Kapitola:
Pridaná: 4.10.2015, 10:53:47
Čítaná: 5849×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Silver Whiteová (OC), Sirius Black
Stručný dej: Môj vlastný pohľad na Siriusa Blacka - určený prevažne pre ženské čitateľské publikum :D

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kapitola prvá 2 » Kapitola druhá 3 » Kapitola tretia 4 » Kapitola štvrtá 5 » Kapitola piata 6 » Kapitola šiesta 7 » Kapitola siedma 8 » Kapitola ôsma 9 » Kapitola deviata 10 » Kapitola desiata 11 » Kapitola jedenásta 12 » Kapitola dvanásta 13 » Kapitola trinásta 14 » Kapitola štrnásta 15 » Kapitola pätnásta 16 » Kapitola šestnásta 17 » Kapitola sedemnásta 18 » Kapitola osemnásta 19 » Kapitola devätnásta 20 » Kapitola dvadsiata 21 » Kapitola dvadsiata prvá 22 » Kapitola dvadsiata druhá 23 » Kapitola dvadsiata tretia 24 » Kapitola dvadsiata štvrtá 25 » Kapitola dvadsiata piata 26 » Kapitola dvadsiata šiesta 27 » Kapitola dvadsiata siedma 28 » Kapitola dvadsiata ôsma 29 » Kapitola dvadsiata deviata 30 » Kapitola tridsiata 31 » Kapitola tridsiata prvá 32 » Kapitola tridsiata druhá 33 » Kapitola tridsiata tretia Epilóg » Epilóg

Cavaillon, jeseň 2010

Roky prešli príšerne rýchlo. S tretím bábätkom sa Silver nemohla vmestiť do dvojizbového bytu, preto začínala byť už počas tehotenstva zúfalá, čo si počne... Dokonca jej zišlo na um, že sa vráti do Británie k rodičom, ale kvôli najstaršej dcérke sa tej myšlienky vzdala – nemohla ju obrať o Francúzsko, Beauxbatons, vytrhnúť ju zo známeho prostredia. A tak ostali v Cavaillone... a zrazu prišla od Louane a Gilberta neuveriteľná ponuka: chceli pristavať na svoj dom celé poschodie a ponúkli im, aby tam bývali.

Silver neostalo iné než prijať to, presťahovať sa do väčšieho, k priateľom... Síce sa občas cítila navyše, no nie kvôli tomu, že by sa tak Louane či Gilbert správali – naopak. Boli úžasní, veľkorysí, vrúcni, milí... Vytvorili im aj samostatný vchod so schodiskom, takže pokiaľ jedna či druhá rodina túžila po súkromí, nebol žiadny problém. Vlastná kuchyňa, dve kúpeľne, nádherná toaleta, samostatné izby pre každú z nich... Bolo to skvelé, viac než skvelé.

Primevére dospela. Silver sa ani nenazdala a ukončila štúdium v Beauxbatonse. Okamžite sa prihlásila a aj bola prijatá na Vysokú akadémiu obrany a ochrany pred čiernou mágiou, v muklovskom svete ponímanú jednoduchšie – ako policajnú akadémiu. Silver na ňu bola neuveriteľne hrdá, hoci sem-tam sa i bála. A bolo to ešte trošku horšie, odkedy nastúpila ako aurorka na francúzskom Ministerstve mágie...

Jasmin rástla ako z vody a Camélia za ňou vôbec nezaostávala. Boli takmer ako dvojičky, bol medzi nimi len ročný odstup – Camélia sa vypýtala na svet trošičku skôr, na sviatok zamilovaných vo februári, ale bola úplne v poriadku. Rovnako ako jej staršie sestry, i ona mala čierne vlasy a oči po otcovi. Všetky tri sa na Siriusa tak veľmi podobali, až to Silver občas bolelo.

Primevére mala jeho vytrvalosť, neoblomnosť, ale aj tvrdohlavosť. Jasmin zas jeho vernosť, oddanosť, tú ohromnú schopnosť milovať do krajnosti a byť tou najlepšou priateľkou všetkým svojim kamarátom. A Camélia... tá sršala vtipom ako on, všade pútala pozornosť (ale to všetky tri), zbožňovala, keď kohosi rozosmiala... V každej jednej ho videla. A hoci s nimi mala aj nemálo starostí, občas trošku ľutovala, že nestihli mať Siriusových vysnívaných šesť dcér, ale „len“ tri.

Odo dňa tej strašnej nehody, keď Gilbert prišiel o Louane a všetko sa na dlhé mesiace zatemnilo nad celým ich domom, prešlo sedem rokov. Dlho chceli dieťa a nedarilo sa im, začali zvažovať adopciu... a potom Louane dostala ponuku hrať až v Paríži a na prepravu využila muklovský spôsob. Diaľkový autobus sa zrazil s osobným autom a šofér i niekoľkí cestujúci zahynuli. Medzi nimi aj ona... mladá, tridsaťpäťročná Louane Bonnairová.

