Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 1.7.2015, 16:11:42
Čítaná: 667×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Les bol vytrvalo zahalený v ťažkom opare. Už len kde-tu spŕchlo, hoci zatiahnutú oblohu stále križovali ohnivé blesky. Vietor naďalej svišťal navôkol, no malo to svoje pozitívum. Medveď to už pred štvrťhodinou vzdal a ťarbavo odbehol späť do útrob lesa. Stále som bola otočená chrbtom obom spoločníkom. Nechcela som, aby videli tie hrachy, čo mi tiekli po lícach. Danielove slová sa ma dotkli viac, ako som si chcela pripustiť. Pri spomienke na jeho slová som sústavne zatínala zuby.

Vraj bremeno. Ja som sa predsa chcela hneď vrátiť späť, nechcela som ísť s ním. A teraz mi vyhodí na oči ešte aj moje chyby. Mám už toho dosť. A načo sa to tu pred chvíľou hral? Chcel ma pobozkať! Zahráva sa so mnou. Pche! Že Sollucsy a nežný cit.

Za mnou som občas začula nahnevané odfrkovanie svojho profesora, ktorého sa to, ako som úsudila, dotklo. A nech! Nech si spytuje svedomie, magor jeden!

Vtom som pocítila, ako ktosi za mnou prišiel. Obrátila som hlavu, pripravená vypustiť ďalšiu spŕšku nenávistných slov. Na moje prekvapenie sa však za mnou doplazil Alex.

„To bolo tvrdé. Hnusné od neho,“ prihovoril sa mi potichu. Rýchlo som si utrela slzy do rukáva košele.

„Nechodíme spolu!“ odvrkla som napajedene. „Ani s ním nemôžem vydržať,“ zazrela som na Daniela. „To len ten nevyspytateľný, nespravodlivý a nechutný osud mi ho privial do cesty! Keby som mohla, tak som niekde úplne inde, s niekým úplne iným,“ spomenula som si na svoje kamarátky. Marek mi ani len na um nezišiel.

„Čo keby sme ho tu nechali, nech si sám vybaví, čo potrebuje a ty by si šla so mnou k mojej mame? Tá by sa určite potešila,“ podmanivo sa na mňa usmial.

„Nemyslím, že by s tebou mala niekam ísť. Je tu so mnou a ja som za ňu zodpovedný. Takže je mi ľúto,“ vyhlásil a s prekríženými rukami na Alexa zazeral.

„V tom prípade idem,“ postavila som sa nahnevane. Rozhodne som mu pozrela do očí. „Nemusíte sa báť. Urobte si, čo potrebujete, ja vám cestu uvoľním. Zbavujem vás zodpovednosti.“

„Je to od vás mimoriadne šľachetné, že myslíte na môj zdravý rozum,“ zatiahol Daniel posmešne, „ale uvedomte si jednu vec. Okrem toho, že ste sa tu nešťastnou náhodou ocitli so mnou, ste aj moja študentka. Aj preto sa o vás musím starať, hoci je to to posledné, po čom by som túžil.“

„Som vaša študentka v škole! Nie tu, niekde v lese, v divočine!“ zvýšila som hlas. „Neplatí tu školský poriadok, tak si prestaňte vymýšľať výhovorky. Priznajte sa, že vám na mne záleží a bojíte sa tu osamieť,“ zaútočila som naslepo.

„Ale? Vari som zasiahla na citlivú strunku?“ zasmiala som sa posmešne a stále som mu hľadela priamo do očí.

Bože, boli tak nádherne tmavé! Keby som mohla, stratila by som sa v nich navždy. To by však musel byť iný!

„Ehm, ehm,“ odkašľal si Alex, ktorý doteraz našu slovnú prestrelku sledoval ako zaujímavý tenisový zápas, „myslím, že by ste sa mali obaja upokojiť. Ja sa o ňu postarám. Vidím, že máš toho na pleciach veľa a ja skutočne nemám domov ďaleko. Cestou nazad sa po ňu môžeš zastaviť. Dievča by sa nemalo premávať po nebezpečnom lese.“

Daniel privrel oči, otvoril ich a vyvrátil k nebesiam, akoby ich prosil o trpezlivosť.

„Nechcem ti kaziť plány...“ pokračoval Alex, no Sollucsy mu skočil do reči.

„V tom prípade si myslím, že by som mal ísť s vami,“ nedal sa Alexander a Sollucsyho znovu prerušil. „Trom nám hrozí menšie nebezpečenstvo.“

„Má pravdu,“ ozvala som sa. „Aj na stráži sa budeme môcť striedať...“

„Akoby ste vy niekedy strážili,“ odfrkol si Daniel a preniesol svoj pohľad zo mňa na votrelca. „Tak v poriadku. Daj sa dohromady a o takú hodinku by sme mohli pokračovať v ceste. Pršať prestalo, medveď odišiel. Nemá zmysel zostávať na mieste.“

Mrkla som von. Les pôsobil ešte strašidelnejšie, ako keď lialo. Zovrelo mi hrdlo. Dvakrát sa mi v ceste pokračovať nechcelo. Ale čím skôr budeme na konci, tým skôr sa zbavím spoločnosti svojho učiteľa.

