Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 31.7.2015, 21:42:59
Čítaná: 625×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Dovoľte mi najskôr jedno upozornenie. Stále som akosi nebola stotožnená s menom Daniel Sollucsy a viac sa mi pozdával Marek Bezák. Preto nastala zmena, pevne verím, že vám to nebude až tak prekážať a zvyknete si na Mareka rovnako ako na Daniela. Tým pádom sa pôvodný Marek premenoval na Ivana. Ja sa teraz hneď cítim lepšie. :) Zatiaľ toľko k tomu.

„Ďakujem za upozornenie," zaprskala som. Viac som nestihla, lebo k nám dobehol Alex.

„Bože, ty vyzeráš," zatvárila som sa ľútostivo a zľahka ho pohladila po rozrazenej brade. Mojej pozornosti neunikol Marekov neveriaci výraz a následné stvrdnutie čŕt. Alex sa tváril neprístupne, no na mňa sa prinútil usmiať.

„Ja sa nehnevám. Bola to nehoda, to sa stáva. Ale naozaj tu nezostávajme. Pozrite, mraky sa roztrhli," ukázala som na oblohu. Konečne sa ukázal kúštik modrej oblohy. Síce sa do nás stále zapieral vetrisko, ale zároveň mračná rozháňal. Horšie bolo, že mi bolo chladno. Kýchla som.

„Mám taký dojem, že sme blízko brehu," prehovoril Alex, šúchajúc si líce.

„Proste viem," mykol Alex plecom a zamieril vpred. „Možno tam ešte dnes dôjdeme. Švihnite si, slnko onedlho celkom zapadne."

Marek, ten neveriaci Tomáš, otváral ústa, že sa do neho znovu pustí, ale plesla som ho po ramene.

„Neopovážte sa," pohrozila som mu. „Chcem sa z tohto lesa dostať čo najskôr. Pri brehu nás možno zazrie nejaká loď a vezme nás domov."

Nelámala som si hlavu nad tým, že sa k Bezákovi už dávno nesprávam ako študentka k profesorovi. Ani on sa ku mne nesprával slušne, tak čo.

Skutočne, neprešli ani dve hodiny a nám sa podarilo vymotať zo spletí konárov, krov a stromov! Prežili sme dva hysterické výkriky, keď som sa zamotala do obrovitánskych pavučín a s jednou som zhrabla aj jej majiteľa. Ale pohľad na rozbúrenú hladinu mi to vynahradil.

„A kam máš namierené ty?" pozrel Marek na Alexa. „Nevravel si, že ideš za mamou na druhú stranu lesa? Ak dobre vidím, nie je tu žiadny domček."

„Idem s Líviou. Nenechám ju v rukách takého surovca ako si ty," odpľul si Alex a pritiahol si ma k boku.

Bezák len znechutene pokrútil hlavou, sklamane na mňa pozrel a odišiel s tým, že skúsi predsa len založiť oheň.

„Z neho si nič nerob," prihovorila som sa Alexovi, ktorý sa stále pátravo rozhliadal po okolí. „On je nevyrovnaný, takmer odkedy ho poznám. A teraz je trochu paranoidný, lebo..."

Pokrčila som plecami. „Nič mi nepovedal. Len ma za sebou vlečie ako takú handru..." Zahľadela som sa na sfarbený horizont. „Strašne mi chýba rodina. Priatelia, môj starý život... Neviem, kedy som naposledy jedla, spala v mäkkej posteli, cítila teplo," zatriasol sa mi hlas.

Alex si ma privinul k sebe. „To teplo ti rád dám. Verím, že ti chýba, aj mne sa po ňom cnie. Si krásna, vieš o tom?" šepkal mi do ucha horúcim dychom a nežne sa mi obtieral o líce.

Srdce mi zaplesalo. Tak dávno som nič podobné nepočula... Hádam aj celú večnosť! Tento mladý muž na mňa pôsobil nadpozemsky. Akoby som sa stávala tvarovateľným pudingom, roztopenou čokoládou...

Asi to vycítil, lebo si ma zrazu zvrtol k sebe a svojimi horúcimi perami sa obtrel o tie moje. Hlava sa mi v tom momente vyprázdnila, nohy zmľandraveli... Čím viac sa bozk prehlboval, tým sa mi akoby vymazávali z pamäti dávne city k Marekovi... i k Ivanovi. Alex dômyselne postupoval po mojom krku dolu, až kým mi z pier neunikol slastný povzdych. Vtedy sa s úsmevom vrátil k mojim perám a znovu im dovolil nadýchnuť sa spaľujúcej vášne. Nič nenechal na náhodu. Ani pery, ani tvár, ani ušné lalôčky...

„Povedz mi niečo o vás. O vašej ceste, Lívia," šepkal naliehavo pomedzi bozky. „Si taká sladká! Nádherná... Keby som mohol..."

„Čo?" spytovala som sa dezorientovane. „Ja netuším... nič mi nepovedal."

„Aha." Zrazu z neho sálal neuveriteľný chlad. Odstrčil ma, až som sa zapotácala. Nechápavo som na neho civela. Čo sa mu porobilo? Vari sú tu všetci chlapi švihnutí?

Do zorného poľa mi vošiel Marek a výraz na jeho tvári ma utvrdzoval v tom, že to, čo sa udialo medzi mnou a jeho „nepriateľom", nezostalo bez povšimnutia.

„Neďaleko odtiaľto je akási chatrč. Z komína ide dym, takže tam isto niekto je. Mohli by sme tam zamieriť," oznámil nám bezvýrazným tónom.

„Okej," pokrčil plecom Alex a ukázal nám, že máme ísť pred ním. Ani svalom na tvári nedal najavo, že by sa medzi nami čosi stalo. Namosúrene som okolo neho prešla.

Všimla som si, že čítate a hlasujete. Veeeľmi ma to teší. Ďakujem! :) A bude ma ešte viac, keď ma poctíte komentárom. :)

Elixír lásky