Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 1.6.2015, 09:23:33
Čítaná: 246×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

* Keďže je dnes ten Deň detí, tak prinášam ďalšiu kapitolkuuu. Dúfam, že sa vám bude páčiť a držte mi palce zajtra na skúške, lebo už neviem ani čia som. :P A ďakujem za vaše postrehy a komentáre. :) *

Vtáčiky čvirikali, zelená tráva sa prehýbala v pofukujúcom vetríku. Slnečné lúče objímali celý svet ako mama svojimi mäkkými dlaňami dieťa. Prevrátila som sa na druhý bok. Celé telo ma bolelo, akoby ma ktosi zbil, v hlave mi trešťalo ako po najťažšej noci s drinkami. Spomienky ku mne prilietali akosi spomalene. Horúčka Sollucsyho, výstrel. Ten ma prinútil pozviechať sa aspoň na lakte. Rozrušene som žmúrila do diaľky.

Daniel ticho ležal vedľa mňa. Skontrolovala som mu čelo. Konečne mu klesla teplota. Zdal sa mi zdravý.

Znovu som pozdvihla zrak. Kto tu bol v noci? Na koho strieľali ak nie na nás? Je ich nebodaj viac? Zabíjajú sa medzi sebou?

Preletela mnou vlna hnusu. Naozaj by som radšej trčala doma na zadku a chystala sa na maturity. Keď si predstavím, že moja mama je isto na pokraji šialenstva... A Laura s Marekom... Prekvapuje ma však, že pri spomienke na Mareka nepociťujem to vždy prítomné chvenie.

Len spomienka na dobrého kamaráta. Do kelu, začína mi tu kvapkať na karbid, naozaj nie je vhodné, aby som sa tu predierala húštinami ako Tarzan. Chcem ísť domov!

Odhodlane som pichla prstom do Sollucsyho. Nech na mňa tú chorobu viac neskúša. Keď sa cítim dobre ja, musí sa aj on! Čím skôr sa odtiaľto vymotáme, tým lepšie!

„Je mi totálne na hovno,“ prehovoril namáhavo. „V ústach mám sucho...“

„Môže byť, máte za sebou ťažkú noc. A ostatne aj ja. V noci tu znovu niekto bol. Nepáči sa mi to, viete? Vždy nás v noci ktosi sleduje. A tentoraz dokonca strieľali,“ vysypala som zo seba.

„Ktovie, či tie jahody neboli naozaj niečím postriekané, skutočne chutili zvláštne...“

„Vravel som vám, nech ich nejete, nepočúvli ste ma. Kto by ich akože postrekoval?“ pozrel na mňa.

„Akože kto? Stále tvrdíte, že po nás ide banda vrahov. Nečudovala by som sa, keby nás chceli otráviť.“

„Nezdá sa mi to,“ pokrútil hlavou, „skôr to mohli byť tie komáre. V týchto končinách sa ich nachádza veľa, ktoré sú prenášačmi rôznych chorôb, malárií. Takisto sme unavení, telo dostáva zabrať, veď tu pečie ako besné, pravdepodobne to bude reakcia na zvýšenú záťaž a nedostatok živín. Nehovoriac o tom, že sme sa máčali v riečkach, ktovie, aké mikroorganizmy sa tam nachádzajú. Ak sme vyviazli len s jednodňovou horúčkou, mali sme z pekla šťastie.“

„Nekričte hop, kým sme nepreskočili,“ schladila som ho. „Cítime sa obaja na figu, nemáme čo jesť ani piť. Skôr či neskôr zomrieme.“

„Do riti, Lívia! Prestaň konečne s tvojimi čiernymi scenármi, neskutočne ma serú!“

„Sme si potykali?“ zazrela som na neho odvážne. V duchu som sa prikrčila. Asi som si dovolila dosť. Stále je to môj učiteľ. Ale na druhej strane, nachádzame sa uprostred divokej prírody, čo tam po konvenciách? Nech si ich niekam strčí!

„Nemusíte. Možno je načase si skutočne potykať,“ sladko som sa na neho usmiala. „Ja som Lívia.“

„Nezneužívajte situáciu, slečna Pisarčíková. Je mi úplne jasné, že keď zrušíme poslednú bariéru medzi nami, budete si dovoľovať viac, ako teraz. A to si neželám. A teraz nevykecávajte, musíme sa pohnúť. Myslím, že už nie sme ďaleko od cieľa.“

„Vážne?“ vzpružila som sa, zabudnúc na to, ako odmietol môj návrh. „Už sme v cieli? No vďakabohu.“

„Nie v konečnom cieli. Len čiastkovom,“ schladil moje nadšenie, pozbieral nám veci a sťažka vykročil. „Cítim sa ako po fláme.“

„Mladší ako som teraz,“ doplnil, krútiac hlavou. „Mal som rád diskotéky, plesy, zábavy, bol som všade, kde sa čosi dialo.“

„Hej, spomínam si, aj na lyžiarskom, že ste boli na disko...“ zmĺkla som.Nechcela som pripomínať tú sprostú noc, ktorá všetko pokazila.