„Ale Líviu nepustím z očí,“ šplechol ešte Daniel, čím mi na okamih vyrazil dych. Absolútne som netušila, o čo mu ide.

Alex ma stiahol k svojmu boku. „Budeme skvelá partia.“ Neviem, ako to robil, ale vždy, keď som sa ocitla v jeho blízkosti, sa mi myseľ akoby zázračne vyprázdnila, cítila som len omamné chvenie a túžbu byť pri ňom čo najbližšie. Keď sa na mňa usmial, kolená sa mi podlamovali a dych zrýchľoval... Neexistovalo nič, všetky ostatné city sa u mňa vytrácali.

„Nechcem rušiť vašu intímnu chvíľku,“ začal Daniel, čím ju samozrejme prerušil, „ale na niečom sme sa dohodli.“

Pozeral na mňa veľmi významne. Videla som na ňom, že sa o mňa bojí. Lichotilo mi to, ale na druhej strane som nechápala prečo. Veď kým je tu so mnou, nehrozí mi nič. A keby vedel na sto percent, že Alex je nepriateľ, povedal by to. On si to však len myslí. Ktovie prečo. Vadí mu, že už nie je číslo jeden? Že sa nemôže predo mnou hrať na hrdinu?

Viac sa nám však nevenoval, zdalo sa, že sa zľakol sám seba a utiahol sa dozadu jaskyne.

„Je tvoja mama ťažko chorá?“ spýtala som sa Alexa, kým som mu zmývala krvavé škvrny.

„Chronicky nie. Ale teraz prekonala silnú chrípku, tak je slabá ako čaj. Len leží a nemá jej ani kto nakúpiť. Škoda, že ani mobil nemám nabitý, zavolal by som jej, aby sa nestrachovala. Kvôli mne nezamykala, tesne predtým som s ňou telefonoval. Ale myslím, že by sa ti tam páčilo.“

„Vážne? A prečo?“ pozrela som na neho zboku. Zarazila som sa nad jeho lačným pohľadom. Pohládzal ním moje kypré krivky, potutelne sa usmieval. Vtom zdvihol hlavu, pohľady sa nám stretli a mnou preletela triaška. Ešte nikdy na mňa žiaden chlap takto silno nepôsobil! Aj mi preletelo hlavou, či aj tento tu nemá nejaký špeciálny dar, ale vyzeral celkom normálne a Daniel mi nič také nenaznačil. Samozrejme, nie všetci sú vyvolení. Ani mne sa nič neušlo od osudu.

Chvíľu som mala pocit, že Alex si je vedomý svojej moci nado mnou. V očiach mu zaiskrilo a zľahka ma pohladil po chrbte.

Horko-ťažko som sa ovládla, aby som sa tam na neho nevrhla, dorobila som, čo som musela a tak sme konečne mohli vyraziť.

Z dvojmetrového previsu sa zliezalo dosť ťažko. Skaly boli mokré a šmykľavé, zem sa premenila na jedno veľké blato. Po dopade naň som sa zaryla až po členky. Zhnusene ma striaslo. Nestačilo, že bolo zima ako na Sibíri, že Danielova košeľa mi poskytovala asi toľko tepla ako horiaca zápalka, k tomu som musela mať nohy celé od blata takmer po lýtka!

„Snažte sa narobiť čo najmenej hluku,“ vystríhal nás Daniel potichu, keď sme podliezali mohutné konáre storočných stromov. Bolo mi čoraz väčšmi zima. Závistlivo som hľadela na Sollucsyho hrubú bundu. Ani len mu nezišlo na um správať sa ako džentlmen a podeliť sa!

Alex, akoby vycítil, nad čím premýšľam, ku mne podišiel a prehodil mi cez plecia svoj sveter. Vďačne som sa na neho usmiala. Práve v tej chvíli sa Sollucsy odvrátil a nahnevane zomkol pery.

V žalúdku mi zaškvŕkalo. Nešťastne som si vzdychla. Ani si len nepamätám, kedy som v ňom niečo poriadne mala. Koľko sme už mimo civilizácie? Tri, štyri dni? Koľko človek vydrží bez jedla, s toľkým adrenalínom? Zdalo sa, že som jediná, kto má podobné problémy. Nohy sa mi začínali od vyčerpania chvieť. Do okolia sa znovu zaprel vetrisko. Obloha znovu stmavla, mraky sa tisli k zemi, akoby nás chceli pohltiť a kdesi v diaľke sa ozvalo zahrmenie.

„Myslím, že dnes už ďaleko nezájdeme,“ povzdychol si Daniel nešťastne.

„Úžasné, stále sa točíme dookola v jednom lese...“ zavrčala som podráždene.

