpa a neprezradím ti nič, čo by mohlo ublížiť mojim priateľom.“

„Takže už ich nazývaš svojimi priateľmi? Gratulujem, že si si nejakých našla,“ zašomral s prekrútením očí, ktoré však Luna nemohla postrehnúť, pretože jej pozornosť príliš zaujalo neveľké lesné zviera, šplhajúce sa po konári stromu, nesúc si odkiaľsi ukradnutý oriešok.

„Aha, tamto je veverička!“ ukázala dohora a zastala.

Takmer do nej vrazil. „Kde? Aha. Vidím.“ Stojac za jej chrbtom zvraštil obočie a usúdil, že to zrejme nebol až taký dobrý nápad. Naozaj si nemajú čo povedať. Však ona je šialená a ja som... Malfoy! Avšak skôr, než sa s ňou stihol po nezmyselne krátkom čase rozlúčiť, prekvapila ho tichou otázkou:

„Stretol si sa už s ním? S Tým-Koho-Netreba-Menovať?“ Veverička sa vyplašila, keď Draco pristúpil konárik a ten zaprašťal. Luna teda vykročila ďalej, vdychujúc čerstvú vôňu jarného lesa.

„Čo... Ako... Čo? Veď on...“ Pre neho bola existencia Temného pána natoľko reálna, že si na verejnosti často musel s napomenutím pripomínať, aké fakty o ňom pretrvávajú v spoločnosti: Lord Voldemort predsa zahynul pred štrnástimi rokmi, keď sa pokúsil zavraždiť chlapca menom Harry Potter. A on, Draco Malfoy, celý rok bojoval za to, aby Potterovi nik neveril reči o Voldemortovom návrate. Celý rok sa smial z jeho slov, z jeho pravdivých slov, zdôrazňoval, že mu určite „ruplo v bedni“, že už sám nevie prísť na žiaden spôsob, akým by sa zviditeľnil, preto vo svojich predstavách oživil svojho životného nepriateľa. „Chce zo seba spraviť hrdinu,“ vravieval Draco často mnohým Slizolinčanom znechutene. Jednou z Voldemortových najväčších výhod bol predsa fakt, že môže potajme pripravovať a zhromažďovať armádu. A až udrie, všetci budú šokovaní – len on, Draco Malfoy, nie. Lebo si už dávno zvolil stranu a musí sa jej držať. No... mierne zvraštil obočie a kusol si do spodnej pery. Naozaj si zvolil? Skôr rodičia mu predostreli jedinú možnosť, ku ktorej sa celá ich rodina musela uchýliť.

„Prečo znieš tak prekvapene?“ čudovala sa úprimne Luna. „Všetci už vieme, že sa vrátil. Harry o tom síce nerád hovorí, ale bol tam, videl to. Stalo sa to počas Trojčarodejníckeho turnaja. Stavím sa, že v tej chvíli si už neľutoval, že Ohnivá čaša neurčila za šampióna teba,“ dobrácky sa usmiala.

„S Turnajom som nemal nič spoločné a ani... ani...“ Prečo na ňu prosto neuvalí zabúdacie zaklínadlo a nerozbehne sa preč? Utekať predsa vedel – doslova, i obrazne. Bola to jedna z jeho predností. Jedna z rodinných predností. „Keby som vedel, že veríš tým hovadinám, čo trepe Potter...“ vzdychol silene.

„Ach, ty si myslíš, že by mal dôvod klamať? Vedel si o tom, že dokáže vyčarovať patronusa? Má podobu jeleňa. Niečo také nádherné som ešte nevidela.“

„Načo je komu patronus? Funguje predsa proti dementorom a tí sú v Azkabane. Keď sa človek dostane do Azkabanu, pochybujem, že by mu nechali prútik, aby sa mohol brániť.“

„Ó, nie, Harryho napadli dementori niekoľkokrát, dokonca aj v Malých Neradostniciach. Kvôli tomu ho takmer vylúčili zo školy, no profesor Dumbledore našťastie zaistil, aby ho zbavili obvinení.“

„Prečo sa vôbec bavíme o Potterovi? Fakt si naivná, ak mu veríš. Trepe dve na tri.“

„Nemyslím si to. A ty tiež dobre vieš, že neklame.“

„Potter ma vôbec nezaujíma,“ uvedomil si, „takže končím túto debatu.“

„Chceš prejsť na inú tému? Alebo mi povieš o Tom-Koho-Netreba-Menovať?“

„Čo ti mám o ňom vravieť? Je mŕtvy a...“ Po chrbte mu prešla akási zvláštna vlna mrazu. Striasol sa a Luna natiahla ruku, zazipsujúc mu bundu až ku krku. „Nie je mi zima,“ utrúsil.

