Kapitola:
Pridaná: 1.5.2015, 14:24:02
Čítaná: 2106×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Teddy Lupin, James Sirius Potter, Harry Potter, Ginny Potterová, Albus Severus Potter,...
Stručný dej: Pretože toto šialenstvo je určené pre dvoch.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, slash

Kapitola: 1 » O tom, ako sa Teddy vrátil domov 2 » O tom, ako sa James opil 3 » O tom, ako Teddyho bolela hlava 4 » O tom, ako James opravoval motorku 5 » O tom, ako Teddy nemyslel na Jamesa 6 » O tom, ako James zúril

So zastrčenými rukami vo vreckách nohavíc postával na hrane vrchného schodu pred Teddyho dverami. Kymácal sa dopredu, dozadu, dopredu, dozadu.

Hľadal hranicu, kam až môže potiahnuť svoju rovnováhu.

Z domu sa ozývala hudba, ktorá musela byť známa celej starej generácii jeho rodiny. Dávno zabudnuté kapely s hitmi, čo pre terajšiu mládež nemali žiadnu cenu. Ich ušné bubienky boli navyknuté len na dobre známe wub wub.

Pre neho občas aj thumpa thumpa.

V momente, keď natiahol ruku ku dverám, že znova zabúcha, otvorili sa dokorán a v nich sa zjavil prekvapený Ted.

„Jamie.“ Ten šok v jeho hlase sa nedal prepočuť.

„Ehm, ehm,“ odkašľal si James veľavýznamne a snažil sa hovoriť čo najvážnejšie, ale tie prekliate mimické svaly ho pomaly prestávali poslúchať. Rebel telom aj dušou. „Pán Lupin, bol som poverený vyššou autoritou, aby som skontroloval váš dom, či sa v ňom nenachádzajú ilegálne artefakty.“

Kútikmi úst mu šklbalo.

„Hm, a môžem vidieť vaše povolenie o prehliadke z ministerstva, pane?“

Na Teddyho sa dalo vždy spoľahnúť, že sa chytí – veď aj to bol dôvod, prečo bol v detstve jeho najobľúbenejšou hračkou.

„Ukážem vám ho, len čo ma vpustíte dovnútra, pán Lupin. Nie je dobré nechávať mužov zákona čakať na prahu vašich dverí, mohlo by to negatívne ovplyvniť posudok.“

Dočkal sa. Ted prevrátil očami, tak typické, použité snáď miliónkrát. Už dávno to prestal počítať.

„No poď. A teraz vážne, prečo si sem prišiel? Chceš mi pomôcť?“

James zdvihol jednu ruku, aby tak zastavil Teddyho myšlienkové pochody, ktoré sa pre neho uberali veľmi zlým smerom, a napravil si pravý remeň na čiernom ruksaku.

„Pomaly, pomaly, mňa nevyužiješ na žiadne otrokárske práce, je ti to jasné? Ja som sa len prišiel pozrieť na svojho miláčika.“

Až sa mu srdce na moment zastavilo, keď videl ten Lupinov milý úsmev, ktorý skutočné city vždy skrýval hlboko v očiach. Kedysi ich tam vedel nájsť. Kedysi na to nepotreboval inštrukcie, návod ani mapu, no teraz bol pred ním vystavaný vysoký múr, cez ktorý jednoducho nevidel.

„Nedomýšľaj si. Narážal som na motorku.“

„Samozrejme. To som celý čas vedel.“ Uhm. Klamár.

„Tak ako sa má? V noci za mnou neplakala? Naposledy som ju opustil tak náhle, ani sme sa nestihli poriadne rozlúčiť.“

Po jeho slovách nastalo chvíľkové ticho, pri ktorom Teddy nechápavo pokrčil nos a potriasol hlavou. „Je až pozoruhodné, aký silný vzťah si dokážeš vytvoriť k neživej veci. Dúfam, že aj k priateľom sa správaš s takou láskou ako ku kope starého železa. Okrem toho, uvedomuješ si, že je rozbitá, áno?“

„Jasné. A presne preto som si priniesol,“ odmlčal sa a z ruksaku vytiahol tenkú brožúru. „Toto.“ Široký a hrdý úsmev rozdelil Jamesovu tvár na dve polovice, keď držal v rukách knihu s názvom ‚Ako vyrobiť zo šrotu vášho miláčika na kolesách‘.

