Kapitola:
Pridaná: 24.6.2007, 18:52:50
Čítaná: 1022×
Hodnotenie: (počet hlasov: 46)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Bolo nedeľné ráno. Nagini bola unavená. Celú noc rozmýšľala nad Dumbledorovými slovami: "Kým budeš niečo cítiť, budeš stále človekom" . Nevedela si spomenúť, kedy prestal byť človekom Tom. Či k nej vôbec niečo niekedy cítil. Sedela na posteli s tvárou zaborenou do dlaní. Bola tak strašne vyčerpaná. Vedela, že musí byť silná, ale nevedela ako sa toto celé skončí. Tom mal svoj plán a ona bola jeho súčasťou. Nevedela čo ju čaká, nevedela čo všetko bude musieť obetovať.

Mala trinásť rokov, keď si ju Tom prvýkrát všimol. On už bol skoro dospelý. Bol uznávaný študent, prefekt a bol neuveriteľne krásny. Aspoň ona ho tak vnímala. Mal hrdé črty, jasný pohľad a z každého jeho pohybu sálala elegancia. Len máloktoré dievča dokázalo odolať jeho šarmu. Nagini bola vždy iná. Mala veľa známych, ale nikoho si nepúšťala k telu. Vždy túžila po vzrušení.

Jedného dňa, keď sedela v slizolinskej klubovni a snažila sa pomocou prstu urobiť papierové lietadielko, ozval sa za ňou mužský hlas.

„Veľmi ti to nejde. Prečo nepoužiješ prútik?“

Nagini sa prekvapene obzrela. „Pretože ho nepotrebujem. Chcem si len vylepšiť detaily,“ skoro až odsekla. Vedela kto je to. Ale nechcela byť ako tie hlupane, čo sa na neho snažili robiť dojem.

„Môžem ti pomôcť.“

„Ako mi chceš pomôcť? To neznamená, keď si prefekt a ja neviem čo ešte, že si lepší ako ja,“ povedala povýšenecky.

Tom sa len uškrnul.

„Samozrejme, že som lepší, ale môžem ti dopomôcť k tomu, aby si sa mi vyrovnala! Poznám veci a kúzla, o ktorých iní len snívajú alebo majú nočné mory.“ Povedal najsladším hláskom, aký kedy počula.

To ju zaujalo. Vždy bola zvedavá.

To ešte nevedela kam ju až zavedie, jej zvedavosť. Dovolila mu, aby ju učil. Každý deň trénovala nové a nové kúzla. Tom ju viedol zákutiami čiernej mágie. Nagini začala cítiť svoju moc a veľmi sa jej to páčilo. Nevedela, že s ňou má svoje plány. Stále ho vnímala ako svojho učiteľa, ktorý bol trpezlivý, vždy ju za všetko pochválil. Konečne mala pocit, že jej niekto rozumie. V sirotinci to nebolo zlé, ale nikdy sa nikomu nemohla zdôveriť. Jemu mohla povedať všetko.

Keď bola v piatom ročníku, Tom už sa pripravoval na MLOK-a. Nagini začala dospievať. Už sa na neho nevedela dívať len ako na svojho sprievodcu svetom mágie, začínala si všímať jeho ladné pohyby. Keď jej niečo vysvetľoval, nevedela oči odtrhnúť od jeho pier. Chcela aby si to všimol, chcela aby sa jej dotýkal.

Jedného dňa šli spolu do Rokvillu.

„Poď, chcem ti niečo ukázať,“ chytil ju za ruku a viedol hodný kus od dediny.

„Kam ma to vedieš Tom?“ Začala byť vzrušená.

„Uvidíš,“ tváril sa tajnostkársky.

Prišli pred starý opustený dom. Keď vošli dovnútra, bolo to tam nádherné. Vyleštená kuchyňa, v jedálni stál starodávny ebenový stôl. V rozľahlej obývačke pukotal v krbe oheň. Oproti nemu sa vynímal pohodlný diván s dvoma čiernymi plyšovými kreslami.

Usadil ju.

