Kapitola:
Pridaná: 21.6.2015, 22:01:23
Čítaná: 273×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nespravodlivý Snape 2 » Lilino tajomstvo 3 » V jame levovej 4 » Trest 5 » Po každom daždi vyjde slnko 6 » Metlobal 7 » Ticho pred búrkou 8 » Na pokraji síl 9 » U madam Pomfreyovej 10 » Prosba 11 » Medzi láskou a nenávisťou 12 » Konečne pravda 13 » Z Harryho denníka 14 » Zo Snapovho denníka 15 » Ach, tie plány! 16 » Opäť medzi svojimi 17 » Nervy na dranc 18 » Skúšky 19 » Skúšky II. 20 » Víťazstvá a prehry 21 » Víťazstvá a prehry, 2. časť 22 » Horcrux 23 » Severus Snape 24 » Harryho rozlúčky 25 » Narodeniny 26 » Grimauldovo námestie 27 » Šialený plán na záchranu sveta 28 » Riaditeľ 29 » Beznádej, sklamanie a vytriezvenie 30 » Strieborná laň 31 » O krôčik bližšie k pravde 32 » Kde je pravda? 33 » Zajatci 34 » Bazový prútik 35 » Akcia Gringottbanka 36 » Obavy Temného pána 37 » Hnev Severusa Snapa 38 » V Rokville 39 » Všade dobre, doma ... 40 » Dostanem ťa, Potter! 41 » Začiatok konca 42 » Pravda o diadéme 43 » Posledný kúsok skladačky 44 » Tvárou v tvár nepriateľovi 45 » Nočné mory ožívajú 46 » Zmarené nádeje 47 » Odpusť, Harry... 48 » Posledná výzva 49 » Tajomstvo mysľomisy I. (Život v pekle) 50 » Tajomstvo mysľomisy II. (V službách Voldemorta) 51 » Tajomstvo mysľomisy III. (Za chyby sa platí) 52 » Tajomstvo mysľomisy 4 (Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá) 53 » V ústrety smrti 54 » Dumbledorovo tajomstvo 55 » Posledný boj 56 » Láska lieči (epilóg)

Tak, a pridávam pokračovanie kapitoly ;-) dúfam, že sa bude páčiť...

Prajem príjemné čítanie a snáď mi ďalšia kapitola nebude dlho trvať...

........................................................................................................

„Asi našiel ďalší horcrux,“ pošepol Ronovi a Hermione. „Najradšej by som išiel za ním hneď a zistil to....“

Harrymu sa ešte nikdy nevliekol čas tak pomaly ako teraz. Netrpezlivo očakával príchod skúšajúceho ministerského pracovníka a začiatok skúšky. Želal si, aby už mal za ňou a mohol ísť za Dumbledorom. Prechádzal sa po chodbách ako nazúrený býk a Hermiona teraz pre zmenu šalela z neho.

„Harry, upokoj sa, prosím ťa. Tým, že tu teraz budeš chodiť hore-dolu, čas neurýchliš, a iba čo nás všetkých znervózňuješ,“ dohovárala mu. A mala pravdu. Aj ostatným už netrpezlivý Harry začínal liezť na nervy, tak sa radšej stiahol do vedľajšej chodby a tam čakal.

Keď konečne dorazil skúšajúci ministerský pracovník, Harry už vychladol a namiesto horcruxu sa sústredil na brožúrku o premiestňovaní.

Kvôli bezpečnosti študentov sa skúšky nekonali mimo hradu a tak, ako pri tréningoch, aj teraz bola kúzelná prekážka znemožňujúca premiestňovanie v hrade a jeho areáli, odstránená. Veľkú sien zariadili špeciálne pre účely skúšky úplne inak ako obvykle. Fakultné stoly zmizli a nahradili ich dve veľké starodávne obruče.

