Kapitola:
Pridaná: 20.11.2015, 11:07:55
Čítaná: 535×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luna Lovegoodová (JKR), Draco Malfoy (JKR)
Stručný dej: Sedem rokov v Rokforte – a zároveň len sedem rozhovorov za život. Dokáže zopár krátkych chvíľ s Lunou Lovegoodovou zmeniť Draca Malfoya? (Napísané v r. 2013 O:))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Rozhovor v Rokfortskom exprese 2 » Rozhovor na chodbe s nápisom 3 » Rozhovor na pohyblivom schodišti 4 » Rozhovor pri Ohnivej čaši 5 » Rozhovor v Rokville 6 » Rozhovor v Astronomickej veži 7 » Rozhovor po bitke o Rokfort Epilóg » Epilóg

LUNIN TRETÍ ROČNÍK (1994/1995)

(31. október 1994)

Všetci boli ohľadom blížiaceho sa Trojčarodejníckeho turnaja nesmierne nadšení. Luna mlčky obdivovala krásne francúzske študentky z Beauxbatonsu a netrpezlivo čakala, ako prebehne žrebovanie. S plnými žalúdkami študenti zotrvali vo Veľkej sieni, halloweensky vyzdobenej ako každý rok, a hlasno sa bavili. Všetka vrava náhle utíchla, keď profesor Dumbledore konečne povstal – a po jeho boku aj Igor Karkaroff, riaditeľ Durmstrangu, a taktiež madame Maxime.

„Zdá sa, že Čaša je takmer pripravená vykonať rozhodnutie,“ ozvala sa burácavým hlasom hlava Rokfortu. „Odhadujem, že potrebuje ešte minútku. Takže, keď sa vyslovia mená šampiónov, žiadam ich, aby prišli sem, prešli popri učiteľskom stole a zamierili do vedľajšej miestnosti, kde dostanú svoje prvé inštrukcie.“ Ráznym mávnutím jeho prútika zhasli všetky sviece, čo uvrhlo celú Veľkú sieň do akejsi polotmy – predsa len, stále nejasne blikotali tie, čo horeli v tekviciach poletujúcich vo vzduchu.

Luna zatajila dych, keď si všimla, ako nádherne žiari Ohnivá čaša. Miešali sa v nej i nad ňou modrastostriebristé iskričky a každý s napätím čakal. Iskry náhle sčerveneli a vzápätí z Čaše vyletel papierik.

„Šampiónom Durmstrangu,“ ohlásil Dumbledore, „bude Viktor Krum!“ Onedlho menoval i šampiónku Beauxbatonsu: „Fleur Delacourová!“ Luna najsilnejšie tlieskala, prirodzene, až v okamihu, keď sa dozvedela meno reprezentanta vlastnej školy: „Cedric Diggory!“ Pozorovala pekného Bifľomorčana, ako s úsmevom beží na svoje stanovište. „Vynikajúce!“ zhodnotil riaditeľ veselo. „Takže, teraz máme už všetkých troch šampiónov. Som si istý, že vy všetci – vrátane študentov z Beauxbatonsu a Durmstrangu – poskytnete vašim šampiónom všetku podporu. Povzbudzovaním svojho šampióna sa totiž zúčastníte úplne skutočným spôso...“

Zarazil sa nielen on, ale aj všetci ostatní. Čaša zrejme ešte nevyriekla posledné slovo, usúdila Luna a podvihla sa na špičkách, rukami sa opierajúc o drevenú lavicu pri bystrohlavskom fakultnom stole, kde sedela. Celý proces žrebovania sa zopakoval – modrastostriebristé plamene sčerveneli a vyletel štvrtý papierik. Dumbledore ho začudovane chytil a chvíľu naň neveriacky hľadel.

„Harry Potter,“ vyšlo z neho napokon.

Nielen Lunine oči okamžite zamierili k chrabromilskému stolu. Prekvapenie bolo neuveriteľné, ale po niekoľkých sekundách prekvapenia sa aj Harry Potter na riaditeľovo naliehanie, že rozhodnutie Čaše je nemenné, odobral do zadnej miestnosti. Onedlho za ním zmizli i všetci traja riaditelia, Ludo Bagman, Bartemius Crouch starší, profesorka McGonagallová a profesor Snape.

