Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 20.5.2015, 09:37:03
Čítaná: 176×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Po dopade na tvrdú zem mi do nosa udrela vôňa lesa. Pomaly som sa posadila, pozrela na svoje oškreté ruky a snažila sa zbaviť piesku a kamienkov, ktoré sa mi dostali do rán. Potom som zdvihla zrak a stretla sa so šokovaným pohľadom čiernych očí.

„Môžete mi, prosím, vysvetliť, ako ste sa sem dostali, slečna Pisarčíková?!“ snažil sa zmierniť hlas, ktorý mu preskakoval od hnevu.

„Prenasledovala?“ spýtala som sa rozhorčene. „Nebolo to prenasledovanie. Len som bola trochu zvedavá, tak som šla skontrolovať, čo za hlasy počujem. To je všetko. Kto mal vedieť, že... Moje nervy, vysvetlite mi, čo sa stalo? Preplo mi, či čo? Kde sme?“

„Toto mi už len chýbalo ku šťastiu,“ pretrel si čelo dlaňou. Naozaj sa tváril ustarostene. Obzerala som sa okolo. Niekto mi niečo nasypal do nápojov? Nejakú marišku či extázu mi podstrčili. Veď toto nie je normálne.

„Čo mám teraz s ňou robiť?“ doliehalo ku mne Sollucsyho nahnevané šomranie.

„Tak ma proste pošlite späť domov, vyhľadajte pomoc, vypláchnite mi žalúdok... To je jedno, hlavne... chcem sa zasa cítiť normálne.“

„Samozrejme! Niekto mi podal drogu, dejú sa mi blbosti, som zrazu uprostred lesa...“

„Vôbec ste o tomto nemali vedieť,“ povzdychol si môj učiteľ. „Ale keďže sa stala takáto nehoda, musíte zostať so mnou. Pôjdeme.“

„Pôjdeme? A kam? Prečo musím zostať s vami?“ nechápala som. Stále som sa váľala v hline. Nepochopiteľnosť situácie mi na chvíľu z vedomia vytlačila bolesť v členku.

„Nemôžem vám povedať veľa. Mala to byť tajná misia. Ale mohol som si myslieť, že vás sa len tak nezbavím,“ prevŕtal ma veľavýznamným pohľadom.

„Veď som vám vysvetlila, že to vtedy bola nehoda!“ vykríkla som a aj napriek všetkému, som sa prudko začervenala.

„Jasne, jasne. Jednoducho, každý, alebo aspoň väčšina, na svete, má istý dar, ktorý môže využívať. Nebudem to rozvádzať, ale ja mám dar premiestniť sa v priestore.“

Rozosmiala som sa. Ak si myslí, že mu to uverím, je väčší pako ako som si myslela.

Zamračil sa. „Neviem, prečo sa tomu smejete. Je mnoho typov darov. Každý dostane ten, ktorý mu patrí a je na ňom, ako ho využije a či ho vôbec objaví. Ide o to, aby ho využíval pre dobro. Ja mám jednu úlohu, ktorú musím splniť. Za pomoci daru. A teraz vstaňte, musíme ísť.“

„Nikam s vami nejdem,“ založila som si ruky na hrudi. „Vy ste sa odmiestnili a vzali ma so sebou. Takže teraz ma pekne odmiestnite späť a bude všetko v poriadku.“

„Nie že by, som vás tu chcel násilím držať, po tom skutočne ani len trošku netúžim,“ odfrkol si Daniel posmešne, „no vzhľadom na možnú situáciu na plese by to bolo nebezpečné a odo mňa vrcholne nezodpovedné.“

„Akú terajšiu situáciu?“ pokúsila som sa vstať. Noha sa podo mnou síce triasla a bolesť mi vháňala slzy do očí, ale necítila som sa dobre, keď sa tak nado mnou týčil.

