Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 26.9.2015, 01:53:32
Čítaná: 264×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Keď sa Harry zobudil, slnko už bolo vysoko. Divil sa, že v takom duševnom rozpoložení sa tak dobre vyspal. Veď už dávno neprespal pokojne celú noc, tobôž takmer celé dopoludnie.

Zastal pri dverách do kuchyne. Hermiona s Ronom sa zhovárali v kuchyni a snažili sa niečo vykúzliť na neskoré raňajky. Teda, snažila sa Hermiona a Ron kibicoval, ale jej to, zdá sa, neprekážalo. Ešte včera Hermiona našla nejaké sucháre a konzervy, a teraz sa za pomoci čarov snažila z toho vymyslieť niečo jedlé. Potichu sa rozprávali a Hermiona sa na niečom chichotala. Usmial sa. Vždy ju rád videl šťastnú a vysmiatu. Bohužiaľ, v posledných mesiacoch ich vzťahu nemala možnosť často sa usmievať. Všetko kvôli Snapovi. A zasa Snape.. Prečo všetko zlé, čo sa v jeho živote deje, čo ich v poslednom čase stretáva, súvisí zakaždým jeho otcom? Je to nejaký nový druh prekliatia? Najprv rozpad vzťahu s Hermionou, neskôr Dumbledorova smrť, nešťastné sťahovanie od Dursleyovcov, pri ktorom zomrel Moody a Hedviga, a Georgeo prišiel o ucho, až po situáciu, v ktorej sa práve nachádza... Harryho dobrá nálada bola pri pomyslení na otca okamžite fuč.

„Harry! Už si hore?“ usmiala sa naňho Hermiona, ale zarazila sa, keď si všimla ako kyslo sa tvári.

„Snape. Mojim problémom je ten hnusný zradca!“ zavrčal Harry. „Len vďaka nemu som po uši v problémoch.“

„To ma mrzí, kamoško. Hermiona mi ráno povedala, čo sa stalo...“ potľapkal ho po pleci Ron a tak chlapsky ho objal.

Keď neskôr Harry vychádzal z izby svojho krstného otca, kde sa zatvoril lebo potreboval byť chvíľu sám a ujasniť si chaos v hlave, zaujal ho nápis na dverách susednej izby.

Nevedel prečo, no odrazu sa ho zmocnilo akési vzrušenie. Čítal si to meno dookola, než si uvedomil, že prvé písmenká sú iné ako tie ostatné. Akési ozdobnejšie. Keď sa na ne zameral, telom mu prebehli zimomriavky. R.A.B.

„Hermiona! Ron!“ vykríkol v návale eufórie. „Mám to, našiel som ho! Viem kto je R.A.B!“

„Čože? Kto?“ dobehla k nemu zadychčaná Hermiona s prútikom v ruke, pretože práve od nudy upratovala ktorúsi z izieb v dome. Ron jej bol v pätách.

Harry ukázal na dvere. „Siriusov brat Regulus. Bol smrťožrút, Sirius nám to spomínal.“

„Ach áno,“ spomenula si Hermiona. „Tým pádom to začína dávať zmysel. Regulus zistil, čo je Voldemort zač a o čo sa snaží, a chcel mu v tom zabrániť. Ale otázkou ostáva, čo sa stalo s pravým horcruxom.

„Fakt je, že ho získal,“ nahlas premýšľal Harry. „Ale ktovie, či s ním vôbec opustil jaskyňu?“

„A kto? Loďka je stavaná iba pre jedného čarodejníka..“ oponoval mu Harry, no odrazu si na niečo spomenul. „Dumbledore mi vtedy v jaskyni povedal, že Voldemort si nerobil starosti s váhou, ale s množstvom magickej sily. Preto nás s Dumbledorom uniesla oboch, keďže ja som sa ako neplnoletý nepočítal. Kto má ešte čarodejnícke schopnosti, ale nie je čarodejník?“ rozmýšľal Harry nahlas a pozeral pri tom na Hermionu.

