Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 8.5.2015, 23:39:17
Čítaná: 204×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

hurá, konečne pridávam ďalšiu kapitolu. Prepáčte za zdržanie, zasekla som sa na takom detaile ako je názov kapitoly :D

...........................................................................................................

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry ako prvý. Pri pohľade na tváre svojich priateľov tušil, že to čo mu povedia, sa mu páčiť nebude.

„Ále... Malfoy... idiot... uprostred tréningu nám vpálila na ihrisko banda slizolinčanov, vraj sa nám povolenie na tréning ruší, keďže kapitán si odpykáva trest a bez neho hrať nemôžeme. Samozrejme, že sme si ich spočiatku nevšímali a lietali ďalej, no potom Malfoy ukázal Ginny potvrdenie od Snapa, takže sme sa museli stiahnuť a veľa si nezahrali,“ zúril Ron. „Len nechápem, kedy mu to prekliate potvrdenie dal...“

„Ten hnusný had,“ nadával Harry, „musel mu ho dať predtým než som za ním prišiel, lebo neskôr tam Malfoy zaručene nebol. Ale nechápem, však nemohol dopredu vedieť že naňho vyskočím a nechá ma po škole aj v sobotu. Ibaže...“ odrazu sa zarazil a nad niečím premýšľal, zatiaľ čo Ron na neho nechápavo hľadel. „Ibaže by to dopredu naplánoval, aby nám znemožnil tréning aj v prípade že by som nebol po škole?“

„To už je teraz jedno, budeme musieť trénovať v týždni, niektorý deň po vyučovaní. A modliť sa aby nám tí idioti zase nevyfúkli ihrisko.“ ozvala sa Ginny, ktorá doposiaľ mlčala.

„Ale vidím, že nielen my sme mali veselo, aj ty si mal zjavne rušný deň, vyzeráš hrozne, Harry.“

Harry im porozprával všetko, čo sa dialo u Snapa, a keď dospel k pasáži ako kľačal na kolenách, Ron vybuchol do smiechu.

„Prepáč, Harry,“ ospravedlňoval sa, keď videl Harryho dotknutý výraz, „ale predstava ako kľačíš pred Snapom je dosť zábavná, aj keď uznávam, nechcel by som byť v tvojej koži.“

„Len sa smej,“ vrčal Harry, „mne teda do smiechu nebolo.... A mal si vidieť ten jeho povýšenecký, víťazoslávny pohľad. Do smrti naň nezabudnem.“

„No nič, idem sa prezliecť do suchého a zbehnem do kuchyne poprosiť škriatkov o nejaké jedlo, lebo umriem od hladu,“ vzdychol Harry a už ho nebolo.

„A Ron s Ginny ti nepovedali, že som sa išiel najesť? A kde sú vlastne?“

„No ja neviem, keď som sa vrátila z knižnice, nebolo tu nikoho.... Ako to išlo u Snapa?“

Harry si vzdychol a všetko jej porozprával. Na rozdiel od Rona sa nesmiala, naopak, mračila sa a zúrila že to Snape už prehnal.

„Harry?“ odvážila sa ho napokon osloviť, „však nemusíš prísť aj budúcu sobotu?“ opýtala sa s nádejou v hlase, no Harry ani nemusel odpovedať. Pohľad do jeho smutných očí hovoril za všetko.

„Och, Harry.,“ zastonala. „Prečo nám toto robí?“ a so slzami na krajíčku sa mu vrhla do náručia.

„Harry, máme termíny,“ dychčal, „Mc Gonagallová nám vystavila potvrdenie že môžeme trénovať v pondelok a vo štvrtok po vyučovaní, s ostatnými vedúcimi to vybaví, tak ty láskavo sekaj dobrotu, lebo ak ťa Snape ešte raz nechá po škole, tak ťa vlastnoručne zabijem!“

„Výborne, aspoň jedna pozitívna správa dnešného dňa.“ usmial sa Harry a silno objal Hermionu.

