Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 10.9.2015, 23:46:58
Čítaná: 599×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

tak, a som tu s novou kapitolkou. trvalo mi to trošku dlhšie ako som plánovala, ale dúfam, že sa bude páčiť....

...........................................................................................................

„Harry, Harry, preber sa!“ Hermiona ho vyľakane plieskala po bledom líci a v očiach sa jej leskli slzy. Keď otvoril oči, s úľavou si vydýchla.

„Harry, čo sa stalo? Vyľakal si ma.. Ginny za mnou dobehla, že ti je zle a našla som ťa úplne mimo... Vieš, čo som si myslela??“ Hermione sa triasol hlas od zadržiavaného plaču.

„Hermiona... On... Voldemort... Vie, že som tu a ide sem...“ súkal zo seba Harry.

„Áno. Cítil som ho. Jeho radosť, lebo sa zmocnil sa ministerstva, moc a... videl som Brloh.

No ledva sa stihli obzrieť, Ron sa už hnal za nimi s vydesenou Ginny v pätách.

„Čo sa deje?“ dychčal a upriamil pohľad na bledého Harryho, stále sediaceho na zemi. „Jazva?“ zaúpel.

„Áno. Harry mal pravdu, keď mal tie divné pocity. Voldemort už vie, že je tu. Musíme ihneď odísť.“

Ginny sledovala celú scénu s vytreštenými očami a hoci ničomu nerozumela, vedela, že situácia je vážna. Zvlášť po tom, čo jej Harry pred chvíľou naznačil. Ale ani len vo sne netušila, že tá chvíľa môže nastať tak rýchlo...

Hermiona nestratila duchaprítomnosť, privolala si kabelku, zamrmlala niečo o tom, že snáď tam má všetko potrebné, pomohla Harrymu na nohy a načiahla sa za Ronom.

„Rýchlo, chyťte sa ma, nemáme čas,“ súrila a obrátila sa k stále vyjavenej a nič nechápajúcej Ginny.

A než ich všetkých troch odmiestnila, Ginny ešte stihla zaregistrovať Harryho smutné oči, pohľad plný lásky a nádeje a pery, ktoré šepkali „Ľúbim ťa...“

Objavili sa na malom námestí s neupraveným trávnikom a starými, ošarpanými a miestami aj polorozpadnutými budovami. Zdá sa, že za ten čas, čo sem Harry prišiel prvý raz, sa tu toho veľa nezmenilo. Akoby tie domy boli neobývané, alebo ich majitelia nejavili záujem o ich opravu. Pozrel smerom k domu, ktorý veľmi dobre poznal. Na prvý pohľad úplne obyčajný starý dom. S jedným malým „nedostatkom“ – pre väčšinu muklov a čarodejníkov je neviditeľný. Dom, v ktorom strávil nejedny prázdniny, odkedy sa dozvedel, že má krstného otca. Ešte pred tromi rokmi by bol dal všetok svoj majetok v Gringottbanke, aby tu mohol so Siriusom bývať, no teraz mal chuť odtiaľto zutekať. Nechápal, prečo ich Hermiona premiestnila práve sem. Snape o tomto dome vie... Môže mu, i napriek Dumbledorovej vražde, dôverovať natoľko, aby veril, že ich nezradí?

Vzdychol si a mlčky vystupoval po kamenných schodíkoch, až prišiel ku dverám, na ktorých sa týčilo strieborné klopadlo v tvare hada. Desil sa vstupu do toho domu, spomienok na Siriusa, ktoré boli stále živé a vedel, že sa im v dome neubráni, no nemal inú možnosť. Hoci ešte nedávno dúfal, že sa sem už nikdy viac nevráti, predsa sa zdalo, že momentálne je tento dom ich jediným útočiskom. Fakt je, že nemajú veľké možnosti kam ísť. Aby bol k sebe úprimný, tak žiadne. U nikoho z Fénixovho rádu ostať nemôžu, tam si na nich smrťožrúti posvietia najskôr, keď zistia, že im ušiel.

Hoci Harry vedel, že nepotrvá dlho a Voldemort bude minimálne tušiť, kde sa skrýva, ostávalo mu len dúfať, že ich otec, ktorý je po Dumbledorovej smrti tiež strážca tajomstva, neprezradí, alebo aspoň nie tak skoro.

