Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 15.5.2015, 23:29:03
Čítaná: 237×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Snape sedel za svojim stolom a pozorne sledoval Harryho. Musel uznať že sa každým dňom zlepšuje. Aj na hodinách Elixírov mu to ide čoraz lepšie. Jeho elixíry síce ešte nie sú ani zďaleka dokonalé, ale už to dávno nie sú tie „gebuziny“, ako ich zvykol nazývať. Ale musí sa kontrolovať aby ho veľmi nechválil, mohlo by to byť podozrivé. Ťažko sa mu to priznávalo, ale v tom chlapcovi asi naozaj niečo je. Potrebuje len čas a extra vedenie. Ale čo je to dnes s Harrym? Zdá sa že je vyčerpaný. Nečudo, je toho naňho za posledné týždne veľa. Rozchod s Hermionou, metlobalové tréningy a... S hrôzou si uvedomil, že Harry tu uňho trávi posledné mesiace viac času ako v klubovni. Chodí sem dva krát do týždňa, niekedy aj častejšie, a často tu ostáva do neskorých hodín. Ako to, že si doteraz nevšimol že Harry je čoraz bledší, pochudol a potrebuje oddych? Rozhodol sa, že ho dnes pustí skôr a nejaký čas mu dá pokoj, aby sa poriadne vyspal a načerpal stratené sily. Práve keď sa postavil, aby skontroloval obsah Harryho kotlíka a podal mu ochranné rukavice, Harry sa zatackal a odpadol.

V momente bol pri ňom, biely ako stena. Reagoval inštinktívne. Chytil ho do náručia (striaslo ho pri spomienke že takto naposledy držal v náručí mŕtve telo jeho matky...) a preniesol na pohovku v pracovni. V očiach sa mu zračil strach. Toto je jeho vina, uvedomil si, mal to očakávať, je to ešte chlapec, nemôže toľko ponocovať...

„Harry! Harry, preberte sa!“ volal naňho pričom ho držal za ruku a potieral mu tvár a krk studenou vodou.

Akoby sa vznášal v nejakom sne. Nechápal čo sa s ním deje, ale cítil sa príjemne ako už dávno nie. Akoby užil nejaký omamujúci elixír. Alebo bol nadrogovaný, určite by povedal v muklovskom svete strýko Vernon.

Z diaľky k nemu doliehal vystrašený hlas. Vnímal že ho niekto drží za ruku a prihováral sa mu menom. Ten hlas mu bol desivo známy a vyvolával v ňom paniku, ale dotyky mu neboli nepríjemné.

Odrazu pocítil chlad. Vpíjal sa mu do tela a spôsoboval triašku. Chcel otvoriť oči a zistiť čo sa deje, no nevládal. Nevládal sa ani len pohnúť, telo mal úplne ochabnuté a očné viečka zlepené. Začal mať naozajstný strach. No kým sa opäť o niečo pokúsil, znovu upadol do sladkého nevedomia.

Muž sediaci pri ňom zatiaľ prežíval nočnú moru. Vinil sa za Harryho stav a veril že sa čoskoro preberie. Keby mal stratiť ešte aj jeho, asi by to už neprežil. Skryl si hlavu do dlaní a zaprisahával sa že už k nemu nikdy nebude taký krutý a nespravodlivý. Koniec koncov, snaží sa o to už zopár mesiacov, ale veľmi sa mu to nedarí. Ponorený do vlastných myšlienok zaregistroval pohyb a slabé zachrčanie. Okamžite zdvihol hlavu a srdce mu od radosti poskočilo.

Keď Harry konečne otvoril oči, v okamihu vytriezvel a od šoku takmer zabudol dýchať. Oproti nemu sedel vystrašený Snape, biely ako stena (ak si doteraz myslel, že Snape už bledší byť nemôže, teraz zistil že sa mýlil) a v očiach sa mu zračila obava. Keď Harry otvoril oči, viditeľne sa mu uľavilo a jemne sa usmial.

Za iných okolností by bol určite vyštekol z vyžadoval úctu voči svojej osobe, ku ktorej neodmysliteľne patrili aj slovíčka „prosím“ a „pane“, no teraz ho iba mlčky opatrne posadil a priložil mu k ústam čašu s vodou. Harry pil ako o život.

„Pomaly... Nie tak hltavo, pán Potter. Nie že sa mi tu ešte zadusíte.“ upozorňoval ho, hoci túžil povedať mu niečo úplne iné. Ale nemohol. Ešte nie. Nie teraz a tu.

Harry prestal piť a jemne pokrútil hlavou, čím naznačil že má dosť. Rozhliadol sa okolo seba a snažil sa rozpamätať, no v hlave mal ako vygumované. Bol vystrašený a keby nebol taký hrozne vyčerpaný, hneď by odtiaľto ušiel. Snapova blízkosť mu nerobila dobre a mal z nej blbý pocit. Nakoniec ho však premohla zvedavosť.

