Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 7.6.2015, 15:25:08
Čítaná: 405×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Obaja sme sa naraz obrátili. A toto je zas čo, znervóznela som. Nič som nevidela, len som cítila pohyb a akýsi smrad. Až teraz som si všimla, že po okolí stien sa skrýva množstvo pavúkov i červíkov, hrubých ako palce. Naplo ma.

Daniel však výzdobe nášho úkrytu pozornosť nevenoval. Vytiahol lampáš a namieril ním do vnútra jaskyne. Niekedy sa divím, kde berie tú odvahu. Vôbec mu nedošlo, že mohol zasvietiť priamo do očí nejakému medveďovi? Zhltol by nás na dvakrát!

V matnom svetle baterky sa objavilo niečo mohutné a čierne, rozvalené naprieč jaskyňou. Dlhé ako statný chlap!

„Čože?“ Prisunula som sa bližšie a hľadela na čiernu masu. Naozaj. Bol to muž. A keď Sollucsy namieril lúče baterky na jeho tvár, takmer mi padla sánka. Panebože, to je nádherný chlap! Srdce mi zrýchlilo rytmus. Hriešne nádherný. Tvár mu lemovali husté hnedé vlasy, nos mal rovný a ostrý, pery plné a tak nádherne tvarované! Oči mal privreté, ale i tak bolo vidno, že sú lemované hustými mihalnicami. Ach, kiežby sme aj my ženy mali toľko šťastia, ako niektorí muži! Neboli by potrebné žiadne maskary!

„Zavrite si ústa, nech vám netečú sliny,“ zazrel na mňa Daniel zboku a pomaly sa prisúval bližšie.

„Haha,“ zavrčala som. Mäkké svetlo odhaľovalo svalnaté a štíhle telo. Možno je to športovec. Ale to je jedno. Ide o to, že po dlhom čase sme stretli živú dušu! Jupí!

Muž zastonal. Na hlave mal nepeknú ranu a na roztrhnutej košeli sa tiež vynímal zakrvavený šráf. Vedľa muža ležala pištoľ. Daniel mu ju okamžite zhabal.

„Bezpečnostné opatrenie,“ vysvetlil, keď som na neho pozrela. „Nevieme, kto to je.“

Prečo je nahnevaný? Nechápala som, prečo sa Daniel mračí, nenávistne si tohto úbožiaka prezerá.

„Dúfam, že si nemyslíte, že aj toto je nepriateľ,“ ozvala som sa. „Očividne potrebuje našu pomoc.“

„Pomôžeme mu,“ rozhodla som aj za neho. Veď vyzerá, akoby ho tu chcel nechať v takomto stave!

„Je na tom tak zle, že vám určite neublíži, tak prestaňte vymýšľať somariny!“ napomenula som ho podráždene a z vrecka som vytiahla kus látky, ktorým som minulú noc znižovala Danielovu horúčku.

„Vôbec vám nezišlo na um, že je to podozrivé? Doteraz sme nikoho nestretli a zrazu sa niekto objaví tu, v tomto lese, kde je takmer absurdná ľudská prítomnosť?! Doteraz ste nariekali, že stále niekoho vidíte, počujete, ako sa bojíte... Veď rozmýšľajte trochu, preboha!“

„Nie som bezcitná! Nenechám ho umrieť len preto, že vy si myslíte, že je to možno nepriateľ,“ vytrhla som si ruku a priplazila som sa ku vchodu do jaskynky s natrčenou rukou. Mraky už pred časom povolili svoje oceľové zovretie a teraz nenávistne bičovali okolie hustým dažďom. Látka bola v momente mokrá. Odhrnula som si z čela vlasy, no zaškrabla som si do chrasty, ktorú mi spôsobil nedávny švih konára. Sykla som. Na svojom chrbte som pocítila teplo.

„Ale nič, zabolelo ma čelo, asi tam mám ranu,“ chcela som sa prešmyknúť okolo neho, no on mi mokrú látku vytrhol z ruky.

