Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 20.5.2015, 14:24:39
Čítaná: 243×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Nasledujúce dni dali Severusovi poriadne zabrať. Jeho pocity voči Harrymu prešli ďalšou skúškou. Od posledného stretnutia s Dumbledorom spával zle a bol nevrlejší ako obyčajne, a stres mal už len pri pomyslení že v utorok ho čakajú elixíry so šiestakmi a vôbec netušil či to Harry už vie alebo mu Dumbledore ešte nič nepovedal.

V ten deň mal od rána mimoriadne zlú náladu ktorú si vybíjal na všetkých naokolo. Vrčal dokonca aj na slizolinčanov, čo znamenalo že je to viac než zlé. Nemal sa ani s kým porozprávať či vyžalovať, pretože jediný človek ktorému dôveroval bol preč a on netušil kedy sa vráti. Dumbledore bol opäť raz mimo školy a jeho miesto pri stole bolo prázdne. Neskutočne ho to iritovalo. Len tak si zmizne, nikomu nedá vedieť kedy sa vráti. Dokonca ani jemu... A hlavne že mu prednedávnom niečo sľúbil...

Harry na tom nebol o nič lepšie. V noci takmer nespal, lebo do noci písal úlohu pre Snapa na elixíry a potom mal do rána nočné mory a teraz bol unavený a podráždený a bolela ho hlava. Pri pohľade na strop vo Veľkej sieni si len nešťastne vzdychol, že musí takýto krásny deň trčať medzi múrmi hradu. Pri pohľade na Snapa za učiteľským stolom ho striaslo a mohol len dúfať, že dnešná dvojhodinovka bude minimálne znesiteľná.

Elixíry v ten deň dopadli katastrofálne. Nielenže prišiel Harry podľa Snapa nepripravený (darmo mu Harry – už na pokraji zúfalstva – vysvetľoval, že domácu úlohu o večných nápojoch si napísal, len ju pravdepodobne zabudol v klubovni, Snape mu nedovolil použiť ani len privolávacie zaklínadlo...), čím Snapa sklamal na celej čiare a rozzúril ho do nepríčetnosti a tak pripravil Chrabromil o body. To by nebolo v Harryho situácii nič neobvyklé, ale vo svojej zlej nálade si to Harry nenechal len tak a svojským spôsobom to nezabudol okomentovať. „Však jasné, prečo by som veril Potterovi, že? A čo ma tak radšej nechať po škole? Už som tam dlho nebol....“ hundral si popod nos a zlostne krájal podbeľové listy.

„Pán Potter, máte nejaký problém?“ zasyčal mu Snape do ucha. Harry ho vôbec nepočul prichádzať, netušil kedy sa pri nich objavil a takmer dostal infarkt. Nôž sa mu pošmykol a zarezal si do prsta. Potichu zanadával.

„Nie, pane.“ Harry sklonil hlavu ešte nižšie, snažiac sa zastaviť krvácanie z prsta. Vedel že je zle. Toto mu Snape nedaruje.

„Ale ak vám tak veľmi chýba moja spoločnosť, rád vám vyhoviem,“ navonok chladne povedal Snape, ale vrelo to v ňom a Harry to cítil. „Dnes večer o deviatej u mňa v pracovni, Potter. A nech vás Merlin chráni ak budete meškať čo len minútu.“

Harry v duchu zahrešil. A už je to tu! Prečo len nemohol držať jazyk za zubami a užívať si relatívny pokoj keď ho Snape ignoroval? Nie, on si musí doslova vykoledovať trest. Teraz mu to opäť dá pekne vyžrať. Ale kto mal, do pekla, vedieť, že je práve pri ňom? Harry! Ty si taký somár! To si nemohol čušať? zneli mu v ušiach Hermionine slová spred pár mesiacov.

