Kapitola:
Pridaná: 15.7.2015, 18:13:47
Čítaná: 526×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nespravodlivý Snape 2 » Lilino tajomstvo 3 » V jame levovej 4 » Trest 5 » Po každom daždi vyjde slnko 6 » Metlobal 7 » Ticho pred búrkou 8 » Na pokraji síl 9 » U madam Pomfreyovej 10 » Prosba 11 » Medzi láskou a nenávisťou 12 » Konečne pravda 13 » Z Harryho denníka 14 » Zo Snapovho denníka 15 » Ach, tie plány! 16 » Opäť medzi svojimi 17 » Nervy na dranc 18 » Skúšky 19 » Skúšky II. 20 » Víťazstvá a prehry 21 » Víťazstvá a prehry, 2. časť 22 » Horcrux 23 » Severus Snape 24 » Harryho rozlúčky 25 » Narodeniny 26 » Grimauldovo námestie 27 » Šialený plán na záchranu sveta 28 » Riaditeľ 29 » Beznádej, sklamanie a vytriezvenie 30 » Strieborná laň 31 » O krôčik bližšie k pravde 32 » Kde je pravda? 33 » Zajatci 34 » Bazový prútik 35 » Akcia Gringottbanka 36 » Obavy Temného pána 37 » Hnev Severusa Snapa 38 » V Rokville 39 » Všade dobre, doma ... 40 » Dostanem ťa, Potter! 41 » Začiatok konca 42 » Pravda o diadéme 43 » Posledný kúsok skladačky 44 » Tvárou v tvár nepriateľovi 45 » Nočné mory ožívajú 46 » Zmarené nádeje 47 » Odpusť, Harry... 48 » Posledná výzva 49 » Tajomstvo mysľomisy I. (Život v pekle) 50 » Tajomstvo mysľomisy II. (V službách Voldemorta) 51 » Tajomstvo mysľomisy III. (Za chyby sa platí) 52 » Tajomstvo mysľomisy 4 (Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá) 53 » V ústrety smrti 54 » Dumbledorovo tajomstvo 55 » Posledný boj 56 » Láska lieči (epilóg)

a je tu ďalšia kapitola :) tento raz to netrvalo tak dlho ;) Snáď pred odchodom na dovolenku (budúci štvrtok) stihnem ešte jednu kapitolu napísať...

.........................................................................................................

„No tak, Draco, urob to! Rýchlo....“ kričala Bellatrix na Malfoya, no ten len vydesene hľadel pred seba.

„Ja... Nemôžem...“

Odrazu sa rozleteli dvere a objavil sa Snape. Pohľadom mapoval situáciu. V ruke zvieral prútik, pripravený zasiahnuť. Harry veril, že pomôže...

„Severus... Prosím..“ šepkal bledý Dumbledore, napoly sediac na zemi a upieral pohľad na Snapa.

„Avada Kedavra!“ rozľahlo sa do ticha noci a z konca Snapovho prútika vyšľahlo zelené svetlo.

„Niééééé!“ vykríkol Harry a prudko sa strhol. Chvíľu mu trvalo, kým sa upokojil a uvedomil si, že sa nachádza vo svojej posteli u Dursleyovcov. Snape je na míle vzdialený (vlastne ani nevie kde je) a opäť to bol iba zlý sen. Od tej nešťastnej udalosti – hoci odvtedy uplynulo už niekoľko týždňov – spával zle. Buď mal problém večer zaspať, pretože sa mu v tichu a tme neustále vynárali obrazy tej noci, alebo sa takmer každú noc zobudil s výkrikom zo sna. Zo sna, v ktorom jeho otec zabije Albusa Dumbledora. Stále mal pred očami Dumbledorovu bledú tvár, prosebný výraz v očiach, nehybné telo a v ušiach sa mu ozývali Belline radostné výkriky, keď už bolo po všetkom.

Keď vtedy, po Snapovom úteku, prišiel k Dumbledorovmu telu a našiel falošný horcrux, nenávisť voči Snapovi vystriedalo zúfalstvo. Cítil sa tak beznádejne a prázdny, že vôbec nevnímal okolie. Bol by pri Dumbledorovi prekľačal snáď celú noc, keby ho nebola Ginny odtiahla a nasilu neodviedla na ošetrovňu. Madam Pomfreyová mu ošetrila rany a dala mu upokojujúci elixír, pretože ho čakala jedna dôležitá návšteva.