„Očividne,“ poznamenala som sucho. „Sem si pekne sadnete a ja vás dám dokopy. A potom sa pozrieme na neho,“ pohodila som hlavou k ležiacemu.

„Ste neskutočná,“ zavrčal, keď som mu začala čistiť rany. „Čakal by som, že ma skôr znesiete zo sveta, keď ma tak nenávidíte.“

„Neviem, kde ste vzali takúto somarinu,“ odfrkla som, „vy ste ten, kto ma nenávidí a bol by najradšej, keby som tu s vami nebola.“

Pohľad sa mi stretol s Danielovým. Dych sa mi zasekol v hrdle. Ten výraz! Tolko nehy sa v ňom skrývalo!

„No, už ste,“ odkašľala som si zmätene. „Teraz sa pozrieme na neho.“

„Myslím, že je v poriadku. Iba spí. Takže...“ posadil ma tam, kde pred chvíľou sedel on, kľakol si predo mňa a pomaly mi prikladal na ranu mokrý kus látky. Dokázal byť skutočne nežný. Zľahka mi prechádzal po rankách.

„Máte tam ihličie,“ poznamenal a opatrne mi ho odliepal od pokožky. Potom znovu vzal látku a priložil mi ju k rane. Sykla som, pretože to zaštípalo. Zastavil. Uprene sa mi zahľadel do mojich zelených očí a pohladil ma po líci. Oči mu stmavli, dych sa zrýchlil. Zľahka mi prešiel palcom po spodnej pere. Po celom tele sa mi rozlievali zimomriavky striedavo s horúčavou... Zrazu sa len priblížil ku mne. Privrela som oči a celým telom si želala, aby spravil to, čo som mu videla v očiach. Po tom bozku som túžila od prvého ročníka!

Na perách som zacítila jeho horúci dych. Zrazu sa prítomnosť rozplynula. Nachádzala som sa v prázdne, len ja a on. A jeho bozk...

Chlap za nami nás vrátil do prítomnosti. Zjojkol, skrútil sa do klbka a neprestajne vzdychal. Daniel sa zrazu spamätal. Vystrel sa ako pravítko, zamračil na mňa, v očiach sa mu blyslo, akoby som mu niečím ublížila a odtiahol sa o meter ďalej.

„V poriadku,“ šepol chladne. Handričku šmaril na zem a s hnevom, jasne trčiacim z tváre, sa priblížil k východu a pozrel von.

Prekvapene som na neho civela. Čo sa mu stalo? Čím som ho nahnevala? Takmer ma pobozkal... Zmätená ako už dávno nie, som sledovala jeho mohutný chrbát. Preskočilo mu? Nevie, čo chce, zavádza ma... Veď sa sám priznal, že by si prial vidieť ma znovu len tak, v spodnom prádle. Medzi riadkami som pochopila, že aj bez neho, tak o čo mu, prepánajána, ide?

Videla som, ako zatína zuby, ako sleduje besnenie vonku, blesky, ktoré križovali oblohu, neďaleké stromy, ktoré padali pod nápormi vetra. Do uší sa nám zatínal zvuk praskajúceho dreva a otrasy pôdy, keď dopadli na zem.

S ťažkým povzdychom som vzala látku a obrátila sa k ranenému. Nech si tam čučí! Toto mu nedarujem, ešte mu to vyhodím na oči. Budem chcieť vysvetlenie. Ale teraz by bolo fajn dať dokopy tohto tu. Možno nám pomôže dostať sa odtiaľto. Trom nám bude isto veselšie. A možno ma vezme konečne domov.

Ach, vážne je pekný, pomyslela som si, keď som sa znovu dostala do blízkosti nášho spoločníka. Keby len pekný. Pri pohľade na neho mi z hlavy vyfučal nielen Daniel a takmer bozk, ale i Marek a všetko z minulosti. Fascinovane som hľadela na jeho tvár, širokú hruď.

Zrazu otvoril oči. Trochu mnou trhlo, ruku som stiahla, akoby ma popálil. Šibe mi! Lenže on sa usmial. Oči mal ešte krajšie než som si myslela. Modrozelené a také hlboké!

