Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 9.7.2015, 17:57:54
Čítaná: 461×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Veľmi sa vám ospravedlňujem, ale posledný týždeň som mala dosť blbé obdobie a totálne antitvorivú náladu, takže s príbehom som za ten týždeň takmer nepohla. No včera v noci som sa nejako donútila si k tomu sadnúť a dokončiť to, čo som predtým v návale aufórie napísala.

Pevne verím, že sa vám to bude páčiť, a že ďalšia kapitola nebude trvať opäť tak dlho ;)

...........................................................................................................

Náhlil sa cez areál školy s Dracom Malfoyom po boku a nenávidel sa za to, čo práve vykonal. V ušiach mu zneli Belline posmešné výkriky a v diaľke jej z prútika vystreľovali farebné svetielka, zvrátená oslava Dumbledorovej smrti .

To, že ho niekto sleduje, vedel skôr ako sa otočil, a skôr, než mu prvé zaklínadlo tesne minulo hlavu. Na ďalšie už bol pripravený a všetky bez problémov, takmer lenivým mávnutím prútika, odrazil. Nečudo, neverbálne zaklínadlá neboli chlapcovou silnou stránkou, v tomto bol proti nemu vo výhode.

Hnusilo sa mu to, čo musel urobiť. Musel proti sebe poštvať celé čarodejnícke spoločenstvo. O chvíľu budú v hrade všetci na nohách a bolo jasné, že to, čo urobil, sa práve chlapcovou zásluhou rýchlo rozšíri a ráno to bude vedieť takmer celý svet. Stane sa vydedencom a do smrti bude žiť s nálepkou vraha. Ale to by mu až tak nevadilo. Celý život na ňom nikomu nezáležalo, vždy bol dobrý iba na posmech, a odkedy nastúpil na Rokfort ako profesor, aj tak mu nikto neveril. Síce to nikdy nikto nepovedal nahlas, ale celé tie roky pochybovali o jeho vernosti Dumbledorovi a škole. A dneškom všetkých v ich presvedčení iba utvrdil.

Ale to, že musel proti sebe poštvať vlastného syna, ho naozaj zasiahlo. To, že ho vlastný syn nazval zbabelcom, ho bolelo zo všetkého najviac. Jeho, ktorý roky riskoval svoj život tým, že slúžil ako dvojitý agent.

Jeho prvá vražda po dlhých rokoch... Odkedy učil na Rokforte, Temný pán ho šetril týchto, ako s obľubou hovorieval, potešení. Mučenia a vraždenia pre zábavu. Vraj aby nevzbudzoval zbytočné podozrenie. Aj tak si ich dovtedy užil viac ako mu bolo príjemné.

Cítil sa ako keby zabíjal prvý krát. Čo to vtedy cítil? Zadosťučinenie? Spravodlivosť? Strach? Teraz sa cítil mizerne. Zradil dôveru človeka, na ktorom mu ako jednom z mála záležalo, a ktorý ho ako jeden z mála mal úprimne rád. Alebo si to o ňom aspoň myslel. Teraz ho z duše nenávidí...

„Zbabelec... ozývalo sa mu v ušiach ako neutíchajúca ozvena, hoci už dávno opustil areál Rokfortu.

Sedel v priestrannej a moderne zariadenej miestnosti, osvetlenej fakľami na stenách a mesačným svitom prenikajúcim cez veľké okno, za dlhým masívnym dubovým stolom, po pravici muža s tvárou naháňajúcou strach, červenými očami a ústami bez perí, ktorý svojim pohľadom prepaľoval všetkých naokolo. Oproti nemu sedel Draco Malfoy, svetlo dopadajúce z fakle nad jeho hlavou mu osvetľovalo tvár, bielu ako krieda, a čakal... Na svoj ortieľ. Na to, ako ho Temný pán potrestá za to, že nesplnil svoju úlohu.