„Väčšina ľudí tam môže byť v ohrození života,“ dohrabal sa konečne v ruksaku, zazipsoval ho a vstal. „Nemôžem vám povedať viac, aj keby som chcel. Stala sa nám nehoda, musíme sa s tým zmieriť. Keby som mohol, ihneď vás vrátim nazad. Vzhľadom na to, že to nejde, bude pre vás prospešnejšie, keď budete počúvať všetky moje príkazy, nebudete vymýšľať žiadne somariny a budete držať zobák.“

„Chcem podotknúť jednu vec a to: Nikam s vami nejdem.“ Vzdorovito som si zložila ruky na hrudi a rozhliadla sa okolo seba. Les bol tmavý, všade samé skaly, sem-tam sa povetrím vznášala svätojánska muška a oblohou plával obrovitánsky mesiac.

„Uvidíme, či si to nerozmyslíte,“ zašepkal mi zrazu pri uchu. Trhlo mnou. Zvrtla som sa na päte. Pár centimetrov odo mňa sa ligotali tmavé oči.

„Ja idem, tak sa majte,“ pošteklil ma jeho dych na tvári. Skôr, než som sa spamätala, bol ďaleko predo mnou.

Nikam s ním nejdem. Veď sa pozabíjame! Neznáša ma. Tiež ho bohvieako neobľubujem. Prečo sa nesmiem vrátiť?! Neverím mu. Takéto rozprávačky o daroch a o superschopnostiach. U mňa sa nikdy nič nepodobné neprejavilo, prečo by práve on mal byť nejaký vyvolený? Fajn, budem tu sedieť a hotovo.

Zrazu sa zdiaľky ozvalo zavytie vlka. Výborne, zmena je život. S tlčúcim srdcom a plnými gaťami, som sa krivkajúc rozbehla vpred.

„Pán profesor! Pán profesor, čakajte,“ zahučala som vystrašene a v zápätí si plesla rukou po ústach. Nemôžem na seba upozorňovať krikom!

Sollucsyho nebolo nikde vidno. Jeho kroky už dávno stíchli a les sa ponoril do ticha a tmy. Mesiac sa ukryl za nadýchaný mrak. Kdesi v diaľke znovu zavyl vlk a neďaleko v húštine zahúkala sova. Do nosa mi prúdil čistý vzduch hôr premiešaný s vlhkou pôdou.

„Toto mi bol čert dlžen. Nemôžte sa premiestniť späť, slečna Pisarčíková, musíte ma poslúchať, blá - blá - blá,“ šomrala som si popod nos, kým som opatrne našľapovala pred seba. Z kabelky som vylovila mobil a svietila si pod nohy.

Naraz sa pred mnou zjavil veľký čierny tvor. Vydesene som zvreskla a inštinktívne šmarila mobil do postavy.

„Zbláznili ste sa?“ prehovorila čierna masa a podišla bližšie. Solluscy. Asi ho zabijem! Takéto nervy mi robiť!

„Ja? Vy ste rozum potratili!“ zapišťala som a vrhla sa na neho s úmyslom vyšklbať mu všetky vlasy. „Zničili ste mi mobil! Najnovší! Doma ma zabijú! Ako sa teraz dostanem domov! Nemám si ako zavolať. Vám preskočilo. A nevyskakujte na mňa, že ste môj učiteľ! Vôbec sa tak nesprávate!“

„Podľa mobilu nás môžu vystopovať, kde sa nachádzame a my spoločnosť nepotrebujeme. Okrem toho, momentálne tu isto nie je signál, darmo by ste sa pokúšali kamsi dovolať. A teraz konečne prestane reagovať ako zaostalá pubertiačka a pozbierajte sa! Napriek tomu, že nesúhlasíte, som váš učiteľ, momentálne jediná istota, tak sa konečne prestaňte vzpierať a začnite spolupracovať. To boli moje posledné slová. Teraz poďte, inak za seba neručím!“ stihol ma k sebe a ťahal za sebou.

„Počuli ste, čo som vám povedal!“ prerušil ma rázne a aj naďalej ma sebavedomo ťahal za sebou. Každú chvíľu som sa potkla o korene stromu, noha v členku ma čoraz väčšmi bolela, ale nechcela som preukázať svoju slabosť...

„Môžete mi aspoň naznačiť, kam ideme a prečo, prosím?“ odvážila som sa spýtať.