Rozžiarilo sa mu v nich zvláštne svetlo. „ Ahoj,“ usmial sa na mňa a odhalil rad úžasne bielych zubov. No do kelu, toto nie je dobré. Hlava sa mi krútila od nadšenia, ako na mňa hľadel.

Daniel sa zvrtol od vchodu a podišiel k nám. „Dobrý deň aj vám. Môžete nám povedať, kto ste a čo tu robíte v takomto stave?“

Daniela som zmrazila pohľadom. Celkom mu preskočilo? Prečo na neho zvyšuje hlas?

„Volám sa Alexander, ale ľudia ma zvyčajne volajú Alex. Ocitol som sa tu náhodou. Na druhej strane lesa býva moja mama, lenže sa mi pokazilo auto, tak som musel ísť peši. Prefrčala tam búrka a baterka na mobile sa mi vybila. Šiel som teda pešo,“ prehovoril sťažka a chytil si hlavu. „Dofrasa, strašne to bolí. Napadla ma svorka vlkov, prenasledovala ma celú noc, ledva som z toho vyviazol živý. Asi som pre nich predstavoval veľmi chutnú večeru.“

„Hej. Vyškriabal som sa na strom a prečkal som tam celú noc. Ale poviem vám, nebolo mi všetko jedno.“

„To vám máme akože uveriť?“ zahlásil Sollucsy takým mrazivým tónom, až ma prikoval k zemi. Šibla som na neho pohľadom. Je to debil, iné vysvetlenie neexistuje.

„Nemusíte,“ prižmúril Alex oči a pridržiavajúc si rebrá sa snažil posadiť. Priskočila som k nemu, aby som mu pomohla. Za sebou som začula dejepisárovo neveriacke odfrknutie. „Ale hovorím vám pravdu. Svorku vlkov napokon zaujalo niečo iné, mám podozrenie, že práve tento medveď, ktorý nám bručí pod jaskyňou.“

„A ako ste sa dostali potom sem?“ spýtala som sa ho jemne. Nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Odvážny chlap. Keď si predstavím, koľkokrát sme už mohli zomrieť my! Ani raz sme nenaďabili na vlkov, hoci neprestajne zavíjali. A on, sám... Bolo mi ho strašne ľúto.

„Takže to boli vaše výstrely v noci!“ zvolala som uľahčene. Hneď som sa cítila lepšie, keď som vedela, že to neboli nejakí zabijaci, ako mi tvrdil Daniel.

„Vďakabohu, že sme sa nestretli, priviedli by ste toho medveďa za nami,“ vyhlásil Daniel. „Najmä, keď my sme boli indisponovaní,“ dodal už tak potichu, že som to počula len ja.

„Očividne vám nie som veľmi sympatický,“ premeral si Alex Daniela. Ten ma hrozne rozčuľoval! Najprv ma buzeruje za to, že mám dávať pozor a on dáva otvorene najavo svoje nepriateľstvo! Rozmýšľa vôbec?!

„Prirodzene,“ prikývol Sollucsy s kamennou tvárou, „každý človek môže byť nebezpečný. Najmä na takomto odľahlom mieste.“

„Jasne, tomu rozumiem,“ pousmial sa Alex. „Nebojte sa, ja vás nebudem obťažovať. Túto jaskyňu som našiel pri úteku pred medveďom. Trochu ma doriadil, ale hlavné je, že žijem.“

„Ale vy nás neobťažujete!“ vyhŕkla som, prepaľujúc Daniela pohľadom. „Ste zranený a opustený, v rovnakej kaši ako my. Musíme si pomáhať!“

Kútikom oka som videla, ako Daniel prevrátil očami a dala by som ruku do ohňa za to, že v tej chvíli bojoval s chuťou zaškrtiť ma. Avšak, srdce by mi nedovolilo nechať ho tu, i keď môjho spoločníka očividne nepresvedčil.

