Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 21.10.2015, 15:36:33
Čítaná: 381×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

.........................................................................................................

Had sa mu ovíjal okolo tela a krku a vysával z neho život. Nemohol dýchať, v márnej snahe striasť ho zo seba, sa pripravoval aj o zvyšky síl. Uhryznutie na nohe ho pálilo, pred očami sa mu prehrával celý doterajší život a v hlave mu znelo hadie syčanie. Po chvíli si zdesene uvedomil, že Nagini odovzdáva svojmu pánovi odkaz. Krátky, ale výstižný. Pocítil ostrú bolesť v jazve, v ušiach mu hučalo a akoby vzdialene počul Ronove a Hermionine výkriky. Miestnosťou lietali zaklínadlá, no svet okolo neho prestával existovať, a jediné čo vnímal, bolo, že odrazu tlak na jeho hrudi povolil a niečie ruky ho postavili, aby ho vzápätí zachránili pred pádom.

„On... Voldemort.. prichádza...“ vyjachtal prv než jeho hlavu zachvátila ďalšia dávka ostrej bolesti a on stratil vedomie. Vedel to, cítil jeho blízkosť. Jazva ho pálila viac ako kedykoľvek predtým. Bolesť mu takmer roztrhla lebku. Vedel, že je celkom blízko, že sa blíži jeho čas a každú chvíľu sa ho zmocní, a on mu v tom nedokáže zabrániť. Opúšťala ho akákoľvek nádej, že sa odtiaľto dostane živý. Veď sa nevládal ani pohnúť. Počul vzdialené kroky a cítil tú obrovskú radosť. Srdce mu prudko bilo, až mal strach, že mu vyskočí z hrude, telom sa mu rozlieval víťazoslávny pocit, že teraz sa to určite podarí. Dnes bude po všetkom. Už je tak blízko....

„Confringo!“ ako vo sne počul vykríknuť Hermionu a jej zaklínadlo vyhodilo do vzduchu zopár vecí v miestnosti a odraziac sa od steny rozbilo okno. Do miestnosti vnikol mrazivý decembrový vzduch, čo Harryho prebralo k životu. Keď sa spamätal, zistil, že sedí v kúte na zemi, rukami si inštinktívne chráni hlavu pred črepinami z rozbitého okna, zatiaľ čo Hermiona s Ronom vrhajú na Nagini znehybňujúce zaklínadlá, ale tie sa od hrubej kože hada odrážali a míňali sa účinku. Pohľad na priateľov vlial Harrymu novú nádej. Aj napriek boľavej nohe vyskočil, schytil Hermionu a Rona za ruku, a ťahal ich k oknu.

„Na tri a vyskočíme. Dobre?“ Odpoveďou mu bolo prikývnutie hlavami, keďže obaja boli zamestnaní zneškodňovaním Nagini, ktorá metala chvostom a snažila sa za každú cenu dostať Harryho.

Vyskočili vo chvíli, ako do izby vletel Voldemort. Harryho jazvou prenikla ostrá bolesť a pred očami sa mu zatmelo. Hlavu mal ako v ohni, akoby mu ju niekto rozsekol vo dvoje. Mal pocit, že tú ukrutnú bolesť už dlhšie nevydrží. Keby aspoň nemusel byť svedkom jeho hnevu...

Cítil ten obrovský hnev, zlosť, že mu opäť unikol. Tu, blízko miesta, kde mu unikol prvý raz...

Ponáhľal sa dlhou, tmavou ulicou a hoci bola chladná noc, jeho zohrievalo vzrušenie. Poháňala ho vidina blížiaceho sa víťazstva. Už dávno sa necítil taký... šťastný a spokojný. O chvíľu bude po všetkom a on sa stane všemocným. Pánom zla. Pánom celého čarodejníckeho sveta.

Dom našiel poľahky, keďže zaklínadlo spoľahlivosti a všetky ochranné kúzla boli narušené. Ach, akí len boli naivní, dôverovať cudzím ľuďom. Pche, že vraj priatelia... Priateľstvo je iba pre slabochov...Moc. Moc je to, čo vládne svetom. A on je mocný.