„Ako sa ti tu páči?“

Nagini bola ohúrená. „To si urobil pre mňa?“

„Nie, pre nás. O chvíľu skončím školu, ale chcem sa s tebou stretávať čo najčastejšie to pôjde.“

„Ale...“ nemala slov.

Pohladil ju po vlasoch. „Ty si mi najbližšie, ako mi kto v mojom živote mohol byť. Chcem s tebou zdieľať všetko. Mám takú predstavu,“ odmlčal sa.

„Akú predstavu?“ začala byť vzrušená.

„Chcel by som, aby sme mohli byť tak mocní ako to len pôjde. Už ma nebaví pozerať sa ako tí špinaví polomuklovia berú čistokrvným čarodejníkom prácu, peniaze a moc. Už som skúmal, aký majú na to názor niektorí ľudia z našej školy.“

„A?“ ledva dýchala.

„Zistil som, že nemám takýto názor sám. Chcela by si mi pomôcť? Viem, že len tebe môžem naozaj dôverovať,“ povedal to tak presvedčivo, že Nagini neváhala ani sekundu.

„Tebe vždy Tom,“ zasnene sa na neho pozrela.

„Ja som vedel, že sa dá na teba spoľahnúť Nagini,“ pobozkal ju z ničoho nič. Prešla jej telom triaška. Tak veľmi po tom túžila. Chcela byť jeho súčasťou, jeho múzou. V tom momente sa jej splnil sen.

Nagini precitla. Niekto klopal na dvere. Prekvapene vstala a išla otvoriť.

„Albus stalo sa niečo?“ Za dverami stál ustarostený Dumbledore.

„Nie nič. Len som sa s tebou chcel rozprávať. Viem, že si mala náročný deň, ale potrebujem odísť a bez toho, aby som vedel, ako dopadla tvoja schôdzka v Rokville, to nejde.“

Vedela, že jej nechce povedať čo má v pláne. Dôveroval jej, ale nebol hlúpy.

„Nemôžem vám povedať mená, ale je ich dosť. Tom si buduje malú armádu.“

„Čo má s nimi v pláne?“ opýtal sa vyrovnane, ale Nagini z neho cítila strach.

„Najprv si potrebuje vytvoriť pevnú skupinu ľudí okolo seba a až potom začne konať. Môžete si byť istý, že pár kôpok zlata vymení svojho majiteľa a títo ľudia budú o pár rokov na veľmi dôležitých pozíciách,“ hovorila to ako keby jej to bolo úplne ľahostajné. Plnila si len svoju úlohu.

„Nemôžeš to nejako ovplyvniť? Aby...“ začal s nádejou v hlase. Nespoznávala ho. Tento starý múdry muž ju pomaly prosil.

„Nemôžem Albus. Jediné čo pre vás môžem urobiť je, že vám poviem kedy a koľko ďalších stúpencov už má vo svojich radoch. Tak isto, pokiaľ budú mať niečo v pláne, upozorním vás, ale nechcite odo mňa, aby som ohrozila svoju pozíciu,“ nehovorila to s ľútosťou. Jednoducho to skonštatovala.

„Rozumiem. Ďakujem ti Nagini. Ani nevieš ako si mi pomohla,“ podišiel ku dverám.

„Začnite sa chystať. Nikdy by som si nedovolila vám radiť, ale teraz mi nedá to nepovedať.“

„Viem Nagini, vážim si to,“ a odišiel.

Zostala tam stáť. Mohla mu povedať viac. Ale nechcela. Mala príliš veľký strach s Voldemorta. Nebála sa smrti, pretože vedela, že Tom by sa jej nikdy len tak nevzdal.