A Harry naozaj sekal celý týždeň dobrotu. Na Elixíroch pracoval usilovnejšie ako obyčajne, väčšmi sa sústredil (aj keď pri Snapovi neustále obliehajúcom okolo jeho a Ronovho kotlíka to išlo dosť ťažko), a bol slepý a hluchý voči všetkým posmeškom na svoju adresu. Sám nerozumel tomu, ako ľahko sa mu darilo ignorovať ich, a pripisoval to tomu, že ho iba poháňa túžba konečne sadnúť na metlu a vyčistiť si vo vzduchu hlavu. Táto túžba spôsobovala zázraky. Nepokazil ani jeden elixír, Hermiona mu nemusela vôbec našepkávať čo má robiť, a dokonca, na všeobecné prekvapenie a Snapove zdesenie dostal zo štikútajúceho elixíru svoje prvé D. Harry bol v šoku, Ron nechápal a Hermiona sa usmievala. To Harrymu pozdvihlo náladu ešte viac.

Metlobalové tréningy, na ktoré sa tak veľmi tešil, vynahradili jeho doterajšie utrpenie. Konečne mohol vysadnúť na metlu a lietať. Bol vo svojom živle. Profesorka Mc Gonagallová splnila svoje slovo a zabezpečila aby ich v tom čase nikto nerušil, čo sa, podľa očakávaní, nepáčilo hŕstke Slizolinčanov na čele s Malfoyom, ktorí sa silou-mocou snažili vybaviť si tréning v rovnakom čase. Ale nech sa akokoľvek usilovali, Severus Snape im jednoducho povolenie nedal... A tak sa mohli iba bezmocne prizerať, ako to novému chrabromilskému tímu ide čoraz lepšie.

A Harry si naozaj nemohol vybrať lepšie, ako sa o tom presvedčil hneď v pondelok. Ron ako strážca ešte nikdy nebol v lepšej forme a hral oveľa lepšie ako vlani, Ginny ako triafačka premenila každú strelu na gól a aj ostatní hráči tímu sa osvedčili a viedli si veľmi dobre. Po oboch tréningoch bol veľmi spokojný, spoluhráčov nezabudol pochváliť, a veril tomu že Slizolin porazia. A Harry najmä dúfal, že ho Snape nenechá po škole aj počas zápasu. Pripravil tím aj na túto možnosť, hoci všetci dúfali, že záložný plán nebude potrebný, a tak si vyskúšali rôzne varianty hry, aj s náhradným triafačom, v prípade že Ginny zaujme namiesto Harryho post stíhača.

Po dlhom čase bol Harry konečne šťastný. Zdalo sa, že sa mu darí vo všetkom na čo siahol. Dokonca aj domácich úloh akoby bolo menej a tak voľné večery mohol konečne po dlhom čase tráviť s Hermionou. No vidina ďalšieho trestu u Snapa mu spôsobovala vrásky na čele, zatieňovala tieto šťastné chvíle a bál sa, že tento pokojný stav je len akési ticho pred búrkou.

Keď nadišla sobota, Harry mal od rána stiahnutý žalúdok. Čakal ho ďalší trest u Snapa, a právom sa obával, že bude rovnako zlý ako ten minulý, ak nie ešte horší... Hoci si už nevedel predstaviť väčšie poníženie ako kľačať pred Snapom na kolenách (pri spomienke na to sa ho zakaždým zmocnila triaška), tušil že Snape má určite ešte nejaké eso v rukáve.

Keď klopal na dvere Snapovej pracovne, pár minút pred deviatou, srdce mu bilo ako na poplach až niekde v krku.

„Á, Potter, už ste tu? No poďte dnu. Dnes idete skôr. Vari ste sa nevedeli dočkať?“ uškrnul sa Snape.

„Dobrý deň, pane,“ pozdravil Harry. „Ak mám byť úprimný, rád by som to mal čo najskôr z krku,“ popravde mu odpovedal a hľadel mu pritom do očí, hoci sa triasol na celom tele. Ups... toto som asi nemal, radšej som si mal zahryznúť do jazyka...

Snape nadvihol obočie. „Nie tak rýchlo, Potter. Pravidlá tu určujem ja a vy tu budete dovtedy kým to uznám za vhodné ja. Je vám to dúfam jasné?“ Snapov hlas už opäť znel chladne, bez emócií. Harry si však uvedomil, že očakávaný výbuch zlosti neprišiel, že črty Snapovej tváre sa nijako nezmenili. Iba tam stál s rukami prekríženými na prsiach a prebodával Harryho pohľadom.

„No poďte dnu, hneď sa vám budem venovať. Zatiaľ si sadnite do triedy na obvyklé miesto.“ povedal a zmizol v pracovni.

