Poviedka:
Pridaná: 11.6.2015, 00:36:57
Čítaná: 4088×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: chlapec, dievča

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Moja prvá poviedka po veľmi dlhom čase, tak nebuďte moc zlí (robím si srandu, buďte veľmi zlí, chcem tvrdú kritiku) :) dúfam, že sa aspoň niekomu bude páčiť...je to písané z pohľadu chalana, čo je tiež pre mňa niečo nové :) za akékoľvek pripomienky (gramatika, zloženie viet, čokoľvek iné..) Vám predom ďakujem :) Príjemné čítanie :)

____________________________________________________________________

„Nie?!“povedala ironicky a pozrela sa na mňa pohľadom, akým vedela iba ona.

„Prečo nie? Prečo nechceš ísť so mnou na večeru?“nedal som sa.

„Žeby preto, lebo mám priateľa?“k tomu pohľadu pridala aj zdvihnuté obočie. Och, bola taká sexy. Jej dlhé vlasy viali v teplom letnom vánku a hladili jej krásnu tvár, nežný krk, ramená, hruď,..... Kiež by som mohol na pár chvíľ nimi byť a dotýkať sa jej tak ako ony, pripliesť sa k jej perám a ....ach.

„No a? Aj on je hladný?“ prehodil som na uvolnenie atmosféry. Zabralo to. Zbadal som nepatrné trhnutie jej dokonalých pier do úškrnu a iskričky v jej zelených mačacích očiach.

Ešte chvíľku tam stála, rozmýšlajúc čo odpovedať. Napokon sa iba zhlboka nadýchla, pokrútila hlavou a kráčala ďalej naprieč chodbou k školskej jedálni.

„Tak ma aspoň nechaj pozvať ťa na obed!“nástojil som, keď som ju dobehol a frajersky ju drgol ramenom. Jemne sa zatackala a pokračovala v ceste k pultu v jedálni. Elegantne si položila príbor na tácku, pozrela sa na mňa a premerala si ma odvrchu až dole. Uškrnula sa, keď jej pohľad opäť zastal na mojej tvári. Nervózne som si prehrabol vlasy. Dúfam, že si tie trhané pohyby nevšimla.

„Tak dobre, aj tak mi jeden dlžíš.“vycerila na mňa svoje žiarivé perličky(zúbky).

„Naozaj?“chytil som sa za bradu a hral sa, že veľmi tuho rozmýšlam: „hmm, hmmm...“

„Áno.“zasmiala sa. Jej zvonivý smiech znel ako spev niekoľkých kanárikov. Ako malý som mal jedného doma, avšak sestra si doniesla z ulice túľavú mačku. Chúďatko vtáčik, naozaj krásne spieval. Posunuli sme sa pár krokov ďalej k výdajnému okienku.

„Takže, čo dnes máme dobré..hmm..“rozmýšlal som nahlas.

„Pre mňa zeleninové rizoto a pre teba gordon blue so zemiakmi.“odpovedala. Teraz som sa usmial ja, vždy vedela, na čo mám chuť. Teda skoro vždy. Pozrel som sa na ňu, jej pery sa chveli nedočkavosťou kým si objedná a tie moje zas túžbou tie jej pobozkať. Celé telo sa mi triaslo. Ako ju mám získať?

„Zeleninové rizoto poprosím.“začvirikala pánovi za pultom a otočila sa ku mne. Jej vlasy rozviali vzduch naokolo. Tak krásne voňala, ovocne a pritom sviežo ako jarný vánok. Zatočila sa mi hlava a prestal som vnímať okolie. Celý svet navôkol zrazu bola iba ona. Len ona. Ona bola všetkým, slnkom čo prijíma moja pokožka, kyslíkom, ktorý dýcham. Všetkým. Najradšej by som ju objal a nikdy viac nepustil. To by mi stačilo, len ju držať v náručí a cítiť teplo jej tela, vôňu jej vlasov, jej parfém.... jej lásku....

„Pre Vás?“vyrušil ma hrubým hlasom chlapík za pultom. Ešte chvíľku som sa orientoval v čase a priestore.

„Eee...go-gor-gordon blue prosím.“vykoktal som zo seba. Podvedome som vedel, že ona na mňa hľadí a cítil som, ako mi červeň vstupuje do líc.

„Ryža? Zemiaky?“spýtal sa.

„Zemiaky.“odpovedala skôr než som stihol čo i len otvoriť ústa.

Pozrel som sa na ňu a naše pohľady sa stretli. Prešla mnou elektrina ako po zásahu blesku. Nevedel som sa pohnúť, nevedel som sa nadýchnuť. Jej prenikavý pohľad paralizoval celé moje telo. Nevedel som sa nabažiť jej prenikavých usmiatych očí. A moje líca horeli, tak ako aj moje srdce...

Ani neviem ako som sa ocitol oproti nej pri stole. Začala už jesť. Rýchlo som zamrmlal dobrú chuť a pustil sa do svojho plneného rezňa. Dnes mi veľmi nechutilo, nebolo to zlé, len trošku suché. Ako som sa tak vŕtal v zemiakoch, všimol som si, že ma sleduje ako zápasím s jedlom, čo mám pred sebou.

„Dáš si kúsok?“spýtal som sa jej s úškrnom a pichol vidličkou do kúska odkrojeného gordonu. Pozrela sa pohľadom či to myslím vážne, keďže je už niekoľko rokov vegetariánka. Tak som len pokrčil ramenami a vložil si vidličku do úst.

***

„To pozvanie na večeru stále platí.“povedal som len tak náhodou, keď sme odnášali tácky už s prázdnymi taniermi k stojanu. Len sa na mňa usmiala, vložila mi svoju tácku do práznej ruky a odkráčala preč z jedálne.

[ » na začiatok « ]