Gilbert bol zdrvený, sprvu vôbec nerozprával, veľmi sa uzavrel pred všetkými vrátane Silver a ona, hoci samu ju strata blízkej priateľky veľmi bolela, mu chcela byť oporou – tým trpela ešte väčšmi, pretože jej to nedovolil. Očividne sa s tým chcel vysporiadať sám, čo určitým spôsobom chápala, veď si prešla tým istým, tiež sa musela s tou stratou vyrovnať sama, nik jej s tým nemohol pomôcť. Nebolo ako.

Silver chodievala s dievčatami vždy počas leta na margarétkovú lúku a k miestu, kde sa nachádzal „Siriusov kameň“, Gilbert sa vtedy častejšie uchyľoval na cintorín a dlhé hodiny mlčky hľadel na Louaninu usmiatu fotku na náhrobku. Začiatok septembra bol vždy určitým spôsobom ťaživý, pretože ostali vo veľkom dome sami – Silver a Gilbert.

I teraz to tak bolo, Primevére odišla do Lyonu do práce, Jasmin do štvrtého a Camélia do tretieho ročníka štúdia v Beauxbatonse a v dome nastalo ticho. Silver si dávno zvykla, že neschádza dolu do Gilbertových priestorov, pokiaľ ju sám nepozve, a taktiež ani on nevychádzal na ich poschodie – preto ju prekvapilo, keď ho našla sedieť v svojej kuchynke.

„Gil...“ pousmiala sa, akonáhle ho zbadala, a v župane, pod ktorým mala len nočnú košeľu, podišla k chladničke.

„Silver... prepáč, že som sem tak vpadol. Ja len... nechcel som raňajkovať sám.“

„Ah, to nič,“ otočila sa naňho. „A na čo máš chuť?“

„Prichystal som toasty. I pre teba,“ ukázal na stôl.

„Ó, tie vyzerajú skvele,“ pristúpila k stolu a usmiala sa naňho. „Merci. Bon appétit.“ Odpovedal jej rovnakými slovami a pustil sa do jedla, pričom Silver sa ostala s otvorenými ústami dívať na stôl. „Merlin, Gil... ty si pripravoval raňajky celú noc?“

„Ale kdeže,“ pousmial sa.

Skutočne videla nekonečnú záplavu toastov, pričom každý bol iný: na jednom spočívali tenučké plátky jablka na syre s modrou plesňou a mede; na ďalšom datle, syr feta a lúpané mandle; ďalej plátky manga, plátky mozzarelly a citrónová kôra; kúsky avokáda, syr feta a bobule granátového jablka; smotanová nátierka, údený losos, uhorka; syr ricotta, med a kúsky hrušky... „To je hotová hostina. Naozaj. Nemohol by si mi chystať raňajky každý deň?“ zasmiala sa.

„Možno by som aj mohol,“ usúdil.

„To by som bola rada,“ prikývla. Gilbert sa na ňu zahľadel a Silver s chuťou okúsila toast s avokádom, granátovým jablkom a fetou a zistila, že je neuveriteľne lahodný. Tá zmes chutí... zatúžila ochutnať každý jeden.

„Nechcelo by sa ti ísť sa prejsť?“ spýtal sa po dlhšej chvíli, keď sa Silver rozhodovala ohľadom tretieho a zároveň posledného toastu.

„Iste, a kam?“

„Neviem, hocikam,“ mykol plecami.

Po tom, čo umyla taniere, šla sa teda vychystať – leto sa premenilo na jeseň, no tá si ešte udržiavala svoju krásnu farebnú tvár. Koruny stromov sa sfarbili dočervena a dozlatista, zeleň sa premieňala na sviežu žltú, vzduch ešte nebol vyslovene chladný a sem-tam ním preletela nenápadná pavučinka. Silver si vybrala hnedé šaty nad kolená s čiernym opaskom, bordové pančuchy, ľahký kabátik v smotanovej farbe, čierne balerínky a čiernu kabelku a zišla dolu k Gilbertovi.

„Môžeme ísť!“

O chvíľočku bol pri nej a otvoril jej dvere, potom vyšiel za ňou na ulicu. „Kam by si sa teda chcela ísť prejsť?“

„Len tak okolo mesta?“ navrhla. Gilbert pokývaním hlavy súhlasil a nenáhlivo vykročil, Silver šla popri ňom.

Zvyčajne sa mali o čom baviť, či už o práci, alebo o dievčatách, ale teraz akoby sa zhodli na tom, že budú mlčať. Nebolo to však trápne ticho alebo také, ktoré by zneisťovalo, naopak, bolo také normálne a prirodzené. Silver bola Gilbertovi za toľké vďačná, ani by to nedokázala vyjadriť. Urobil i s Louane pre ňu a dievčatá veľmi veľa, veľmi jej obaja pomohli a ona bola rada, že mohli uňho ostať aj po Louaninej tragickej smrti.

