Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 31.5.2015, 13:57:58
Čítaná: 228×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

na nedeľné poppoludnie pri kávičke prinášam ďalšiu kapitolku. Snáď sa bude páčiť ;)

Špeciálne venujem smejovi a CallieIsAlive, ktorým bolo minule málo komplikácií ;)

............................................................................................................

„Dobré ráno, Seve....“ vošla do miestnosti madam Pomfreyová, prekvapená, že vidí Severusa Snapa sedieť pri Harryho posteli, no zamrzla uprostred vety, keď zbadala Harryho, čulého ako rybička.

„Pán Potter!,“ šokovane zvolala a usmiala sa, „vy ste sa nám už prebrali? Severus, a vy mi neprídete nič povedať?“ vyčítavo sa pozrela na profesora elixírov.

Severus sa zatváril dotknuto. „Poppy, nie je dlho hore a najprv som sa s ním chcel pozhovárať ja. Je na tom niečo zlé?“

Madam Pomfreyovej sa zračil v očiach údiv a zmätok. „Však dobre, ale mohli ste ma informovať...“ mrmlala.

„Ukážte,“ opatrne zložila Harrymu dlahu a ruku jemne stláčala. „Bolí vás niečo?“

„Tak to je dobre. Ale ešte si vás tu budeme musieť pár dní nechať na pozorovanie. Len vás, pre Merlina, prosím, už nám tu nezaspávajte ako Chlpáčik pri hudbe. Už ste nás vyľakali dosť.“

„Madam Pomfreyová?“ zavolal na odchádzajúcu liečiteľku. „Mohol by som dostať niečo jesť? Umieram od hladu...“

Keď sa Harry prebral, madam Pomfreyová vydala zákaz návštev. Obávala sa, že by sa mohla zopakovať situácia spred necelého týždňa, keď Harryho organizmus, oslabený z bezvedomia, nezvládol nápor návštev. Harry bol s jej rozhodnutím spokojný, pretože teraz potreboval pokoj a posledné, po čom túžil, bolo odpovedať na milión otázok o tom ako sa cíti. Zákaz, na Harryho prosbu, neplatil pre Ginny, Rona a Hermionu.

Ginny sa za Harrym dovalila ešte v ten deň ráno, pred vyučovaním, ako sa po raňajkách od Snapa dozvedela, že sa prebral. Snape jej to potichu povedal pri odchode z Veľkej siene. Nevedela prečo, no od istého času – trestu s Harrym – mala pocit, že sa k nej Snape správa milšie. Netušila prečo, bola z toho zmätená, myslela si, že kvôli tej eseji ju potrestá ešte viac.

Vletela do miestnosti ako víchor, preletela popri prekvapenej madam Pomfreyovej a ihneď sa vrhla na Harryho a uštedrila mu vášnivý bozk. Harry iba zalapal po dychu. „Ginny!“ slastne vydýchol.

„No konečne, Harry. Už som si myslela, že sa nezobudíš... Bála som sa o teba.“ vzlykala a silno ho objala.

Harry sa na ňu nevedel vynadívať. Takmer sa mu nechcelo veriť, že naposledy ju videl pred 3 týždňami na zápase. Mlčky sa na ňu díval a nevedel sa jej nabažiť. Po chvíli madam Pomfreyová pochopila, že je tam navyše a diskrétne sa vzdialila. To sa už Harry neovládol a oplatil Ginny jej bozk. Takmer potom zmeškala na elixíry.

Po vyučovaní sa zastavila opäť a presedela pri jeho posteli až do večera. Dosť podrobne mu vyrozprávala, čo sa odohralo od jeho pádu z metly. Ako všetci šokovane vykríkli keď sa rútil dolu, a ona sa za ním vrhla, no nestihla mu už pomôcť, Dumbledore sa pokúšal nejakým kúzlom spomaliť jeho pád, a ako padol na zem a v ruke zvieral zlatú strelu. Chrabromil vyhral zaslúžene, no za takýchto okolností sa nikto nedokázal radovať z víťazstva. Ako ho potom odviezli do nemocničného krídla, a ona pri ňom presedela každú voľnú chvíľu, prihovárala sa mu, no bezvýsledne. Ani v klubovni to nebolo bohviečo. Všetci boli mĺkvi, nikto nemal chuť oslavovať, keď Harry ležal v takom vážnom stave v nemocničnom krídle.

„No a Dumbledore povedal, že pohár nám odovzdá až keď budeš v poriadku a budeš pri tom aj ty.... Každý sa o teba bál, Harry. Tuším ešte aj Snape.“ ukončila svoje rozprávanie.

Harry ju počúval s otvorenými ústami a nedokázal pochopiť, ako môže byť jeho život plný takýchto neuveriteľných udalostí. Počúval pozorne, občas sa jej spýtal niečo na doplnenie, čo ho zaujímalo.