Hoci skúška prebiehala pomerne rýchlo, Harrymu sa čas vliekol. Skúšajúci Wilkie Twycross si ich volal podľa abecedy po jednom. Tí, ktorí skúšku absolvovali, vychádzali iným východom, takže nervozita tých, čo ešte čakali bola veľká. Harry už opäť začínal byť veľmi netrpezlivý, a čím bližšie ku skúške bol, tým viac to v ňom vrelo. Ron, na počudovanie, čakal ticho a zdalo sa, že je úplne pokojný.

Keď prišiel rad na Harryho, Ron mu povzbudivo ukázal vztýčený palec a Harry s odhodlaním vošiel dnu.

„Dobrý deň, pán Potter,“ prihovoril sa mu skúšajúci ministerský pracovník Wilkie Twycross. „Ste pripravený? Môžeme začať?“

„Áno, pane.“

„Tak sa teda postavte k modrej obruči a premiestnite sa do nej.“

Harry zavrel oči a sústredil sa. Smer, sústredenie, sila vôle, opakoval si.

Svoju myseľ upol na vnútro modrej obruče. Sústredil sa na ňu, ako najlepšie vedel, nemyslel na nič iné, iba na to, že sa chce premiestniť do vnútra obruče, otočil sa na mieste a... Pocítil, ako prechádza do ničoty a pohyboval sa silou vôle. Podarilo sa! Ocitol sa v obruči a vydýchol si.

„Výborne, pán Potter,“ uznanlivo ho pochválil Twycross. „A teraz,“ pokračoval, pričom mu na tvári pohrával pobavený úškrn „sa premiestnite do pracovne profesora Snapa, a potom naspäť do žltej obruče.“

„Prosím?“ Harry prekvapene zažmurkal. Myslel si, že zle rozumel. „Pane.... A profesor Snape s tým súhlasil? Vie o tom?“

„Samozrejme, špeciálne si vás vyžiadal. Nerozumiem prečo, ale rešpektujem jeho želanie. Tak sa pripravte a na môj povel sa premiestnite. Teraz!“

Harry sa z celej sily sústredil na cieľ, ale neustále ho odpútavala myšlienka, prečo práve Snapova pracovňa. Čo tým otec sleduje? Pracovňa profesora Snapa. Pracovňa profesora Snapa, opakoval si dokola, a otočil sa na mieste. Nič. Ani sa nepohol. Nadýchol sa a skúsil to znovu. Tentoraz mal pred očami pracovňu tak, ako si ju pamätal z nekonečných hodín, čo tam strávil po škole, predstavil si otca pri poslednej návšteve, keď sa mu prišiel ospravedlniť, otočil sa, ponoril sa do ničoty a ocitol sa priamo oproti nemu. Uľahčene si vydýchol.

Snape práve sedel za stolom a opravoval písomky z VČÚ. Keď sa Harry primiestnil, zdvihol hlavu a Harry uvidel jeho usmiatu tvár.

„Výborne, podarilo sa ti to! Si chlapík, Harry!“ zvolal otec. „Blahoželám.“

„Ďakujem. Pochybovali ste, že sa mi to podarí?“

„Ale nie, veril som ti.“ vstal, podišiel k Harrymu, podal mu ruku a objal ho. Harry postrehol v jeho hlase nepatrný smútok a pri pohľade do jeho očí tam uvidel akýsi zvláštny lesk. Nerozumel tomu. Niečo ho trápi?

„Len som ťa chcel vidieť.“ usmial sa. Možno naposledy, smutne si pomyslel.

„A teraz, niežeby mi tvoja prítomnosť prekážala, ale musíš sa vrátiť. Toto, prosím ťa, odovzdaj pánu Twycrossovi. Snáď to bude preňho dostatočný dôkaz, že si tu naozaj bol.“ Podal Harrymu zvitok pergamenu. „A teraz, odchod do Veľkej siene!“

A Harry do tretice zopakoval celý postup. Sústredil sa na žltú obruč vo Veľkej sieni, a o malú chvíľu tam bol. Podal Twycrossovi Snapov odkaz a čakal.

