Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 27.5.2015, 20:53:14
Čítaná: 294×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„Nie, nie NIE!!!“ skríkla som a prudko som sa posadila. Divoko som rozhliadala okolo seba. Pohľad mi padol na Daniela, ktorý sa mykol.

„Ešte stále v Compiegnenskom lese. Nemusíte sa báť. Nič vám teraz nehrozí. Bol to len sen. Zlý sen. Radšej skúste znovu zaspať,“ snažil sa ma upokojiť.

„Už asi nezaspím. Hrozí mi infarkt,“ koktala som, ešte stále dezorientovaná, a obzerala som sa, kde sa nachádzajú vlci.

„Áno, v lese sú aj vlci, ale máme oheň a dávam pozor. Nemusíte sa báť.“

Až teraz som si uvedomila, že mu pevne zvieram košeľu na hrudi. Povolila som stisk. „Ospravedlňujem sa,“ začala som vstávať, no on si ma hneď stiahol späť do lona.

„Keď ja...“ Nedopovedala som vetu a rozplakala som sa ako malé sopľavé decko. Bolo už toho na mňa priveľa! Najskôr zistenie, že niektorí ľudia majú akési dary, potom ocitnutie sa na tomto mieste, pavúky, útok cudzej osoby a teraz tento sen... To by bolo veľa aj na koňa. Chcem ísť domov! Zobudiť sa z tohto strašného sna!

„No tak, Liv, neplačte,“ oslovil ma zdrobneninou a silnejšie ma objal. Pohladil ma po chrbte i po vlasoch. „Viem, že je toho na vás veľa. Ale môžete mi veriť, že sa nám nič nestane a domov sa dostaneme živí a zdraví. Dôverujte mi. Sklamal som vás vari niekedy?“

„Áno,“ zafunela som mu do košele vzdorovito. Pocítila som, ako pokrútil hlavou. Viac ma nepresviedčal. Nechal ma máčať mu košeľu horúcimi slzami.

„Bojím sa,“ zaševelila som medzi vzlykmi a schovávala si tvár do Danielovej hrude. Nikdy som nechcela pred ním ukazovať svoju slabosť, no nezvládla som to. A keď som si spomenula na svojich priateľov a rodičov, bolo mi stokrát horšie.

„Kým som tu, nič sa vám nestane. Veríte mi?“ nadvihol mi hlavu, držiac ma za bradu. Jeho čokoládové a nežné oči hľadeli do mojich uslzených. „Prisahám. Budem na vás dávať celú noc pozor, dobre?!“

„Vidím, že vám je už lepšie, keď sa vám vracia vaša verná uštipačnosť.“

Opierať sa o jeho teplé telo bolo skvelé. Cítila som sa bezpečnejšie a istejšie. Menej mnou drkotala zima a aj oči sa rýchlejšie zatvárali.

Zobudila som sa vo chvíli, keď sa zapaľovali zore. Ten pohľad bol nádherný. Aj ja som sa cítila príjemne. Oddýchnuto, trochu dolámano, ale jednoznačne som bola pozitívnejšie naladená. Pohľadom som skĺzla na Danielovu tvár. Predsa len zaspal, teraz spokojne odfukoval. Bola som len kúštik od jeho tváre. Stačilo sa natiahnuť a pobozkala by som ho. Ktovie ako chutia jeho pery. Vrchná bola užšia, spodná plnšia. Vedela som, že sa dokážu roztiahnuť do zvodného úsmevu i do nahnevanej čiarky. Túžba dotknúť sa ich a pocítiť ich chuť bola čoraz silnejšia. Nerozumela som sama sebe. Prechádzala som pohľadom po krivkách jeho tváre, všímala si každú jednu pehu, ktorá mu krášlila nos...

„Ako ste sa vyspali? Som pohodlný vankúš?“ pootvoril oko so šibalským úsmevom. Ach... to šteklenie v podbrušku som už dávno nepocítila... Zaliala ma červeň a rýchlo som sa z neho zošmykla.