Študenti vo Veľkej sieni tak ostali prakticky bez dozoru, pretože ostatní učitelia sa rozrušene zhovárali pri vlastnom stole, zakrývajúc si ústa. Drvivá väčšina sa rozhodla pohoršene odkráčať, preto sa mnohé hlasy postupne vzďaľovali. Luna sledovala, ako sa jej kamarátka Ginny Weasleyová zvedavo čosi vypytuje svojho brata, na ktorého prísne a podozrievavo hľadí Hermiona Grangerová. Zrejme nikomu nešlo do hlavy, ako sa Harrymu Potterovi podarilo prekonať vekovú bariéru, ktorú vo forme kúzla uvrhol na Ohnivú čašu samotný Dumbledore, a ako je možné, že mu to prešlo a zúčastní sa Turnaja. To však Lunu až tak veľmi nezaujímalo – sama sa nemohla prihlásiť a bola iba zvedavá na jednotlivé disciplíny.

Z jedného z mnohých vreciek na habite, ktoré si tam vo voľnom čase prišívala, vytiahla balíček fazuliek každej chuti a pokojne sa do jednotlivých „cukríkov“ pustila, listujúc v najnovšom vydaní Sršňa. Mimoriadne ju zaujal článok o britských močariskách, kde žijú hromživé mloky a čaravice – čarovné pijavice. V čítaní ju však ustavične vyrušovalo horekovanie znejúce od slizolinského stola, pri ktorom sedeli po polhodine od vyhlásenia mien šampiónov už len traja ľudia. Luna síce bojovala s pokušením vyhľadať dakde v hrade hlušníčky a nasadiť si ich na uši (otec jej počas leta rozprával, ako im tie malé potvorky zamorili celý dom a on neustále necháva všetky sovy s poštou za oknami, pretože ich nepočuje klopkať na sklo), ale to už by mohla rovno opustiť Veľkú sieň a ísť do Bystrohlavskej veže.

„Radšej už vypadnite, vy dvaja!“ okríkol Draco Malfoy svojich kamarátov a tí sa hlasno odobrali preč, dupotajúc a hundrúc. Plavovlasý Slizolinčan si zaboril tvár do dlaní a Luna sa postavila, prejdúc k jeho stolu. Sadla si oproti nemu a dívala sa naňho, až kým nezdvihol hlavu. „Ešte ty si mi tu chýbala.“

„Čo ťa hnevá, Draco Malfoy?“ Položila medzi neho a seba balíček s farebnými fazuľkami. „Ponúkni sa.“

„Nechcem. Prečo za mnou vždy dobehneš, keď ostatných pošlem preč?“

„Vždy?“ pousmiala sa. „To je trošku zveličené. Nerozprávali sme sa takmer rok.“

„Rátaš dni od nášho posledného stretnutia?“ prekrútil očami.

„Mám dobrú pamäť. Prečo si teda taký zúrivý? Sama viem, že vždy pomôže, keď sa človek z toho vyrozpráva. Ja zvyknem zájsť za Sivou dámou alebo Umrnčanou Myrtou.“

„Ja nezvyknem zájsť za nikým. Serie ma len ten sprostý Potter!“ zasyčal, akoby to v sebe nedokázal udržať. „Vždy je to Potter, vždy! Začína to byť vážne trápne, netočí sa predsa okolo neho celý svet! Svätý Potter, hlúpy muklovský humusák Potter, nešikovný Potter! Stred vesmíru Potter.“

„Hneváš sa na Harryho Pottera, pretože je z neho šampión v Trojčarodejníckom turnaji?“ ujasňovala si.

„Objav roka!“ zavrčal.

„Myslíš, že on tam dal svoje meno sám? Ak ho považuješ za takého hlúpeho, ako si môžeš myslieť, že by prekonal Dumbledorovu bariéru?“

Neveriacky nadvihol obočie. „Ty sa mi posmievať nebudeš!“ varoval ju.