„Výborne, pán Potter, práve ste úspešne zložili skúšku z premiestňovania. Blahoželám vám!“ Twycross potriasol Harrymu rukou a odovzdal mu osvedčenie. „Vzhľadom na to, že sedemnásť rokov dovŕšite až 31. júla, samostatné premiestňovanie pred týmto dátumom bude posudzované ako porušenie Nariadenia obmedzujúceho čarovanie mladistvých. To je všetko, môžete ísť.“

„Ďakujem, pane, dovidenia.“

„Harry, ako si dopadol?“ vrhla sa na neho Hermiona, len čo vyšiel z Veľkej siene. „Bol si tam nejako dlho, všetko v poriadku?“

„Ale áno, urobil som,“ usmial sa na ňu.

„Super, bála som sa, že máš nejaké problémy, keď ťa tam toľko držia... Ja som nemala žiadny problém, bez problémov som sa premiestnila do oboch obručí, aj ku dverám, ale Neville také šťastie nemal. A neurobili ani Goyle a Macmillan,“ rapotala Hermiona. „Nedokázali sa premiestniť z obruče ku dverám. Ty si to zvládol bez problémov?“

„Ja.... No... Vlastne áno.“ Harry nevedel čo povedať. Podľa všetkého bol jediný, čo absolvoval premiestnenie mimo Veľkej siene, a nemohol to nikomu povedať. Od odpovede ho však zachránil Ron, ktorý práve odchádzal zo skúšky. Vliekol sa z nohy na nohu, so sklonenou hlavou. Otázka, či urobil, bola zbytočná...

„Ron?“ opatrne ho oslovila Hermiona. „Čo sa stalo?“

„Ja... Zbabral som to. Premiestnil som sa, ale úplne inde ako som mal. Namiesto v obruči som sa ocitol vedľa nej a pri druhom pokuse som sa rozštiepil.“

„Ron... Zlatko... To ma mrzí, ale nevešaj hlavu... Neskôr môžeš skúšku zopakovať.“ snažila sa skleslého Rona utešiť Hermiona.

Harry ich už nevnímal. Neschádzal mu z mysle otec a jeho smutný výraz tváre. Ten pohľad... Bol si istý, že ho niečo trápi. Ale čo? A to, že si ho dal takýmto spôsobom zavolať, bolo veľmi zvláštne. Zachvel sa.

... héj, Harry, vnímaš?“

„Čo? Jasné... Čo sa deje?“

„Pýtala som sa, či si náhodou nemal ísť za Dumbledorom.“

„Ach áno,“ spomenul si Harry. Celkom na to v tom myšlienkovom zmätku zabudol. „Dumbledore... Horcrux...“ jachtal a snažil sa odpútať od myšlienok na otca.

„Harry? Si v poriadku? Vyzeráš ako duchom neprítomný,“ robila si starosti Hermiona.

„Nič mi nie je, som len unavený...“ klamal Harry a horúčkovito rozmýšľal, ako z tejto šlamastiky vykľučkovať.

Rona tým malým klamstvom možno presvedčil, ale na Hermione videl, že mu neverí. Aby sa vyhol ďalšiemu vypytovaniu sa, rozhodol sa jednoducho zdrhnúť.

„Tak ja idem za Dumbledorom, nech dlho nečaká...“

A ponáhľal sa tak rýchlo, že si nevšímal si, čo sa deje po chodbách, hnala ho túžba zistiť, čo je nové, keď si ho dal Dumbledore zavolať. Na siedmom poschodí takmer narazil do Draca Malfoya a neskôr vrazil do profesorky Trelawneyovej. Zamrmlal ospravedlnenie, pomohol jej postaviť sa na nohy a utekal ďalej. Keď klopal na dvere Dumbledorovej pracovne, bol celý napätý a horel nedočkavosťou.

„Pán profesor,“ vrútil sa dnu, „našli ste....?“, ale zamrzol uprostred vety. Dumbledore tam nebol sám. Bol tam s ním Severus Snape a tváril sa dosť namrzene.