Zaprisahala sa, že už žiadnemu mužovi nedovolí, aby ju ovládal. V mysli sa jej vynoril Sirius. Nechcela na neho myslieť. Cítila sa ukrivdená tým, že už niekomu dôverovala a on ju hlúpo zneužil a zneužíva stále. A zrazu si príde tento drzý šestnásť ročný chalan a myslí si, že sa mu len tak podvolí. Nechcela si pripustiť, že sa možno do nej zaľúbil. Neverila v lásku. Verila len v moc, ale už nechcela aby ju mal niekto nad ňou. Začala uvažovať. Tá myšlienka sa jej zrazu zdala taká úžasná. Tvár sa jej rozjasnila. Prečo by aj ona nemohla skúsiť ako to chutí. Muži ju chceli aspoň na chvíľu, nikdy nepotrebovala viac. Len to, aby mohla uskutočniť svoje plány. Ale teraz ju napadlo, že by to dotiahla dokonca. Že by sa mu chcela dostať do hlavy, aby vedela čo Sirius cíti. Aby na ňu neustále myslel, aby ju chcel navždy. Veľmi sa jej to páčilo. Povedala si, že to musí skúsiť hneď. Už ani nerozmýšľala. Umyla sa, obliekla a zamierila si to rovno ku chrabromilskej klubovni. Akurát sa otvorili portrétové dvere a vyšli odtiaľ nejaké prváčky.

„Dobrý deň,“ slušne sa pozdravili.

„Dobrý deň, dievčatá. Zavolajte mi prosím pána Siriusa Blacka,“ povedala milo.

Dievčatá sa zhrozili a začali sa červenať.

„Ale dievčatá, myslím, že to zvládnete,“ už trošku výhražne sa na nich pozrela.

Obe prešli neochotne naspäť do fakulty.

Sirius ležal vo svojej posteli a rozmýšľal. Nepovedal nikomu so svojich kamarátov, čo sa stalo v škriekajúcej búde. Zdalo sa mu to príliš potupné. Vedel, že keď sa jej nemá vzdať, musí ísť na to inak. Musí v nej vzbudiť záujem. Ešte nevedel ako. Nevedel, čo má rada, na čo by ju mohol nalákať. Vzchopil sa a šiel sa umyť. Niekto zaklopal. Do pol pása nahý a so zubnou kefkou v ústach otvoril. Naskytol sa mu pohľad na dve dievčatá červené od hlavy až po päty.

„Čaká ťa profesorka Nagini pred vchodom,“ a utekali, ako keby ich naháňal.

Sirius neváhal, hneď si vypláchol ústa. Pozháňal oblečenie po celej izbe a zbehol dole schodiskom. Keď už bol v klubovni, uvedomil si, že nemôže byť taký zadýchaný, keď chce zvoliť iný postup. Hneď ako počul jej meno, tak na to zabudol. Prehrabol si vlasy, vyrovnal si tričko a ležérne otvoril dvere. Nagini sa zablyslo v očiach, keď ho zbadala.

„Dobrý deň, pán Black!“

„Dobrý deň, pani profesorka!“ vynaložil všetko úsilie na to, aby sa s ňou rozprával ako s každým iným učiteľom.

„Prišla som vám povedať, že si idete odpykať svoj trest.“

„Aký trest, teda ak sa smiem spýtať?“ naozaj zabudol.

„Á, nebodaj ste zabudli. Tak to mi je naozaj ľúto. Ja som nezabudla na ten incident vo Veľkej sieni,“ posmievala sa mu.

Sirius si spomenul.

„Už viem. Samozrejme. Čo mám robiť?“ tváril sa, že si to nevšimol aká je ironická. Nagini tento jeho nový prístup začal rozčuľovať.

„V poriadku pán Black. Som rada, že ste si ráčili spomenúť. Pôjdete so mnou do Astronomickej veže a rozoberiete a vyčistíte každú čiastočku z ďalekohľadov. Samozrejme bez prútika,“ snažila sa byť prísna. Ani nečakala na jeho reakciu, otočila sa a mierila rovno na vežu.

Sirius poslušne išiel, ale nemohol si nevšimnúť ako sa jej vlasy kĺžu po chrbte.

Keď už tam boli, Nagini mu rukou ukázala, čo všetko ho čaká. Bolo tam asi dvadsať ďalekohľadov rozostavaných vedľa seba.

Vyčarila si stoličku a pohodlne sa usadila.

„Chceš tu byť so mnou?“

„Kedy som ti dovolila tykať mi?“ zdvihla obočie.