Dotkol sa bráničky, ktorá sa pod jeho dotykom sama otvorila – ani len nezavŕzgala – a vkĺzol dnu. Pocítil slabý záchvev zvyškov mágie obranných kúziel. Prútikom otvoril vchodové dvere a vošiel dnu. Ani sa nenamáhal byť potichu, načo aj, keď o chvíľu aj tak bude po všetkom a on sa stane najmocnejším a nesmrteľným?

V hale sa zrazil s Jamesom Potterom. Výraz na Potterovej tvári naozaj stál za to – vyjadroval číre zdesenie a šok. Inštinktívne siahol po prútiku, ale... Zbledol, keď si uvedomil krutú realitu.

„Lily, On je tu! Vezmi Harryho! Ochráň ho!“ zúfalo zvolal, vedomý si toho, že bez prútika je stratený.

Záblesk jasno zeleného svetla a James padol mŕtvy. Z poschodia sa ozval tlmený výkrik. Hlupaňa...Hádam si nemyslí, že ho predo mnou ukryje?

S výrazom absolútneho pohŕdania prekročil mŕtve telo a vydal sa na poschodie. Izbu, v ktorej sa skrývali, našiel ľahko podľa jej tichých vzlykov. Detská izba, uškrnul sa. Aké dojemné... Jeho najväčší protivník umrie vo svojej vlastnej postieľke...

Pobavene sledoval jej pokusy o jeho ochranu. Ona aspoň mala prútik, no aj tak jej nebude nič platný.

Surovo ju odstrčil od dverí a zamieril k postieľke. Chlapča stálo, pridŕžalo sa mriežky a zvedavo naňho upieralo svoje zelené očká. Namieril naňho prútik...

„Ava..“ No cestu mu zatarasila tá hlúpa ženská. Postavila sa medzi neho a svojho syna s roztiahnutými rukami, odhodlaná ho brániť vlastným telom. Aká len bola naivná... Či nevie, že jemu je zbytočné vzdorovať?

V jej zelených očiach horelo odhodlanie. Posmešne si odfrkol. Nuž, keď tak veľmi chceš... Izbu zalialo zelené svetlo a ona klesla na zem.

Namieril prútik na chlapča, ktoré začalo plakať. To ho rozzúrilo. Ako nenávidel detský plač...

A vtedy preňho svet odrazu skončil, prestal existovať, rozpadol sa. Cítil iba príšernú bolesť...

Stál pri rozbitom okne a telom sa mu rozlievala obrovská vlna zúrivosti a nenávisti. Stratil ho. Opäť. A tentoraz už bol tak blízko... Od zlosti vykríkol a vrhol za unikajúcou trojicou kliatbu, no tí sa v poslednej chvíli odmiestnili, a kliatba zasiahla akúsi túlavú mačku. Zúril, tak ako nikdy doteraz. Čo si ten fagan vlastne o sebe myslí? S Lordom Voldemortom sa nikto zahrávať nebude... Odrazu jeho pozornosť upútala rozbitá fotografia na zemi.. Neuveriteľné... Usmieval sa z nej mladý, svetlovlasý chlapec, ten zlodej, ktorého tak veľmi túži nájsť... Na hadej tvári sa mu usadil víťazoslávny úškrn. Hoci mu Potter ušiel, zanechal mu aspoň cennú stopu...

Rana na nohe ho štípala a bolesť mu vystreľovala do celého tela, otupovala mu všetky zmysly. Cítil sa ako v nejakom zlom sne. Akoby vo veľkej diaľke vnímal ustarostený hlas, ktorý sa mu prihováral a upokojoval ho, že už je v bezpečí. No on nevládal ani len otvoriť oči. Bol unavený, vyčerpaný a bolelo ho celé telo. Jazva mu stále bolestivo pulzovala a chcelo sa mu spať. Zaspať a viac sa neprebudiť. Na všetko zabudnúť. Podvolil sa potrebe svojho tela..