„Ehm, vieš, že je to muklovská kniha, že?“

„Uh-um. Čo to s tým má?“

„Budeš potrebovať muklovské náradie.“

„Oh.“

Teraz už celkom chápal dôvod, prečo pri ňom Teddy tak často prevracal oči – a to si pôvodne myslel, že je to len neškodne rozkošný zlozvyk.

„Pozriem sa do garáže, možno tam zostalo nejaké po starom otcovi.“

V momente, ako do nej spoločne vstúpili, James sa neubránil slovnému zblíženiu s nefunkčnou a starou motorkou, ako keby ju len svojím hlasom dokázal prebudiť k životu.

„Nechápem, prečo ju nedáš Arthurovi, určite by ju vedel opraviť lepšie a rozhodne úspešnejšie ako ty,“ prehovoril Teddy a podal Jamiemu puzdro s náradím, ktoré muselo mať už dobrých pár desiatok rokov. Ignoroval vygravírované iniciály E. T., nepotreboval myslieť na ďalšie veci, ktoré mu vzala vojna.

„Vieš, chcem to urobiť sám. Dokázať si, že to zvládnem. Keď ju opravím, nebude to iba Siriusova motorka, bude aj moja. Ďakujem.“ V rukách držal niečo, čo nevedel poriadne ani pomenovať. Na začiatok skúsi jedno jednoduché Reparo, to predsa nikomu neublíži.

„Chceš, aby som ti pomohol s domom, Tedster? V maľovaní stien som expert – v časoch, keď som si myslel, že zo mňa bude slávny umelec, som sa najviac vyjadroval na steny vlastnej izby.“

Obaja sa naraz rozosmiali, to patrilo medzi tie milé spomienky.

„Ďakujem, ale nie, Jamie. Ako si povedal – chcem to urobiť sám, aby mohol byť tento dom konečne aj mojím. Nechám ťa tu s tvojou novou láskou.“

Medzi dverami sa Ted ešte obzrel za seba. James sedel na zemi pred náradím, ako keby to bola krabica plná nových hračiek, o ktorých ešte musel zistiť to, ako presne fungujú.

„Keď ju dokončím, tak ty budeš prvý, ktorý sa so mnou na nej prevezie. Čo povieš?“

„Že len cez moju mŕtvolu.“

Sedeli na schodoch pred dverami, pretože Teddy momentálne nemal žiadny nábytok okrem matraca vo svojej spálni. Knihy, najvzácnejšie dedičstvo, boli naskladané na zemi vo všetkých miestnostiach, keďže nie, ani police si nemohol nechať.

Tapety s vyblednutými ružami v obývačke boli už minulosťou, dnes tam usychal čerstvý náter béžovej farby. James vravel, že je to nudné a o ničom. Ted sa uspokojil s výrazom „neutrálne“.

„V poriadku, aspoň mi počas letu nebude tvoja mŕtvola jačať do ucha ako malá školáčka.“

„Ha! Kričal som iba raz.“

„Áno,“ priznal Jamie pobavene a po kratšej pauze dodal: „Odvtedy si totižto na metle nesedel.“

Aj keď bol na Tedove štuchnutie pripravený, nestihol zachrániť kúsok tuniaka, ktorý mu vyletel zo sendviča na betón.

„Čím to je, že sa výšok a lietania tak šialene bojíš, ale metlobalisti ťa príšerne priťahujú?“ Špúlil pery, aby sa nezačal usmievať pri spomienkach, ktoré sa mu začínali vynárať v hlave. Niektoré boli až príliš príjemné.

„A kto toto tvrdí?“

„Ale no tak, Teddy! Pripomeniem ti prázdniny medzi mojím piatym a šiestym ročníkom, kedy som s Alom a Lily hral metlobal v záhrade za domom, ty si nás pozoroval a potom si ma zatiahol k jazeru a-...“ Teddyho dlaň, ktorú mu priložil na vysmiate ústa, ho prerušila.

„James, varujem ťa.“ A potom ruku odtiahol.

