Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.5.2015, 09:05:21
Čítaná: 148×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Mala by som sa učiť na skúšky, ale určite to poznáte. Prokrastinácia je sviňa a vždy, keď má toho človek najviac na pleciach, robí všetko možné, len aby nemusel nakúkať do horribilných poznámok. :(

Preto si odľahčujem hlavu pri nezáväznom písaní. Nie je to HP, i keď ma to silno inšpirovalo. :D Nakoľko, posúďte sami.

„Perfektné! Ty by si sa určite uživila ako kaderníčka. Nechápem, čo robíš na gympli,“ prezerala som sa v zrkadle z jednej strany na druhú.

„Lebo kaderníčky a kozmetičky sa neuživia,“ napodobnila Laura posmešným hlasom svoju mamu. „Marek z teba padne na zadok. Poďme, pomôžem ti so šatami, ty mne tiež a padáme. O chvíľu je tu Boris. Marek ťa čaká v kulturáku?“

„Hej, mal by,“ zapla som si zips na šatách. „Už sa neviem dočkať. Z banketu máme ísť priamo k nemu.“

„Vážne?“ zasvietili Laure oči a dychtivo sa ku mne nahla. „Takže konečne?“

Laura, moja najlepšia kamarátka, nechápala, prečo sme sa ešte stále nedostali na vyššiu métu. Vedela, ako Marekovi na tom záleží. Lenže Laura netušila, že hoci chodím s Marekom už zopár mesiacov, ešte stále som nezabudla na jedného muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Nedokázala som zabudnúť, pretože som ho dennodenne stretávala. Nádejala som sa, že teraz, po maturite, keď zo školy konečne vypadnem a zíde mi z očí, zíde aj z mysle. Veď to vždy fungovalo! Marek je skvelý chalan z vedľajšej triedy, športovec, svalnatý a plavovlasý, ktorý sa okolo mňa krútil dlho, hoci som ho odmietala. Je tam však jedno ale...

Keď sme konečne zastavili pred preplneným kultúrnym, diskotéka už bola v plnom prúde.

„Meškáme,“ mračila som sa, svižne kráčajúc ku vchodu. Marek tam netrpezlivo stepoval a zazeral aj na mňa.

„Že ste aj ráčili dôjsť. Trčím tu už polhodinu ako idiot,“ vybrechol na Lauru, ktorá len mávla rukou a ruka v ruke s Borisom vkĺzla dnu.

„Livuš, toto mi nerob,“ zastonal mi do ucha, keď som zhodila kabát z pliec. Len na mňa vyvaľoval oči.

„Veď nič nerobím,“ zasmiala som sa a nechala sa zatiahnuť do rohu miestnosti, za šatňu. Bozkáva sa ako víchor, nikdy mi nedá nadýchnuť.

„Mohol som si myslieť, že vás znovu prichytím v nejakej nevhodnej situácii,“ zaznelo nám za chrbtom mrazivo. Odskočili sme od seba. Hľadela som do tmavých očí nášho vyučujúceho Daniela Sollucsyho. Prepaľoval ma pohľadom s toľkým hnevom, až som sa divila, že ešte neležím na zemi.

Neznáša ma od druhého ročníka. Bola som si toho vedomá a odvtedy, ak sa dalo, som sa mu vyhýbala, ale osud je sviňa a dosť často sme na seba narážali.

„Pán profesor, mrzí ma to, ale sám vidíte, aká je Lívia krásna žena. Kto by jej odolal?“ ozval sa Marek bezočivo, čím to zabil ešte viac.

„Vy očividne nie. Migajte dovnútra. Som tu ako dozor, tak nech vás ani len nenapadne cápať sa tu po sebe,“ zmrazil nás pohľadom. Dnes bol mimoriadne podráždený. Zdal sa mi nervózny a nahnevaný, hoci zvyčajne srší vtipom. Keď v prvom ročníku prišiel na polroka, všetky baby z neho šaleli. Začal nás učiť dejepis, čo nebol môj najobľúbenejší predmet, ale s Danielom som si celkom rozumela. Pokazilo sa to na lyžiarskom.

Bol večer, všetci sme boli zmordovaní po celodennom lyžovaní, tak sme len vysedávali na izbe a hrali fľašu. Mali sme už trochu v hlave, i ja som to prehnala viac ako bežne, preto som sa nebránila, keď som musela vyzliecť posledný kúsok vrchného oblečenia. Lenže hra na pravdu alebo odvahu pokračovala ďalej.