„Dobrý večer, pán profesor.“

„Ahoj, Harry.“ Bolo očividné, že keď Snape uvidel Harryho, nálada sa mu trochu zlepšila, ale na Dumbledora stále zazeral vražedným pohľadom.

„Pane, preberieme to neskôr, keď sa vrátite.“

„To nebude potrebné, Severus. Trvám na tom, čo som povedal.“

Severus iba zavrčal niečo nezrozumiteľné a pobral sa preč.

„Pán profesor,“ otočil sa Harry k Dumbledorovi po Snapovom odchode a oči mu horeli od nedočkavosti, „našli ste ho?“

„Pokoj, Harry,“ usmieval sa Dumbledore. „Ak ťa zaujíma, či som našiel horcrux, tak myslím, že áno. A iste si spomínaš, že som ti minule sľúbil, že môžeš ísť so mnou.“

„Naozaj, pane? Mohol by som ísť s vami?“

Harry tomu akosi stále nedokázal uveriť. Hoci mu to Dumbledore sľúbil, akosi neveril, že to tak bude.

„Samozrejme, ak chceš...“

„Áno, chcem!“ dychtivo zvolal Harry.

„A pane, ktorý horcrux je to? Kde je?“

„Nie som si istý, ktorý to je, ale ak sa nemýlim, je ukrytý v jaskyni pri pobreží ďaleko odtiaľto. Spomínaš si, ako Tom Riddle vydesil na výlete dve siroty? Bolo to v tej jaskyni, kam teraz ideme. Tú jaskyňu som hľadal už veľmi dlho, ale len nedávno som mal to šťastie a našiel som ju. Ale...“ Dumbledore na chvíľu zaváhal. „Potrebujem, aby si mi niečo sľúbil, Harry.“

„Ak to bude v mojich silách, pane, tak čokoľvek...“

„Musím ťa ale upozorniť, že to môže byť veľmi nebezpečné. Horcrux je určite dobre chránený. A preto ťa vezmem so sebou iba pod jednou podmienkou. Že poslúchneš všetky moje príkazy.“

„Samozrejme, pane.“

„Počkaj Harry, neprerušuj ma... Myslím tým, že musíš splniť naozaj všetko. Teda aj také príkazy ako „bež, skry sa, uteč, vráť sa. Rozumieš?“

„Áno,“ odvetil Harry, ale prestávalo sa mu to páčiť. Tu niečo nehrá....

„Chceš ísť dnes večer so mnou?“

„Áno.“ rozhodne povedal Harry.

„Teda... Ak ti poviem, aby si sa skryl, urobíš to?

„Áno.“

„Ak ti poviem, že máš ujsť, poslúchneš?“

„A...áno.“

„A ak ti poviem, že ma tam máš nechať a zachrániť sa, urobíš, ako ti poviem?“

„Ja…“

„Harry?“

Chvíľu na seba mlčky hľadeli.

„Áno, pane.“

„Výborne, Harry. Tak si teraz choď po neviditeľný plášť a o desať minút ma čakaj vo vstupnej hale.

Harry sa tentoraz neponáhľal. Cestou do klubovne premýšľal o Dumbledorových slovách. Môže to byť nebezpečné... Čo ak mu Dumbledore naozaj povie, že sa má zachrániť a jeho tam nechať? To znelo, akoby sa chcel obetovať... Teraz si už nebol taký istý, či chce ísť s ním, ale keď mu to sľúbil, už by bolo zbabelé cúvnuť. Budem s Dumbledorom, najlepším čarodejníkom na svete, s ním sa mi nemôže nič stať, upokojoval sa a myšlienku na nebezpečenstvá, ktoré by na nich mohli číhať dnes večer, radšej potlačil do úzadia.

Klubovňa bola plná. Chrabromilčania oslavovali ukončenie skúšok a začiatok voľna. Iba Ron a Neville nemali chuť na oslavy. Neville si išiel ľahnúť a Ron sedel s Hermionou a Ginny v kúte klubovne a nedočkavo čakali na Harryho.