„Krásne meno. Ako aj ty,“ žmurkol na mňa a tvár sa mu stiahla do bolestivého kŕču. „Tykaj mi, prosím ťa. Nie som taký starý, dvadsaťpäťka je ideálny vek.“

„A čo tu robíte vy?“ pozrel na nás zvedavo. „Túlate sa po lese. Tiež ste mali nehodu?“

„Putujeme. Máme dôležité poslanie,“ začala som, keď tu ma Sollucsy schmatol za ruku a nešetrným trhnutím ma hodil k otvoru na jaskyni.

„Šibe vám?“ začal ľadovo. „Predsa som vám povedal, že nikto nemá vedieť, čo robíme. Mne sa vôbec nepáči a neverím tej jeho historke. Buďte ticho a nestarajte sa o to, o čo nemáte,“ zasyčal. „Neopovážte sa mu povedať viac! Starajte sa o neho, keď po tom tak túžite, ale v žiadnom prípade neotvárajte zobák!

„Veď ste mi aj tak nepovedali, čo robíme, iba...“ bránila som sa, vydesená výrazom v jeho tvári.

„Au, pustite ma. To bolí,“ pokúšala som sa vytiahnuť si ruku z jeho zovretia.

„Rozumela. Aj keď VÁM nerozumiem. Veď mu chcem len pomôcť, je zranený.“

„Pomôcť si môže aj sám. Aj my sme ranení a čo? Chceme od neho pomoc? Nie!“ takmer zvolal.

„Vy nechcete pomoc. Ja by som ju prijala. Ale v poriadku, budem mlčať,“ odvetila som. „Netušila som, že ste AŽ TAK bezcitný!“ Vytrhla som sa mu.

„Viete, že ma to nezaujíma? Jednoducho nepotrebujem, aby sa na mňa nalepilo ďalšie bremeno.“

Zalapala som po dychu. „Tak ja som pre vás bremeno?! Ešte stále? Aj po tom všetkom, čo sa... čo sa udialo?“ spýtala som sa so slzami v očiach pri spomienke na to, ako sa na mňa díval, čo mi povedal a na náš takmer bozk.

„Áno, stále ním ste. Nebyť vás, možno by som už bol na mieste, netrpel by som hladom a nemusel by som sa stále o vás starať a zachraňovať vám kožu. Správate sa až príliš často ako obyčajná hlupaňa!“

Pocítila som, ako sa mi z tváre vytratila všetka farba. Takže hlupaňa, bremeno, záťaž... Facka by ma nezabolela viac. Nerozumela som tomu, prečo reaguje takto afektívne, čo sa mu porobilo, keď vždy sa správal ako gentleman. Iste, voči mne býval nepríjemnejší od toho incidentu na lyžiarskom, ale nikdy nie až takto. Mohla za to táto cesta? Alebo jeho posratý dar? Alebo skutočne ja?

V očiach ma vytrvalo štípali slzy, túžili si predrať cestičku po lícach, ale zatiaľ tvrdošijne zostávali na mieste.

Trasúcim sa hlasom som povedala: „Takže bremeno. V poriadku. Fajn! Môžete sa dať vypchať aj s tým vaším cestovným plánom! Keby som mohla, odídem a do konca života o vás ani len okom nezavadím!!! Vy arogantný nafúkanec! A verte tomu, že to tak aj urobím, len čo sa vrátime! Zmaturujem a budem ďakovať Bohu, že vás v živote neuvidím.. Vy... Vy... Tiež som vám zachránila život! Čo sa nepamätáte? Ale FAJN! Robte si, čo chcete!“ skríkla som rozvášnene. „Trápny profesor Daniel Sollucsy,“ vypľula som ešte pohrdlivo a otočila sa k východu. Skrútila som sa do klbka, bradu si položila na kolená a hľadela na rozdivočenú prírodu. Slzám som dala konečne voľný priechod. V ušiach mi ešte stále zvonilo, srdce divo trieskalo do rebier.

Debil! Kretén! Idiot! častovala som ho v duchu. Náhle ticho v jaskyni, i Danielovo sípavé nadýchnutie, som odignorovala.

Elixír lásky