„Nó, Liv, ideš. A poriadne si premysli, čo si vyberieš, lebo už toho veľa na sebe nemáš,“ rehotal sa spolužiak Laco. „Takže, čo to bude? Pravda alebo odvaha?“

„Odvaha,“ vyhlásila som, hoci som vedela, že mi naparia škaredý test. Na rade s otázkami bol však Ondrej a ten dával riadne podpásovky, preto som nechcela riskovať, že pred nimi zostanem v Evinom rúchu.

„Vstávaj,“ zaškeril sa Laco po tom, čo dali s chalanmi hlavy dokopy. „Marek tu ešte nie je, vraj je v sprche, truľo jeden. Ale to sa nám iba hodí. Pekne pôjdeš za ním do izby a takto, ako si, ho počkáš v posteli. Po polhodine sa môžeš vrátiť.“

„To je hnusné a vy to viete,“ pridala sa na moju stranu Laura ťažko artikulujúc. Vedela, že Marek po mne poškuľuje, asi sa bála o moju bezpečenosť, keď ma chlap takého kalibru nájde polonahú v posteli. Dovtedy som s ním nikdy nebola ani len vonku.

„Možno trochu, ale ona si vybrala odvahu. Marek sa len poteší,“ vyškieral sa Laco aj naďalej. „Pomôžeme mu k spleniu snu.“

Chalani sa rehotali, baby vzrušene šepkali medzi sebou. Mysleli si, že odmietnem. Tie odvážnejšie by sa Marekovi samy vrhli do postele. Niektoré z jeho triedy dokonca na mňa zazerali, ani čo by mi chceli odtrhnúť hlavu.

„Dobre,“ zviechala som sa, čím som všetkých prekvapila. Trochu sa so mnou svet točil, podlaha ma chladila, ale ani za nič by som nedovolila, aby ma vysmiali. Aj za nesplnenie úlohy bol test. Vyváľali by ma v snehu nahú. Neviem, čo by bolo horšie, ale v tej chvíli sa mi všuchnutie do Marekovej postele zdalo prijateľnejšie.

„Nemusíš to robiť,“ šepkala mi Laura, keď kráčala potichu za mnou. Bolo po polnoci, zakázané premávať sa po chodbe. Dúfam, že teraz nevybehne Daniel Sollucsy, zabil by nás. Ostatní chceli ísť s nami, ale keď zistili, že urobiť aspoň dva vzpriamené kroky je náročné, zostali vo dverách a chechtali sa.

„Ktorá je jeho?“ zastala som za rohom a ako ma navigovali, zaostrovala som na čísla izieb.

„Tristoosem,“ zašepkala Laura. „Ty kokso, je mi zle,“ zbledla. „Musím ísť na vecko. Prepáč.“ Začula som, ako ju naplo a šuchtavo sa náhlila, s rukou na ústach, aby neoznačkovala podlahu. Paráda a teraz čo? Začula som tiecť vodu. No, Marek tam asi ešte stále trčí, je dosť čistotný.

Konečne som našla číslo jeho izby. Vkĺzla som dnu, zažala a vliezla do postele. Bože, toto bude hanba na tri zimy. Napokon som zhasla, aby nedostal infarkt hneď vo dverách. Víno ma začínalo uspávať, tak som sa radšej posadila.

Natlačila som sa na stenu, mrkla na hodiny. Ešte dvadsať minút musím vydržať. Nejako mu to vysvetlím.

Skrčená pod perinou som napäto počúvala. Prečo sa hneď vyzlieka? Dúfam, že nevie, že som tu a nechystá sa ma...

Nemo som civela na obraz pred sebou. Kokos, čo tu tento chlap robí? Však tu stojí ako ho Pán Boh stvoril!

„Okamžite zmiznite!“ zreval na mňa, prikrývajúc sa perinou. Keď ju zo mňa strhol, ešte len mu oči vyliezali z jamôk. „Vy ste... nahá? Preskočilo vám? Vypadnite! Za toto vám hrozí vyhadzov zo školy!“

„Nie som nahá,“ zašepkala som so slzami v očiach a chvatne som sa zviechala z postele. Lenže všetko sa tak nechutne točilo, že som sa zamotala do periny a stratila rovnováhu. Svojho profesora som stiahla priamo na seba a skončili sme na posteli.