„Výborne, Severus, dobrá práca,“ pochválil ho muž sediaci za vrchstolom, a dlhými štíhlymi prstami sa pohrával s prútikom. „Aj keď,“ svoj pohľad uprel na Draca, ktorý sa mu neodvážil hľadieť do očí, „to mal vykonať náš mladý priateľ... Ale... Tentoraz budem k nemu veľkorysý a nezabijem ho. No ako poučenie pre budúcnosť...“ odmlčal sa a Draco sa od strachu až triasol. Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Nikto sa neodvážil pozrieť na svojho pána, akoby sa každý bál, že nesie istý podiel viny na Dracovom zlyhaní. Keď sa chvíľu nič nedialo, na malý okamih Draco uveril, že ho Voldemort nepotrestá, keď odrazu švihol prútikom a chladným hlasom zvolal: „Crucio!“ Malfoy sa s výkrikom zvalil na zem a neskutočne sa triasol. Zvíjal sa v kŕčoch, telom mu prenikala hrozná bolesť, vystreľujúca až do končekov prstov, mal pocit, že mu zhoria všetky vnútornosti a že toto sú jeho posledné chvíle. Narcissa Malfoyová sa iba bezmocne prizerala na utrpenie svojho syna. Nemohla nič urobiť, nijako mu pomôcť. Vedela, že Voldemortova krutosť nemá hraníc a keby sa Draca zastala, mohla by skončiť veľmi zle. Na jej tvári sa zračil výraz, ktorý vyjadroval šok a zdesenie z vývoja situácie. No bolesť o chvíľu, ako prišla, tak aj pominula.

„Vstaň!“ chladne prikázal Voldemort, no Draco ostal nehybne ležať a snažil sa lapiť dych.

„Povedal som vstaň!“ zvýšil hlas Temný pán, ale ani tentoraz sa Draco nepohol. Narcisse sa v očiach mihol tieň strachu. Neposlúchnuť rozkaz Temného pána sa nevyplácalo.

„Ty ešte nemáš dosť?“ zasmial sa Voldemort šialeným smiechom. „Crucio!“

A nasledovala ďalšia vlna brutálnej, zmysly otupujúcej bolesti, zúfalstva a strachu o syna.

Narcissa už nedokázala nečinne sedieť a pozerať sa na mučenie svojho jediného dieťaťa.

„Môj pane,“ ticho ho oslovila a v očiach sa jej leskli slzy. „je to ešte len chlapec...“

„Takže dnes má pohreb...“ spokojne skonštatoval Voldemort, keď si zbežne prelistoval Denného Proroka, ktorý už niekoľko dní nepísal o ničom inom, ako o vražde riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Jeho stránky teraz zapĺňali teórie, kto a prečo zabil Dumbledora, jedna nepravdepodobnejšia ako druhá. Hlavným podozrivým sa stal Severus Snape, proti ktorému svedčili členovia Fénixovho rádu. Snape sa stal hľadanou osobou a na jeho hlavu vypísali odmenu. No akoby sa po ňom zľahla zem. Od tej osudnej noci ho nikto nevidel.

Bol utorok ráno, niekoľko dní po Dumbledorovej vražde. Dlhé zelené závesy boli rozostreté a cez veľké okno sa tak do miestnosti dostávalo dostatok svetla. Obraz Salazara Slizolina sa týčil priamo nad Voldemortovou hlavou, akoby chcel zdôrazniť, kto je tu pánom. Zelené tapety len podčiarkovali slizolinský ráz tejto miestnosti, a nikoho nenechávali na pochybách, že sa nachádza v pracovni Luciusa Malfoya. Túto, stroho, no moderne zariadenú miestnosť si nateraz Voldemort zvolil za svoje sídlo, miesto stretávania sa so svojimi prívržencami, smrťožrútmi. Narcissa Malfoyová by dala krk za to, že je to trest za Dracovo zlyhanie, no jej sestra Bellatrix sa netajila tým, aká je to pre ich rodinu česť, že si Temný pán vybral práve ich dom. Narcisse ostávalo dúfať, že sa Voldemort v ich dome neusadí navždy...

Z nemenovaného zdroja sa nám podarilo získať informáciu, že svedkom smrti Albusa Dumbledora bol aj Harry Potter. Práve on o celej udalosti informoval Fénixov rád, ktorý získané informácie posunul príslušným úradom. Pán Potter sa údajne celý čas schovával na veži pod neviditeľným plášťom, znehybnený Dumbledorovým kúzlom. „Áno bol som tam, všetko som videl, profesor Snape zabil Albusa Dumbledora. Ale prečo to urobil, neviem. Profesor Dumbledore mu dôveroval, a on ho takto zradil. No ak raz zistím jeho dôvod, určite mu to spočítam,“ vyjadril sa pán Potter. No či je to naozaj tak, je zatiaľ v štádiu vyšetrovania.

„Toto je výborná správa, Severus! Konečne niečo pozitívne v tých otrasných novinách! Keď sa zmocníme Denného proroka, veľmi jednoducho môžeme dostať chlapca. Spochybníme Potterovo svedectvo a predvoláme si ho pod zámienkou, aby opäť vypovedal. A to bude jeho koniec. Výborne, všetko ide podľa plánu!