Navštívila ho profesorka McGonagallová, aby sa vyzvedela, čo sa vlastne stalo. Keď sa zvyšok školy – tí, ktorých na nádvorie nevylákalo Bellatrixino hulákanie a vystreľovanie ohňostrojov – neskôr dozvedel, čo sa stalo, všetci boli zdesení a šokovaní. Nikto, samozrejme netušil, že Harry bol toho všetkého svedkom a že Dumbledora zabil Snape, no bolo len otázkou času, kedy sa tá informácia dostane do Proroka a dozvie sa to celý svet.

Po odchode profesorky McGonagallovej, ktorá sa teraz stala dočasnou riaditeľkou Rokfortu, Harry dostal elixír na spanie a napriek jeho protestom a vzpieraniu sa, si ho tam madam Pomfreyová nechala cez noc. Chvíľku po jeho užití upadol do uzdravujúceho spánku. Nič sa mu nesnívalo, nemátali ho žiadne nočné mory. Ginny pri ňom presedela celú noc a aj v spánku ho držala za ruku, hoci ju madam Pomfreyová upokojovala, že to nie je potrebné, pretože Harry bude pokojne spať až do rána.

Cez víkend bolo v hrade mĺkvo a smutno. Študenti takmer ani nevychádzali zo svojich klubovní, hrad bol potiahnutý čiernym súknom a nikto nevedel, čo s nimi bude. Či škola bude pokračovať, alebo ju zatvoria. Keď sa podarilo Harrymu ostať chvíľu s Ronom a Herminou osamote, bez svedkov, rozpovedal im, čo sa vlastne v ten večer udialo, hoci množstvo vecí si domysleli aj sami, a nezabudol spomenúť falošný horcrux. Obaja boli rovnako zdesení ako on v tú noc. „Takže všetko bolo zbytočné,“ trpko povedal, „Dumbledore sa zbytočne pripravil o sily vypitím toho elixíru.“

V utorok sa konal pohreb, na ktorom sa zišiel takmer celý čarodejnícky svet – od ministerskej elity, až po študentov Rokfortu. Aj keď mnohí rodičia si svoje deti zobrali domov už cez víkend, našlo sa mnoho študentov, ktorí chceli vzdať Dumbledorovi poslednú úctu, dať mu posledné zbohom, uctiť si jeho pamiatku. Harry sa nedokázal ubrániť pocitu, že keby to nebol Dumbledore, tak polovica z tých ľudí by vôbec neprišla. Ale Dumbledore bol v čarodejníckom svete kapacitou. Iba Snape sa neukázal. Harry sa tomu ani nedivil, hoci by sa s ním rád stretol a pomstil sa. Ale to by musel byť Snape blázon, aby sa tam objavil. Ako Harry predpokladal, informácia o Snapovi sa už dostala von a na jeho hlavu bola vypísaná odmena.

Na druhý deň ráno odchádzal Rokfortský expres a Harry sa vydal domov, k Dursleyovcom, vediac, že na Rokfort sa už nevráti. V tú noc, keď zomrel Dumbledore, sa definitívne rozhodol. Do školy sa nevráti a pôjde hľadať horcruxy. Dumbledore mu svojou smrťou túto úlohu prenechal. Ešte síce nemá žiadnu predstavu kde ich hľadať, ale je to jediný spôsob ako zničiť Voldemorta.

Opúšťať Rokfort s vedomím, že je to jeho posledná cesta rokfortským expresom, že sa tam už viac nevráti, bolo zvláštne. Bol to predsa jeho domov, tam sa cítil doma. Zanecháva za sebou šesť rokov života, a hoci to nebolo vždy ideálne, mal to tu rád a cítil sa tu šťastný. Celú cestu bol mĺkvy a spomínal na všetko, čo tam prežil. Na dobré, ale aj zlé. Na to ako prvýkrát cestoval rokfortským expresom a spoznal v ňom Rona a Hermionu. Ako prišiel do školy a triediaci klobúk mu spôsobil šok, keď ho uvažoval nad jeho zaradením do Slizolinu. Nad nekončiacimi problémami spojenými so Slizolinom, či už vďaka Dracovi Malfoyovi, alebo teroru na elixíroch. Elixíry... Keď si uvedomil, že už nikdy viac nebude musieť hľadieť do očí tomu zradcovi, trochu sa mu uľavilo... Spomínal aj na to, ako bojkotoval všetky zákazy, asi miliónkrát porušil školský poriadok, no vždy sa mu to nejako prepieklo... Hľadel von oknom, za oknami uháňajúceho vlaku sa striedali polia, lúky so šantiacimi deťmi, lesy a bolo mu smutno. Už nikdy nebude spať vo svojej posteli v chrabromilskej veži, či sedieť pri kozube v klubovni. Už viac nepôjde na raňajky do Veľkej siene. Už si nikdy nezalieta na školskom metlobalovom ihrisku. A pravdepodobne už nikdy viac neuvidí ani Hagrida. Pri spomienke na Hagrida a chvíle strávené v jeho chalupe sa mu tisli slzy do očí. Ani sa s ním nestihol rozlúčiť....