Sedel na starej posteli uprostred akejsi malej pochmúrnej miestnosti, osvetľovanej iba niekoľkými svietnikmi. Ich svetlo vrhalo na jej steny strašidelné tiene. V miestnosti bolo cítiť stuchlinu a starobu. Vstal, rozhliadal sa okolo seba, no nikde nevidel dvere. Inštinktívne siahol po prútiku, no vrecko na džínsoch bolo prázdne. Zdesene vykríkol. Jeho prútik... Zobrali mu prútik? Žilami sa mu začal rozlievať strach. Kde som to?? Dal by krk na to, že je v nejakej podzemnej kobke. Horúčkovito premýšľal kde je a ako sa tam vlastne dostal, a snažil sa nestratiť duchaprítomnosť a zdravý rozum. Išlo mu to však veľmi ťažko, keďže všetko tam naňho pôsobilo priam strašidelne a strach opantával jeho myseľ a šíril sa mu telom ako rakovina.... Bál sa každou bunkou svojho tela. Musí niečo urobiť. Ale čo? Harry, rozmýšľaj! Musí existovať nejaký spôsob ako sa odtiaľto dostať... Vtom mu niečo napadlo. Za pokus to stojí...

Zavrel oči a sústredil sa na jediné miesto, po ktorom teraz zúfalo túžil. Brloh. Otočil sa na mieste a ... Nič. Ani sa len nepohol. Premkla ho zlá predtucha, ale nevzdával sa, skúsil to ešte niekoľko krát. Ani tentoraz sa však nič nedialo. Musel si priznať krutú pravdu – ten, čo ho sem zavrel, sa dobre poistil. Miestnosť zabezpečil protipremiestňovacím kúzlom. Som v pasci, s hrôzou si uvedomil. Nie je možnosť ako ujsť... Bez prútika som stratený...

Niečo sa v ňom zlomilo. Rezignovane si sadol, chytil hlavu do dlaní a čakal. Na to, čo príde. Na svoj koniec...

Odrazu sa prudko otvorili dvere a v záplave ostrého svetla z chodby zdesene hľadel do tváre samotného diabla... Vyskočil na nohy.

„Potter, Potter...“ chladne ho oslovil ten slizký hlas, „vážne si si myslel, že mi prejdeš cez rozum?“

Harry naňho iba zdesene civel, a rozmýšľal, kde pre Merlina sa tam vzali dvere, keď tam pred chvíľou nič nebolo...

„Ale ale, chlapec – ktorý - prežil odrazu stratil odvahu?“ vysmieval sa mu Voldemort. „Musel si predsa vedieť, že raz to príde. Mne nemôžeš unikať večne...“

Odstúpil od verí, aby podišiel bližšie a Harry naprázdno preglgol. Na jeho zdesenie Voldemort neprišiel sám. Bol s ním...

„Snape?“ šokovane zvolal Harry. „Prišli ste sa pozrieť na moju popravu?“

„Potter, je obdivuhodné, že vás tá irónia neopúšťa ani v takejto chvíli...“ uškrnul sa Severus, ktorý v ruke zvieral Harryho prútik.

„Od vás by som iné ani nečakal, profesor.“ Harry si dal záležať, aby posledné slovo vyslovil s čo najväčším odporom a pohŕdaním.

Snapovi zablýskalo v čiernych očiach. „Však vás tá bezočivosť rýchlo prejde, Potter!“

Harry naňho hľadel so strachom v očiach a celou svojou bytosťou dúfal, že toto sa nedeje naozaj... Keby mu v tej chvíli Snape nahliadol do hlavy, videl by tam iba zmätok a strach a zúfalú túžbu po tom, že toto všetko je iba zlý sen. A Harryho boj to, aby sa neprezradil...

„Crucio!“ zvolal odrazu Voldemort a Harryho telo bolo ako v ohni. Nemohol sa nadýchnuť, hruď mu zvierala neviditeľná obruč a telom sa mu šírila obrovská bolesť...

Voldemort sa iba smial a jeho utrpenie i užíval. Snape stál za ním a bol biely ako stena. Harry naňho pozrel s nádejou, že mu pomôže, no on akoby ho ani nevnímal. No ten krátky okamih využil na malú exkurziu do jeho hlavy. A to, čo tam uvidel, mu vyrazilo dych.