Zvyšok hodiny sa už nedokázal sústrediť vôbec. V hlave mu hučalo, porezaný prst ho štípal, bol nahnevaný a po dlhom čase opäť pokazil všetko čo chytil do ruky. Jeho elixír proti kašľu Snape ohodnotil ako gebuzinu prvej triedy – pričom nezabudol zdôrazniť že s takýmto prístupom sa môže s kariérou aurora rozlúčiť – a bez mihnutia oka strhol Chrabromilu ďalších desať bodov. Harry len zaškrípal zubami nad touto, do neba volajúcou, nespravodlivosťou, no mlčal, lebo nechcel prilievať olej do ohňa.

Keď utrpenie zvané Elixíry skončilo a Harry mohol konečne opustiť triedu, doslova z nej vyletel ako nazúrený hipogrif s Hermionou za pätami. Mimo Snapovho dosahu Harry popustil uzdu emóciám.

„To je taký pokrytecký slizolinský had,“ vrčal, „čo som mu zase urobil?“

„Skús hádať!“ odsekla mu Hermiona a posmešne ho napodobnila: „Už som dlho nebol po škole...“

„A ako som mal vedieť že stojí priamo pri mne a všetko bude počuť, keď som sa zaoberal tou, podľa neho, gebuzinou??“ zúril Harry.

„Mal si jednoducho držať jazyk za zubami, ty nepoučiteľný....“ zlostila sa Hermiona.

„Idiot, ja viem,“ skočil jej do reči Harry. „No ale uznaj... Keby si zabudol úlohu napríklad Malfoy, bez problémov by mu dovolil použiť privolávacie zaklínadlo. Ale prečo by mal vyjsť v ústrety práve mne, no nie?? Všivák jeden odporný!“ Harry sa už nekontroloval a vrieskal tak hlasno, že dve prváčky na ktoré natrafili vyľakane ušli.

„No tak vy dvaja, už sa nehádajte!“ zadychčane ich prosil Ron, ktorý ich konečne dobehol, a lapal po dychu. „Harry, vrieskaš ako zmyslov zbavený, nedivil by som sa, keby Snape počul každé jedno tvoje slovo.“

Snape zúril. Bol na seba nahnevaný. Čo sa to s ním v poslednom čase deje? Prečo sa len nechal zase vyprovokovať? Nemohol sa tváriť že nič nepočuje? Ale čo mal robiť, tá Harryho poznámka ho úplne vyviedla z miery. Ako si to predstavuje, takto sa správať? Vari nemá v sebe kúska pudu sebazáchovy? Ale prečo ho vždy vyprovokuje iba Harry? Ešte donedávna ho jeho poznámky absolútne nevyvádzali z miery, ak nepočíta ten novembrový výstup ktorým vlastne všetky súčasné problémy nastali...

Mal chuť Harryho chytiť pod krk z rozpučiť ho ako žabu. Ten malý bezočivý darebák... Však on mu ešte ukáže....

Doparoma, Severus, je to tvoj syn! Prestaň už konečne bojovať s tou nezmyselnou nenávisťou voči nemu.... ozýval sa jeho vnútorný hlas a Snape sa upokojil. Hoci sa doteraz úspešne vyhýbal nechať si Harryho po škole u seba, teraz sa nedalo nič robiť. No čo, bude to musieť nejako zvládnuť.

Harryho bolesť sa v priebehu dňa stupňovala. Keď na hodine transfigurácie takmer od bolesti omdlel, prof. McGonagallová ho okamžite poslala do nemocničného krídla za madam Pomfreyovou.

„Pán Potter, stalo sa niečo? Ste úplne bledý.“ robila si oňho starosti madam Pomfreyová.

„Veľmi ma bolí hlava. Profesorka McGonagallová ma poslala za vami aby ste mi niečo dali.“

„Och, áno, a dobre urobila. Hneď to bude. Profesor Snape mi práve priniesol celú zásobu fľaštičiek elixíru proti bolesti.“

Snape... Harryho pri tom mene zamrazilo. Práve priniesol... To znamená, že tam ešte je? Ledva si to stihol pomyslieť, už z vedľajšej miestnosti vychádzala ošetrovateľka so Snapom v pätách. Keď uvidel Harryho, stuhol. Premeriaval si ho čiernymi očami ako keby sa snažil Harrymu čítať myšlienky čo tam robí. Harry odvrátil od neho pohľad, pohľad tých čiernych jastrabích očí mu bol vrcholne nepríjemný.