Snape sedel na svojom obvyklom mieste, po Voldemortovej pravici a hoci sa akokoľvek snažil, zmysel Voldemortových slov a plánov mu nejako unikal. Dnes má pohreb... Tak rád by sa ho zúčastnil a dal posledné zbohom čarodejníkovi, ktorého síce pripravil o život, ale ktorého si celý život vážil. Čarodejníkovi, ktorý mu ako jediný dal šancu vstať a začať odznova, napraviť to, čo v minulosti zbabral. Aj keď sa s ním za posledný rok kvôli tej šialenosti viackrát pohádal a nepohodol, to neznamená, že ho nemal rád... No nemôže... Aj keby sa mu podarilo oklamať Voldemorta, čo je takmer nemožné, nemohol by sa dostať do areálu Rokfortu bez toho, aby hneď neskončil v azkabanskej cele.

„Áno, pane, premýšľal som. Plán je to dobrý, ale myslíte si, že sa to podarí? Chlapec nie je hlúpy...“

„Samozrejme, že sa to podarí. Potter mal doteraz viac šťastia ako rozumu. Zariadime to tak, aby nikto netušil, že v skutočnosti Proroka riadime my. Zopár Imperiusov a redaktori napíšu aj to, že Dumbledora zabil Potter,“ zasmial sa. Jeho šialený smiech mu pripomenul Bellatrix.

„To by bola aká irónia! Harry Potter, Dumbledorov miláčik a chránenec, ho nakoniec pripraví o život.“ Snape sa nasilu zasmial a nasadil svoj typický výraz oddaného sluhu.

„Ale ak by náhodou tento pán nevyšiel, nič sa nestane. Keď zariadime pád ministerstva, už nám nič nebude stáť v ceste.“

„Pane, ešte je tu jedna vec. Počul som, že Rokfort plánujú od septembra zatvoriť.“

„Áno, aj ku mne sa už tá informácia dostala. Ale nemusíš mať strach, Severus, o svoje miesto neprídeš. Za svoju oddanú službu dobrej veci budeš dobre odmenený. Ale teraz, ak dovolíš, mám ešte nejaké povinnosti, takže ti dávam voľno.“

Keď Severus osamel, konečne si vydýchol. Už to nezvládal. Doteraz nemal problém sa pretvarovať, pred Voldemortom hrať úlohu oddaného služobníka, ktorý z duše pohŕda Rokfortom, a predovšetkým starým, senilným riaditeľom, ale tentoraz to už bolo naňho priveľa. Udalosti posledných dní ho psychicky vyčerpali, Harryho pohŕdanie a nenávisť ho položili na lopatky, opäť zle spával a len ťažko sa dokázal sústrediť na službu Voldemortovi. Jeho jediné šťastie bolo, že dokonale ovládal oklumenciu a legilimenciu, takže aj keby Voldemort chcel, z jeho mysle nevyčíta nič. A v jeho hlave vládol pekný zmätok. No predovšetkým sa všetko točilo len okolo Harryho.

Harry, jeho jediný syn, o ktorom roky nevedel, ho teraz z duše nenávidí. Niežeby ho predtým miloval, to nie, ich vzájomný vzťah bol vždy nevraživý, ale v posledných mesiacoch, keď už obaja vedeli, na čom sú, že sú otec a syn, bol ich vzťah, vzhľadom na okolnosti, takmer dokonalý. Dúfal, že keď Harry ukončí školu, budú ho môcť ďalej rozvíjať. No tá vražda to celkom pokazila. Syna, po ktorom toľké roky túžil, stratil v momente ako ho našiel. Jeho nenávisť ho bolela. Chápal ho, z Harryho pohľadu to vyzeralo tak, že prišiel na hradby, Dubledore ho prosí o pomoc a on ho chladnokrvne zabije. Ale ako mu má vysvetliť že to tak vôbec nebolo? Jednoducho nijako. V záujme bezpečnosti ich oboch sa s ním skontaktovať nemôže, aj keby Harry na to pristal. Ale aby sa s ním chcel Harry dobrovoľne stretnúť, to by sa musel Voldemort stať aurorom. Stretnutie sa s Harrym by sa rovnalo jednosmernému lístku do Azkabanu. A Azkaban bol posledné miesto, kde by chcel skončiť.