Chvíľu na seba civeli a potom takmer jednohlasne vykríkli „Domáci škriatok!“

Harry nezaváhal ani sekundu. „Kreacher!“ zvolal a o chvíľu sa pri nich s hlasným puknutím objavil škriatok, ktorého Harry nemal veľmi v láske (a faktom je, že ani Kreacher Harryho), ale momentálne bol ich jediná nádej.

Po rozhovore s Kreacherom (ak sa teda dalo rozhovorom nazvať neustále škriatkove kvílenie a hádzanie sa o zem v snahe potrestať sa, sprevádzané značným nepriateľským postojom voči Harrymu, Ronovi a Hermione) neboli o nič múdrejší a k nájdeniu pravého horcruxu boli rovnako ďaleko ako predtým. Pomedzi škriatkove vzlyky, keď im rozprával o tom, ako pán Regulus medailón získal a ako pri tom zomrel, sa dozvedeli len to, že Regulus pravý horcrux mal, a Kreacher, ktorý s ním opustil jaskyňu po tom, ako Regulusa vtiahli medzi seba inferiovia, mal za úlohu ho zničiť, ale po Siriusovej smrti ho spolu s ďalšími cennosťami ukradol Mundungus Fletcher.

V snahe zmierniť škriatkov nepriateľský postoj voči nim, daroval Harry Kreacherovi Regulusov medailón, falošný horcrux. Škriatok najprv nechápavo vypleštil oči a vzápätí sa od dojatia rozplakal. Váľal sa po špinavej dlážke, triasol sa a po malej hnedej tvári sa mu kotúľali slzy ako hrachy.

Kým škriatok žialil za milovaným pánom, Harry sa pozrel na priateľov. V ich pohľade sa dalo vyčítať to, na čo myslel aj on. Ak Mundungus zobral medailón, je malá šanca, že ho ešte má. No napriek tomu to bola ich jediná stopa. Harrymu teda neostávalo iné, iba požiadať škriatka aby zohnal Mundugusa.

Keď sa Kreacher s puknutím odmiestnil, aby vykonal príkaz svojho pána, a Harry s priateľmi osamel, v mysli sa mu odohrávalo tisíce scenárov, čo Mundungus s medailónom urobil. Či skôr, komu ho predal. Hoci Harry tajne dúfal, že medailón ešte stále má, rozum mu našepkával, že to tak nie je. A hoci si len ťažko pripúšťal myšlienku že ho predal, vedel, že to pre nich bude predstavovať problém.

Keď sa Kreacher o niekoľko dní vrátil, Harry bol už na pokraji kolapsu. Nevedel, čo má robiť, bol nervózny a striedali sa uňho fázy zúrivosti, keď chodil po dome ako besný pes a privádzal tým Hermionu do šialenstva, a fázy apatie, keď sedel nečinne za stolom a s neprítomným výrazom v tvári hľadel do neznáma.

Harry bol práve v jednej zo svojich apatických fáz, keď sa sčista-jasna v kuchyni ozvalo hlasné puknutie. Vyskočil a v mihu zvieral v ruke prútik.

„Kreatcher našiel a priviedol Mundungusa, pane.“ nadšene mu oznamoval škriatok.

„Výborne, Kreacher. Si šikovný,“ pochválil ho Harry a škriatok sa pyšne usmieval.

Keď sa zo škriatkovho zovretia vymotal malý, zavalitý a špinavý chlap s očami podliatymi krvou a niekoľkodňovým strniskom, a už-už chcel vytiahnuť prútik, Harry zvolal: „Expeliarmus!“ Mundungusov prútik pristál priamo v Hermioniných rukách.

„Héééj, Čo je?“ vykríkol Mundungus, keď vzápätí k nemu pribehol Ron a zdrapol ho, aby náhodou neutiekol. „Môžete mi vysvetliť, čo to má všetko znamenať?“ dotknuto sa obrátil na Harryho, očakávajúc vysvetlenie, prečo ho uprostred bieleho dňa napadol na ulici domáci škriatok a doslova ho uniesol.