Prvé dni po návrate k Dursleyovcom preležal v posteli, odmietal jesť, len civel do plafóna a apaticky premýšľal. Do nemoty sa zožieral myšlienkami čo by bolo keby... a kládol si otázku, čo urobil zle, keď to všetko takto dopadlo. Neskôr sa trochu pozviechal, poslal správu Ginny – aby sa oňho nebála, a začal sa baliť. Vedel, že tu už dlho nezostane, po dovŕšení sedemnástych narodenín ochrana jeho mamy prestane pôsobiť, kúzlo sa zlomí a on, ale i Dursleyovci by sa ocitli v nebezpečenstve. Fénixov rád ho už informoval, že ho pár dní pred narodeninami presťahujú do bezpečia. Čo by dal ešte pred časom za to, aby mohol odtiaľto vypadnúť? Tak ako by kedysi pri vidine definitívneho odchodu od príšerných príbuzných skákal od radosti, teraz mu to bolo jedno.

Ľudia, ktorých mal rád, na ktorých mu záležalo, a ktorí mali radi jeho, pomaly, ale isto zomierali a on proti tomu nemohol absolútne nič podniknúť. James, mama, Sirius, Dumbledore.... Ľahostajne si pomyslel, že teraz je na rade otec. Pri predstave smrti vlastného otca ho striaslo, no zároveň si s hrôzou uvedomil, že tá predstava mu vôbec nie je proti srsti. Už je aj zo mňa netvor, smutne si pomyslel, a šialene sa zasmial.

Od tej osudnej noci to v ňom vrelo. Jeho vnútro bolo plné protichodných emócií. Prežíval takú búrku pocitov, až mal občas pocit, že jeho vnútro exploduje.

Na jednej strane ho zožierala nenávisť k vlastnému otcovi, na druhej strane sa bezvýsledne snažil pochopiť, či ho k tomu viedlo. Prečo to urobil? Vnímal ten skutok ako zradu, obrátenie sa chrbtom človeku, čo ho prosil o pomoc.

Tak veľmi chcel otca nenávidieť, aby mu to pomohlo prekonať bolesť zo straty Dumbledora, no jeho lepšie ja mu neustále šepkalo tie protivné slová. Je to tvoj otec! Má ťa rád... Nemôžeš ho nenávidieť!

Ako by sa cítil, keby niekoho zabil James alebo Sirius? Nenávidel by ich rovnako? Alebo by sa snažil ich čin ospravedlniť? Tak prečo to, dopekla, cíti pri vlastnom otcovi inak?

Ale prečo zabíjal? Dumbledore mu veril, prečo to teda urobil? Alebo... žeby Dumbledore tou pomocou myslel to, aby ho zabil a ukončil jeho trápenie? Ale z toho, čo na tej veži pochopil, ho mal zabiť Draco, na Voldemortov príkaz. Prečo tam potom Snape prišiel? Musel o Dracovom pláne vedieť, a byť do neho nejako zapletený. Ale prečo ho potom Dumbledore prosil? „Pane, preberieme to neskôr, keď sa vrátite.“ zneli mu v ušiach otcove slová, keď prišiel v ten večer za Dumbledorom. „To nebude potrebné, Severus. Trvám na tom, čo som povedal.“ bola Dumbledorova odpoveď. Čo mali prebrať? A čo nebude potrebné? Keď sa vrátite... Takže ho asi neplánoval zabiť, keď s ním chcel niečo prebrať... Alebo to bolo to, čo od neho Dumbledore chcel? Točil sa stále dokola, v bludnom kruhu, nenachádzal odpovede na svoje otázky a to ho deprimovalo.

Uzavrel sa do seba, takmer nevychádzal z izby a neodpovedal ani na Ronove a Hermionine sovy.

[ » na začiatok « ]