„Nemám čas, idem si len po neviditeľný plášť,“ pošepkal im a pobozkal Ginny. „Dumbledore našiel ďalší horcrux. Čaká ma dole v hale. Neviem kedy sa vrátim.“ A cítiac v kostiach akési neurčité nebezpečenstvo, dodal: „Dávajte si na seba pozor. Vidíme sa neskôr.“ A už ho nebolo, ponáhľal sa cez portrétovú dieru do vstupnej haly.

Dumbledore ho čakal pri dubových vchodových dverách.

„Obleč si plášť,“ požiadal ho a počkal, kým si ho Harry prehodí.

„Výborne. Môžeme ísť?“

„Áno, pane.“ Ozvalo sa spod plášťa.

Spolu vyšli z hradu a mlčky kráčali po príjazdovej ceste ku bráne.

„Počul som, že skúšky sa ti vydarili,“ prerušil trápne ticho Dumbledore.

„Áno, pane. Aj keď herbológiu a transfiguráciu som urobil s odretými ušami.“

„Ale nebolo jednoduché za necelý týždeň dohnať učivo troch týždňov, Harry. A ty si to veľmi dobre uvedomuješ. A napriek tomu si sa nevzdal a zvládol si to. Si šikovný chlapec, blahoželám!“

Harry rástol od pýchy. Pochvala od Dumbledora ho veľmi potešila. Netušil, že ho tak detailne sleduje, aj čo sa týka výsledkov. Ale bol vďačný. Na Rokforte aspoň niekomu na ňom záležalo, keď už doma nie. Domov, pomyslel si trpko. Môže bývanie u Dursleyovcov nazývať domovom? Nie, jeho domov je tu, na Rokforte...

„Ďakujem,“ usmial sa Harry, ale vzápätí si uvedomil, že ho Dumbledore nevidí. Bolo to divné, rozprávať sa s Dumbledorom, keď bol skrytý pod neviditeľným plášťom. Ak by teraz niekoho stretli, myslel by si, že Dumbledore nie je celkom pri zmysloch, keď sa rozpráva sám so sebou.

„A som rád, že aj s profesorom Snapom si už neskáčete do vlasov.“

„Pane, to aj ja,“ uškrnul sa Harry. „Ale nič nie je isté, viete, akí vieme byť obaja tvrdohlaví.“

V družnom rozhovore prišli ku bráne. Harry na chvíľu zaváhal.

„Pán profesor, budeme sa premiestňovať?“

„Áno,“ prikývol Dumbledore, „už sa predsa vieš premiestňovať a skúšku si spravil.“

„Áno, ale... Ešte nemám oficiálne povolenie,“ priznal Harry. Aj keď bol v spoločnosti dospelého čarodejníka, cítil potrebu byť úprimný. Čo ak ho aj napriek tomu odhalia? Alebo sa niečo stane?

„To je v poriadku,“ povedal Dumbledore. „Tak sa premiestniš so mnou.“

Prešli bránou a vyšli na vidiecku cestu, ktorá viedla do Rokvillu. Harry tou cestou prešiel už veľa krát, raz dokonca aj v neviditeľnom plášti, ale nikdy nie pod rúškom tmy a v spoločnosti profesora. Práve keď rozmýšľal, odkiaľ sa premiestnia, prehovoril Dumbledore.

„Chyť sa ma, Harry. Dobre, ale nemusíš tak silno... A na tri – jeden... dva... tri..“

Harry sa otočil. Okamžite nasledoval ten nepríjemný pocit, ktorý ho sprevádzal pri každom premiestňovaní, pocit stiesnenosti a sťažené dýchanie. Cítil sa, akoby ho zvierali neviditeľné obruče a nemohol sa nadýchnuť. A keď si myslel, že to už dlho nevydrží a asi sa zadusí, neznesiteľný tlak povolil, a on stál rovnými nohami na pevnej zemi a plnými dúškami naberal do pľúc čerstvý, svieži, slaný vzduch.

[ » na začiatok « ]