„Samozrejme,“ chladne odvetil Harry. „Po Siriusovej smrti si odtiaľto zobral niekoľko cenností...“

„Ticho, neprerušuj ma.“ zavrčal Harry. „Nemal si síce na to právo, ale urobil si to. Okrem množstva cenností si zobral aj medailón. Čo si s ním urobil?“

Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Harryho srdce bilo ako na poplach a v ústach mu vyschlo, no napriek tomu sa snažil tváriť čo najviac nezaujato, aby Mundungus nevycítil, ako mu na tom záleží. Hermiona bola úplne napätá a vzrušená. Ron stále držal Mundungusa, no jeho pohľad hovoril jasnou rečou. Tak už to vyklop!

„Bol? Takže už ho nemáš? Komu si ho predal?“ vyhol sa Harry šikovne odpovedi na citlivú otázku.

Mundungus si vzdychol. Pochopil, že nemá zmysel zatĺkať, najmä keď ho Harry prepaľoval pohľadom a tváril sa na ako na ministerskom výsluchu. Pomyslel si, že keby pohľady vraždili, už je tuhý.

„Nuž.. Predával som v Šikmej uličke a prišla ku mne jedna ženská, že či mám povolenie na predaj. No čo vám budem hovoriť, nemal som. Chcela mi dať pokutu, ale potom zbadala ten medailón. Hneď sa jej zapáčil. Normálne som videl, ako jej zažiarili oči. Nuž ma pustila s tým, nech ma tam už viac nevidí, a medailón si vzala.“

„Neviem... Nejaká ženská z ministerstva, nepoznal som ju. Taká malá, tučná. Vyzerala ako ropucha a na hlave mala takú otrasnú ružovú mašľu.“

„Nie...“ vydýchol zdesene Harry a podlomili sa mu kolená. V poslednej chvíli ho zachytila Hermiona. Harry bol bledý a ťažko dýchal. Pri pohľade na priateľov videl, že aj oni sú rovnako zdesení ako on. Tušil, čo sa im asi teraz preháňa hlavou. Získať medailón od Dolores Umbridgeovej bude sakramentsky ťažké...

A tak sa Harry s priateľmi pustili do vymýšľania stratégie ako sa zmocniť horcruxu. Bolo im jasné, že nemôžu prísť na ministerstvo bez prípravy, len tak, akoby sa nechumelilo a nakráčať priamo za Umbridgeovou a požiadať ju o medailón.

Museli teda vymyslieť, ako sa tam dostať bez toho, aby vzbudili podozrenie. Prvá časť plánu bola zohnať všehodžús. To si zobrala na starosť Hermiona.

Ďalšou časťou plánu bolo premyslieť si, na koho sa premenia, aby svojim počínaním na chodbách ministerstva nevzbudili podozrenie. A tak nasledujúce týždne striedavo hliadkovali pod neviditeľným plášťom pri vchode na ministerstvo, vyhliadli si vhodné obete a sledovali ich zvyky – kedy prichádzajú do práce, či prichádzajú sami alebo v spoločnosti niekoho. Zisťovali, akú majú ich obete funkciu na ministerstve, či majú dostatočne pracovné postavenie a rešpekt. Nemohli nič nechať na náhodu. Všímali si každý detail, nič im nesmelo uniknúť, a všetko si zapisovali. Sem-tam sa im podarilo ukradnúť niekomu Denného Proroka, aby zistili, čo je nové vo svete, keďže teraz žili úplne izolovaní, odtrhnutí od sveta. (A tiež dúfali, že nájdu niečo, nejakú zmienku o tom, že Weasleyovci sú v poriadku. Hoci sa im zopár krát podarilo zahliadnuť pána Weasleyho, stále nevedeli nič o ostatných členoch rodiny.) Vďaka tomu sa Harry dozvedel, že je naňho vypísaná odmena. Raz potiahol Proroka jednej staršej čarodejnici a šokovane civel na titulnú stranu, odkiaľ naňho hľadela jeho vlastná tvár a nad fotografiou žiaril nápis. Harry Potter, podozrivý z vraždy Albusa Dumbledora stále uniká pred spravodlivosťou. Za akékoľvek informácie o jeho súčasnom pobyte odmena 10 000 galeónov. Musel sa veľmi premáhať aby nevykríkol, alebo na mieste niečo od zlosti nerozbil. V ten deň s ním nebola rozumná reč, a Hermiona to s ním mala veľmi ťažké, pretože bol vyslovene neznesiteľný. Ten výtlačok Denného proroka skončil v krbe skôr ako si ho mohli prečítať a Ron sa naňho oboril, že čo si o sebe myslí, čo ak tak bolo niečo o jeho rodine? Iba na nich dvoch nevraživo zazrel a opäť raz zaliezol do Siriusovej izby upokojiť sa.