„Pane?“ opatrne oslovil Voldemorta. „Nemali by sme dať Potterovi šancu na spravodlivý súboj?“

Voldemort sa naňho spýtavo pozrel, čím ukončil kliatbu, a očakával vysvetlenie. Harry zatiaľ lapal dych.

Harry vďačne pozrel na Snapa, aj keď vedel že je to len otázka času a bude po ňom. Alebo chce schválne predlžovať jeho utrpenie a vychutnať si ho? Nie, to by otec neurobil, veril.

Harry sa nestihol ani poriadne pozbierať, keď ho zasiahla ďalšia kliatba, ešte brutálnejšia než tá predtým.

„Harry! Harry! Preber sa!“ prihováral sa mu mužský hlas presýtený obavami.

„Harry...“ uľahčene si vydýchol Ron, „Nahnal si nám strachu... Hermiona, už sa prebral!“

„Chvalabohu...“ Hermiona si k Harrymu sadla, viditeľne unavená a strhaná v tvári.

„Čo... čo sa stalo? Kde sme?“ zmätene a vystrašene sa obzeral Harry okolo seba. Ničomu nerozumel. Bolesť zázračne zmizla a po Voldemortovi a Snapovi ani slychu. Bol to sen! uvedomil si s obrovskou úľavou.

„Upokoj sa, sme v bezpečí. Bol si.. no... mimo... Tvoja jazva... úplne horela... A... rana po uhryznutí Nagini sa ti zapálila. Ošetrila som ti ju, ale stále si bol chorý. Blúznil si... A... vykrikoval si zo sna... O ... Snapovi a tvojom otcovi...“

Harry sa cítil nepríjemne. Pripadal si odhalený, akoby jeho starostlivo ukrývané tajomstvo vyplávalo na povrch. Ale nie, ešte im nemôže povedať pravdu, nie je na to vhodný čas, a ani nie je na to pripravený. Ale budem na to niekedy vôbec pripravený? pomyslel si so značnou mierou zúfalstva.

„No ja... videl som ako Veď-Viete-Kto zabil mojich rodičov. Bolo to strašné... A potom... Mal som zlé sny...“

Rozumiem... Ak sa ti snívalo so Snapom, tak sa tomu ani nečudujem,“ neodpustil si Ron sarkastickú poznámku.

Harry sa usmial a vydýchol si. Neprezradil sa. „A ako dlho som bol mimo?“ obrátil sa na Hermionu.

„Som hladný... Máme niečo jesť?“ opýtal sa Harry s nádejou v hlase. V žalúdku mu už vyhrával celý orchester. Rokfortská kapela sa mohla v tej chvíli schovať...

„Áno,“ usmiala sa Hermiona. „Ron zohnal jedlo. Prekonal sa,“ uškrnula sa pri pohľade na Ronov zamračený pohľad.

Kým Harry sŕkal horúci čaj a bol šťastný, že je v bezpečí s priateľmi a nie v tej diere vydaný napospas Voldemortovi, premýšľal nad tou stratenou fotografiou. Prečo Voldemorta tak potešila? Kto bol ten chlapec, keď ho Voldemort tak veľmi chce nájsť?

Z myšlienok ho vytrhla Hermiona, ktorá mu práve doniesla za misku skvelo vyzerajúcej a božsky rozvoniavajúcej polievky. Na malú chvíľočku mal pocit, že je v Brlohu a všetko je v úplnom poriadku.

„Ďakujem.“ Hladný Harry sa pustil do jedenia a tušil, čo bude nasledovať. Aj keď nemal chuť baviť sa pri jedle o tom, čo sa stalo pred pár dňami, vedel, že Hermiona ho nenechá na pokoji. A jeho inštinkt ho nesklamal.