„Nech sa páči, pán Potter. Vypite to a choďte si ľahnúť a oddychovať. Ak by vám to náhodou nezabralo, ešte sa zastavte.“ povedala a podala mu fľaštičku so svetlomodrým obsahom.

„Tak na to vyučovanie nepôjdete.“ rázne mu skočila do reči ošetrovateľka. „Teraz je pre vás prvoradý oddych. Nie je to tak dávno čo vás tuto profesor Snape priviezol v dosť zúboženom stave. Ja vás z vyučovania ospravedlním. Každý profesor so zdravým rozumom musí pochopiť že zdravie je prvoradé.“

Madam Pomfreyová bola neoblomná. Harry už radšej neprotestoval, nechcel ju nahnevať. Stačilo mu, že videl ako naňho zazerá Snape – keby mohol, asi ho tam namieste prekľaje. A koniec koncov, bol celkom rád že nemusí ísť na čarovanie a herbológiu. Aspoň si oddýchne, keď ho večer čaká trest. Poďakoval sa a ponáhľal sa čím skôr zmiznúť preč zo Snapovho dosahu.

„Dobrý večer, Potter,“ precedil Snape pomedzi zuby. „Hlava už nebolí?“

„Ako som to vedel?“ skočil mu Snape do reči. „Zabúdate že som profesor elixírov?“ vyštekol naňho.

„Nie pane. Prepáčte.“ jachtal Harry. No to sa ten trest pekne začína, keď som ho stihol uraziť hneď vo dverách, zúfalo si pomyslel Harry.

„Slečne Weasleyovej, podobne ako vám, školský poriadok asi veľa nehovorí. Aj napriek zákazu čarovať na chodbách školy a mimo vyučovania, neváhala v mojej prítomnosti použiť odpaľovacie čary.

Harry si ju obdivne premeral. V tých kúzlach bola skvelá. Ale použiť ich v Snapovej prítomnosti? To hraničí so samovraždou... Čo nemá rozum?

„Ginny, prečo ho provokuješ ešte aj ty?“ zašepkal Harry. Ginny iba mykla plecom a obdarila Harryho žiarivým úsmevom. Ako si sadala do lavice za ním, Harrymu sa rozbúchalo srdce a opäť pocítil ten zvláštny pocit v bruchu z jej blízkosti. V poslednom čase sa mu to stávalo v jej prítomnosti často. A tá jej vôňa...

„Slečna Weasleyová mi napíše tridsať centimetrovú esej o tom, prečo študenti nesmú čarovať mimo vyučovania“, mrazivým hlasom Snape rozdeľoval tresty, a prerušil tým Harryho myšlienky, „a vy, pán Potter,“ zlomyseľne sa na Harryho uškrnul, „vy mi ešte raz pripravíte elixír proti kašľu. Nie tú gebuzinu čo ste dnes na vyučovaní vydávali za elixír.“

Harry sa zachvel. Ešte mal v živej pamäti posledné doučovanie a prípravu Dúška nenávisti. Vtedy to skončilo jeho kolapsom a dvojdňovým pobytom v nemocničnom krídle. Vzdychol si, otvoril si učebnicu a odišiel si prichystať všetky potrebné prísady. Kým sa prehrabával v skrini zásob a hľadal všetko potrebné, jedným očkom sledoval Ginny. Usilovne písala s usmievala sa. Akoby sa ani nechumelilo. Ako môže byť v Snapovej prítomnosti taká uvoľnená a pokojná? Ona si ten trest snáď užíva, zhrozene si pomyslel Harry a odšuchtal sa aj s prísadami k lavici. Keď Ginny zdvihla pohľad od pergamenu a na okamih sa im stretli oči, Harry nechápal. Naozaj sa tvárila spokojne. Snažil sa z hlavy vytlačiť hrôzostrašnú myšlienku ktorá mu tam práve začínala klíčiť... Ale nie, to je predsa blbosť... Ginny a Snape... Nie, to určite nie je pravda....