„Odpadli ste. Počas prípravy elixíru. Je... Je mi to veľmi ľúto... Bola to moja chyba.“ potichu povedal Snape so smútkom v hlase a v kútiku oka sa mu leskla slza.

Harry neveril vlastným očiam a ušiam. Namáhavo sa usmial. Snape sa mu ospravedlňuje? Toto musí byť nejaký bláznivý živý sen....

„Ach áno, samozrejme, Odvediem vás na ošetrovňu k madam Pomfreyovej. Tá sa už o vás postará. Dokážete sa sám postaviť?“

Snape pomohol Harrymu vstať. Harry zastonal. Točila sa mu hlava a ledva stál na nohách.

„Asi to nepôjde,“ hlesol a takmer znovu spadol. Mal strach a cítil sa veľmi nepríjemne, byť odkázaný na Snapovu pomoc nebolo nič po čom by túžil.

„Som strašne unavený... a slabý. Bolí ma hlava. A... cítim sa...ako na kolotoči...“

Snape nestratil duchaprítomnosť, vyčaroval nosidlá a Harryho odviedol na ošetrovňu. Našťastie, bolo už po večierke a chodby školy zívali prázdnotou, o neželanú pozornosť sa báť nemusel. Aj tak sa to rýchlo rozchýri a do rána budú všetci vedieť že Harry Potter skončil na ošetrovni po tom, čo odpadol u Snapa. A zase si na ňom zgustnú. Ale jemu už na ničom nezáležalo, teraz bolo preňho prvoradé to, aby bol Harry v poriadku.

„Čo sa mu stalo?“ pýtala sa už od dverí madam Pomfreyová, nižšia zavalitá čarodejnica, ktorý svoj život zasvätila službe chorým a zraneným. Harry ju mal rád, hoci nemocničnému krídlu sa radšej zďaleka vyhýbal.

„Kolaps z vyčerpania, Poppy. Možno slabší otras mozgu, chvíľu bol v bezvedomí. Sťažoval sa na slabosť a bolesť hlavy. Dajte mu niečo od bolesti, čokoládu na doplnenie energie, upokojujúci a uspávací elixír, nech sa konečne normálne vyspí. Nespal poriadne celé týždne.“ Ba možno aj viac, smutne si pomyslel.

„Poďte, pán Potter, chvíľku si vás tu opäť necháme,“ povzbudzujúco sa usmiala na Harryho. „Musíte sa poriadne vyspať a nabrať späť stratené sily. A nebojte sa, v sobotu budete úplne fit, budete môcť hrať,“ s úsmevom zodpovedala na Harryho nevyslovenú otázku.

Keď už Harry ležal v posteli, prezlečený v pyžame, dostal vypiť 3 fľaštičky elixírov – proti bolesti, upokojujúci a uspávací elixír a musel zjesť aj pol tabuľky čokolády.

„Severus, ďakujem. Myslím, že Harry bude v poriadku a vy môžete pokojne odísť.“

„Ja viem že bude v poriadku,“ zavrčal, čím dal jasne najavo rozčúlenie nad tým ako okato ho posiela preč. „Ale napriek tomu tu ešte chvíľu ostanem aby som si bol istý.“ chladne odvetil.

„Ako myslíte,“ pokrčila plecami ošetrovateľka a prv než odišla do vedľajšej miestnosti, dodala: „Ak by ste niečo potrebovali, viete kde ma nájdete.“

Snape sedel pri Harryho posteli a pukalo mu srdce. Toto všetko je jeho vina.... Keby nie jeho, Harry by nemusel po nociach písať domáce úlohy a študovať a nemuselo prísť k jeho totálnemu vyčerpaniu. Keby nebolo jeho a tých večných trestov a doučovaní (Ale tie doučovania som, prisahám, myslel v dobrom!), Harry by teraz ležal vo svojej posteli v chrabromilskej veži a sladko spal. Namiesto toho leží v nemocničnom krídle, sám a opustený. Ešte aj ten rozchod s Hermionou zapríčinil on. Cítil sa príšerne.

Túžil ho chytiť za ruku, zovrieť jeho dlaň do svojej, pohladiť ho po tých bledých lícach, a... Objať. Objať si syna, o ktorom takmer sedemnásť rokov ani len netušil, a teraz keď ho našiel, nezmôže nič...

A vtedy mu to došlo... On si toho strapatého, večne drzého vetroplacha naozaj obľúbil. Vlastne, on ho už ľúbi. On, Severus Snape, je predsa aj po toľkých rokoch schopný milovať. Nie je taký bezcitný za akého ho všetci pokladajú. Keď si to uvedomil, odpadol mu balvan zo srdca a od úľavy sa rozplakal.

Sledoval ako Harrymu vplyvom elixíru klesajú viečka a pomaly upadá do uzdravujúceho spánku ktorý jeho telo už tak zúfalo potrebovalo.