„Ste hnusný, viete?“ odula som sa. „Stále mi to pripomínate, hoci viete, že to bola hnusná nehoda! Nešla som za vami , ale za Marekom! Nikdy by som vám nevyliezla do postele, tak si konečne prestaňte namýšľať!“ vybrechla som na neho.

Preboha, dobre, vliezla by som, si perfektný, skvelý a milovala som ťa od prvého ročníka, kým si sa nezačal správať ako totálny debil!!! skríkla som hystericky v duchu a vrazila mu do hrude, pretože sa prudko zvrtol. Oči mu potemneli, pery zovrel do úzkej čiarky. Vydesila ma zle utajovaná vášeň v jeho pohľade. Zdrapil ma za ruku a stiahol k sebe.

„Tak aby ste vedeli, Lívia, pripomínam vám to pre to, že ten zážitok bol nezabudnuteľný. A dal by som čokoľvek za to, aby sa to ešte niekedy zopakovalo!“ vyrazil mi dych týmto nečakaným priznaním.

Zalapala som po dychu, pocítila, ako sa mi do líc nahrnula krv, a keď som chcela čosi zahabkať, prerušil ma šuchot lístia. Daniel ma okamžite pustil, zabodol pohľad do miesta, odkiaľ vychádzali zvuky a zastavil ma rukou.

Zbláznil sa? Čo ak tam niekto na nás čaká a ovalí ho po hlave? Čo tu budem robiť sama?

„Daniel!“ neuvedomila som si, že som ho oslovila menom. Cupitala som za ním, napriek zákazu.

Nestihla som sa spamätať, preletel okolo mňa, schmatol ma za lakeť a šprintoval pomedzi stromy. Lapala som po dychu, v boku ma neznesiteľne pichalo a on stále bežal. Neráčil sa mi vysvetliť, čo sa dialo. Zachytila som, ako sa čosi obrovské rúti za nami, ako to bručí... Medveď?

„Vidíte tú jaskyňu?!“ šepotal mi prerývane. Pohľadom som nasledovala miesto, kde mi ukazoval.

Dostali sme sa k akýmsi skalným previsom. Vo výške dvoch metrov sa nachádzala malá diera. Akurát by sme sa tam zmestili. Ale ako sa tam chce, prepánajána, dostať? Skaly sú takmer hladké, bude sa nám šmýkať.

Za nami sa skutočne rútil ukážkový medveď. Riadne kusisko, vypasený. Nebolo by vhodnejšie ľahnúť si na zem a predstierať uhynutie? Nezdá sa mi najvhodnejšie míňať si sily, keď nás aj tak doženie.

„Lezte! Na čo čakáte!“ posotil ma Daniel k skalám a nadstavil mi zopnuté dlane. „Rýchlo, ženská bláznivá!“

Vložila som nohu do nastavenej kolísky a vyšvihla sa vyššie, druhou nohou som našla výčnelok, ktorý mi pomohol vyštverať sa nahor. Na malom priestranstve som sa rýchlo obrátila a natiahla ruku k Danielovi.

„No tak!“ kričala som, keď márne vyskakoval a na moju ruku nedosiahol. „Strčte tú nohu konečne niekam!“

„Ešte - raz - na - mňa - zakričíte - tak - vám - to - spočítam!“ vyrážal zo seba, štverajúc sa hore. Konečne sa mu podarilo nájsť oporné body a tak len tak tak unikol rozhnevaným labám.

„No vidíte,“ dychčala som vynervovane, keď konečne odfukoval vedľa mňa.

„Je ranený,“ oznámil mi Daniel, utierajúc si čelo. „Na srsti má krv, preto je taký besný.“

„Vari ho mám ošetriť? Zasa si to musíme odniesť my,“ zafrflala som a utiahla som sa hlbšie do jaskyne. Obloha sa začínala zaťahovať olovenými mrakmi a kdesi v diaľke zahrmelo. Blížila sa riadka búrka. Nič lepšie sa nám už nemohlo stať. Skutočne.

„Neplašte sa. Prečkáme to, tu budeme v suchu. A on zatiaľ odíde,“ mykol hlavou smerom k medveďovi, ktorý sa usadil pod jaskyňou a oblizoval si ranený bok.

„Budem chcieť odškodné za všetky tieto stresy, ktoré s vami prežívam!“ vyhŕkla som. Oči ma štípali. Naozaj som toho mala dosť. Túžila som sa vyrevať, uľaviť svojim napätým nervom. Ani si nespomínam, kedy som naposledy cítila pokoj a nudu. Dokonca som netušila, v akým výkonom sa človek dokáže vyhecovať, keď mu ide o holý život.

„Viete, vy ste sa...“ začal Sollucsy, no nedokončil, pretože v tej chvíli sa za nami čosi veľké pohlo.

Elixír lásky