Kapitola:
Pridaná: 30.6.2015, 16:49:39
Čítaná: 369×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Michael, Annie, Stephan, objavia sa ďalšie
Stručný dej: V podstate staršie poviedka, ktorú som teraz trochu prerobila. Neviem, či som to sem už nedávala v tej pôvodnej verzii. Už som tu dlhšie nebola, ale vrátila som sa. O čom to je? Prečítajte - uvidíte. Snažila som sa o niečo trochu iné. Povedzme, že je to o mágii, zvláštnych bytostiach a Mesiaci. (Nie je to o vlkolakoch, ako by sa dalo chabne vyvodzovať z toho mesiaca.)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

Dovoľte Diane zobrať vás vo svojich spomienkach ďaleko do svojej minulosti a ukázať vám deň, keď sa z obyčajného dievčaťa stala neobyčajná žena...

“Nebudem vám rozprávať o mojom živote medzi ľuďmi a ani o malom drevenom domčeku za dedinou, kde som bývala. Nepoviem vám ako ma všetci nenávideli, aj keď som im nič neurobila. Bola som jednoducho iná. Ľudia vždy nenávidia to, čo nemôžu pochopiť alebo to, čoho sa boja. Nechcem spomínať ani na deň, keď moji rodičia kvôli mne zomreli v horiacich troskách, len aby ma zachránili. Musím však niektoré udalosti načrtnúť, pretože úzko súvisia s nečakanými zvratmi v mojom živote.”

I. kapitola

Utekala som. Slzy zúfalstva, smútku ale aj nenávisti mi kropili tvár. Predierala som sa hustým lesom. Nevnímala som tŕnisté kríky ani ostré konáre stromov zanechávajúce na mojich rukách, nohách a tvári dlhé krvácajúce rany. To jediné, na čo som myslela, bol horiaci dom a rodičia kričiaci aby som utekala. Keď sa zrútil horiaci strop, vedela som, že už nie je nádej. Nemohla som im pomôcť.

Potkla som sa o vyčnievajúci koreň starého stromu. Nevedela som ako dlho som bežala. V zúfalstve som búchala päsťami do zeme. “Prečo ja? Prečo? Prečo museli kvôli mne zomrieť? Prečo mi nikto nepomôže?” Vedela som, že svojich rodičov, ľudí, ktorí ma vychovali, už nikdy neuvidím. Jediní ľudia, ktorí ma kedy mali radi a ja som ich zabila...

Kolenačky som sa vliekla po zemi. Oči som mala zahmlené slzami, nevnímala som nič okolo. Plakala som a volala niekoho, kto by mi pomohol. Kričala som. Vedela som, že ma nikto nezačuje, no aj tak som kričala. Z plných pľúc, koľko som vládala.

Môj zúfalý krik postupne slabol až zanikol úplne.. Schúlila som sa do klbka. Bola som vyčerpaná. Od behu, od sĺz, od kriku. Už som nekričala, nemala som na to dosť síl. Nevládala som ani dýchať. Jediné, čo som si priala bolo, aby sa tento zlý sen skončil. Aby som sa zobudila a znova uvidela svoju milovanú mamu ako v rukách nesie čerstvý chlieb. Otca, ktorý prichádza s drevom na oheň, bozkáva mamu a praje jej dobré ráno.

Zrazu som pocítila čudný tlak. Niečo ťažké rozrážalo vzduch v pravidelnom rytme. Z posledných síl som zdvihla hlavu a oslepená žiaľom a bolesťou som si predstavovala, že to je môj záchranca, ktorý mi povie, že mamička s oteckom sú v poriadku. Bola som hlúpa, ak som ešte stále verila, že mi niekto pomôže?

V tme jasne žiaril mesiac ale ja som rozoznala mužskú postavu až keď bola tesne pri mne. Pocítia som príjemné teplo. Pomaly sa šírilo celým mojim telom. Bol to veľmi zvláštny pocit. Pripomínalo mi mamu, ktorá ma kedysi s takou veľkou láskou objímala...

Kľakol si ku mne a nežne mi odhrnul krvavé vlasy z čela. “Neboj sa,” povedal upokojujúcim tichým hlasom, “ teraz už bude všetko v poriadku.”

Vyčerpane som zatvorila oči a hlava mi klesla na zem...

[ » na začiatok « ]