„Povedal si, že to, ako jazdím na metle, je ako keby som jaz-...“

Ted ho znova umlčal, pričom on bol schopný iba sa na tom tlmene smiať.

„Niečo som ti povedal.“ Jeho hlas bol síce vážny, no končeky pre-dnes-medených vlasov sa mu sfarbili do bledoružovej. Opatrne ruku odtiahol a keď James nepokračoval, vrátil sa k svojmu sendviču.

Najstaršie dieťa Potterovcov trpezlivo vyčkávalo, dokonca dokázalo byť potichu celých desať sekúnd, než sa pobavene zase nepokúsilo o dokončenie svojej provokácie:

„Oh, a ten erotický časopis, čo si kúpil len preto, že mali špeciálne číslo s gay metlobalistami, ktorý sme pozer-“

Zacítil tlak vzadu na hlave, kde si ho Ted podržal, a dlaň mu znova zakryla ústa, no jeho úsilie nebolo vôbec márne. Na Teddyho lícach sa vytvorili červené fľaky, no to najdôležitejšie boli vlasy, ktoré sa zmenili na výraznú purpurovú farbu. James čosi nezrozumiteľne zahuhlal a rozosmial sa do Lupinovej ruky, neberúc ohľad na to, že by ho náhodou mohol oslintať.

„Ha-ha. Strašná sranda. Neznášam tieto tvoje hry na ‚Ako veľmi dokážem Teddyho Lupina dostať do rozpakov‘.“ Len čo to dopovedal, vrátil sa k svojim dvom posledným uhryznutiam zo sendviča.

Jamie mu detinsky vyplazil jazyk, ako keby nebol za hranicou dospelosti, a spokojne si napchal ústa jedlom, aby mohol hovoriť. Slušné vychovanie nech navždy upadne do zabudnutia.

„Aspoň ťa to donúti zmeniť si farbu vlasov. Nemám rád tieto tvoje „prirodzené“ vzhľady, také nudné a jednotvárne, nehodí sa mi to k tebe. Vicky mala šťastie, že ťa mohla zažiť s tyrkysovými vlasmi. Vieš, to som jej vždy závidel... Keď sme spolu chodili my dvaja, robil si to iba vtedy, keď som sa opýtal.“

„Myslíš... takéto tyrkysové?“ Teddy sa na neho široko usmieval a na hlave mu teraz žiarila jasná akvamarínová.

„Presne o tomto hovorím!“ James k nemu okamžite s nadšením natiahol ruku.

„Hej! Neskúšaj sa ich dotknúť tými rybacími paprč-“ Jamieho prsty mu prehrabli pramene, ich nič len tak nezastaví, a bruškami začal pomaly masírovať pokožku jeho hlavy. „Ah, to je jedno.“

Oči sa mu privierali, také to bolo príjemné, dokonca cítil zimomriavky, ktoré mu stavali chĺpky vzadu na krku.

„Ideš na svadbu?“

„Huh?“ dostal zo seba dezorientovaný Ted, ktorý na chvíľu stratil kontakt so Zemou, ponorený do absolútneho blaha onoho dotyku.

Jamesova tvár bola roztiahnutá do širokého úsmevu, pričom v hnedých očiach sa mu odrážalo čosi, čo podľa Teddyho neveštilo nič dobré.

„Zdá sa, že niektoré veci sa vôbec nezmenili.“

Hovoril to Jamie jemu alebo to bola veta, ktorá patrila iba jej majiteľovi? Bol rád, keď ruku odtiahol, pretože jeho myseľ sa mohla konečne zase sústrediť.

„Tak teda ideš na Vickinu svadbu?“

„Jasné. Nemal som ešte čas na to, aby som jej odpísal na pozvánku, ale samozrejme, že idem. Nenechám si predsa ujsť príležitosť poohovárať s Billom nového zaťa.“

„Musí to byť vážne úľava, keď ti nedýcha na krk, čo?“

„Hej. Konečne sa s ním môžem znova normálne porozprávať. Trvalo mu to síce pár rokov, kým prekusol to, že som chodil s jeho dcérou a potom sa s ňou aj rozišiel pre také barbarské dôvody.“

„Teddy, milovať rovnaké pohlavie v roku 2024 už dávno barbarské nie je - navyše, čarodejnícka spoločnosť to nikdy neodsudzovala tak veľmi ako muklovia. A Bill nikdy nemal problém s tým, že si gay. Problém bol ten, že si bol gay, ktorý chodil s Vicky.“

Pokrčili zamastené papierové vrecúška od sendvičov, pričom Ted zostal zahľadený na usychajúce kríky pri bráne.

