Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 24.5.2015, 18:36:47
Čítaná: 325×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Len sťažka som sa pohla. Hlava ma neskutočne bolela, mala som pocit, akoby ma zvalcoval kombajn. Pri sebe som cítila pohyb. S námahou som pootvorila oči. Chvíľu trvalo, kým som zaostrila na Sollucsyho. V tvári sa mu miešala zmes hnevu i obáv.

„To by som rád vedel ja. Čo ste tu dovádzali! Prečo ste si nedávali pozor?!“ vyhŕkol podráždene.

„Viem, prišiel som práve vo chvíli, keď vás nejaká postava v tmavom plášti poriadne ovalila kameňom. Lenže si ma všimla, tak ušla.“

„Zbláznili ste sa? Nemohol som vás tu nechať, som za vás zodpovedný! Veď som nevedel, v akom ste stave! Vy ste si vôbec nič nevšimli? Nepočuli?“ mračil sa čoraz väčšmi.

Pri pokrútení hlavou som bolestivo sykla. „Nie. Teda... cítila som niečí pohľad, tamto, z tej húštiny,“ ukázala som prstom pred seba. Daniel sa obzrel, skúmavo sa rozhliadol navôkol. „Lenže niekto prišiel odzadu a udrel ma... Pán profesor, prosím vás, o čo tu ide?“ spýtala som sa roztraseným hlasom. Začínalo mi dochádzať, že sme asi naozaj v nebezpečenstve.

„Už som vám to predsa vravel. Konečne mi veríte? Uvedomujete si vážnosť situácie? Nie sme nikde v bezpečí, kým neprídeme na miesto. Čím menej viete, tým je to lepšie. Pre vás. Ale tým, že ste tu so mnou, sa vystavujete rovnakému nebezpečenstvu, ak nie väčšiemu. Môžete byť tŕňom v oku potenciálnych nepriateľov...“

„Žiadne ale. Ako vám je? Zvládnete chodiť? Musíme ísť. Ale na noc sa utáboríme.“

„Čože?“ zajachtala som. Predstava táborenia uprostred lesa, v noci, pod holým nebom, ma značne vydesila.

„Kráčame už dlho, viem, že ste unavená, až taký netvor nie som,“ odfrkol si a pomohol mi na nohy. „Ako sa cítite?“

„Ujde to,“ šúchala som si zátylok. Mala som tam riadnu hrču. „Môžeme pokračovať v ceste.“

Viac na mňa nepozrel. S hlavou vztýčenou vykročil v ústrety lesu. Slnko sa začínalo skláňať k vrcholkom stromov, obloha purpurovela a aj okolie postupne tíchlo. Zastali sme len na chvíľu, keď sme si smeli dopriať malý dúšok vody z plastovej fľaše, ktorú strážil ako oko v hlave. Jednostaj kontroloval okolie.

Práve v tej chvíli, ako si ovlažoval hrdlo on, som zrevala na celý les a uskočila nabok.

„Lívia!“ skríkol Daniel, keď som sa skotúľala do priekopy, tiahnucej sa popri vychodenom chodníčku, po ktorom sme kráčali. Aj naďalej som ručala ako tur.

„Preboha, čo vám je?“ S údesom v očiach sa ku mne nahol a pomáhal mi vyštverať sa nazad. V očiach mi badal hrôzu, no napriek tomu, že sa rozhliadal navôkol, žiadne „očividné“ nebezpečenstvo nepobadal.

„Ja... hej... áno.“ Môj zmätený bľabot ustával, len oči vyliezajúce z jamôk mi naďalej rýchlo preskakovali z jednej strany na druhú. „Pavúci, všade sú pavúci...“

„BOL! Na mne! Liezol mi po prsiach! Pavúk. Pavúk!!! Mám panický strach z pavúkov! Fóbiu,“ mrmlala som mu do hrude. V tej chvíli by som ho nepustila ani za nič. Určite cítil moje splašené srdce, zľahka ma hladkal po chrbte, aby ma upokojil. Viem však, že celkom isto zápasil s chuťou zahlušiť ma, aby mal konečne pokoj. Po chvíli, keď mi už srdce bilo pravidelnejšie, sa chcel odtiahnuť, no ja akoby som primrzla.