Stále sa naňho hneval. Neveril mu. To, čo urobil, bolo podlé a zbabelé, ale dúfal, že vlastného syna nehodí Voldemortovi ako návnadu hneď pri prvej príležitosti. Nie raz sa ho snažil nenávidieť (do nemoty si pripomínajúc, čo vykonal), aby sa vzápätí pristihol pri tom, že sa snaží jeho čin obhájiť. Doparoma, čo sa to s ním deje? Začína súcitiť s vrahom? Nevedel, či sa má za to nenávidieť alebo ľutovať.

Po príchode do domu na Grimauldovom námestí vládla medzi troma priateľmi pochmúrna atmosféra. Dom bol chladný a neútulný – predsa len, od Siriusovej smrti v ňom nikto nebol – a Harryho nálada bola na bode mrazu. Bol mĺkvy a nešťastný kvôli Ginny, mal výčitky voči pani Weasleyovej – cítil sa ako najväčší nevďačník na svete, pretože si vďaka nemu narobila toľko starostí a on potom jednoducho zmizne. Na pohode mu nepridával ani fakt, že možno práve v tejto chvíli vtrhlo do Brlohu smrťožrútske komando, a keď zistia, že opäť unikol, budú poriadne zúriť. Veril však, že nikomu neublížia...

Hermiona sa v snahe nejako sa zamestnať a nemyslieť na to, čo sa teraz asi v Brlohu deje, podujala upratať dom. S pomocou kúziel ho ako-tak očistila od množstva prachu a pavučín, vyvetrala zatuchnuté miestnosti, trochu ich zútulnila, aby sa tam dalo spať a nejaký čas existovať.

Keď neskôr sedeli v upratanej kuchyni za stolom, popíjali čaj a žuli staré obsušené sušienky – Hermiona ich našla spolu s čajom pri upratovaní kuchyne a hoci vyzerali všelijako, len nie vábne, predsa to bolo lepšie ako nič – a preberali svoje možnosti a stratégiu.

„Veľké možnosti nemáme,“ vzdychla si Hermiona. „Keď vychádzam z toho, čo ti povedal Dumbledore, zo siedmich horcruxov sú zničené dva. Tretí je, bohužiaľ falošný a k nájdeniu toho pravého sme rovnako ďaleko ako k nájdeniu tých ostatných.“

„Čiže neostáva nám nič iné, ako sa skrývať a čakať na zázrak.“ sucho skonštatoval Harry.

„Ak dovtedy neumrieme od hladu,“ zakvílil Ron a na potvrdenie jeho slov mu v bruchu zahral snáď celý orchester. „Keď si predstavím, že doma nás čakali hody...“ vzdychol si a v duchu zaplakal pri predstave obložených mís, pečeného mäsa a zákuskov, ktoré boli pripravené na Harryho oslavu a z ktorých už oni neochutnajú. „A mamka sa zblázni od strachu, kde sme zmizli... Keby sme aspoň mali Harryho neviditeľný plášť, mohli by sme zohnať niečo jesť..“

„Ron...“ usmiala sa Hermiona. „Myslíš ty niekedy aj na niečo iné ako na jedlo? A mimochodom, Harryho plášť, ako i ďalšie potrebné veci, máme.“ potmehúdsky na nich žmurkla. Harry s Ronom na ňu zízali s otvorenými ústami a tvárili sa absolútne nechápavo.

„V kabelke.“ povedala a vychutnávala si ich zmätené pohľady. Vytriešťali na ňu oči a tvárili sa, akoby im práve oznámila, že ich koncoročné výsledky skúšok sú neplatné a musia ich znovu opakovať.

„Zväčšovacie kúzlo. Náročné, ale účinné.“ usmiala sa a mierne zrumenela, keď dodala: „Naučila som sa ho sama.“

„Fíha, si skvelá, Hermiona. Ty sa v živote....“ zvyšok Ronovej pochvaly zanikol v Harryho bolestivom výkriku.

„Ja - jazva...“ prerývane dýchal, a mal pocit, že má hlavu ako v ohni. Zahmlievalo sa mu pred očami. Cítil zlosť.