„Zlomil som jej srdce,“ skonštatoval po minútach ticha, ktoré medzi nimi zavládlo.

„No, to ti celkom ide.“ James nechcel, aby jeho odpoveď vyznela tak tvrdo, o to viac, keď si všimol, ako sa Teddy pri nej prudko narovnal a okolo úst sa mu vytvorili vrásky, len čo pery pevne stisol k sebe.

„Ehm, asi... Asi by som už mal ísť. Ďakujem za sendvič.“ James sa náhle postavil zo schodov a zišiel až na vydláždený chodník. „A za to, že si ma tu dnes trpel.“

„Nemáš za čo, Jamsie. Vážne, kedykoľvek.“

Musel odvrátiť pohľad od toho milého a srdečného úsmevu, ktorý v ňom teraz vyvolával výčitky za to, že nedokázal viac kontrolovať svoju papuľu. Kde je teraz tá prekliata spravodlivosť?

„V tom prípade sa priprav na to, že budem u teba celkom často. Postaraj sa mi o ňu, jasné?“

„Jasné.“

Teddy zostal sedieť na schodoch a s mávaním sa lúčil.

Dnešný deň bol až podozrivo pekný, takže James začal pomaly ľutovať to, že sem vôbec prišiel. Zabudol na to, aký jednoduchý dokáže byť ich vzťah, ako veľmi sa pri ňom dokáže cítiť sám sebou. Keď sa na Teda obzrel ešte posledný raz, tesne pred odmiestnením, dúfal, že srdce mu exploduje až v bezpečí vlastného domova.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

James s prekríženými nohami sedel na Albusovej posteli a prezeral si staré časopisy, ktoré mal jeho brat nahádzané vedľa nočného stolíka.

„Myslel som si, že mi pomôžeš zbaliť sa. Ale v každom prípade fakt ďakujem, braček.“ Irónia prenikala z každého Alovho slova, keď na spodok kufra dôkladne a opatrne ukladal neviditeľný plášť a Záškodnícku mapu, ktorú mu dal James v jeho siedmom ročníku.

„Robím ti predsa spoločnosť, čo viac chceš?“ Ani sa neunúval zdvihnúť zrak z bulvárnej rubriky o synovi gitaristu zo Sudičiek, ktorý sa vrátil do Anglicka.

„To je jedno.“ Najmladší syn Potterovcov prevrátil očami a ďalej si do kufra skladal veci voňajúce po maminom prášku. Prstami pohladil hladkú látku slizolinských kravát, ktoré mal tento rok nosiť posledný raz. Už teraz sa tá zvláštna pachuť nostalgie dostavila. Do pekla, čo to bude ako prvýkrát, keď šiel do Rokfortu? Prereve polovicu cesty? „Mimochodom, tento august si si to u Teddyho pravdepodobne náramne užíval, keď si tam bol takmer každý deň.“

„Chápeš. Motorka.“

„Uh-um. Motorka.“

Trvalo to iba pár sekúnd, počas ktorých si James ešte dokázal udržať svoj nezaujatý výraz. S frustrovaným stonom napokon odhodil časopis na posteľ a zaboril si tvár do vankúša a dostal zo seba neidentifikovateľné zvuky, ktoré asi mali znamenať slová.

„Čo hovoríš?“

Nové aj staré učebnice vyvážene uložil do batožiny a dvakrát ich prerátal, či má všetky. Strapatá hlava sa zdvihla z postele a nešťastne zopakovala svoje predchádzajúce zúfalé lamentovanie:

„Ja ho milujem, Al. Do riti, ono to fakt stále neprešlo. Čo mám robiť?“

„A prečo máš pocit, že ja som tá správna osoba, ktorá ti bude vedieť poradiť?“

„Si predsa s Melanie cez dva roky. To je o mnoho dlhšie ako akékoľvek moje vzťahy. Jedného dňa sa vezmete a budete mať toľko detí, že tromfnete aj starých rodičov.“

Al s definitívnosťou zaklapol kufor a položil ho na zem, pričom odznak Hlavného prefekta odložil na nočný stolík k lampe, aby ho mal ráno pred odchodom po ruke.