Keď sa Hermione podarilo ukradnúť celkom slušnú zásobu všehodžúsu, vlialo im to nové odhodlanie a ich plán začínal nadobúdať reálne kontúry.

V tom čase už mali celkom slušné vedomosti o svojich obetiach, o tom, ako sa dostanú na ministerstvo a čo všetko k tomu potrebujú, no stále čakali na nejaký impulz, ktorý ich nakopne zrealizovať ten šialený plán. Nečudo, že mali z toho celého obavy, predsa len, ak by ich pri tom niekto prichytil... Harry sa ani neodvažoval pomyslieť na možné následky.

Zatiaľ čo Harry, Ron a Hermiona plánovali a vymýšľali ako sa dostať k horcruxu, Kreacher sa im staral o poriadok a stravu. Na Harryho počudovanie sa k nim správal priateľsky a vytvoril im v dome pokojnú atmosféru a Harry sa tak opäť po dlhom čase mohol cítiť na Grimauldovom námestí 12 ako doma. Veď tam vlastne bol doma. Nebyť toho, že tam bol prakticky uväznený a už nejaký ten týždeň im pred domom hliadkovali muži v tmavých plášťoch a s kapucňami na hlavách, bol by celkom šťastný a spokojný. Mal kde hlavu zložiť, mali čo jesť, a akosi si už nevedel predstaviť dom bez Kreachera. Nebyť hliadkovania a plánovania preniknutia na ministerstvo, asi by sa unudil na smrť. Takto ho aspoň niečo zamestnávalo, hoci predstava toho, čo ich onedlho čaká ho desila i vzrušovala zároveň. Akosi si nepripúšťali možnosť, že by zlyhali a medailónu sa nezmocnili.

Prvého septembra okolo obeda bol Harry zamyslenejší ako zvyčajne. Za normálnych okolností by o tomto čase sedel v Rokfortskom exprese a mieril do školy. Na miesto, ktoré miloval a kde sa cítil doma. Ale to všetko je už minulosťou. Otec mu prekazil všetky plány a postaral sa o zmarenie jeho nádejí. Kvôli nemu sa teraz musí skrývať ako najväčší zločinec. A v očiach celého čarodejníckeho sveta aj zločincom je. Nestačí, že mu chcú prišiť Dumbledorovu vraždu, ešte vypísali na neho odmenu. Túto vojnu nemá šancu vyhrať. Snáď sa mu podarí zničiť aspoň zopár horcruxov, než ho Voldemort chytí a zabije.

„Harry! Hermiona!“ volal Ron už od dverí, keď sa vrátil z prieskumu ministerstva. „Mám novinku, ale nebude sa vám páčiť.“

Ron namiesto odpovede hodil pred nich na stôl noviny, najnovší výtlačok Denného proroka. Z titulnej strany sa na nich mračila tvár dobre známeho čiernovlasého muža s krivým nosom a pod ňou bol titulok: SEVERUS SNAPE VO FUNKCII RIADITEĽA ROKFORTU.

„Nie!“ zaúpel Harry a striaslo ho pri predstave, že jeho otec, Dumbledorov vrah, má po jeho smrti riadiť celú školu. Tušil, že čo sa týka vyučovania a jeho inklinovaniu k čiernej mágii, bude mať teraz v tomto smere voľnú ruku. A nikto nebude proti tomu nič namietať. Kto už by sa len odvážil vzdorovať najväčšiemu čiernemu mágovi všetkých čias? Bol si viac ako istý, že toto všetko je Voldemortova robota.

Hermiona sa načiahla po noviny a nahlas čítala, čím prerušila tok jeho myšlienok.