„Harry? A čo sa vlastne stalo u Bathildy? Odkiaľ sa tam vzal ten had? Čo sa stalo s Bathildou?“

„Ona... Ona bola ten had. Teda, ten had bol ona. Skutočná Bathilda už bola nejaký čas mŕtva, pravdepodobne ju zabil Veď-Viete-Kto. Bola to pasca. Mala ma vylákať hore pod zámienkou, že niečo pre mňa má a zadržať ma tam, kým nepríde Veď-Viete-Kto. Pochopil som to vo chvíli, keď mu poslala odkaz. Snažil som sa brániť, utiecť jej, ale uhryzla ma do nohy, ja som spadol a nedokázal som sa brániť jej zovretiu. Nevieš si predstaviť ako Veď-Vieš-Kto zúril, keď som mu opäť ušiel. Myslel som si, že od tej neznesiteľnej bolesti mi praskne nielen jazva, ale i celá lebka.“

Harry na moment stíchol, prežívajúc nanovo hrôzu Voldemortovho hnevu. Okrem toho si uvedomil, že je to čudné, ako prestali Voldemorta prestali nazývať menom. Bolo to zvláštne, ale Ron na tom výslovne trval, lebo mu po tom, ako sa ledva zachránili útekom z ministerstva to meno naháňalo čoraz väčšiu hrôzu.

„Ja... chcem sa vám obom poďakovať. Nebyť vás dvoch... Už som mŕtvy...“ šepol. „Ďakujem.“ unavene sa usmial.

„To nestojí za reč, kamoško. Všetci sme sa odtiaľ chceli dostať živí...“ potľapkal ho Ron po pleci.

„Trápi ma ešte jedna vec...“ odhodlal sa Harry načať tému, ktorá mu stále vírila hlavou.

„Hermiona... Pamätáš si na ten obrázok čo som tam našiel než som odišiel hore? Tú fotku mladého chlapca? Veď-Viete-Kto po ňom ide. Nepovedal som vám to skôr, lebo som vás nechcel znepokojovať, že moje spojenie s ním pretrváva, ale pred časom som videl, ako Veď-Viete-Kto mučí Ollivandera, zabil Gregoroviča a v jednej jeho spomienke pred smrťou videl práve toho chlapca. Mal niečo, čo Veď-Viete-Kto chce. Neviem čo to je, ale veľmi po tom túži. A ja som u Bathildy našiel tú fotku a chcel som si ju zobrať, ale ako sme odtiaľ utekali, vypadla mi. A on... on ju tam našiel... určite veľmi rýchlo zistí, kto ten chlapec z obrázka je...“

„Harry, netráp sa, nie je to tvoja chyba. Veľmi dobre vieš, že on by to aj tak skôr či neskôr zistil a ten človek by bol v nebezpečenstve tak či tak,“ snažila sa ho upokojiť Hermiona, ho Harryho skleslú náladu nepozdvihla.

Keď Harry dojedol, stále dosť unavený si opäť ľahol a dúfal, že čoskoro sa stane nejaký zázrak a oni sa aspoň o kúsok priblížia k nájdeniu ďalšieho horcruxu.

Nasledujúci deň sa Harry ešte stále cítil slabý a väčšinu dňa preležal v stane v posteli. Keďže Hermiona nechcela riskovať v takom stave Harryho rozštiepenie, rozhodla sa, že pokiaľ nebude úplne fit, ostanú táboriť tam. Na stráži sa striedala v niekoľkohodinových intervaloch s Ronom. Stále totiž mala istú obavu, že ich niekto nájde, hoci zakaždým použila na miesto v dosahu pol míle od stanu toľko ochranných zaklínadiel, až sa Harry čudoval, že ich toľko vôbec existuje.

Pokiaľ strážila Hermiona, Harry buď driemal, alebo hral s Ronom šach. Keď hliadkoval Ron, Hermiona buď pripravovala nejaké jedlo – ak mali z čoho – alebo bola neustále zahĺbená do akejsi knihy, dosť často sa mračila a potichu si sama pre seba voľačo mrmlala. Harry sa jej neodvážil opýtať, čo číta, lebo vedel, aká vie byť podráždená keď ju niekto vyruší uprostred čítania. Tak len čušal, hľadel do blba alebo si čítal aj on. Hermiona bola totiž v tomto skvelá, zabalila knihy nielen pre seba, ale aj pre Harryho s Ronom. Logicky také, čo ich zaujímali...