„Chápem, že máš z neho strach. I ja by som mala. No neviem si predstaviť, aké by bolo stáť mu zoči-voči. Čo myslíš?“

„Nemienim sa baviť o nezmysloch.“

„Zabudol si, že tráviš čas so Šalunou Lovegoodovou?“ pousmiala sa. „O čom inom sa chceš so mnou baviť, ak nie o nezmysloch, Draco Malfoy? Zavolal si ma sem, no zároveň sa vyhýbaš pohľadom všetkých známych. Dokonca si si obliekol cudziu bundu, len aby ťa tak ľahko nespoznali. Nesnažíš sa vyzvedieť odo mňa nič, čo by sa týkalo profesorky Umbridgeovej či Inkvizičnej čaty. Uvažujem logicky a nenapadá mi žiadne vhodné...“

„Tak počúvaj,“ prerušil ju a pritisol ju k najbližšiemu stromu, zvierajúc jej krk svojimi dlaňami – nie však prisilno, aby sa nedusila. „Tváriš sa, akoby si ma poznala. Navrávaš mi, že najobávanejší čarodejník všetkých čias sa vrátil a že ja s tým či s ním mám niečo spoločné! Ak by si ma naozaj poznala, v živote by si sa neodvážila...“

„Práve naopak,“ odvetila, „poznám ťa a preto viem, že k tebe môžem hovoriť priamo. Viem, že stojíš na inej strane ako ja, ale to mi ešte nebráni v tom, aby som ťa mala rada. Nie si taký zlý, ako sa tváriš, Draco Malfoy. Raz som ti predsa povedala, že mi stačí jeden pohľad do niečích očí a viem, vidím to dobro, čo v ňom je, hoci hlboko skryté pod povrchom.“

„V tom prípade musíš mať poriadne dobrý zrak,“ zasyčal, „a musíš sa dívať veľmi, veľmi hlboko. Alebo, pravdepodobnejšia možnosť, si totálne slepá a namýšľaš si. Si taká naivná, že si myslíš, že ja by som mohol byť dobrý? Že by som...“

„Nosíš masku. Už dlhé roky, možno od narodenia. Možno si nedostal inú možnosť. A vieš, prečo som sa s tebou dnes stretla? Nie preto, aby si mi kúpil sladkosti alebo aby som sa s tebou musela skrývať v lese. Preto, aby som ti mohla povedať, že si vítaný medzi nami.“

Zasmial sa a ustúpil od nej. Narovnala sa, ale stále sa opierala o strom, zvedavo naňho hľadiac. „Medzi kým? Žeby som sa pridal k Potterovi? A Dumbledorovi?!“ Obe mená vyslovil s odporom. „Bez šance, Luna! Rozlúč sa s takým snom. Ja nie som Draco Malfoy, akého si si vymyslela a akého by si chcela! A to, že sa postavím na stranu Temného pána, keď sa vráti, mám predurčené.“ Zarazil sa; vážne to prezradil? Potvrdil jej to! Zhrozil sa, ale nezdalo sa, že by sa Luna cítila víťazoslávne.

Ľútostivo zvraštila obočie. „Ak by aj niekto nad tebou vyriekol také proroctvo, stále ovládaš svoj osud a máš právo rozhodnúť sa. Keby si tak dokázal neriadiť sa vlastnou hrdosťou a nezmyselnou nenávisťou voči Harrymu, som si istá, že by si bol na našej strane. A že by sme boli veľmi dobrí kamaráti. A...“ zrakom zablúdila k zemi, „... takých ja nemám veľa.“

Roztrasene sa nadýchol. „Nie,“ rázne pokrútil hlavou, „nie. Prestaň.“

„Ja verím v to, že by si to dokázal.“

„ČO?!“ skríkol priam hystericky, sťažka dýchajúc a pomaly od nej ustupujúc, akoby uzrel strašné monštrum. Potkol sa o vytŕčajúci koreň a zavrávoral. Keď nadobudol rovnováhu, Luna sa naňho stále trpezlivo dívala.

„Predsa vzoprieť sa,“ odvetila jednoducho.

„Nemám sa čomu vzpierať. Som Malfoy a vždy ním budem. Ani ty ma nezastavíš a nezmeníš!“

„Viem,“ podišla bližšie k nemu, „zmeniť sa môžeš len ty sám. Tu,“ dotkla sa jeho srdca.

Draco sa zdesene díval do jej striebornošedých očí a každú chvíľu pootvoril ústa, akoby chcel čosi odvrknúť, no nezmohol sa na slovo. Napokon sa z neho vydralo len zúfalé: „Nemôžem! Nemôžem, chápeš? NEMÔŽEM!“

[ » na začiatok « ]