„Iba uvažujem logicky. Prepáč, som Bystrohlavčanka, mám to tak trochu v krvi.“

Zhlboka sa nadýchol a zaškrípal zubami. „Dobre, a čo, ak máš pravdu? Zbavuje ho to viny, že to miesto prijal? Ani náhodou. On sa chce pretŕčať, to mi nikto nevyhovorí. Pred svojimi humusáckymi a prašivými kamarátmi sa tvári skromne, ale pritom slávu miluje – je to obyčajný pokrytec. Preto ho tak neznášam!“

„Dumbledore ale povedal, že rozhodnutie Čaše je nemenné a neovplyvniteľné.“

„A to zas jemu nedošlo, že ju ktosi začaroval? Keď už vravíš to, čo vravíš – a áno, logiku to má –, musel tam predsa Potterovo meno vhodiť dakto iný. A ešte k tomu zaistiť, aby sa samo vylosovalo. Kto by chcel spraviť niečo také? Kto už len môže mať Pottera natoľko rád?“

„Weaysleyovie dvojčatá sa snažili dostať za bariéru, ale nepodarilo sa im to,“ mykla plecami. „Použili elixír starnutia, ale neprekabátili takého úžasného čarodejníka, akým je náš riaditeľ.“

„Mohol som vedieť, že aj ty patríš k jeho obdivovateľom,“ zamrmlal a predsa len si vzal fazuľku každej chuti. Znechutene ju vypľul. „Fuj, surové mäso. Jedla si už surové mäso? Ja nie, ale takto určite chutí!“

„Najradšej mám pudingovo-karamelové, ale na takú fazuľku som natrafila ešte len raz.“

„Ako ju teda môžeš mať najradšej? Najradšej máš predsa niečo, čo poz... Kašli na to,“ prekrútil očami. „Je to jedno.“

„Ty si sa chcel zúčastniť Turnaja?“

„Nie. Také trápne súťaže ma nezaujímajú. Aj tak neviem, prečo tu z toho robia takú strašnú vedu, akoby šlo o neviemčo. Pritom je to obyčajná súťaž, zložená navyše len z troch trápnych disciplín.“

„Vraj budú veľmi náročné.“

„No, tak to Potter vypadne v prvom kole. Aspoň čosi!“ uškrnul sa.

„Vieš o tom, že aj ty si zvláštny, Draco Malfoy? Raz kričíš, potom sa usmievaš. Zvláštne.“

„Šaluna mi hovorí, že som divný. Kam to speje tento svet? Potter je šampión školy a ja sa od šialenej baby dozviem, že som divný.“

„Ja na tom nevidím nič zlé. Mne sa byť čudáčkou páči. Vždy som taká bola a iná byť neviem. Takisto ty... si taký, aký si.“

Zagánil na ňu. „Netušíš, čo vravíš. Nemáš ani poňatia, kto som.“

„Je síce pravda, že doteraz som sa s tebou rozprávala iba tri razy v živote, ale tak trošku tuším, kto si, Draco Malfoy.“

„Prečo ma stále oslovuješ celým menom?!“ namosúril sa. „Je to otravné! Vlastne, ty celá si otravná, takže by si mi mohla dať pokoj. Ohľaduplnosti a slušnosti ťa ten tvoj podivínsky tatko nenaučil, alebo čo?“

Jedinými okamihmi, keď sa Luna Lovegoodová tvárila dotknuto, boli chvíle, počas ktorých niekto vravel dačo zlé o jej otcovi. „Nie som si istá, či máš právo hovoriť takto o mojej rodine.“

„Akosi si zrazu ochladla,“ podotkol provokačne.

„Och...“ mierne sa pousmiala, striebornošedé oči jej zažiarili. Pochopila. „Ty sa snažíš odohnať ma! Už tomu rozumiem.“

„Uau, ty si okrem všetkých tých neexistujúcich tvorov vymýšľaš ešte aj konšpiračné teórie? Nuž, veľa šťastia, Šaluna, ja sa odoberiem.“

Rozhodol sa prejsť popri Ohnivej čaši a tým dal Lune šancu dobehnúť ho. Obaja zastali pred podstavcom, ktorý obklopovala modrastostriebristá žiara. Tá sa odrážala v Luniných veľkých očiach a Dracova zachmúrená tvár v nej pôsobila až nezdravo bledo. Napriek tomu sa obom tie iskry zdali krásne.