„Harry?“ oslovila ho Hermiona na druhý deň podvečer, keď sa vrátila zo stráže a videla že je hore a číta si. Harry zdvihol hlavu od knihy Metlobal v priebehu vekov a čakal.

„Vieš... Nielen ty si u Bathildy snoril,“ uškrnula sa Hermiona a tvárila sa trošku previnilo. „Kým si bol hore, a než sa to celé zvrhlo, ja som našla toto,“ a ukázala mu objemný výtlačok knihy od Rity Skeeterovej Život a lži Albusa Dumbledora. „A ten chlapec z fotky je Gellert Grindelwald.“

„Presne tak. A podľa toho, čo Rita píše, v mladosti boli Dumbledore a Grinelwald dobrí priatelia. Až kým Grindelwald za záhadných okolností neušiel.“

„Ako môžeš veriť Skeeterovej? Zabudla si čo o mne popísala pred pár rokmi?“

„Nie, nezabudla, Harry. Ale ku knihe bol priložený lístok. Podľa všetkého má Rita tie informácie od samotnej Bathildy. A sú tam pripojené aj kópie listov, čo si kedysi tí dvaja písali. Bathilda jej to musela všetko povedať, kým ešte žila, hoci si to pravdepodobne ani sama nepamätala. Podľa toho, čo som počula, už nebola celkom v poriadku. A ak Rita na ňu použila nejaké kúzla...“

„Ale aj tak to nedáva zmysel...“ Harryho dôvera v Albusa Dumbledora začala nadobúdať trhliny. „Prečo by sa dvaja priatelia potom znenávideli natoľko, aby sa nakoniec stretli v súboji?“

„Ja... No.. Harry, všetko je v tej knihe. Ale.. nie je to veľmi príjemné čítanie.. Rita vytiahla na svetlo všetku špinu a Dumbledorove chyby z mladosti.

Hermiona si vzdychla a ukázala Harrymu príslušnú kapitolu v knihe. Celý čas ticho sedela a neodvážila sa prehovoriť, no keď Harry zdvihol hlavu od knižky, mohla mu aj bez slov, z výrazu tváre vyčítať, ako to naňho zapôsobilo a čo si o tom myslí.

„Väčšie dobro? To je čo za kravina? Ovládnuť muklov?“ Harryho oči horeli spravodlivým hnevom a hlas sa m triasol. Znechutene odhodil knihu. „Nie, tomu jednoducho nedokážem uveriť!“

„Ani sa nenamáhaj,“ drsne ju Harry prerušil. „Musím ísť na vzduch, prišlo mi z toho zle. Natiahol si na seba bundu, vyšiel pred stan a jednou vetou poslal Rona dnu a prevzal stráž.

Harry si vzdychol a pošúchal skrehnuté ruky. Bola noc, sedel pred stanom, držal stráž a vo svetle prútika čítal knihu Rity Skeeterovej sa Život a lži Albusa Dumbledora. Znechutene si odfrkol. Ak sú všetky tie zaručené informácie pravé a Rite ich naozaj odovzdala stará Bathilda, tak mohol s istotou povedať, že Dumbledora vôbec nepoznal. A tak mu veril...Asi bol poriadne naivný, keď sa rozhodol plniť jeho šialené plány. Načo to vlastne bolo dobré? Veď aj horcruxy sa podujal hľadať a zničiť preto, lebo uveril, že tak zničí Voldemorta. Kto ich zničí, zničí Voldemorta... zneli mu v ušiach slová spred niekoľkých mesiacov. Pche... Akoby to bolo také jednoduché... Nemá nič, čoho by sa zachytil. Dumbledore mu takmer nič bližšie k tomu nepovedal. Už sú na cestách niekoľko mesiacov, a jediné, čo za celý čas dosiahli, je, že získali pravý medailón. Akurát že ani to dobrodružstvo na ministerstve nedopadlo podľa ich predstáv a nezostalo bez následkov. Hoci boli úspešní a horcrux sa im podarilo získať, musia sa odvtedy skrývať a presúvať z miesta na miesto. Zbabral to. Bol si toho vedomý, a to ho štvalo najviac. Keby nebol vzal to Moodyho oko z dverí tej starej bosorky a nespustil tak akýsi poplašný systém, nikdy by neodhalili, že tam niekto vnikol. Ale on nemohol... Nemohol dopustiť, aby tá ježibaba to oko len tak znevažovala a používala vo svoj prospech. Aj keď, musel uznať, že na základe toho, čo predviedli v súdnej sieni, určite by neostali nepovšimnutí. Ale mali by aspoň nejaký náskok.. Už keď utekali zo súdnej siene s patronusmi pred sebou, aby sa vyhli dementorom, bolo vďaka jeho krádeži celé ministerstvo na nohách.