„Nie sme v tom istom lese,“ pozrel na mňa, „už ráno sme vkročili do ďalšieho. Nevideli ste to označenie?“

„Pre mňa je to stále ten istý,“ odsekla som, „to že tam je značka, z neho nový les nerobí.“

„Drevo je mokré, nebude horieť,“ poznamenal Alex, obzerajúc sa okolo seba. „Myslím, že by bolo najvhodnejšie vyštverať sa do koruny stromu. Noci bývajú nebezpečné. Najmä bez ohňa.“

„Je to dobrý nápad,“ pridal sa Daniel prekvapivo na Alexovu stranu. „Nedá sa nič robiť. Ale ak sa chcete stať potravou pre vlkov, pokojne zostaňte na zemi.“

Neodpovedal. Spolu s Alexom vyberali najvhodnejší strom. Nervózne som podupkávala nohou a so založenými rukami ich sledovala. Bola som už celkom premočená, neprestajne som kýchala a zas a znovu ma drvila zima. Po tomto „výlete“ isto zomriem na zápal pľúc. Stromy sa stále ohýbali v náporoch vetra, akoby to boli len trsy trávy. Neďaleko dopadol strom s dunením na zem.

„To vážne chcete ísť na strom?“ skúsila som to znovu, utierajúc si nos. „Veď tento vetrisko nás zhodí ako nič!“

„Ty idiot!“ odsotil ho môj profesor a strhol ma k sebe ku kmeňu. Urobil to tak rýchlo, že som sa nestačila ani len spamätať. Šokovane som civela na mohutný konár, ktorý dopadol tesne vedľa miesta, kde som dovtedy postávala.

„Ďakujem,“ zajachtala som. V hrdle mi navrela mohutná hrča a oči ma znovu zaštípali. Zdvihla som zrak k môjmu záchrancovi, no ten celý biely od zlosti upieral pohľad k Alexovi, ktorý sa pomaly zbieral zo šmykľavej trávy.

„Tebe úplne šibe! Si hluchý?! Chcel si ju zabiť!!!!“zreval na neho a hrozivo pristúpil bližšie. Na Alexovom mieste by som už dávno pustila do gatí. Takéhoto nahnevaného som ho ešte nevidela a to ja som ho dokázala vždy vytočiť do nepríčetnosti.

„Jasne som predsa zakričal, že máte ísť vľavo! Prečo si ju stiahol vpravo?!“ prskal sliny na všetky strany.

So zvrašteným obočím som na neho pozrela. Ani som si neuvedomila, že ma ťahal do nesprávnej strany.

„Neviem, čo po mne vrieskaš. Pomýlil som sa, prečo by som ju chcel zabiť? Čo by som z toho mal, nevieš?! V tej rýchlosti som si pomýlil strany, tak tu láskavo po mne nerev!“

„Si paranoidný, vidíš to, čo nie je. Vymýšľaš si, aby si ma pred ňou zhodil. Máš ma v zuboch, odkedy sme sa stretli,“ vchrstol mu Alex do tváre, načo sa Daniel na neho vrhol so zovretými päsťami.

„No tak, prestaňte!“ skríkla som, keď sa zúrivo váľali v zablatenej tráve. „Zbláznili ste sa? Okamžite prestaňte!“

Nepočúvali ma. Naďalej sa mlátili hlava-nehlava. Alex bol mohutnejší, mal väčšie svaly ako Daniel a preto aj zrejme viac sily, ale v tejto chvíli vošla do Daniela taká nekonečná zlosť až nenávisť, že jeho presne mierené rany dávali Alexandrovi riadne zabrať. Videla som, že obaja už majú riadne zakrvavené nosy.

„Ak sem prilákate nejakú ohavu kvôli vašej hlúposti, tak si ma neželajte!“ skríkla som ešte raz a podišla k nim s úmyslom odtrhnúť ich od seba. V zápale boja sa však ušiel svižný tresk i mne. Zuby mi naprázdno cvakli a do očí vhŕkli slzy. Zahryzla som si do pier a nahnevane sa obrátila.

„Odchádzam!“ zakričala som, schmatla Danielov ruksak a vykročila do dažďom pokropenej divočiny.

Po chvíli som začula, že ťažké funenie ustalo. Obzrela som sa. Konečne vstávali zo zeme, hoci obaja na seba vrhali vražedné pohľady.

„Konečne ste dostali rozum?“ rypla som si. „Pôjdeme ďalej, ponáhľame sa, nie? Odmietam tu zostať. Pozrite, v diaľke sa už trhajú mračná. Tak si švihnite a ideme.“

„Odkedy ste prevzali velenie?“ zavrčal Daniel, keď ku mne podišiel a div mi ruksak neodtrhol aj s ramenom.

„To si už v živote nedovoľujte, Pisarčíková,“ zašepkal hrozivo. Oči sa mu divo leskli a spolu s krvavými pramienkami na tvári vyzeral ako bojovník v ringu. „Zachránil som vám život. Zas a znova. Ste zaslepená. Len preto, že sa vám páči, si vôbec nedávate pozor. Mali by ste sa nad svojím konaním zamyslieť. Inak môžete dopadnúť zle. Veľmi zle.“

Mrzí ma, že až tak neskoro, že nestíham čítať ani FF, ale mala som pracovné povinnosti. Všeeetko dobehnem, určite. :)

Elixír lásky