„Keď si mi dovolila vidieť ťa nahú,“ odvetil ako keby sa rozprávali o počasí.

„Ale...“

„Keď už si tu, aspoň sa so mnou nehádaj. Aby som zase nebol smiešny,“ pozeral jej priamo do očí. Nagini chvíľu mlčala.

„Už by si mal začať, inak tu budeme až do rána. A ja potrebujem, aby si sa sústredil zajtra na vyučovaní.“

Sirius sa zmohol len na pohľad: Zrazu aká starostlivá.

Nagini sa dívala ako si vyhrnul rukávy a ukázal tak svoje šľachovité paže. Zobral handru a začal čistiť čiastočku po čiastočke. Stále ho pozorovala, nevedela odtrhnúť oči od jeho napínajúcich sa svalov, ktoré pri každom pohybe vyrysovali všetky jeho šľachy.

Sirius zrazu prehovoril: „Čo máš vlastne rada Nagini? Okrem toho, že sa rada pozeráš?“

Nagini chcela využiť to, že prehovoril, aby ho mohla zvádzať.

„Mám rada svoju moc, mám rada keď sa s tebou môžem hrať,“ postavila sa.

„Bol by som rád, kebyže mi povieš niečo čo neviem. Určite toho musí byť viac,“ povedal to ľahostajne, nepríjemne. Nagini to prekvapilo. Nečakala, že sa s ňou bude takto rozprávať.

„Čo chceš vedieť? Myslíš si, že tak si ťa skôr pustím k telu?“ zmizol jej úsmev z pier.

„Viem, že si rada pustíš k telu kde koho.“

Nagini sa zastavil od hnevu dych, vedela, že to nesmie zbadať.

„Mne tu ide skôr o to, aby som sa ti dostal pod kožu, aby si cítila to čo cítia muži, keď sa s nimi zahrávaš. Dostať sa niekomu k telu je ľahké, ale dostať sa niekomu do duše a obzvlášť tebe, to je to, čo ma láka.“ Nagini mala pocit, že jej číta myšlienky.

„Ako by si to chcel urobiť? Myslíš si, že ma ohúriš svojim talentom? Alebo tými smiešnymi románikmi so školáčkami? My si teda nemáme čo vyčítať, pán Black,“ začala byť veľmi nervózna z toho jeho chovania.

„Ako by som to chcel urobiť? Chcem ťa zvádzať. Chcem vedieť, že nie sme spolu preto, že to chceš ty, ale že to chceme obaja.“ To už prestal čokoľvek robiť.

„Ale ja to nechcem!!! Možno si myslíš alebo nahováraš. Prečo by som ťa mala ešte chcieť? Pre tých pár dotykov?“ odvrátila sa od neho. Už aj zabudla, že ho chcela zviesť.

„Možno ti je každý muž ľahostajný, ale tam ja patriť nechcem. Radšej nech ma nenávidíš! Aj to bude viac než ľahostajnosť. Áno, možno si to nahováram, ale myslím, že tých pár dotykov sa nedotklo len tvojho tela... si tvrdohlavá nepriznáš si to, ale ja to z teba cítim!“ . Nadýchol sa a začal pokojným hlasom, tak ako na začiatku. „Tak teda Nagini, čo máš rada? Čo dokáže takú ľadovú kráľovnú uspokojiť?“

Pristúpila k nemu len na pár milimetrov až cítil jej dych. „Vás nemôžem nenávidieť Sirius. Vy ste moja malá hračka. Tá mladučká tvár, to krásne telo...“ prechádzala mu prstom po košeli. „Mám rada, keď ma chceš, keď po mne túžiš. A čo ma uspokojí? Keď budeš aspoň trošku trpieť. Aspoň tak, aby si pochopil.“

„To, že budem trpieť mi je absolútne fuk! Rada sa hráš podľa svojich pravidiel, ale musím ti povedať, že aj ja mám jedno, za ktorým si vždy budem stáť!“

Takže pravidlo? A aké pán Black?“

„Á, tak naša ľadová kráľovná prejavila zrazu zvedavosť,“ odstúpil od nej.“ Ako sa hráš s mužmi, tak sa hráš aj na silnú. Veľmi povrchné. Myslím, že tvoje uspokojenie ťa bude niečo stáť."