Striasol sa pri spomienke na to, ako po vyše roku uvidel opäť ženu, ktorú po Voldemortovi nenávidel asi najviac. Dokonca aj Snapa mal vtedy radšej ako ju.

Dvere výťahu sa otvorili a Harry-Runcorn stuhol. Jazvy na chrbte pravej ruky sa opäť ozvali...Pri pohľade na Hermionu videl, že sa jej v očiach zračí hrôza. Nastúpila žena, od hlavy po päty odetá v ružovom, s mašľou vo vlasoch a prehnane sladkým a neúprimným úsmevom. Na krku jej visel medailón... Harry zalapal po dychu a úkosom pozrel na Hermionu. Tá sa naňho bezradne dívala a mohol vidieť ako premýšľa, ako dostať ten medailón.

„Á, Mafalda,“ obrátila sa odrazu Dolores Umbridgeová s tým odporným úsmevom na Hermionu, poslal vás Travers?“ Herniona, neschopná slova iba prikývla, hoci nemala ani tušenia, čo Umbridgeová chce. Ale tá si Hermionin šok zjavne ani nevšimla. „Výborne, tak nestrácajme čas, pojednávanie sa začína o pár minút.“ A s tým odviedla vydesenú Hermionu do vypočúvacej miestnosti.

On ostal sám, keďže Rona už predtým odviedol Yaxley aby mu zastavil dážď v kancelárii, a tak musel improvizovať. Navštívil jej kanceláriu, zobral to Moodyho oko, ktoré používala na špehovanie pracovníkov, a pokúsil sa dostať do súdnej siene. Tam znehybnil Umbridgeovú, smrťožrúta Yaxleyho, a cestou do Átria našli Rona a pokúsili sa utiecť... Ale ani to sa im tak celkom nepodarilo. Na Hermionu sa nalepil medzičasom odčarovaný Yaxley, premiestnil sa s nimi a objavil dom na Grimauldovom námestí. Hermiona ho musela donútiť pustiť sa a odmiestnili sa na prvé miesto, čo jej napadlo... Do domu na Grimauldovom námestí sa už vrátiť nemôžu...

Dobre, horcrux získali. Ale načo im je, keď ten prekliaty medailón nemajú ani čím zničiť? Dumbledore sa mu zjavne neobťažoval povedať, či aspoň naznačiť, čím by horcruxy mohli zničiť...Koľko mu toho Dumbledore ešte zatajil?

Harry už bol z toho značne znechutený, lebo nielenže nepokročili o nič ďalej k nájdeniu ďalších horcruxov, ale takmer vďaka nemu prišli v Godricovej úžľabine o život. Vtedy ho Voldemort takmer dostal. Do pekla, načo sa do toho domu vôbec trepali? Čo od toho čakal? Naozaj bol taký sprostý, že veril, že u Bathildy nájde ďalší kúsok Voldemortovej duše? A pritom chcel len navštíviť hrob mamy a Jamesa a vidieť dom, kde prišiel o svojich najbližších. A namiesto toho sa celý výlet zmenil na boj o holý život. Keď ich cestou z cintorína Bathilda vlákala do domu a Harryho vylákala na poschodie pod zámienkou, že má niečo, čo sa mu isto bude páčiť, už vtedy sa mal mať na pozore a malo mu dôjsť, že niečo nie je v poriadku. Zvlášť keď videl Hermionin vydesený pohľad. No vtedy tomu nerozumel. Až neskôr mu došlo, že Bathilda hovorila parselsky. Keď s ňou vyšiel hore, neurčitým gestom ukázala do kúta miestnosti a kým Harry poľavil v ostražitosti, premenila sa na obrovského hada a zaútočila naňho. Počul, ako posiela správu svojmu pánovi, vedel že je zle. Vo svojej hlave videl Voldemortovu obrovskú radosť že jeho plán vyšiel, že Harry bol taký naivný a nechal sa chytiť do pasce. A bola to práve Hermiona a jej duchaprítomnosť, ktorá im v poslednej chvíli zachránila život.