Keď dohovorila, usmial sa na ňu. Chvíľu sedeli mlčky, iba hľadeli jeden na druhého. Bol taký šťastný, že je pri ňom, že sa ho zbytočne na nič nepýta. Jednoducho mu stačila jej prítomnosť, stačilo mu, že cítil jej vôňu, jej blízkosť, mohol sa jej dotýkať...

Ron s Hermionou sa zastavili až na druhý deň po vyučovaní, skôr ich madam Pomfreyová k nemu nepustila. Usúdila, že Ginnina návšteva mu na prvý deň bohato stačila. A Harry, hoci sa jej návšteve veľmi tešil a mohol pri Ginny len mlčky ležať a držať ju za ruku, bol už po jej odchode dosť vyčerpaný a bol rád, že mohol pokojne spať.

Priniesli mu hŕbu sladkostí z Medových labiek („Minulý víkend bol akurát výlet do Rokvillu, tak sme ti voľačo priniesli“) a školské knihy. Keď ich Harry zbadal, myslel si, že ho Hermiona chce zabiť, ale ona bola neoblomná. „Harry, blížia sa skúšky, musíš študovať!“

„Vidíš?“ posmieval sa Ron. „Hovoril som ti, že Harry nebude nadšený a zdieľať tvoje študijné nadšenie...“

„Kamoško,“ obrátil sa k Harrymu, „buď rád, že si tu a máš pokoj. Hermiona to učenie berie príšerne vážne. Normálne ma núti učiť sa s ňou.“ Ron znechutene prevrátil očami.

„Ale vážne, neveril by si koľko úloh nám dali napísať a Snape nás tyranizuje takmer každú hodinu nejakým brutálnym elixírom,“ sťažovala sa Hermiona. A nejako si zvykol dávať nám neohlásené previerky, takže ak niekto príde nepripravený, má smolu.

Zvláštne, ani mi nenapadlo sa ho opýtať, ako to zvláda v škole, a čo vlastne robia na elixíroch, uvedomil si Harry.

„No zbohom, úprimnú sústrasť Harry,“ zakvílil Ron a spolu s Hermionou sa čo najrýchlejšie pratali zo Snapovho dosahu.

Profesor Snape Harryho navštevoval minimálne raz denne, pod zámienkou kontroly jeho zdravotného stavu. O škole sa s ním odmietol baviť a Harry viac nenaliehal. Harry sa jeho návštevám tešil, aj keď vedel, že takáto idylická situácia nemôže trvať večne. Raz sa bude musieť vrátiť do školy a postaviť sa zoči-voči krutej skutočnosti : predstierať, že s profesorom Snapom ich nespája absolútne nič. Vedel, že to bude ťažké, predstierať nevraživosť, ale dúfal, že sa cez to dokáže preniesť.

Ten čas postaviť sa realite tvárou v tvár nastal na štvrtý deň po prebudení, a Harry musel opustiť nemocničné krídlo. Na jednej strane bol rád že už nemusí iba ležať a čakať kým ho príde niekto navštíviť – hoci vďaka Hermione a jej nápadu s knihami sa rozhodne nenudil, a musel uznať, že to bol naozaj dobrý nápad, využiť ten čas nejako zmysluplne – a na druhej strane sa návratu do reality trochu bál. Už nič nebolo tak ako predtým.

Keď preliezol portrétovú dieru a vstúpil do klubovne, privítal ho ohlušujúci rev, jasot a potlesk. Harrymu od dojatia vstúpili slzy do očí a nezmohol sa na slovo. Také vrelé privítanie nečakal ani v najkrajšom sne.

Odrazu spoza davu chrabromilčanov vystúpil Dumbledore a profesorka McGonagallová a v rukách držali metlobalový pohár. Všetci stíchli.

„Harry, rozhodli sme sa odovzdať vám pohár až keď sa vrátiš,“ usmieval sa Dumbledore, „a ten čas nastal. Ešte raz vám zo srdca blahoželám a som veľmi šťastný, že si už v poriadku.“

„Blahoželám, Harry, zaslúžite si to,“ podala mu ruku aj profesorka McGonagallová.

Dojatý Harry prevzal pohár a zdvihol ho vysoko nad hlavu. Okamžite sa ozval ohlušujúci potlesk. Všetci sa okolo neho zhŕkli, blahoželali mu a Harry sa cítil taký šťastný ako už dávno nie. Ako hráč chrabromilského tímu vyhral pohár niekoľkokrát, ale toto bolo úplne iné. Teraz ho vyhral ako kapitán, a to si cenil viac. Navyše za posledných pár dní zažil toľko emócií ako za celých šesť rokov nie.

