Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 22.5.2015, 19:52:56
Čítaná: 311×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Priblížilo sa poludnie. Slnko nám obom pripekalo temená, vytváralo pramienky potu, ktoré šteklili na krížoch. Šaty som už mala dotrhané. Celú noc sa zachytávali o konáriky, sukňa bola na franforce, čo ma deptalo. Boli také nádherné!

V bruchu mi zaškvŕkalo. Pozrela som na Daniela, ktorý odhodlane kráčal predo mnou a rozmýšľala som, kedy asi mieni zastaviť. Veď sme išli vkuse celú noc a naposledy jedli... Ani si už nepamätám. Asi ešte doma - pred plesom.

Mama ma zabije, keď sa vrátim. Vlastne, nestihne. Keď zistí, že som zmizla, zomrie od strachu. Som ich jediné dieťa, neviem, či to rozchodí. A Laura s Markom. Nechcem si ani len predstaviť, čo prežívajú oni. Laura určite preplakala celú noc, je citlivejšia. A Marek... Bodaj by sa ma vybral hľadať. Lenže... kam by asi tak išiel. Naivné predstavy. Keby som im mohla aspoň poslať správu, že som živá a zdravá a s učiteľom.

Keby mi ho nebol rozmlátil, mohla som mať aspoň aké-také spojenie so svetom. Je paranoidný. Celú noc sa obzeral okolo seba, akoby na nás mali zaútočiť obri alebo čo. Som totálne vyšťavená a vystresovaná! Skúste kráčať lesom potme! Všetky tie zvuky, na ktoré sú vaše uši zrazu citlivejšie, pachy, ktoré vám udierajú do nosa... Jediné šťastie, že sme sa sem dostali pred druhou, netrvalo až tak dlho, kým sa zapálili zore. Ale každú chvíľu isto padnem na nos od únavy!

Henten možno čaká, kedy sa začnem sťažovať. Ale toho sa nedočká! Vydržím to, aj keby som mala umrieť od hladu a únavy! Ach, čo som na ňom kedysi videla? Dobre, vyzerá sexi, ale je to jeden odporný chlap! Správa sa ku mne, akoby som bola retardovaná.

Aspoň, že tá noha ma prestala bolieť. V tomto je celkom dobrý, vedel, čo robiť. Aj to okolie je celkom pekné, obzerala som sa okolo seba. Dal by sa tu spraviť perfektný piknik. Hen, pod stromom, je parádne miestečko obrastené machom. Priam láka, aby som si sadla a oddýchla.

Zabratá do úvah o okolí, som takmer vrazila do svojho profesora, keď znenazdajky zastal.

„Myslím, že by sme sa mohli na chvíľu zastaviť a zajesť si. Pozrite, tu pod týmito kríkmi rastú jahody. Vzal som si kúsok chleba a nejaké tyčinky, ale keďže sme dvaja, bolo by fajn si šetriť potraviny.“

Po chvíli som sa ozvala: „Je tu celkom pekne. Kde vlastne sme, poviete mi už konečne?“

Daniel chvíľu váhal. Premeriaval si ma pohľadom, akoby usudzoval, či mi hodno zveriť aspoň túto informáciu. Napokon predsa len prehovoril. „V Compiegnenskom lese. A áno, je tu pekne, no aj pekné veci skrývajú v sebe mnoho nástrah. To vám musí stačiť. Na, vezmite si aj tieto čučoriedky,“ nasypal mi do nastavených dlaní tmavé guľôčky, ktoré našiel rásť pod stromami, „sú osviežujúce.“

Po chvíli sa dejepisár postavil, oprášil si nohavice a zavelil: „Myslím, že by sme mali pokračovať v ceste.“

„A ako viete kadiaľ máme ísť?“ spýtala som sa po nejakom čase, keď som musela preskočiť jamu, vyhnúť sa veľkej skupinke kríkov a rozšliapnuť hríb.

Naobed ma prinútil prezliecť sa do jeho nohavíc a košele, ktoré mal zabalené v taške!

„V tej sukni ste strašne nápadná,“ fľofol na mňa. „Nebudeme riskovať, že nás ktosi prepadne kvôli vám. Tu máte moje veci,“ hodil po mne vypratý odev.

„Veď mi to bude veľké!“ hundrala som, prezerajúc si nohavice. „Ak ste si nevšimli, ja mám osí driek.“

„Všimol som si už oveľa viac,“ prehodil zľahka, čo mi znovu privodilo rumenec na lícach.