Pošúchal si unavené oči, odložil knihu – od únavy už nedokázal vnímať – a rozmýšľal čo ďalej. Už boli všetci traja na pokraji svojich síl a znechutení z toho, že sa za celé mesiace nikam nepohli. Často trpeli hladom, zimou, a z toho pramenila aj vzájomná nervozita. Zvady a hádky boli už na dennom poriadku. Ron bol sklamaný a nahnevaný, lebo veril, že Harry má nejaký plán, že Dumbledore mu povedal toho viac, niečo čoho by sa zachytili...

O Weasleyovcoch stále nemali žiadne správy. Aj keď sa často túlali po okolí táboriska ukrytí pod neviditeľným plášťom v snahe zohnať nejaké jedlo a novinky, nemali šťastie. Tá neistota bola hrozná, zožierala ich, drásala už aj tak dosť napäté nervy. Harry často myslel na Ginny, často sa mu o nej snívalo, no väčšinou to boli nepríjemné a ponuré sny, ktoré pramenili z jeho strachu o jej život. Dúfal, že je Ginny natoľko rozumná, že na škole nevyvoláva zbytočné konflikty, pretože pod Snapovým vedením to bolo veľmi riskantné.

Raz, bolo to niekedy na jeseň, pár týždňov po začiatku školského roka, vypočuli rozhovor skupinky ľudí – v ktorých spoznali Teda Tonksa, bývalého spolužiaka Deana Thomasa a zopár ďalších ľudí – o dianí na ministerstve a na Rokforte. Boli veľmi dobre chránení Hermioninými ochrannými kúzlami, takže oni ostali nevidení a nepočutí, zatiaľ čo oni s pomocou predlžovacích uší (najnovší vynález Freda a Georgea, ktorý Hermiona prezieravo – hoci ani nevedela prečo – zabalila do kabelky) počuli dokonale celý rozhovor. Dozvedeli sa, že Snape čelí neustálemu odporu zo strany učiteľov i študentov, že Obrana proti čiernej mágii sa podľa ich očakávaní zmenila na Čiernu mágiu, že súrodenci Carrowovci trestajú študentov, ktorí odmietajú plniť nezmyselné a kruté príkazy, dosť tvrdo, ale čarodejnícku krv neprelievajú. Hoci neboli o nič múdrejší, na základe vypočutého mohli dedukovať, že Ginny je v poriadku, čím Harrymu a Ronovi odľahlo, ale stále nevedeli nič o zvyšku rodiny. Ron už túto neistotu a beznádej prestával zvládať a takmer od nich ušiel.

Aj keď to teraz na Rokforte bolo napäté a Harry vedel, že tam okrem slizolinčanov nemá nikto na ružiach ustlané, bolo dni, kedy sa zúfalo túžil vrátiť do Rokfortu. Čo by dal za teplú posteľ, jedlo trikrát denne a pocit domova? Ale veľmi rýchlo tie predstavy odháňal, pretože pri pomyslení na otca ako zradcu, a toho, že keby sa tam objavil, v momente by si podpísal rozsudok smrti, sa mu búrila krv v žilách.

Keď Harryho už naozaj zmáhala únava a takmer sa jej poddal, zaregistroval v diaľke akýsi pohyb a stuhol. Ochranné kúzla nefungujú? zdesene si pomyslel. Vstal, prútik pripravený a čakal. Srdce mu bilo ako na poplach, keď vtom... Na čistinke pred ním sa znenazdajky objavila strieborná laň....

Keď láska bolí...