V spomienkach sa vrátil do toho osudného dňa. Keď mu vtedy riaditeľ oznámil, že sa chystá na pár hodín opustiť školu kvôli jednej dosť nebezpečnej záležitosti a zdôraznil, že nastal vhodný čas urobiť to, čo mu sľúbil, zúril. Dúfal, že Dumbledora ten streštený nápad po čase prejde. Veril, že keď sa Dumbledore z toho super tajného výletu vráti, že si to rozmyslí. Alebo že to zaňho zariadi príroda... No napriek tomu, aby nevyvolal podozrenie u smrťožrútov, postaral sa o to, aby sa o Dumbledorovom odchode dozvedel Draco. Úloha bola zverená jemu, tajne dúfal, že sa to vyrieši aj bez jeho pričinenia. To, čo sa dialo neskôr, sa dozvedel z Dracovho rozprávania.

Draco vyčaroval nad vežu Temné znamenie a kontaktoval Bellatrix. Tá dokvitla na Rokfort spolu s Carrowovcami chvíľu po tom, ako sa Malfoy vrútil na hradby. Cestou zneškodnili zopár študentov, čo sa im postavilo do cesty. Ešteže mala toľko rozumu a neťahala so sebou celú armádu smrťožrútov.

On bol práve na malej nočnej prechádzke po areáli školy. Zvykol tak robiť, hlavne pred koncom školského roka, keď už študenti nemali nijaké povinnosti a bohapusto sa túlali po chodbách, a teplé noci ich často vylákali von. A on sám si potreboval prečistiť hlavu. Odrazu ho upútal nejaký hluk prichádzajúci od Astronomickej veže. Pozrel tým smerom a ustrnul. Nad vežou svietila jasná zelená lebka. Temné znamenie. Draco. Dumbledore! Okamžite sa tam rozbehol, nevediac čo tam nájde. Či Draco splnil svoju úlohu, alebo Dumbledore ešte žije.

Keď uvidel výjav na hradbách, premkol ho strach. Bledý, vystrašený Draco, nahnevaná Bella, a Dumbledore, slabý a bezbranný, takmer zošuchnutý na zem a prosil ho. V očiach mal ten prosebný výraz, ktorý tak nenávidel, to odhodlanie, ktoré mu vždy závidel a jemnú výčitku. Akoby mu chcel povedať: Načo toľko čakáš? Urob to!

A on to urobil. Ako sa len za to nenávidí! Splnil starcovi posledné želanie, oslobodil ho od utrpenia a bolesti pri umieraní, no i tak necíti žiadnu úľavu. Nech to znie akokoľvek bezcitne, dúfal, že to, čo mal vykonať, to, do čoho ho ten starý blázon dotlačil, vykoná zaňho kliatba z toho prekliateho prsteňa. Aj tak mu v lete nedával viac ako rok času...

Nerozumel tomu, ako môže Voldemort tak chladnokrvne vraždiť. On by to už nedokázal. Kedysi áno. Keď sa ako mladý pridal k smrťožrútom, zdala sa mu myšlienka nadvlády čarodejníkov nad muklami celkom prirodzená a podporoval ju. Vždy, keď mučil alebo zabíjal nejakého mukla, myslel pritom na svojho otca. Nebolo problém ich nenávidieť. Ale časom sa zmenil aj jeho postoj a už sa mu priečilo ubližovať nevinným ľuďom len preto, že sa v tom Voldemort vyžíva. Jeho rukou zomrelo veľa ľudí, no najväčšie výčitky svedomia pociťuje zo smrti dvoch ľudí, ktorých nezabil on. Nie, on ich Voldemortovi takpovediac naservíroval. A to je o to horšie. Neospravedlňuje ho ani fakt, že to urobil neúmyselne. Odvtedy sa nie raz sa v noci zobudil z nočnej mory, v ktorej drží v náručí mŕtve telo Lily a keď Voldemort zistil, čo k nej po celé tie roky cítil, rozhodol sa zabiť aj jeho. No či ho zabil naozaj, sa nikdy nedozvedel, lebo sa zobudil v momente, keď ho začínal mučiť.

Hneď vedel, že na veži je aj Harry – zbadal na zemi jeho metlu. Predpokladal, že sa niekde ukrýva pod neviditeľným plášťom (určite na Dumbledorov príkaz) a keďže odnikadiaľ nevrhal zaklínadlá, a Dumbledore nemal prútik, usudzoval, že Draco ho musel ľahko odzbrojiť. To by znamenalo, že sa Dumbledore nestihol brániť. Pravdepodobne mohol Harryho znehybniť pri Malfoyovom príchode, aby mu zabránil vykonať nejakú nepremyslenú hlúposť. Musel predpokladať, že sa ho Harry bude pokúšať chrániť. No či sú jeho domnienky pravdivé, sa už asi nikdy nedozvie. Tak ako sa Harry nedozvie to, že predtým, než na Dumbledora vyslal Avadu, prosil Harryho o odpustenie.

Keď láska bolí...