„Musíme zabrániť zničeniu sveta. Sú ľudia, ktorí svoje dary využívajú na podporu svojej moci a slávy. Učím vás dejepis, preto vám azda nemusím pripomínať, ako to bolo počas Hitlera napríklad... Systematická príprava sa už začala, preto je potrebné čo najskôr začať konať. Nič viac vám nepoviem. Mal som to vedieť len ja a pre vašu bezpečnosť to tak aj zostane.“

Ani som viac vedieť nepotrebovala, nerozumela som mu ani ň. Utešovala som sa tým, že som sa naozaj opila, nesadlo mi to a preto zažívam toto. Ale veď účinky onedlho vyprchajú. Potom sa preberiem.

Zahĺbená do úvah som zakopla o ďalší kameň. Od bolesti v členku mi vyhŕkli slzy.

„Prečo sa nemôžeme premiestniť priamo na miesto, keď už máte taký úžasný dar?“ spýtala som sa uštipačne. „Ušetrili by sme si čas a zdá sa mi to logickejšie.“

„Pretože v tomto lese je premiestňovanie zakázané a aj znemožnené. Premiestňovať sa dá len tam, odkiaľ teraz ideme a ďalšie také miesto bude až na konci lesa,“ vysvetlil mi pohotovo. Prečo som však mala pocit, že mi niečo dôležité ešte zatajil? Zdalo sa, že zaváhal, nadýchol sa, akoby chcel ešte čosi dodať a potom si to rozmyslel.

Jasne, prečo si nevytvárať neuveriteľné pravidlá a zákazy? Takto je to oveľa vzrušujúcejšie.

Mala som dojem, že už kráčame strašne dlho. Halúzky nám pukali pod nohami, mesiac striedavo zachádzal a vychádzal spoza oblakov a ja som už začínala byť vyčerpaná. Vytočilo ma, keď Sollucsy zrazu zahlásil: „Mali by sme ísť rýchlejšie, čoskoro bude svitať a my sme sa takmer nepohli z miesta.“

„Nechcete si rovno zalietať?“ neodpustila som si ďalšiu uštipačnú poznámku. Vydesilo ma, keď sa ku mne nečakane zvrtol a premeral si ma.

„Nepozerajte na mňa tak zhnusene. Nemám žiadne postranné úmysly,“ takmer sa zasmial.

„Ste veľmi nevhodne oblečená na cestu lesom,“ pokrčil nosom nad mojou minisukňou. „Budeme vás musieť preobliecť, nech tak nepútate pozornosť.“

„No tak, vyzujte si topánku, nezdržujte. Trochu života do toho umierania,“ zatiahol a tak som rýchlo urobila, čo mi kázal a natiahla nohu pred seba.

Daniel si kľakol predo mňa a chytil ma za členok. Mal prekvapivo teplé a jemné ruky.

„Kde vás to bolí?“ dotýkal sa mojej pokožky. Telom mi preletela horúca vlna. Bolo to príjemné i napriek tomu, kto bol majiteľom rúk.

„O niečo nižšie,“ odvetila som so zatajeným dychom. „Au!“ skríkla som, keď mi trochu stisol opuchnuté miesto.

„Hm, je to zrejme len natiahnuté. Obviažem vám to, nech to máte pevné.“ Zložil si ruksak z pliec, chvíľu sa v ňom prehrabával, potom vytiahol obväz, vďaka ktorému mi členok pevnejšie stiahol.

Keď som skúsila vstať a preniesť váhu tela na napravenú nohu, podlomili sa mi kolená. Daniel, ktorý ma zdola pozoroval, si sťažka povzdychol. Prehodil si tašku cez plece, priskočil ku mne a jediným ľahkým pohybom si ma vzal do náručia, akoby som bola pierko.

„Prejdem to aj sama,“ zahundrala som, ale Daniel sa nedal a aj naďalej kráčal so mnou v náručí. Pomaly začínalo svitať. Zore sa zapaľovali, vtáky začínali štebotať.

Mám pochybnosti o prítomnosti preklepov. Ak nejaké uvidíte, dajte mi, prosím, vedieť. :)

Elixír lásky