Poviedka:
Pridaná: 3.5.2015, 12:03:40
Čítaná: 6452×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Stránka PI.sk oslavovala deviate narodeniny. Súčasťou súťaží bolo aj sem-tam napísať nejakú básničku/poviedku. A výsledok je tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Básničky na tému "Priori" 2 » Poviedky

Úlohou bolo napísať príbeh s týmito kritériami: bude mať max. 500 slov, bude mať aspoň jeden vtipný okamih a bude sa týkať výlučne sveta HP.

Tu sú príbehy:

I.

Školský rok sa pomaly blížil ku koncu, skúšky sa im týčili nad hlavami a dosť nepríjemne ich nútili ponárať sa hlbšie a hlbšie do učebníc, ktorých slová už prestali dávať zmysel. A to tropické teplo vonku, pri ktorom by sa nejeden zbláznil, tiež nebolo príjemné, keďže niekto skutočne múdry sa rozhodol pootvárať okná vo Veľkej sieni a vpustiť ten hic dovnútra, takže aj obyčajne osviežujúco chladné steny prestali účinkovať.

Albus Severus Potter sa dostal do bodu, kedy aj trávenie v prítomnosti staršieho brata bolo oslobodzujúce. Kašľať na to, že mal pocit, že pri tých rečiach jeho mozgové bunky radšej rezignovane odumrú, ako sa ďalej snažiť pochopiť, o čom to vlastne James točí.

Spokojne sedel so súrodencami pri chrabromilskom stole a so smrteľným sústredením staval najväčšiu pyramídu z rachotiacej sedmy, akú za svoju úspešnú kariéru na tejto škole vôbec videl. To spôsobilo, že miesta okolo neho boli vyprázdnené, pretože nikto nechcel pocítiť ten moment, keď všetko vybuchne a Albusovi to opäť oškvŕkne už aj tak polovičné obočie.

"To vôbec nebol zlý nápad, Roderick. Pozri sa, ako si Masonová vyhŕňa rukávy košele, bez toho svetríka jej pod ňou vidieť všetko!"

"Hej! James, to je odporné! Ja tiež nemám sveter!" ozval sa spred neho nahnevaný Lilin hlas, ktorá sa snažila pridať na svoju domácu úlohu ešte niekoľko centimetrov, pričom rozťahovala písmo ako sa len dalo.

"Ale teba sa to netýka, drobec," odpovedal pokojne James, ktorý sa dokonca snažil natiahnuť k nej ruku, aby jej postrapatil vlasy, no ten vražedný pohľad ho donútil, aby od toho gesta vyľakane upustil. A potom už na to úplne zabudol, pretože jeho najlepší kamarát Roderick povedal na adresu Lily nejakú sprostú poznámku, na ktorú vždy-prehnane-ochraniteľský James zareagoval bolestivou lakťovkou.

Karty začínali ticho syčať a Albus si opatrne odfúkol spotené vlasy z čela, pričom jeho mračenie sa prehĺbilo, ako sa mu ruky začínali triasť pri pokladaní jednej z posledných kariet.

"Roderick, vieš, aká je najlepšia kačka?"

Tento vtip bol tak starý, že ho musel poznať aj sám Albus Dumbledore, po ktorom dostal to svoje úžasné meno. Vtip, ktorý James rozprával stále dookola a smial sa mu, ako keby ho sám vymyslel.

"Pred sestrou nie, James," precedil pomedzi zuby Al, ktorý sa ani neunúval svojmu vysmiatemu bratovi venovať jediný pohľad.

A to bola chyba. Možno vtedy by si všimol tie hnedé oči plné zlomyseľnosti, ktoré sa prižmúrili, keď sa Jamesove líca naduli a on nahlas a silno vyfúkol smerom k Albusovmu životnému dielu.

Hrôza nebolo dosť výstižné slovo, ktorým by sa dalo vyjadriť to, čo práve cítil. Samozrejme, že pyramída z rachotiacej sedmy mu vybuchla rovno do tváre, pričom v rukách zostal meravo držať dve posledné karty. Z toho škodoradostného smiechu a híkania dokázal ešte rozoznať šokovaný Lilin hlas: "Moja úloha!"

Tá sa s ním nebude baviť aspoň mesiac.

"Potter, ja ťa zabijem. Prisahám, že ťa zabijem. Dávam ti desať sekúnd náskok! Desať. Deväť. Osem. Sedem," začal odratávať smrteľne vážnym hlasom, zatiaľčo to celé predýchaval.

James sa so smiechom postavil a ľahkým šprintom sa vybral uličkou vo Veľkej sieni.

"Šesťpäťštyritridvajeden!"

Albus sa rozbehol za ním.

To, čo predviedli na školskom trávniku pred zrakom všetkých pobavených študentov nebolo športom k zdraviu.

To bol beh o holý život.

II.

Denník Rona Wealesyho

24.4.2020

Ach jáj. Dnes to bol ďalší deň v utajení. Už mám tých muklov plné zuby! Šéf ma presvedčil, aby som si kúpil mobil. To slúži na telefonovanie. Čiže komunikáciu. Tak som ho včera dostal. No, akosi ho ešte neviem ovládať, kúzla naňho nefungujú. No čo, zvykám si. Lenže čosi sa na ňom pokazilo, tak ma šéf poslal reklamovať to. On ma asi fakt neznáša (ha-ha-ha) tak som tam šiel. A zrazu začal nejaký kvíliť nejaký mobil. A ja že: „ Ktorému idiotovi ten mobil vyzváňa a nevypne si ho?“ A zrazu: „jáj, veď je to môj mobil.“ Tak super. Po prvé, nazval som sa idiotom (niektorí ma tak nazývajú stále, ale sám seba?!) a po druhé, ani neviem čo je moje. Keď som to večer hovoril Hermione, tá sa rehotalaaaaaa. No čo už. Ako to tí muklovia môžu vydržať bez čiar?

No dobre, aby som sa len nesťažoval, dnes ma šéf, no dobre, nazvem ho pekne Harry, pochválil. Že som dobre vyriešil tú vec s Malfoyovcami. Som na seba hrdýý. Ale dnes došli aj listy od detí. To sú časy. A oni sa sťažujú! (A my sme sa vôbec, ale vôbec nesťažovali.) Mám chuť ich na deň zostaršiť! Tak im po 605-tykrát napíšem, aký majú super život.

Na teraz končím, idem večerať. Potom ešte prídem niečo dopísať.....

[ » na začiatok « ]