Posadil sa vedľa Jamesa a s povzdychom ho pohladil po stehne zahalenom v sivých nohaviciach. Úspešne ignoroval vlastné vydesené myšlienky o tom, že by si mal Mel niekedy brať, alebo nebodaj aby spolu mali deti. To bolo ešte ďaleko. Sakramentsky ďaleko.

„Mal by som začať brať peniaze za to, že ti robím osobného terapeuta. V každom prípade... Teraz ma dobre počúvaj.“ Oblizol si pery a vážnymi očami sa zahľadel na svojho staršieho brata, ktorého tvár bola stiahnutá do čohosi medzi očakávaním a vnútornou bolesťou. Dúfal, že tento výraz neukazuje bežne, pretože bol skutočne... nepôvabný.

„Už odkedy sme boli malí, tak som na teba žiarlil za to, že si mal s Teddym taký špeciálny vzťah. Tatko vám často s pobavením hovoril, že niekedy ako keby ste existovali len vo vlastnom svete. Keď som bol starší, bral som vás ako dokonalý príklad najlepších kamarátov. Dokázali ste komunikovať aj bez slov, jediný pohľad vám stačil na to, aby ste vedeli, čo ten druhý chce. Pre Merlina, ako som ťa ja za to neznášal...“ Al si prudko povzdychol a potriasol hlavou, no potom pokračoval:

„Ale o to tu teraz nejde. Boli ste ako... ako to len nazvať... spriaznené duše, áno. A pár rokov na to sa to všetko posralo. Ešte aj teraz, keď sa Teddy vrátil, na tej uvítacej oslave... Úplne ste si boli cudzí. Keď som si to všimol ja, neviem si predstaviť, ako ste to museli cítiť vy dvaja,“ odmlčal sa na pár hlbokých nádychov, počas ktorých James nič nepovedal.

Príjemná zmena, zažiť ho konečne tichého.

„To, čo sa ti snažím povedať, je, že váš vzťah bol špeciálny už pred tým, ako ste sa dali dokopy. To, že ste z priateľstva prešli na iný level, tomu vôbec nepomohlo, úplne vás to zničilo.

Pozri, ja viem, že ho miluješ a že to šialene bolí, ale... Teddy bol vždy tvoj priateľ. A to priateľstvo má väčšiu cenu ako tento váš krátky vzťah. Musíte sa obaja pohnúť ďalej, rozumieš?“

Stisol mu stehno a keď James stále nič nepovedal, ešte potichu dodal:

„Nedovoľ, aby si ho stratil ako človeka, Jamie. Tá tínedžerská láska za to nestojí, vážne.“

Postavil sa z postele a prešiel ku skrini, aby si odtiaľ vytiahol oblečenie na zajtrajší deň. Bratove mlčanie mu spôsobovalo trochu starosti, ale nemohol povedať, že sa nesnažil.

„Mel má šťastie, že ťa má. Netuším, po kom si zdedil takúto rozumnosť, keďže obaja naši rodičia sú horúce hlavy.“

„Ani mi nehovor. Keby som nevyzeral ako tatko, aj by som si myslel, že ma pri pôrode vymenili.“

Spoločne sa tomu zasmiali; miestami bolo až neuveriteľné, ako veľmi ich vzťah dospel a zocelil sa. Kedysi si podkopávali nohy a teraz udržiavali jeden druhého pri živote.

„Inak, Jamie? Mal by si si zohnať rande na svadbu.“

James odtrhol pohľad od Albusovho stropu, na ktorom mal namaľovanú mapu hviezd, a zmätene sa obrátil na svojho brata.

„Čo? Prečo?“

„Podľa toho, čo som zachytil z rozhovoru rodičov, tak... si Teddy niekoho dovedie.“

[ » na začiatok « ]