„Netvrď mi, že ma neprenasleduješ.“ Znel pobavene, hoci k jeho tvrdému výrazu to nepasovalo.

„Také veci nemám vo zvyku. Skôr sa snažím dolapiť Zloducha, ktorý mi zas ukradol zásobu čerstvo opratých ponožiek,“ zablúdila očami k čínam, čo mala obuté naboso.

Draco Malfoy sa prvýkrát zasmial. Nie ironicky, ale úprimne. A možno trošku škodoradostne. „V súvislosti s Turnajom... bude aj Vianočný ples,“ podotkol, kútikom oka si ju nenápadne obzerajúc.

„Dúfam, že účasť nie je povinná! Nerada tancujem.“

„A... aha. Tak snáď ťa nikto nepozve.“

„Ďakujem za milé prianie,“ povedala tak úprimne, že Draco len márne hľadal v jej hlase stopy po irónii či uštipačnosti.

„Si iná. Úplne iná.“

„Než čo?“

„Než všetko,“ uznal. „Neviem, ako to robíš, ale tá zúrivosť ma prešla.“

„Nazdávaš sa, že je to mnou?“ potešila sa.

„Neprestanem Pottera neznášať. Nikdy. Na to je príliš... potterovský. Vieš o tom, že v prváku som sa s ním chcel priateliť? A on ma bezočivo odmietol. Všivák všivavý.“

„Takže urazil tvoju hrdosť. To preto ho nemáš rád?“

„Moja rodina...“ odmlčal sa a pokrútil hlavou. Ustúpil od Čaše, jeho tvár sa ponorila do väčšieho tieňa, na vlasoch sa mu odrážala blikotavá, oranžovkastá žiara sviec uväznených v začarovaných tekviciach nad ich hlavami.

„Pamätám si: starobylý čistokrvný rod.“

„A tvoj rod je aký, Š... Luna?“

„Šluna ma ešte nikto nenazval!“ podotkla priam nadšene. „Vymyslel si mi nové meno, Draco Malfoy, ďakujem. Myslíš, že to slovo niečo znamená?“

„Pochybujem, ale ty k nemu určite priradíš nejakého nezmyselného tvora.“

„Veľmi rada! Ocko mi nedávno v liste písal...“

„Prosím, už nie,“ gestom ruky ju umlčal. „Vôbec nemám prehľad v tých tvojich živočíchoch a zážitkoch.“

„Škoda, že sa nezúčastníš Turnaja,“ zadívala sa na chladný plameň Čaše, „myslím, že by si bol dobrý šampión.“

„Ja...?“ zasmial sa ľadovo. „Dobrý? To si prvý človek, ktorý mi to kedy povedal.“

„S koľkými si sa už stihol baviť o Turnaji?“

„Nie, ja som nemys... Chcel som povedať, že ma málokto považuje – vlastne nikto, aby som bol presný – za dobrého. Chápeš, nie je to zrovna slovo, ktoré by sa často používalo v mojich... kruhoch. Aspoň nie v tom pôvodnom význame.“

„Podľa mňa sa všetci narodia dobrí. Predsa len, ako by mohlo mať malé bábätko zlo v srdci? A pre zlo sa človek iba rozhodne. Ak tak urobí, je to najväčšia chyba v jeho živote.“

Trpko sa pousmial. „Čo ak nemá na výber?“

„Človek má vždy na výber,“ obrátila sa k nemu a on jej neochotne pozrel do striebornošedých očí.