„Neviem, prečo by som mal. Napriek všetkému to bol celkom príjemný pohľad,“ uškrnul sa zlovestne.

Táto debata mi prestávala byť vtipná, tak som radšej poslúchla a obliekla si jeho zelenkavú košeľu. Do nosa mi udrela čerstvá vôňa, nasiaknutá jeho kolínskou. Až sa mi zatočila hlava.

Zviazala som si konce košele na bruchu, nech to vyzerá aspoň trochu štýlovo a navliekla sa do jeho riflí.

Odtláčala som nedobytné myšlienky s obavou, že vie ešte aj čítať myslienky, opaskom som si na dvakrát obmotala driek a až potom sme smeli pokračovať v ceste.

Celé popoludnie sme zatáčali raz doľava, potom doprava, išli do kopca, potom zas dolu. Po jednom takom výstupe sa pred nami vynorila krásna čistinka. Všade kvety všetkých farieb, po pravej ruke sa trblietalo priezračné jazierko, z ktorého raz za čas vykukla ryba. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu medu a omamný pohľad uzatvárala breza, ktorá rástla hneď pri jazierku. Tráva bola zelenšia ako kdekoľvek inde. Zrazu som mala pocit, že som sa ocitla v inej dimenzii, v úplne inom svete.

„Tak tu by som chcela zostať navždy,“ unikol mi z pier nadšený jasot. Bojovala som s túžbou roztancovať sa. Vždy som milovala prírodu, o to viac, ak pôsobila romanticky.

„Áno, je tu krásne,“ uznal aj Daniel, „ale, prirodzene, treba si dávať pozor. Aj tu môže hroziť nebezpečenstvo. Nevzďaľujte sa príliš odo mňa.“

„Nezdá sa vám, že trochu trpíte stihomanom?“ zadrapla som, kráčajúc k trblietavej hladine. „Mali by ste sa uvoľniť. Kráčali sme celú noc. Stále! A nič sa nám nestalo. Mám dojem, že ma len úmyselne plašíte. Asi sa potrebujete cítiť hrdinom, ktorému sa zavesím od strachu na krk. A teraz,“ nedovolila som mu prehovoriť, „ak mi to láskavo dovolíte, rada by som sa trochu opláchla. Potrebujem súkromie.“

„Konečne!“ zasmiala som sa šťastne a vybrala si z vlasov sponky. Keď som sa pozrela na svoj obraz v hladine, takmer som odpadla. Veď vyzerám ako strašidlo!

Rozpustila som si dlhé kučeravé vlasy, namočila ich do vody a zmývala všetok prach a špinu, čo sa mi na ne v noci nachytali počas cesty lesom. Slastné! Nie je nič úžasnejšie, ako si ovlažiť vlasy aj telo po dlhej ceste! Jediné, čo mi trhalo srdce bolo, že moje staré šaty boli nepoužiteľné. Jediné, na čo boli vhodné, bolo usušiť si nimi vlasy. Toto keď zbadá mama! Stáli majland! Myšlienky na mamu som však teraz musela potlačiť, chcela som sa osviežiť celá, tak som si musela švihať. Každú chvíľu sa mohol môj učiteľ vrátiť!

„Len dúfam, že sa neskrýva v kríkoch,“ pátrala som po okolí bedlivým pohľadom. Nikde sa však ani len lístok nehol, tak som zo seba rýchlo strhla oblečenie a vkĺzla do vody. Voda nebola hlboká, bola pomerne čistá... Nič krajšie sa mi v tej chvíli nemohlo prihodiť!

Kvapky mi hladkali telo, líškavo šepkali ódy... Len neochotne som vyliezla na breh a nechala na seba dopadať zlatisté lúče slnka. Znovu som ľútostivo využila svoje šaty, vyutierala sa do sucha a navliekla si svoju novú uniformu.

Sadla som si na trávu a premýšľala, koľko bude Danielovi trvať, kým sa vráti.

Zrazu som na krku pocítila niečí pohľad. Obzrela som sa, ale navôkol nikoho nebolo, len lístky na stromoch sa ladne vlnili. Kdesi zaštebotal škovránok. Inak až prílišné ticho. Začínal sa ma zmocňovať strach. Daniel bol až pridlho preč. Čo ak ma tu nechal samu? Predsa len sa na mňa vykašľal a zdrhol, zbavil sa bremena... Alebo ho niekto prepadol?

Prudko som vstala a uprene sa zahľadela do húštiny. Prestala som si chrániť chrbát, nedávala som pozor...

Elixír lásky