Harry si poslušne sadol a hlavou sa mu preháňali katastrofické scenáre toho čo si naňho Snape vymyslel dnes. Desil sa ďalšieho poníženia a želal si aby tam vôbec nemusel byť. Zúfalo túžil odtiaľ zmiznúť a ísť s priateľmi do Rokvillu. Tak veľmi sa ten dnešný výlet tešil. O mesiac sú Vianoce, príroda sa pomaly pripravuje na zimný spánok, dnešný deň si plánovali poriadne vychutnať pri predvianočných nákupoch a potom, premrznutí, skončiť pri poháriku u Troch metiel.

Snape sa o chvíľu vrátil s dvomi nádobami. Pri pohľade do tej väčšej Harryho striaslo odporom a radšej odvrátil zrak. Zameral sa na tú, čo Snape práve držal v ruke. Nevyzerala tak nechutne.

„Potter, dnes potrebujem, aby ste mi namiešali elixír na hojenie vyrážok.“ oslovil ho Snape. „Je to elixír pre začiatočníkov, učí sa v prvom ročníku, tak by ste ho mali zvládnuť aj vy,“ uštipačne poznamenal. „Tu máte potrebné prísady a postup nájdete v učebnici Čarovné odvary a elixíry, ale to isto viete. Čítajte pozorne, aby ste nedopadli ako pán Longbottom v prvom ročníku.“

Harrymu chvíľu trvalo kým si spomenul. Áno, bol to ich úplne prvý elixír... Neville vtedy roztavil Seamusov kotlík a všetok elixír sa roztiekol po triede a narobil viac škody ako osohu. Snape sa vtedy oboril na Harryho, prečo Nevilla nevaroval aby tam dikobrazie pichliače nedával skôr ako je potrebné a vlastne ho ešte obvinil, že dúfal, že keď Neville pohorí, on vynikne. Pri tej spomienke mu prišlo smutno, a uvedomil si, že vtedy sa tá ich vzájomná nevraživosť vlastne začala... Navyše ho škrelo, že ho Snape stále považuje za neschopného idiota ktorý nevie pripraviť úplne jednoduchý elixír.

„Ak ste už duchom prítomný, môžete sa pustiť do práce, Potter“ vyzval ho Snape.

„Čo je to s vami?“ krútil hlavou Snape. „Ach áno, zamilovaný Potter chcel ísť dnes do Rokvillu..“ posmieval sa mu

Harry si zahryzol do jazyka, zaťal zuby, otvoril si učebnicu a pustil sa do práce. Všetky pokyny pre istotu čítal niekoľkokrát aby si bol istý, že ich pochopil správne a nedal Snapovi ďalší dôvod posmievať sa mu a urážať ho. Pri dikobrazích pichliačoch dával obzvlášť pozor aby ich pridal až po odstavení kotlíka z ohňa a nespôsobil tak v Snapovej učebni ďalšiu spúšť.

„Dobrá práca, Potter,“ potichu povedal Snape pri pohľade do Harryho kotlíka, „madam Pomfreyová bude mať radosť.“

Harrymu sa zatočila hlava. Očakával čokoľvek, ale nie toto... Prvýkrát za šesť rokov ho Snape pochválil. To, že Snape niekoho pochváli bolo menej pravdepodobné ako vyčarovať Patronusa na prvý krát. A navyše keď nie je Slizolinčan. A pochváliť Chrabromilčana – nehovoriac o Harry Potterovi, ktorého z duše nenávidí – to sa rovnalo šanci prežiť živý zabíjacie zaklínadlo. Harry zabudol od prekvapenia zavrieť ústa. No Snape ho veľmi rýchlo vrátil späť do reality.

„A teraz príde pre vás tá menej príjemná časť,“ povedal a otočil sa k tej nechutnej nádobe na stole, „Polovicu týchto pijavíc rozdrvíte na prášok a z druhej polovice vytlačíte šťavu.“

Harry naprázdno preglgol. Díval sa na tie pijavice s výrazom absolútneho zdesenia a znechutenia. Snape si to nanešťastie všimol.

„Ale, ale, Potter, snáď sa vám to nehnusí? A čo ste si mysleli, že tie prísady do elixírov sa pripravia samé?“ prebodával ho vražedným pohľadom.