Na druhý deň mali elixíry. Harry sa tohto okamihu už pár dní obával. Nevedel si predstaviť, ako sa bude cítiť a správať v otcovej prítomnosti keď bude okolo nich množstvo ľudí a tváriť sa nevraživo po udalostiach z minulého týždňa. Už pri vstupe do žalárov Harry vedel, že to bude jedna z tých niekdajších hodín. Snape mal na tvári svoju zvyčajnú, nepreniknuteľnú masku, no iba Harry vedel, či skôr tušil, čo sa pod ňou v skutočnosti ukrýva. Na Harryho pozdrav nereagoval, len nepatrne kývol hlavou, že ho berie na vedomie. Harry si vydýchol. Otec mu to svojou zdanlivou nevraživosťou a chladom uľahčil, nebude teda také ťažké predstierať, že sa nič nestalo.

Sadol si do lavice, vytiahol Prípravu elixírov pre pokročilých a s napätím očakával, čo sa bude diať..

„Dnes budete pokračovať v príprave posilňujúceho roztoku. Ak ste si svoje zmesi správne pripravili, cez víkend vám mali dozrieť. Vezmite si každý tú svoju a podľa pokynov na tabuli ich dokončite.“ zahrmel miestnosťou Snapov chladný hlas, pričom na Harryho ani nepozrel. Harry sa pri tom hlase strhol a telom mu prebehla triaška. Takého odmeraného ho už dlho nepočul. V nemocničnom krídle bol z neho úplne iný človek. Predsa len to nebude také ľahké tváriť sa, že sa nič nestalo, smutne si pomyslel.

„Ach áno, zabudol som, pán Potter bol na dovolenke v nemocničnom krídle,“ povedal Snape uštipačne a jeho chladné čierne oči prevŕtavali Harryho.

Harryho pichlo pri srdci. Toto som si fakt nezaslúžil, toto už prehnal. Po tom všetkom, čím si preskákal a čo spolu za posledný týždeň prežili, ho tento prístup – hoci vedel, že to Snape nemyslí vážne, že je to len jeho maska – ranil. Musel predsa vedieť, že tam nebol dobrovoľne...

„Prepáčte, pane, nevedel som, že som si mal vopred od vás pýtať povolenie.“ nahnevane odvrkol, nerozmýšľajúc nad dosahom svojich slov.

V triede sa okamžite rozhostilo hrobové ticho. To, že Harry si k Snapovi často dovoľoval, a tak trávil uňho po škole viac času ako ktokoľvek iný, bolo verejné tajomstvo, no nikto si nespomínal, že by niekedy bol až takýto bezočivý. Keď počiatočný šok pominul, Hermiona zastonala, Ron zbledol a ktosi vzadu obdivne zapískal.

Snape zbledol, zreničky sa mu rozšírili od hnevu a pery zovreli do úzkej čiary.

„Potter!“ zrúkol. „To si ako dovoľujete sa takto ku mne správať? Vás tá dorážačka okrem otrasu mozgu obrala aj o zvyšky zdravého rozumu?

Harry si uvedomil, že toto vážne prestrelil. Takého zúrivého ho videl naposledy v... novembri, keď ho do krvi dourážal v jeho vlastnej pracovni. Vedel, že sa tentoraz nemal dať vyprovokovať, že to otec nemyslel vážne, bola to iba zásterka, ale už sa to nedalo vziať späť. Vedel aj to, že tentoraz Snape zlosť nepredstiera. On je nahnevaný naozaj. Cítil to.

Bol na seba naštvaný. Nezvládol to. Stačilo iba zahryznúť si do jazyka ako mnohokrát predtým. Mrzelo ho to. Toto si otec od neho nezaslúžil...

„Mlčte, Potter! Pripravte si prísady, urobíte elixír na vyvolanie eufórie. A mimochodom, večer o deviatej u mňa v pracovni.“

Harry si vzdychol a pustil sa do práce. Bol na seba príliš nahnevaný, takže sotva vnímal čo robí. Pokazil všetko, čo sa pokaziť dalo. Namiesto figy pridal dikobrazie pichliače, potom zabudol elixír pomiešať, a nakoniec úplne zabudol na palinu.

Jeho elixír bol na konci hodiny jedna veľká katastrofa a absolútne nepoužiteľný a opäť, po dlhom čase si vyslúžil označenie prvotriednej gebuziny. Harry si bol vedomý, že si to dnes zaslúžil, preto len čušal so sklonenou hlavou keď ho Snape zosmiešnil pred celou triedou a ohodnotil ho nedostatočnou. Vydýchol si, keď konečne opustil žaláre.