„Prepáč, Harry, je mi to tak ľúto,“ zašepkal, z oka sa mu vykotúľala slza a pohladil Harryho po strapatých vlasoch.

A Harry zatiaľ upadol do upokojujúceho spánku a snívalo sa mu ako sa nad ním skláňa profesor Snape sťaby jeho otec, oslovuje ho menom a do ucha mu šepká povzbudzujúce slová o tom, že všetko bude v poriadku a už mu nikto neublíži...

Zatiaľ čo sa Harry zotavoval v nemocničnom krídle, Snape vo svojich komnatách prechádzal peklom. Neustále mal pred sebou obraz Harryho ako naňho unavene hľadí a odrazu sa zrúti na zem. Ten strach aký vtedy prežíval už viac nechce zažiť. A stále dookola sa mučil tým, že je to všetko jeho chyba. Že celý Harryho život pokazil on, Severus Snape. Len vďaka nemu Harry prišiel o rodičov. Len vďaka nemu zažíval na Rokforte peklo už od začiatku.

Harryho si od toho kolapsu už na doučovanie nezavolal. Bál sa, že to neustojí a urobí nejakú hlúposť. Vždy keď ho uvidel čo i len na chodbe alebo vo Veľkej sieni, bojoval s nutkaním podísť k nemu a objať ho. Bolelo ho, keď ho mohol vídať iba na hodine elixírov a aj to sa musel k nemu navonok správať tvrdo aby nevzbudil podozrenie. A tak z času na čas strhol Chrabromilu nejaké body, alebo mu udelil trest u školníka, len aby s ním nemusel ostať osamote. Občas ho však prepadla aj bezdôvodná zlosť na Harryho. Tak ako sa týral myšlienkami že je zodpovedný za Harryho nešťastie, tak na druhej strane obviňoval v chvíľkach absolútnej beznádeje Harryho za jeho zbabraný život a preklínal chvíľu keď mu to Dumbledore povedal. Netušil čo sa to s ním deje, nespoznával sám seba. Jedno však vedel: potreboval si teraz držať od Harryho odstup a sám pre seba si ujasniť čo vlastne chce.

Harryho Snapov zdanlivý nezáujem celkom potešil, hoci mu nebol jasný dôvod tejto zmeny. Akosi tušil, že to súvisí s tým jeho kolapsom uňho v triede. Od vtedy sa totiž voči nemu správal veľmi čudne. Navonok chladne a neprístupne, neodpustiac si na jeho adresu pár štipľavých poznámok, ale aspoň ho prestal zosmiešňovať pred celou triedou a nad jeho elixírmi už neohŕňal nos. Ale čo Harryho najviac prekvapovalo a desilo boli Snapove kradmé pohľady. Keď si myslel že sa Harry nedíva, hľadel naňho takým zvláštnym pohľadom. Aj keď ho občas stretol na chodbe, v jeho očiach bolo možné vidieť badateľný lesk.

Vtedy si v nemocničnom krídle poležal dva dni. Madam Pomfreyová ho nechcela pustiť skôr ako si bude istá že bude úplne fit. Hermiona s Ronom sa tam dovalili hneď na druhý deň po raňajkách – keď si už oňho začínali robiť vážne starosti, pretože sa neobjavil celú noc, ani ráno vo Veľkej sieni pri raňajkách – len čo sa dozvedeli čo sa stalo. Boli by pri ňom presedeli celý deň, až ich musela ošetrovateľka odtiaľ vyhnať. („A už aj von! Pán Potter musí spať! A vás predsa čaká vyučovanie! Už aj odchod!) Aj Snape ho pár krát prišiel skontrolovať. Ale nevedel, že Harry sa zakaždým iba tváril že spí. Srdce mi mu pri tých návštevách bilo až niekde v hrdle. Netušil čo Snape tými návštevami sleduje, ale ten jeho záujem ho desil. Keď ho odtiaľ konečne pustili, bol piatok. A na druhý deň ich čakal zápas. Mohol len dúfať, že to vyhrajú aj bez predchádzajúceho tréningu.

Večer v klubovni zvolal mimoriadnu poradu, kde prebrali svoje možnosti a stratégiu. Večer zaspával s pocitom uspokojenia a nedočkavosti že zajtra konečne po dvoch týždňoch vysadne na metlu a konečne si zalieta. Nech už zápas dopadne akokoľvek...

O pár hodín spolu s tímom v klubovni oslavoval. Bifľomor poľahky porazili 300:50.

Ako sa však počas oslavy dozvedel, bola to Ginny čo im zabezpečila víťazstvo. Počas Harryho oddychovania v nemocničnom krídle na vlastnú päsť vybavila u profesorky McGonagallovej povolenie na mimoriadny tréning bez kapitána aby sa dva dni pred zápasom zohrali. Harry sa na jej pre toto šľachetné gesto takmer vrhol okolo krku, no ovládol sa a iba sa jej poďakoval s tým, že je úžasná.

Keď láska bolí...