„Čím sa vôbec meria to... dobro?“ chcel vedieť. „Podľa čoho rozlíšiš, či je niekto dobrý, alebo zlý? Máš na to nejaký špeciálny uhlomer či pravítko?“

„Isteže nie. Mne napríklad stačí pozrieť sa niekomu do očí a viem objaviť aj to najskrytejšie dobro v jeho duši.“

Draco radšej uhol pohľadom. „Hovadina. Ty žiješ vo vlastnom svete a vôbec si neuvedomuješ, aká je realita.“

„Aká teda je? Aká je tvoja realita, Draco Malfoy?“

„Moja...? Neovplyvniteľná.“

„Čo to znamená? Rozhoduje vari niekto za teba?“

„V mocných čarodejníckych rodoch to tak už chodí. Všetko ti určia dopredu. Myslenie, presvedčenie, lojalitu. Všetko. Ty to asi nepoznáš. No neopováž sa niekomu vravieť, čo ti tu... Vlastne, kto by ťa už len počúval, že? Ja...“ poobzeral sa, aby si overil, že nik nenačúva, „chystá sa niečo veľké. Cítim to. Nič mi nevravia, ale viem to. Možno to ani oni presne nevedia a tiež to len šípia. Ktovie.“

„Strácam sa v tom, čo kto vie a nevie a ktovie,“ priznala nesmelo, ospravedlňujúco sa usmejúc.

Ľahostajne mávol rukou. „Na tom beztak nezáleží. Ale vieš čo? Je mi jedno, či si Potter ukradne ďalších päť minút slávy. A je mi jedno, ako ďaleko sa v tom debilnom Turnaji dostane. Je mi jedno, či zvládne prvú disciplínu, alebo pohorí na celej čiare. Tento rok ho kvôli Turnaju nemám ako poraziť v metlobale, takže si musím nájsť iný spôsob.“

Zvesila ramená. „Ja si viem predstaviť oveľa lepšie a príjemnejšie trávenie času! Napríklad... napríklad, vyšplhať sa na Astronomickú vežu a pozorovať hviezdy. Alebo sa starať o kvetinovú výzdobu hradu! Alebo sa ísť prejsť po areáli školy, sadnúť si k Rokfortskému jazeru, dívať sa na západ slnka. Rada by som niekedy zašla aj do Soviarne, ale, žiaľ, som alergická a neustále by som len kýchala. Čo už.“

„Ty si to môžeš dovoliť, však od teba nikto nečaká, že budeš vo všetkom zorientovaná. Od teba sa, práve naopak, čaká, že spravíš presný opak toho, čo by spravil normálny človek. Lenže u mňa to tak nie je. V mojom svete nie sú chvíle na snívanie a lietanie v oblakoch, chápeš?“

„Za mnou tie chvíle tiež nepribehnú a neprosia ma, aby som ich prežila. Sama si ich vytvorím.“

Obišiel ju a pomaly odchádzal. „Vytvor si nejaké aj za mňa.“

„Radšej by som ťa naučila, ako by si to mohol robiť ty sám,“ usmiala sa naňho.

Arogantne nadvihol obočie. „Ži vo svojom svete neviditeľných škriatkov, čo stoja jeden druhému na hlave, a mňa ponechaj mojej realite, dobre?“ Výraz tváre mu razom stvrdol. „A keď budeš najbližšie hovoriť s Potterom, odkáž mu, že jeho „úspech“ je mi ukradnutý! Vlastne nie, nič mu nevrav. Kašli na to.“ Vzďaľoval sa od nej, kráčajúc dozadu, a ona sa, vnímajúc ho iba napoly, dívala nad jeho plecia. Chcela ho upozorniť, ale nestihla to, takže Draco chrbtom vrazil do mohutnej hrude hájnika Hagrida. „Čo sa tu motáš?!“ okríkol ho. Keď si uvedomil, že je to jeden z jeho profesorov, síce sa na okamih zháčil, ale demonštratívne si oprášil habit so zeleným lemovaním a svižným krokom opustil Veľkú sieň.

„Zdravíčko, Luna,“ usmial sa na plavovlasú Bystrohlavčanku Hagrid. „Jak to ide?“

„Celkom dobre, ďakujem za opýtanie. Asi si už pôjdem ľahnúť. Dobrú noc.“ V tú noc šla spať s veľmi zvláštnym pocitom.

[ » na začiatok « ]