„Prepáčte, pre-prepáčte,“ koktala som a snažila som sa spod neho dostať. V ušiach mi hučalo, tvár i líca zalievala červeň...

Zrazu mi nepomáhal, len na mňa civel. No zbohom rodina, zachráňte ma niekto.

Vtom sa prebral, zošuchol sa na zem a ja som vytrielila z izby. Len v spodnom prádle som preletela chodbičkou a vrútila sa do kúpeľne. Nemohla som sa vrátiť do izby. Nie po tomto hroznom zážitku. Ako to len mohlo vyzerať? Čakám ho tam v posteli. Učiteľa! A polonahá! A on tiež len tak... Má bohovské telo, to sa musí uznať.

Moje nervy, Lívia, to nad čím uvažuješ? Uvedomuješ si závažnosť situácie? Môžu ťa vyhodiť! Myslí si, že si ho chcela zviesť!

Utierala som si slzy, ktoré zrejme spôsobil šok a snažila som sa to rozdýchať. Nie, nepoviem to nikomu. Budem tvrdiť, že Marek neprišiel. Nikto nemusí vedieť, že som si pomýlila izby. Ale čo ak ma náročky navigovali do nesprávnej izby?! Niekoho isto zabijem! A hneď ráno sa pôjdem pánu Sollucsymu ospravedlniť. A vysvetlím mu to.

Našťastie ma vypočul a neriešil to s vedením školy. Zdalo sa, že mi neverí, bol parádne nahnevaný. Chcel sa len prezliecť do pyžama a nájde si v posteli polonahú študentku... Odvtedy na mňa vždy zazeral, nikdy mi pekne nepovedal a zrejme si stále myslel, že som nejaká stihomanka. Ak sa dalo, vyhýbala som sa mu a nerada som ho stretala na týchto školských akciách. Našťastie, už len pár týždňov, zmaturujeme a pápá.

S Marekom sme sa nakoniec dali dokopy na začiatku tretieho ročníka. Stále si z neho robili srandu a on nikdy celkom nechápal, o čo ide. Toto tajomstvo si vezmem do hrobu!

„Ideme,“ zašomrala som Marekovi do ucha a rýchlo som ho ťahala do zadymenej miestnosti. Na chrbte ma stále pálil dejepisárov pohľad.

Miestnosť bola úchvatná. Na každom stole sa vypínali kvety s horiacimi svietnikmi, vpredu bolo vystavané mohutné pódium, pod ktorým bol priestor na tancovanie, teraz zaplnený rozbujačenými študentmi.

„Nájdime Lauru s Borisom!“ zakričala som Marekovi do ucha a pomaly sme sa predierali vpred.

„Tu ste. Ale nie, prečo tak blízko učiteľského stola,“ prevrátila som očami, keď sa neďaleko mňa usadil Daniel Sollucsy, ešte stále namrzený. Ale vyzeral skvelo v tmavej košeli aj nohaviciach, cez plecia prehodený tmavý plášť, na očiach čierna páska... Celý Zorro.

Napriek tomu sme sa perfektne zabavili. Tancovali sme spolu so spolužiakmi, užívali si posledné hodiny bez stresu, onedlho nás čaká maturita...

O polnoci sa vyhlasovali výhercovia tomboly. Mne sa, napodiv, podarilo vyhrať vreckový nožík, ktorý vraj otvorí každý zámok. Strčila som si ho do kabelky a keď spustili nové kolo piesní, vytratila som sa zadným vchodom pred kulturák. Začínal sa mi zdvíhať žalúdok od zmesy vôní i nedostatku kyslíka. Chcela som sa poriadne nadýchať vzduchu, zbaviť sa na chvíľu Markových dotieravých rúk, keď som začula útržky rozhovoru.

Zvedavo som podišla k rohu a ukryla som sa v kríkoch, vyrastajúcich pozdĺž kultúrneho domu. Zbadala som nášho Zorra s ruksakom na pleciach, ako sa obozretne obzerá navôkol a mieri priamo ku mne.

Rýchlo som ustúpila, no krivo som skočila a podvrtla som si členok. Práve prechádzal okolo mňa a ja som sa inštinktívne zachytila jeho plášťa, aby som nespadla. Zasyčala som od bolesti, keď vtom som zacítila trhnutie a odpútanie sa od zemského povrchu.

Elixír lásky