„Ale no tak, Lívia, nič tu nie je, nesmiete sa báť. Sú to len pavúky. Hrozia nám predsa horšie veci...“ dodal, keď to mnou ani nehlo. „Myslel som si, že na nás ktosi znovu zaútočil. Toto už, prosím vás, nikdy nerobte!“

„Hm...“ Pomaly som sa odtiahla, tvár mi zalieval sýty rumenec. „Cítim sa trápne. Nechcela som tu narobiť takú scénu, ale odjakživa sa ich bojím. Netuším prečo. Nepomáha mi, ani keď si poviem, že mi nič neurobia, že existujú aj horšie veci, nebezpečnejšie tvory. Jačím už aj pri mikropavúkovi. Teraz si zrejme myslíte, že som celkom šibnutá.“

„Ale nie,“ odvetil Daniel, hoci som videla, že mu myká kútikmi. „No dobre, možno trochu,“ priznal, keď videl môj pohľad, „ale musíte si zvyknúť. Sme v lese, bude ich tu dosť.“

„Ďakujem, že ste mi to pripomenuli,“ vyprskla som. „Na to si nikdy nezvyknem!“

„Dočerta, poďte konečne!“ zahrešil a schytil ma za ruku. „Blíži sa noc, musíme si nájsť miesto na prespanie!“

Drsne ma ťahal za sebou, nehľadel na to, či stíham alebo nie, či hundrem, alebo nie. Napokon sa mi podarilo vytrhnúť si ruku a konečne som mohla kráčať slobodnejšie.

Profesor so mnou odvtedy neprehovoril ani slovo. Premýšľala som nad poslednými udalosťami. Môj život bol vždy taký spomalený! Vliekol sa ako slimák, dni som trávila flákaním sa po vonku s kamarátmi, vzdychala som, prečo sa v tom našom malom meste nikdy neudeje niečo vzrušujúce! Laškovala som s Marekom, vymetala diskotéky... A stále sa mi to zdalo málo. A teraz mám toho vzrušenia vyše hlavy.

Začínal ma drviť chlad. Zošerilo sa, my sme stále kráčali a ja som začínala mať pocit, že Sollucsy stratil pojem o mieste, kde sa nachádzame. Pôsobil nervózne, znepokojene sa obzeral okolo seba. Určite netuší, kde sme. Vyviedlo ho z miery, ako blízko sa dostal nepriateľ.

Keby som aspoň vedela, kto ním je! Pred kým sa mám mať na pozore. Je to žena, muž, je ich viac? Nevedela som si predstaviť, čo ešte čakať. A prichádzajúca noc ma desila čoraz väčšmi.

Rozfúkal sa vietor. Les zrazu pôsobil zlovestne. Bola to už naša druhá noc v ňom, no v tú prvú som bola natoľko presvedčená o tom, že som len nadrogovaná, že som nevnímala nič. Ako omráčená som nasledovala Sollucsyho, no teraz som si naplno začínala uvedomovať situáciu a prostredie. V košeli mi bolo chladno, vietor mi zachádzal pod ňu, chladil ma na pokožke...

„Myslím, že tu by sme mohli zostať na noc. Nazbierame trochu dreva a založíme si oheň. Mal by nás ochrániť pred kadejakými tvormi,“ vyhlásil Daniel, keď sme prišli na miesto, priam stvorené na táborenie. Čistinka medzi stromami, mäkká tráva, popri stromoch mach.

Nereagoval, radšej sa pustil zbierať drevo. V mysli som ho vyplieskala po holom zadku. Riadne som si to užívala. A keď sa mi na perách zjavil škodoradostný úškrn pri predstave, ako ma na kolenách prosí o zľutovanie, začala som, spokojná sama so sebou, zbierať drevo i ja.

Po chvíli som mala prsty celkom skrehnuté a od hladu som bola celá zoslabnutá.

„To by mohlo stačiť. Teraz sa to pokúsim zapáliť. Viete, v detstve som bol zahlásený do viacerých spolkov, aj do pionierského,“ pousmial sa Daniel.

„Vidíte, aký som šikovný,“ zvolal naradostený, keď sa konáriky chytili horieť.

„Naozaj tu chcete zostať?“ obzerala som sa okolo seba. Les sa zmenil na môjho najväčšieho nepriateľa. Kdesi cvrlikali svrčky, občas zahúkala sova. Z diaĺky sa vytrvalo ozývalo vytie. „Čo ak... čo ak sa tu objavia vlci?“

„Nebojte sa, nebojte sa. No ďakujem pekne. Len vďaka vám som sa ocitla v tejto šlamastike. Mohla som ležať doma v mäkkej posteli, prípadne sedieť v bare s Marekom...“ zaplnili sa mi oči slzami.

„Dúfam, že nechcete, aby som vás ľutoval, že sa nemôžete liepať po svojom frajerovi,“ odvrkol a vytiahol malý štvorec deky.

„To by som od vás skutočne nečakala, nemusíte sa báť,“ zavrčala som i ja a založila som si ruky na hrudi.

„Čo je? Hádam nechcete prestáť celú noc?“ pozrel na mňa. Z tašky vyčaroval lesné jahody i maliny a kúsky chleba. „Poďte sa najesť, potrebujete energiu.“

„Však mám pravdu, keď poviem, že sme zablúdili?“ spýtala som sa víťazoslávne. „Netušíte, kde sme, pravda? Len sa tak tvárite.“

„Nebudem sa s vami dohadovať. Nemusíte vedieť nič. Jedzte a držte zobák.“

Zalapala som po dychu. Mala som sto chutí ho tiež nejakým kameňom ovaliť po hlave. V hrčke na zátylku mi ešte stále pulzovalo.

