Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 13.8.2015, 11:58:05
Čítaná: 901×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Vytreštila som na neho oči a inštínktívne uskočila nabok. Marek sa postavil predo mňa a rozhodne mu vytrhol bakuľu z rúk.

„Prečo?" pípla som šokovane. Veľmi rýchlo mi došlo, že sa nás chcel elegantne zbaviť. Len som nechápala dôvod.

„Prečo?" zasmial sa Alex. Všetka príťažlivosť či neha z neho razom vyprchali. Zostal tu len nebezpečný človek s očami chladnejšími ako cencúle.

„Prečo? Chceš to naozaj vedieť? A ty, Bezák?! Ako by som vám to... Sledoval som vás už dlho. Vari ste si ma nevšimli? Bolo mi povedané, že budete tu. Ja tiež poznám jasnovidcov, správnych ľudí, ktorí mi pomôžu. Škoda len, že ja nie som schopný premiestnenia. Ale nevadí. Jediné, čo potrebujem vedieť, je to, čo máte v pláne. Inak s vami ihneď skoncujem." V rukách sa mu zaligotala ostrá čepeľ.

Prišlo mi zle zo samej seba. Nechala som sa obalamutiť netvorom, bozkávala som sa s ním, takmer som mu prezradila, kam ideme... Len nerada som si priznávala, že jeho rozhodnutie ukrátiť ma o životne dôležité informácie, bolo správne.

„Takže teba sme počuli chodiť po lese každú noc," skonštatoval Marek sucho.

„Priznávam, že som niekedy narobil trochu hluk. No nikdy ste ma nezbadali, takže táto časť mi vyšla. Úžasne som sa bavil, keď som sledoval túto slečinku, ako pláva v rybníku. Takmer som sa jej zbavil..." odfrkol si.

Rozbehla som sa k nemu, že mu jednu vrazím, no Marek ma schytil okolo pása a zastavil.

Ale on si z môjho rozpoloženia nič nerobil! Na tvári mu naďalej panoval zlomyseľný úsmev.

„Ale, ale, Liv," zacmukal šušľavo. „Takú hnidu ako si ty, by som nechcel ani zadarmo.

„Takže mama, pokazené auto, vybitý telefón, všetko boli klamstvá..." Pomaly mi dochádzal význam jeho slov.

Čakala som, kedy mi Bezák posmešne predostrie „Ja som vám to hovoril", no zatiaľ ma toho ušetril. Stál vedľa mňa, dodával mi pocit bezpečia tým, že sa odo mňa nevzdaľoval ani na krok.

„Mám toho dosť." Jedným skokom bol pri nás, schytil moju jedinú oporu pod krk a zas boli v sebe.

„Marek!" vyletelo mi z úst, keď sa znovu váľali po kameňoch a ihličí. Viem, že je šikovný a obratný. Ale Alex mal v očiach zreteľnú túžbu - zabiť Mareka. To by som neprežila. Doslova.

Zošerilo sa, slnko celkom zašlo a okolie sa zahalilo do tmy. Dva fučiace supy sa stále váľali po zemi, udierali, kam len dočiahli. Ja som na nich poriadne nevidela, netušila som, ako vedia oni, kam udrieť. Začínala som sa báť, že Alex využije situáciu a zmláti Bezáka do bezvedomia!

„Kriste," vyletela mi ruka k hrdlu. Civela som do tej nepreniknuteľnej tmy, nevediac, či mám bežať preč, ratovať Bezáka, alebo rovno zabiť Alexa...

Končatiny mi brneli od strachu, ani zimu som nevnímala. Len ma zmáhal neuveriteľný strach! Z toho, čo bude, čo sa stalo.

„Asi nie." Vtom Marek vydoloval z ruksaku, ktorý odhodil neďaleko, baterku a zasvietil na ležiace telo. Riadne ho zmaľoval. Hlavu mal rozbitú, tvár zakrvavenú.

„Jeho pištoľou. Pomôžte mi," chytil Alexa pod ovisnuté ramená. „Chyťte mu nohy, bachneme ho do kríkov."

„Áno," odvetil úsečne, tak som rýchlo poslúchla. Vážne bol priťažký.

„Ale naozaj nie je mŕtvy?" zatriasol sa mi hlas, keď sme už kráčali späť k brehu. „Ja nechcem mať na svedomí mŕtvolu!" Vtom som sa celkom zosypala. Zastala som a revala ako už dávno nie. A len čo podišiel ku mne, vrhla som sa mu do náručia a tak silno som ho stískala, akoby som aj jeho chcela zniesť zo sveta. Miešal sa vo mne strach i úľava, že to Marek prežil.

„No tak, Liv, neplačte," oslovil ma prezývkou. Nemotorne ma hladkal po chrbte a druhou rukou objímal. „Nie je mŕtvy, skontroloval som to. Nemohol by som žiť s vedomím, že som niekoho zlikvidoval! Preboha, za čo ma máte? Len je v bezvedomí, ale isto sa preberie. Dovtedy budeme, dúfam, dosť ďaleko. No tak, neplačte, prosím."

Trvalo asi desať minút, kým som sa ako-tak upokojila. A potom prvé, čo som povedala, keď som zdvihla hlavu, bolo: „Mali ste pravdu."

Marek sa pousmial. „Áno, ale teraz aspoň vidíte, že mi môžete dôverovať a veriť. Teda nie že môžete. Musíte."

„No a teraz poďme. Pôjdeme si obzrieť tú chatrč. Nie je dobré zostávať vonku bez ohňa. A tohto sa zbavíme," odhodil pištoľ do vody. Potom ma vzal za ruku a pomaly sme našľapovali na kamienky a mokrú zeminu. Do nosa mi udieral vlhký vzduch a pach krvi, ktorá Marekovi zaschla na tvári.

Kráčali sme v tichosti. Spoločnosť nám robili len zvuky lesa. Húkanie sovy, cvrlikanie svrčkov. A šuchot lístia.

Strašne ma už boleli nohy. Túžila som len po tom, aby som si ľahla, pocítila teplo... Miesto toho sme stále kráčali. Ale aspoň sa to magické svetielko blížilo. Bolo čoraz bližšie... A spolu s ním i nádej, že nás dobrí ľudia uchýlia na noc do tepla.

„Myslíte, že je to bezpečné?" ozvala som sa, keď nás od domčeku delilo len desať metrov. „Čo ak sú aj to nepriatelia?"

„Čo ak tu majú psa?" zašepkala som so srdcom až v hrdle. Okolie pôsobilo strašidelne, kde- tu čosi zašuchotalo. Posledné, po čom som túžila, bolo stať sa niekoho večerou.

„Snáď nie." Marek sa zhlboka nadýchol a chytal sa zaklopať na dvere, keď tu niečo za rohom domu strašne treslo.

Elixír lásky