Hoci Elixír proti kašľu nie je extra náročný elixír, predsa len vyžaduje plnú pozornosť, a ako sa má, do pekla, sústrediť keď jeho myšlienky a pohľady neustále blúdia k Ginny? Zase zaručene niečo pokazí....

Harry sa zo všetkých síl snažil sústrediť výlučne na pokyny v učebnici, ale bolo to sakramentsky ťažké. Vpredu naňho striehol ako sup na svoju korisť Snape a v lavici za ním cítil na chrbte uprený Ginnin pohľad. A tá kvetinová vôňa mu neskutočne dráždila všetky zmysly... Neodvážil sa ani len otočiť.

Nech sa akokoľvek snažil, tie pokyny k elixíru mu nedávali zmysel. Akoby boli napísané v nejakej cudzej reči. Harry ich musel čítať niekoľkokrát aby konečne pochopil čo sa od neho vyžaduje. Aj napriek tomu skoro zabudol že má koreň sladkého drievka rozdrviť a potom sa takmer pomýlil v miešaní a nechýbalo veľa a zabudol by pridať jablčník. Našťastie sa zakaždým spamätal v poslednej chvíli.

Keď napokon nabral odvahu (aj tak mu musel elixír stáť) a aj napriek Snapovmu uprenému pohľadu sa otočil, Ginny už mala zapísaný takmer celý požadovaný pergamen. No teda, čo tam toľko píše? Ja by som nezosmolil ani pár centimetrov... Akoby cítila Harryho pohľad, zdvihla hlavu, žmurkla naňho a jemne sa usmiala. Harry jej úsmev opätoval.

„Ale no tak, Weasleyová, tieto prejavy náklonnosti si nechajte s Potterom na neskôr!“ znechutene si odfrkol Snape a Harry očervenel ako rak. Ginny sa len uškŕňala.

Keď bol Harry hotový, Ginny tam už nebola. Smutne si uvedomil že bol taký sústredený na elixír, že ani nepostrehol kedy odišla. Snape bol zahĺbený do čítania Ginninej eseje, na tvári mu pohrával mierne prekvapený výraz (ktovie čo mu tam Ginny popísala, prebleslo Harrymu hlavou), ale usmieval sa a Harry pochopil že Ginny svoju úlohu splnila. Teraz je rad na ňom. Nechcel sklamať, dať Snapovi príležitosť opäť ho mať v hrsti. Ešte raz si prešiel celý postup, aby sa uistil že na nič nezabudol, hoci vedel že to zvládol, lebo výsledný efekt bol totožný s obrázkom v učebnici.

„Dobrá práca, Potter,“ uznanlivo povedal Snape, keď sa sčista-jasna objavil pri ňom. Po druhýkrát dnes Harryho pristihol nepripraveného, no tentoraz Harry zabudol od prekvapenia zatvoriť ústa. Za šesť rokov sa mu od Snapa nedostalo žiadneho uznania, pochvaly a teraz, v priebehu pár mesiacov ho pochválil druhý krát. A navyše sa už nejaký čas usmieva! Čo sa deje?

„Prečo ste takto nepracovali aj na hodine? Mohli sme si toto divadielko ušetriť...“ zamrmlal Snape a Harry už absolútne ničomu nerozumel.

„Môžete ísť, choďte sa vyspať, zjavne sme dnes mali viacerí ťažký deň.“

Harry opúšťal učebňu s pocitom absolútnej úľavy, šťastia a zadosťučinenia. Bola tam s ním Ginny. Snape ho pochválil. No čo viac si ešte môže priať?

Keď láska bolí...