„Čo by si odo mňa chcel?“ Nevedela ako sa má tváriť, dostal ju do pomykova.

„Malý výlet, len my dvaja. Nič za tým nehľadaj, bolo by to čisto o spoznaní sa navzájom. Pretože ja viem čo ti chýba Nagini. I keď ty asi o tom nevieš. Súhlasíš?“

Nagini nevedela, čo si má myslieť.

Keď nepoznám to tvoje slávne pravidlo? Ale ty vieš, že to nejde. Aj keď... neviem,“ pozerala sa do prázdna.

„Ále, čo sme si neistý? A mne môžeš veriť, určite ti ho prezradím.“

„“Ja mám vo všetkom jasno, len som zvedavá a ty to vieš.“

„Ak teda pristúpiš na môj návrh, tak na našom výlete ti rád predstavím moje pravidlá v plnej paráde. Ak chceš ukojiť svoju zvedavosť, inú možnosť nemáš, len ísť,“ tváril sa ako víťaz.

Nagini bojovala sa ma so sebou. „Kedy? Ale nemyslite si, že už máte vyhrané, pán Black.“

„Najprv mi odpovedz. Viem, že je pre teba ťažké pristúpiť na takéto podmienky, ale nemáš čo stratiť. Alebo áno?“ uškŕňal sa.

„Neprovokuj! Myslíš si, že neviem kam tým smeruješ? Ja nemám nikdy čo stratiť, ale ak si myslíš, že neviem, že sa so mnou zahrávaš, tak si na omyle. Túto hru nikdy nevyhráš, aj keď s tebou pôjdem. Dávaj si pozor, lebo ešte nevieš, čo všetko tým môžeš stratiť ty! Aj tak to chceš podstúpiť?“ tvárila sa úplne vážne.

„Niektoré veci jednoducho človek spraviť musí aj keď vie, že cena za ne bude vysoká. Zahrávam sa s tebou a chcem aby si to vedela. Aby si to cítila. Nevyhýbaj sa odpovedi. Máš len dve možnosti. Alebo sa nevieš rozhodnúť?“ tiež sa začal tváriť vážne.

„Možno sa bojím, že ti ublížim,“ nechcela sa na neho pozerať.

„Raz mi jeden priateľ povedal, že strach je len nedostatok viery v seba samého. A ty Nagini si veríš a to až príliš. Je za tým aj niečo, niečo čoho sa bojíš viac než toho, že mi možno ublížiš. Ja strach nemám. Chcem byť s tebou a s tvojimi šialenými pravidlami, s tvojimi úskokmi aj hrami. Ak ma odmietneš, prídem znova a znova. Ty nie si z tých, čo začnú hru a keď sa konečne rozbehne, tak ju nechajú tak. Nie Nagini, ty taká nie si!“

„Ty ešte nevieš aká som. Pôjdem. Ale s jednou podmienkou,“ skoro šepkala.

„To by si nebola ty, aby si nemala posledné slovo. Ako znie tvoja podmienka?“ tváril sa pobavene.

„Nikdy ma nebudeš chcieť vlastniť. Ani vtedy, ani potom, ani nikdy. A keď poviem, nie, tak to budeš rešpektovať.“

„To je rozdiel medzi nami dvoma. Ty chceš všetko vlastniť a mne stačí len pocit, len vedomie, že pre niekoho som niekým. Že niečo znamenám. Súhlasím s tvojou podmienkou."

Nagini už nemala viac čo povedať. Otočila sa a odišla preč. Celú cestu do svojej komnaty rozmýšľala čo má za lubom. Vedela, že teraz to už bude iné. Že už sa s ním nemôže len tak ľahko zahrávať. Bude musieť potlačiť všetky svoje emócie na to, aby mu dokázala odolať.

..................................

Ako ste si všimli, tak môj milovaný Gorath sa stal mojim spoluautrorom. Ak sa vám to páči napíšte mne alebo Gorathovi sovku.

[ » na začiatok « ]