„Videl si niečo?“ ustarostene sa pýtal Ron. Harry veľmi dobre vedel prečo. Aj on sa bál o Ginny, o celú rodinu. No v tomto mu nemohol pomôcť.

Vedel, že to nie je všetko, že to spojenie bude ešte pokračovať. No chcel byť sám. Musí sa vzdialiť. Jazva ho stále bolela, ťažko sa sústreďoval, no snažil sa bolesť potlačiť. Išlo to však iba veľmi ťažko.

„Som unavený,“ zahundral. „Idem do kúpeľne a potom spať, ak sa neurazíte.“

Postavil sa a keď chcel urobiť krok, cítil ako stráca rovnováhu. Jemne sa zatackal. Zhlboka dýchal a snažil sa nemyslieť na bolesť, ktorá sa každou sekundou stupňovala a bolo mu už na odpadnutie. Vtom si všimol ako naňho Hermiona uprene hľadí.

„Už mi je lepšie,“ zaklamal, hoci tušil, že to neznelo veľmi presvedčivo.

Do kúpeľne to stihol len tak-tak. Jazva ho pálila a od bolesti už takmer plakal. Ak si niekedy predtým myslel, že bolesť už nemôže byť väčšia, teraz videl, ako hlboko sa mýlil. V jazve mu horelo. Krutá bolesť mu zachvátila celú hlavu, cítil sa ako v ohni a mal pocit, že mu praskne lebka. Napínalo ho na vracanie. Zviezol sa na zem a oprel sa o vaňu. Zavrel oči a zhlboka dýchal.

Cítil obrovský hnev. Rozlieval sa mu telom ako jedovatá kyselina, ktorá ničí všetko, s čím príde do styku.

Videl priestrannú miestnosť, osvetlenú fakľami na stenách a mesačným svitom prenikajúcim cez veľké okno. Sedel za stolom a premeriaval si svojho verného služobníka pohľadom, pod ktorým by uhol azda každý, ale Severus Snape nie.

„Povedal si mi, že bude tam, u tých zradcov krvi,“ prehovoril tichým, no o to hrozivejším hlasom. „Veril som ti, Severus...“

„Môj pane... Ja som presvedčený, že tam bol. Každé leto tam trávil časť prázdnin. Musel ujsť.“

„Klameš!“ V tej bledej tvári, v červených očiach sa zračil nevýslovný hnev. Cítil tú zlosť.

Snape len bezmocne pokrútil hlavou. „Pane, určite tam bol. Rookwood povedal, že v tom dome našli Potterove veci.“ podotkol, pričom si dal záležať, aby slovo dom vyslovil s istou dávkou znechutenia. „Musím však povedať, že odviedli dobrú prácu, prehľadali to tam od vrchu až po spodok.“

„Ale.. ako sa mu podarilo ujsť?“ Voldemort vstal a zúrivo sa prechádzal po miestnosti. „Ak zistím, kto ho varoval....“

Harry otvoril oči a ohromene hľadel na stenu oproti nemu. Vynárali sa mu obrazy z toho vstupu do Voldemortovej mysle a teraz prvýkrát ľutoval to, čo videl. Veľmi dobre si pamätal, ako svojho času tieto „sny“ vyhľadával, a ako to vtedy dopadlo, no teraz by dal všetko za to, aby bol od tohto videnia ušetrený.

Cítil sa ako ochromený, nedokázal sa ani len pohnúť a postaviť. Bolo mu z toho všetkého zle. Z tej bolesti, ako i z toho, čo videl a čo vycítil. V Snapovom správaní nebolo ani len kúska ľútosti. On ho normálne zradil... A vraj otec. „Ty špinavý zradca!“ zvolal so slzami v očiach a šmaril o stenu topánku. Keď bolesť konečne poľavila a dokázal sa postaviť, trasúcimi rukami si opláchol tvár, umyl si zuby a vyšiel z kúpeľne.

„Harry, nebude ti vadiť, keď budeme všetci spať v jednej miestnosti? Nejako sa po tom všetkom bojím byť sama.“

„V poriadku, Hermiona, mne to neprekáža...“ zamrmlal, a tak ako bol oblečený, vliezol do svojho spacieho vaku. Hermiona pomocou prútika zhasla svetlo a izba sa ponorila do tmy.