Ozvala sa až po dlhých minútach, keď už sa nachádzali na opačnej strane mesta, než stál Gilbertov dom. „Uvažovala som, že by som napísala ďalšiu pieseň pre violončelo.“

„Ozaj?“ trochu prekvapene na ňu pozrel. „Len tak?“

„No... vlastne, mala by to byť skladba pre klavír a violončelo.“

„To znie super. Máš aj vytipovaných umelcov?“

Zaváhala. „Viac-menej...“

„Koho? Alebo to chceš predo mnou tajiť?“

„Tajiť?“ zasmiala sa. „Non. Chcela by som, aby sme si ju zahrali spolu. My dvaja.“

„My...?“ zatváril sa ešte prekvapenejšie než predtým.

Silver prikývla. „Zatiaľ pre ňu nemám názov, vlastne... popravde, nemám o nej ani žiadnu predstavu, ale myslím, že by sme mali mať spoločnú pieseň.“

„Silver... to znie skvele,“ prikývol. „Ale... vieš, že na čelo som nehral už roky.“

„Ale stále ho máš.“

„Prestal som nadobro, keď Louane... ona ma motivovala ďalej hrať. Bez nej som nemohol.“

„Vieš... tá strata bolí a vždy bolieť bude. Ale ani ona, ani môj Sirius by nechceli, aby sme stále žialili.“

„Ja viem... iba vďaka tomu vedomiu stále dýcham, stále pracujem... inak by môj život nemal žiadny zmysel.“

„Ale mal... zachránil si mňa i dievčatá.“

Usmial sa na ňu. „Silver, ty vieš... znamenáš pre mňa veľa. Vždy si znamenala.“

Taktiež sa pousmiala a zhlboka vdýchla jesenný vzduch. Voňal premenou, zmenou, čímsi novým, odchodom starého... možno voňal aj určitou melanchóliou, hmlou, no zároveň i farebnosťou, pestrosťou, čímsi krásnym a jedinečným. Tá skladba sa jej zrazu pomaly začala ozývať mysľou, jemná melódia vyjadrujúca smútok a pritom radosť, pevnosť toho dlhoročného priateľstva, ktoré medzi sebou (vy)budovali.

Gilbert sa na ňu opäť zahľadel, podobne ako pri raňajkách, nič nehovoril, iba sa na ňu díval, na jej tvár, krásnu ako pred rokmi, i keď zmenenú a inú, odlišnú a predsa podobnú. Silver mala vždy akýsi zvláštny pôvab, ktorý ho fascinoval od prvej chvíle, pôvab, na ktorý zabudol vďaka Louane. Vyliečila ho, dala mu toľko šťastia... a potom zmizla z jeho života – rovnako nečakane, ako doň prišla.

Ako veľmi mu chýbala. Život bez nej bol spočiatku ako šedá hmla, akoby zmizli všetky farby. No Silver doň stále vnášala akési svetlo. Obetavá, silná, úžasná Silver. To, že s ním chcela hrať pieseň... vlastnú pieseň, ktorá by patrila iba im dvom... určitým spôsobom ho to dojalo.

„Silver...“ oslovil ju ticho a jeho ruka sa načiahla za tou jej. Pozrela naňho a keď sa jej prstov dotkol svojimi, videl, ako sa jej zachvela brada. Chvíľu váhala, dokonca zastala a on spolu s ňou, stále si hľadeli do očí a obaja akoby premýšľali o tom istom. „Naozaj by som ti chcel každé ráno pripravovať raňajky,“ doplnil.

Mlčala. Jeho oči boli plné priateľských citov, ktoré mu toľké roky opätovala; alebo v nich videla aj čosi viac? Cítila čosi viac? Mohla...? Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, objímuc ho a položiac si hlavu na jeho rameno. Nevnímala, že stoja na ulici, nezáležalo jej na tom, kto ich vidí a ako pôsobia. Keď sa od neho pomaly odtiahla, vtisla mu jemný bozk na líce a opäť ho sama chytila za ruku.

Ich prsty sa preplietli a ako vykročili obidvaja nenáhlivo ďalej, Silver vedela, že takto je to správne. Že Gilbert vždy stál po jej boku a zaslúži si, aby mu dala aspoň toľko, koľko mu dať dokáže. Vedela, že nebude nikoho milovať tak veľmi ako Siriusa a že Gilbert nebude nikoho milovať tak veľmi ako svoju Louane. Napriek tomu, alebo práve preto, to bolo správne.

Bolo to správne. Obaja si tú trochu citov, ktorých boli voči tomu druhému schopní, zaslúžili.

[ » na začiatok « ]