Sollucsy len prevrátil očami, pevne stisol pery a bez slova sa pustil do jedla.

Kým sme si obaja pochutnávali na skromnej večeri, slnko úplne zapadlo za vrcholky hôr. Teraz bola všade tma, len tváre nám osvetľovali plamienky ohňa. Nad vatrou poletovali všemožné nočné motýle. Niektoré boli neopatrné a po prílišnom priblížení to zasyčalo a mŕtve telá padali do ohňa.

„Môžete si pospať,“ povedal Sollucsy a pohodlne sa oprel o strom. „Ja budem strážiť okolie.“

„Nebudem,“ zašepkala som, hoci na mňa sadalo to celodenné psychické i fyzické vypätie. Svoj strach som však ovládnuť nedokázala. V tej chvíli bol väčší než čokoľvek iné.

Daniel len pokrčil plecami, v ústach labužnícky omieľal kúsky chleba, akoby to bol kráľovský pokrm a kde-tu hodil po mne očkom.

„Ako chcete. Dobrú noc,“ zvalil sa na hŕbu listov, akoby to bola tá najmäkkšia posteľ na svete.

Prestupovala som z nohy na nohu, zohrievala si skrehnuté dlane nad plameňmi a načúvala zvukom lesa. Zrazu som reagovala citlivejšie ako kedykoľvek predtým. Vnímala som každý jeden zvuk, pohyb i pach. Viečka mi klesali, no silou vôle som sa snažila udržať pri vedomí. Hádam tu nezaspím postojačky!

Daniel sa pohodlne opieral o kmeň stromu a viečka sa mu chveli. Mala som podozrenie, že ma sleduje a čaká, kedy sa vzdám.

„Au!“ Plesol sa zrazu po krku a schytil bezočivého živočícha do dvoch prstov. „Komár jeden, zas budem mať hrču!“

„Mám návrh. Keďže vy nechcete ležať na zemi a ja si nemienim vziať na zodpovednosť, že sa mi tu zložíte, ja sa opriem o strom a vy o mňa, dobre?!“

„Ale je, inak nezaspíte. No poďme.“ Načiahol sa a stiahol si ma na hruď.

„Zneužívate situáciu!“ obvinila som ho, keď mi jeho teplé dlane na chrbte spôsobovali príjemné zimomriavky.

Len sa zasmial, akoby tušil, akú má nado mnou moc. Ľudské teplo a Danielova vôňa ma však upokojili a ja som po chvíli zaspala.

Pahreba len tlela. Celkom ma prebralo vedomie, že Daniel pri mne nie je! Vyskočila som na rovné nohy, rozhliadala sa na vôkol. Na zátylku ma znovu šteklil niečí pohľad. Znepokojene som sa obzerala okolo, ale v tej nepreniknuteľnej tme som do diaľky nevidela absolútne nič. Schytila som baterku, ležiacu pri pahrebe.

Pohľad mi padol na svietielkujúce oči. Bezočivo na mňa civeli z tmy a prižmurovali sa. Pridružil sa silnejší vietor a praskajúce halúzky. Akoby ktosi prechádzal po okolí. Možno ich bolo viac. Možno stovky. Vlky predsa nechodia po jednom, ale v celej svorke... A možno to je môj profesor. Nie... Bože, čo ak odlákali Sollucsyho a roztrhali ho na márne kúsky? Kriste, toto nie je možné!

Chlpy sa mi zježili, srdce rozpumpovalo. Bez rozmyslu som sa rozbehla preč. Čo najďalej od smrteľného nebezpečenstva. Čo najďalej od všetkého. Za mnou som začula švih, dopadnutie láb a beh srstnaných tiel.

„Solluscy! Solluscy, kde ste!“ zvreskla som vydesene a rútila som sa pomedzi stromy. Cítila som, ako ma doháňajú. Bol to vopred prehratý boj. Vedela som to ja a vedeli to i oni. Krvavé tesáky - lačné po mojej krvi. Vnímala som ich radosť. Konečne si zaplnia prázdne žalúdky.

„Pomoc!“ zrevala som. Po tvári ma udrel konár a ja som v ústach pocítila horkú pachuť krvi.

Upachtená som sa dostala do slepej uličky. Mesiac sa mi vysmieval pohľadom na husté stromoradie, ktorým nebola šanca preliezť.

Obzrela som sa. Musela som sa predkloniť, nech lapím dych. Telocvikárka by na mňa bola hrdá. Čo mi to však bolo teraz platné? Odhodila som baterku nabok. Nechcela som hľadieť na scénu pred sebou.

Deväť lačných šeliem sa pomalým a premysleným krokom blížilo ku mne. Vrčiac, sa zalizovali a ja som vedela, že moje dni sú navždy zrátané.

Elixír lásky