„Nie. Iba.. Ja... Prepáč, že som ti neverila, ale zdalo sa mi to také nepravdepodobné, aby ťa tam našli...“

„To je v poriadku, Hermiona, sám som dúfal, že je to len planý poplach...“ vzdychol a pri myšlienke na Brloh, Ginny mu prišlo smutno. „Len je mi ľúto, že sme odtiaľ tak narýchlo ušli.“

„Snáď sú v poriadku. Nezniesol by som žiť s tým, že sa niekomu z nich kvôli mne niečo stalo. Neprežil by som to.“

„Ale aj tak nerozumiem, ako mohol Voldemort vedieť, že si práve v Brlohu. Mohol si byť na mnohých iných miestach, u ktoréhokoľvek člena Rádu...“

Harry chvíľu váhal, či Hermione povedať pravdu alebo nie. Ale boli priatelia, nemali pred sebou tajnosti (dobre, až na tú „maličkosť“, že Snape je Harryho otcom...), nuž sa rozhodol pre pravdu. A možno je to tak lepšie, keď to bude vedieť aj Hermiona.

„Snape. Bol to Snape. On ma zradil. Ten špinavý bastard zradil nielen Dumbledora, ale aj mňa. Ako mu mohol Dumbledore veriť?“ kričal Harry v návale hnevu a triasol sa mi hlas. Musel zo seba dostať všetku novoobjavenú nenávisť. „Dúfam, že ak raz zničím Voldemorta, zničím aj Snapa...“

„Čože??? Snape? Ako to vieš?“ Harry počul ako sa Hermiona posadila a nemusel byť veštec aby si vedel predstaviť čo sa teraz odohráva v jej hlave. „Tá bolesť ti neprešla, však? Preto si sa odpratal do kúpeľne...“ dovtípila sa po chvíli. „Ale.. mal by si sa usilovať...“

„Áno, Hermiona, ja viem,“ dosť nešetrne ju prerušil Harry, „už to nechaj tak. Ani mne to nie je príjemné vidieť a cítiť Voldemortove myšlienky. A teraz to už nechaj tak, mali by sme sa vyspať. Dobrú noc.“

Harry však zaspať nemohol. Dlho sa len prevaľoval a snažil sa pochopiť to, čo prednedávnom videl. Prečo to otec urobil? Prečo povedal Voldemortovi kde sa nachádza? Akú má teraz istotu, že neprezradí aj dom na Grimauldovom námestí? Naozaj chce, aby umrel? No nech sa na to pozeral z akéhokoľvek uhla, zakaždým dospel iba k jedinému: otec ho zradil. Chladnokrvne ho chcel predať Voldemortovi. Je to obyčajný zradca. A on sa ho doteraz snažil obhájiť...Opäť sa v ňom ozvala stará nenávisť, ba dokonca teraz ešte zosilnela. Zabiť Dumbledora bola jedna vec, ale zrada vlastného syna sa neodpúšťa...

Rookwood povedal, že v tom dome našli Potterove veci. Musím však povedať, že odviedli dobrú prácu, prehľadali to tam od vrchu až po spodok, ozývali sa mu v hlave otcove slová. Rookwood povedal... To znamená, že on tam ani nebol. Zbabelec... Bál sa, že ak by sa tam stretli, že ho Harry prekľaje? Prehľadali to tam od vrchu po spodok... Vedeli, že tam bol. Čo ak teraz mučili Weasleyovcov aby sa dozvedeli kde sa skrýva? Bolo mu z toho všetkého zle a od hnevu takmer plakal. Už len predstava, že by mali ublížiť niekomu kvôli nemu, nebodaj ich mučiť a zabiť, bola neznesiteľná a išiel sa z nej zošalieť... Ako má teraz pokojne spať a hľadať horcruxy, keď nevie, či sú Weasleovci, či je Ginny v poriadku?

Nenávidím ťa, Severus Snape! boli Harryho posledné myšlienky, než ho definitívne premohol spánok a nedal tak šancu zvíťaziť strachu a beznádeji.

Keď láska bolí...