„Harry!“ oborila sa naňho Hermiona. „To – čo – si – tam – pre Merlina – dnes vystrájal?“ hučala tak, až sa všetci za nimi obzerali. „Takto vytočeného som Snapa už dávno nevidela, a to bol posledné tri týždne mimoriadne nepríjemný a odporný na všetkých,“ pokračovala, a potom, tak aby ju počul iba Harry, dodala: „Takmer som mala pocit, že to súvisí s tým tvojim pobytom v nemocničnom krídle.“

„Ak si si náhodou nevšimla, provokoval ako prvý! Dobre vedel, čo mi bolo, že som sa tam neocitol dobrovoľne, len aby som sa ulieval. Tá poznámka bola od neho nefér!“ vrieskal Harry ako zmyslov zbavený.

„Ja viem, ale nemohol si si zahryznúť do jazyka? Teraz ti to pekne spočíta....“

„Nemohol!“ odvrkol jej Harry, „a vôbec, dajte mi všetci pokoj a starajte sa o seba!“ vybuchol a so slzami na krajíčku odišiel.

Hermiona tam ostala stáť s otvorenými ústami a civela za odchádzajúcim priateľom. Jeho reakcia ho zranila. Nikdy sa predsa doňho nestarala bezdôvodne, vždy mu chcela iba dobre. A on jej takto povie.... Čo to do neho vošlo, prečo sa odrazu takto správa? Nechápala, kde sa v ňom odrazu berie toľko zlosti a negatívnej energie. Kedy sa takto zmenil? Nevedela, čo sa v ňom odohráva, no ženská intuícia jej našepkávala, že to súvisí s jeho pobytom v nemocničnom krídle, že sa tam muselo odohrať niečo, čo spôsobilo túto zmenu. A že to niečo bude pravdepodobne súvisieť so Snapom.

„Budem si musieť pohovoriť s Ginny, nech mu dohovorí,“ mrmlala si cestou na ďalšiu hodinu, čarovanie. „alebo nech sa pokúsi zistiť, čo sa s ním deje.“

Po zvyšok dňa Harry Hermionu ignoroval, vlastne, nebavil sa s nikým, okrem Ginny. Keď sa dopočula, čo sa stalo, bolo jej oboch ľúto a Hermione sľúbila, že sa s Harrym porozpráva. Svojou ženskou rafinovanosťou z neho dostala preč tie pochmúrne pesimistické nálady a večer už bol Harry natoľko pokojný, že sa Hermione ospravedlnil a po večeri s ťažkým srdcom odišiel za Snapom.

Ak si Harry myslel, že večer si to s otcom vysvetlí a urovná sa to medzi nimi, mýlil sa. Snape ho privítal chladne, s vražedným pohľadom a uštipačnou poznámkou na jeho adresu, a keď sa Harry pokúšal ospravedlniť, surovo ho zrušil.

„Nemyslite si, že keď ste môj syn, že si odrazu môžete všetko dovoliť, Po... Harry!“ reval.

„Pre – prepáčte,“ preglgol Harry, ktorého táto náhla zmena šokovala a pochopil, že toto mu len tak ľahko neprejde. Keď mu opäť vykal aj v súkromí, bolo to zlé, veľmi zlé. Toto si bude musieť veľmi dlho žehliť...

„Ja... nechcel som... Vykĺzlo mi to... Fakt ma to mrzí,“ jachtal a so slzami na krajíčku hľadel do zeme. Nedokázal sa mu pozrieť do očí, nechcel vidieť jeho hnev a rozčúlenie, lebo vedel, že ho sklamal. Vedel, že to na hodine nemyslel vážne, a napriek tomu sa nechal vyprovokovať.

Snape mlčal. Toto bolo ešte horšie ako keď zúril. Harry si prial aby mu aspoň vynadal, aký je nevďačný, bezočivý,.. čokoľvek, len nech, pre Merlina, nemlčí.

Keď po Harryho odchode Severus osamel, od zúrivosti sa začal prechádzať hore dolu po pracovni. Bol na seba nahnevaný, lebo iba Harry ho zakaždým dokáže vyprovokovať jedinou poznámkou. Jedine Harry ho v poslednom čase dokáže takto vytočiť.

Už boli na dobrej ceste, a takto to pokazili... Vedel, že ani on nebol bez viny, nemal byť k Harrymu taký krutý. Ako by reagoval pred pár mesiacmi? Robil by si posmešky z jeho nehody a nazýval pobyt v nemocničnom krídle dovolenkou? Na tieto otázky si už však nedokázal odpovedať. Ale ako sa má, pre Merlina, k nemu správať nevraživo ako doteraz, aby ho nezraňoval?

Harry v chrabromilskej veži prebdel takmer celú noc. Nemohol spať, stále musel myslieť na to, čo sa udialo na elixíroch, a premýšľal, ako to napraviť. Neveril, že by mu to mohlo prejsť len tak, musel vymyslieť niečo špeciálne. Nad ránom konečne zaspal – s myšlienkami na otca a na to, ako veľmi ho zranil.

Keď láska bolí...