Severus Snape, dlhoročný učiteľ elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, bol dnes vymenovaný za riaditeľa. Je to jedna z významnejších zmien v personálnom obsadení tejto školy. Jeho miesto učiteľa elixírov prevezme Horace Slughorn, niekdajší profesor elixírov na Rokforte a medzi študentmi veľmi obľúbený.. Ďalšou zmenou je dosadenie....

„No super“, zhodnotila, keď očami prebehla aj zvyšok článku o vymenovaní Amycusa Carrowa na miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii, a jeho sestry Alecto, ktorá mala prevziať predmet Život a zvyky muklov. „Naozaj skvelé, Dumbledorov vrah má po jeho smrti riadiť školu! Geniálny Voldemortov plán na ovládnutie celej školy a prevychovanie študentov na budúcich smrťožrútov...“ prskala. „Viete si predstaviť, ako sa budú správať k takým, ako som ja? Najmä keď už teraz ministerstvo systematicky likviduje čarodejníkov muklovského pôvodu...“ tresla päsťou po stole.

„Snape v Dumbledorovej kancelárii... Neve... Hrom do kotla!“ zvreskla a vybehla z kuchyne ako zasiahnutá elektrickým prúdom.

„Čo sa jej stalo?“ Ron neveril vlastným očiam a ušiam. Už dlho nevidel Hermionu takú nahnevanú ako teraz. A ten slovník?! Harry iba neveriaco zízal a pokrútil hlavou.

„Neviem, ale čoskoro to určite zistíme.“ A naozaj, o chvíľu sa Hermiona vrátila do kuchyne s veľkým obrazom pod pazuchou.

„Phineas Nigellus,“ povedala, keď videla začudované pohľady oboch priateľov. „Ak Snape tuší, že sme tu, určite ho poverí sledovaním domu.“

„No jasné, prečo mi to nenapadlo?“ zvolal Harry, keďže dobre vedel, že Phineusov portrét sa ako jeden z mála môže presúvať medzi domom na Grimauldovom námestí a riaditeľovou pracovňou na Rokforte. „Ale čo s ním chceš robiť?“ nebolo mu celkom jasné, čo Hermiona plánuje s obrazom urobiť.

„Nič, strčím ho do kabelky. Tak nebude vedieť kde sme. Bude vidieť iba tmu.“

Na chvíľu sa kuchyňa na Grimauldovom námestí 12 ponorila do ticha. Každý sa zahĺbil do svojich vlastný myšlienok, ale jedno mali spoločné: Severusa Snapa. Harry bol po tej informácii nezvyčajne mĺkvy, tá správa sa ho pochopiteľne dotkla viac ako Rona a Hermiony. Nanešťastie si to Hermiona všimla.

„Ale nie... Ja.. Len som unavený, to je všetko.“ Nemohol im povedať viac. Nedokázal to. Okrem toho, že to kedysi sľúbil Dumbledorovi – hoci teraz už na tom nezáležalo, do školy už nechodil, mohol to prezradiť – jednoducho sa hanbil. Hanbil sa za to, že jeho otcom je smrťožrút a vrah. Aj keď za to nemohol, pretože rodičov si človek nevyberie, jednoducho sa bál, ako by na to priznanie priatelia zareagovali.

Zatiaľ čo sa Hermiona zhovárala o niečom s Ronom, Harry premýšľal. Už strávili plánovaním pridlhý čas. Ministerstvo už mali zmapované odhora až nadol. Mali všehodžús, vedeli na koho sa premenia, ako i to, kde nájdu tú prekliatu ženskú. A teraz, keď je Snape riaditeľom, je situácia vážnejšia ako kedykoľvek predtým. Musia urýchlene konať.

„Mali by sme to urobiť čím skôr,“ povedal a Hermiona s Ronom naňho nechápavo pozreli. „Je čas konať. Už ani Rokfort nie je v bezpečí... Zajtra prenikneme na ministerstvo a získame horcrux.“

Hermiona s Ronom naňho civeli s otvorenými ústami, ale nepovedali ani slovo..

Keď láska bolí...