Harry sa s tichým povzdychom zmiešaným s pocitom zúfalstva pustil do pijavíc. Hnusilo sa mu to, navyše to musel robiť holými rukami, bez ochranných rukavíc. Na toto si Snape potrpel. Takúto nechutnú, a často aj boľavú, robotu, dával robiť poškolákom zásadne bez rukavíc.

Fúúj, to je nechutné! Prečo to musím robiť práve ja? Vytlačiť šťavu? Bléééé!

Snape sedel za stolom a pozoroval Harryho, ktorý mlčky a so sklonenou hlavou plnil príkazy. Obdivoval ho. To, čo si k nemu dovolil minulý týždeň bolo mimoriadne kruté a hraničilo so šikanou a zneužívaním. Čakal, že sa ozve, bude protestovať. No Harry len zaťal zuby a nechal sa ponížiť najviac ako sa len dalo. A len mlčky trpel. Videl to na ňom, darmo sa to snažil zakryť a nedívať sa na neho. A on? On si to vychutnával. Striaslo ho. Doparoma, Severus Snape, čo sa to s tebou deje? Prečo musíš byť k tomu chlapcovi taký odporný? Je to tvoj syn! Tvoj a Lilin. Ako by sa asi Lily páčilo keby vedela ako zaobchádzaš s vašim synom? Nie jej, vašim. Tvojim. A vtedy to naňho doľahlo – spomienky na Lily, na ich poslednú spoločnú chvíľu, na jeho muky keď ju našiel mŕtvu... Vstal a zúrivo sa začal prechádzať po triede. Dlhý čierny plášť za ním povieval a plieskal o lavice. Nie, takto to ďalej ísť nemôže! Musíš sa naňho prestať pozerať ako na syna svojho dávneho nepriateľa...

Harry zdvihol hlavu, chcel vedieť čo Snapa tak rozčúlilo že lieta po triede ako netopier a to čo uvidel mu vyrazilo dych. Snape stál neďaleko od neho, hľadel von oknom a v očiach sa mu leskli... slzy! On plače? neveril vlastným očiam. Rýchlo opäť sklopil zrak, aby Snape nezbadal že ho videl. Nerozumel prečo, ale cítil sa zahanbený tým čo videl.

Naďalej pokračoval v práci a v hlave mu vírilo tisíce myšlienok. Dnes ho už druhýkrát prekvapil. Snape, považovaný za muža bez citov, zrazu plače... A on, Harry Potter, ho pri tom videl. Cítil sa ako zlodej, ktorého prichytili pri krádeži. Ako niekto kto sa bez dovolenia dostal do súkromnej zóny niekoho iného. Odrazu si uvedomil, že radšej by mal Snapa v predstavách ako krutého bezohľadného profesora Elixírov, ako zlomeného muža ktorého zjavne niečo trápi. Inak by sa nesprával tak čudne ako dnes. Nie je chorý? Ale to by asi neplakal... Čo mu je?

Musel sa veľmi ovládať a sústrediť aby udržal pozornosť pri tých nechutných pijaviciach.

Len nech teraz Snape nepoužije legilimenciu! zhrozil sa keď si uvedomil toho ako ľahko môže Snape preniknúť do jeho myšlienok.

„Dobre Potter, to na dnes stačí,“ ozval sa mu za chrbtom Snapov hlas. „Môžete ísť.“

„Ďakujem pane.“ Harry si uľahčene vydýchol a chystal sa odísť. Už mal tých pijavíc naozaj plné zuby. Už bol takmer pri dverách keď ho Snape ešte zastavil.

Snape sotva viditeľne pokrútil hlavou. Harryho srdce urobilo obrovské salto. Môžem hrať!!! A proti Slizolinu!

Po nekonečných štyroch hodinách (z toho tri hodiny drvil a odšťavoval pijavice!) tak mohol Harry opustiť Snapovu pracovňu. Necítil si ruky, bolela ho hlava, ale bol sám so sebou spokojný. A najmä bol neskutočne šťastný, že o týždeň môže nastúpiť na zápas proti Slizolinu.... Rád by veril, že toto bol na dlhý čas jeho posledný trest u Snapa, ale niečo mu našepkávalo, že tá jeho nedávna bezočivosť ešte bude mať nejaké následky. Momentálne ho to však netrápilo, teraz sa vznášal od radosti ako vták a trielil do chrabromilskej veže...

Keď láska bolí...