„Ale nič... Len sa mi v noci zdalo, že nás znovu niekto sleduje, ale nechcem vás desiť väčšmi ako ste.“

„Skutočne ohľaduplné,“ prevrátila som očami, pozbierala naše veci a kráčajúc po vychodenej cestičke, sme do úst pohadzovali posledné kúsky ovocia. Predierali sme sa hustou spleťou kríkov, dlhočizné konáre nám zasahovali do cesty. Netrvalo dlho a Danielovi sa jeden vyšmykol z rúk. Plesol ma rovno po tvári.

„Prepáč, prepáč,“ vyhŕkol Daniel, neuvedomujúc si, že mi zatykal. „Nechcel som. Ukáž,“ odtiahol mi dlaň od oka. „Tesne. Skoro ste to schytali,“ prezeral mi krvácajúcu ranku v obočí.

„To nič nie je, prežijem to,“ odtláčala som ho. Zrazu ma jeho prílišná blízkosť začínala vyvádzať z miery a ja som nechápala prečo.

Na obed sme si zajedli z lesných jahôd, ktoré nám ešte zostali, i z tých, ktoré sme našli popri cestičke. Chutili zvláštne. Tak horko, akoby ich ktosi postriekal postrekom proti škodcom. Ale kto by to robil uprostred lesa? Daniel ma hrešil, nech sa ich radšej nedotýkam, ale kašľala som na neho. Stále to bolo lepšie ako nemať v ústach vôbec nič.

Podvečer som však zaregistrovala, že začína kráčať pomalšie. Častejšie si utieral čelo od potu, sťažka dýchal a čoraz frekventovanejšie zastavoval.

„To... je v poriadku...“ vytisol zo seba váhavo a znovu si zotrel perličky potu nad vrchnou perou. „Trochu ma bolia svaly, asi je už toho aj na mňa dosť,“ pripustil neochotne. „Slnko zapadá, mohli by sme sa tu zložiť.“

Zdalo sa mi, že slnko je ešte stále riadne vysoko, ale nenamietala som. Videla som na ňom, že sa necíti dobre a nechcela som mu pridávať starosti. Drevo som nanosila ja, on skôr posedával. Naozaj ťažko dýchal.

„Veď vy celý horíte!“ zvolala som po tom, ako som mu priložila dlaň na rozpálené čelo. „A košeľu máte celkom premočenú.“

„Musím... si... pospať,“ hlesol a skrútil sa do klbka na malú deku. Znepokojene som na neho hľadela. Nebolo príjemné vedieť, že moja jediná ochrana a istota v tomto lese je slabá ako mucha.

Spal nepokojne. Prevracal sa, čosi si mrmlal. A ja som sa celé dve hodiny babrala s ohňom! V živote som ho nezapaľovala na prírodno, na to sú predsa zapaľovače! Lenže drevo bolo navlhnuté a nespolupracovalo.

Skúšala som mu po glgoch dávať vodu. Jej obsah sa nám rapídne zmenšoval. Nevedela som, kedy natrafíme na čistý prameň, aby sme si doplnili zásoby, ale nemohla som ho nechať tak.

Od nervozity som si pery dohrýzla do krvi. Musím mu znížiť horúčku! Musím! Roztrhla som svoje, už nepotrebné, šaty, kúsok opatrne navlhčila do trochy vody a priložila ich svojmu profesorovi na čelo.

Čím viac som sa o neho strachovala, tým viac som mala pocit, že horúčka začína útočiť i na mňa. V ústach sa mi tvorila tá najsuchšia púšť. Poddávala som sa únave.

Napriek tomu som opakovala ako zaklínadlo vetu: „Prosím, prosím, preber sa, prosím, toto mi nerob.“

„Toto ti spočítam,“ zamračila som sa a utierala si spotené čelo. Potrebovala som si oddýchnuť. Potrebovala som si pospať.

„Len... len na chvíľku,“ ospravedlňovala som sa sama pred sebou, keď som sa oprela o Danielovo rozpálené telo.

Moje otupené zmysly na poslednú chvíľu zaregistrovali pohyb. Žiara ohňa ma oslepovala. Nevidela som, skôr cítila, že máme spoločnosť. A jednoznačne neželanú.

Neverila som, že by si ma ktorýkoľvek hladný žalúdok v tej chvíli vypočul. Ale ktovie, občas motyka vystrelí...

Elixír lásky