Poviedka:
Pridaná: 16.2.2015, 17:35:57
Čítaná: 1294×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou finalistov bolo napísať poviedku na tému F&G Weasleyovci v období, keď ešte obaja žili.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Finalista č. 1 - Hodina literatúry 2 » Finalista č. 2 - Ignis draconis 3 » Finalista č. 3 - Kto sa smeje naposledy... 4 » Finalista č. 4 - Čarodejník vs. Mukelka. Zaručené tipy...

„Fred. Fred! FRED!“

„Čo je?!“ zareagoval, čím dal najavo, že vníma aj okolitý svet. „Nie som hluchý,“ poznamenal, no stále nespustil pohľad z Malfoya, ktorý sedel pri slizolinskom stole oproti.

„No podľa tvojho výrazu to vyzeralo trocha inak,“ povedal George a na hrianku si natrel hrubú vrstvu džemu. „Fo hlafne fobíf?“ spýtal sa s plnými ústami, prskajúc omrvinky na všetky strany. Fred prižmúril oči a hlavou kývol smerom k Malfoyovi.

„Pozri sa na toho výrastka. Čo si myslí, že robí s tým jablkom?“ položil otázku a ďalej na neho upieral oči. George prehltol a tiež na neho zazrel.

„Čo ja viem... Leští ho?“

„Dobre, ale desať minút vkuse?“ nechápavo zavrtel hlavou. Odkedy ho sledoval, Malfoy nerobil nič iné, len okrajom habitu utieral jablko, ktoré vytiahol z tašky. Okrem občasných prestávok, počas ktorých očividne kontroloval jeho jas, nerobil nič iné.

„Ja neviem, prečo to robí, asi má rád veci, hm, naleštené, alebo čo... No to je jedno. Nevieš, čo som vymyslel!“ povedal vzrušene, no Fred mu opäť nevenoval pozornosť. „V noci som tvrdo premýšľal, a po nejakom čase som konečne dospel k záveru... Ty ma nepočúvaš.“

„Ale áno počúvam. V noci si bol tvrdý a nejaký čas trvalo, až si...“

„NIE! Teda áno... To je jedno, o tom som nehovoril!“ nahnevane zapichol nôž do ďalšej hrianky. Fred prevrátil oči a konečne nechal Malfoya Malfoyom.

„Fajn. Čo si teda hovoril?“ opýtal sa a uprel svoj pohľad na Georgea.

„Nie.“

„Ha?“

„Nie!“

„Aké nie?“ nechápal.

„Neskoro,“ vyhlásil George a nacpal si polovicu hrianky do úst.

„To nemyslíš vážne! Alebo vieš čo? Fajn! Tak mi to nepovedz, žily mi to trhať nebude!“ ohradil sa. Odtrhol si kúsok čokoládového rožku, strčil si ho do úst a postavil sa. Otočil sa smerom k východu a čakal, až sa George postaví tiež a povie mu ten svoj úžasný nápad. Nič sa však nedialo, tak sa obzrel cez plece. Ten chumaj si tam ďalej sedel. Pchal si do úst zvyšok hrianky, s nožom v jednej ruke a čistou hriankou v druhej. „Odchádzam,“ upozornil ho. George mu ukázal vztýčený palec a usmial sa s plnými ústami. Zdvihol jedno obočie a rozhodol sa vykašlať sa na neho. Opäť sa pobral k dverám a keď bol na konci uličky, otočil sa ešte smerom k Malfoyovi, ktorý pre zmenu jablko leštil okrajom košele. „HEY! Malfoy!“ zakričal a on zdvihol hlavu. „Zelenšie už nebude!“ Malfoy sa začervenal, keď sa pohľady ľudí v okolí niekoľkých metrov upreli na neho, rýchlo schoval jablko späť do tašky a pustil sa do pudingu, stále červený v tvári.

Už bol skoro vonku, keď mu na rameno dopadla čiasi ruka. Zastal na mieste a usmial sa.

„No čo môj pekný?“ uškrnul sa a otočil k Georgovi, aby sa mohol pozrieť do bezvýraznej tváre Snapea. Chvíľu sa nič nedialo. Pozeral sa na Snapea. Snape sa pozeral na neho. Nedokázal uhnúť pohľadom, v pozadí videl brata, ako sa nehlučne smeje. Akokoľvek sa snažil, kútiky úst mu proti vôli stúpali hore, na rozdiel od Snapea, ktorého ústa sa stále zužovali do užšej a užšej čiary, až sa mu na chvíľu zdalo, že pery nemá vôbec.

„Niečo vtipné, pán Weasley?“ opýtal sa Snape chladným hlasom.

„Nie. Ehm, pán profesor.“

„Nie? Ste si istý?“

„Áno, pán profesor,“ odpovedal, začínajúc byť trocha zmätený.

„Hm,“ zamyslel sa Snape. „Ste si skutočne na sto percent istý, že tu nie je nič vtipné?“

„No... Áno. Prečo, malo by?“ opýtal sa, už skutočne vyvedený z rovnováhy.

„Ja neviem,“ odpovedal Snape, predstierajúc začudovanie. „Asi áno, keď sa usmievate,“ podotkol so zdvihnutým obočím.

„No, dobre, možno to predsa len bolo trocha vtipné, viete, čakal som...“ začal vysvetľovať Fred, ale Snape mu skočil do reči.

„Tak potom v poriadku, poďme sa teda smiať spoločne. Ja začnem: Ha“

„Ehm, čo?“ nechápal.

„No tak,“ nabádal ho. „Poďme, smejeme sa, ha ha ha ha.“ Skutočne nechápal, čo sa deje.

„Ha. Ha ha ha,“ začal neisto. „Ha ha...“

„Stačilo!“ skríkol zrazu Snape. „Vysmievate sa mi? To bude týždeň po škole!“

„Ale...!“

„Žiadne ale! Takisto vám pani profesorka McGonnagallová odkazuje, že ak vymeškáte ešte jednu hodinu, nemusíte už prísť vôbec,“ vysypal na Freda skôr, ako sa stihol ohradiť. „Vy a pán Weasley-dva takisto,“ zakončil, čím Georgeovi zotrel úsmev z tváre a odkráčal na druhú stranu vstupnej haly.

„No,“ začal George, keď zastal vedľa brata. „Toto vyzerá na riadny malér. Ale stále nič v porovnaní s tým, čo sa ešte len chystáme urobiť!“

„My sa niečo chystáme urobiť?“ spýtal sa prekvapene, keď sa dostal zo šoku.

„To teda áno,“ vzrušoval sa. „Poviem ti to cez obed, teraz by sme asi mali ísť na hodinu,“ podotkol a pozrel sa na hodinky. „Jop, meškáme asi pätnásť minút.“ Fred si vzdychol a pobral sa smerom ku schodom, s Georgeom v pätách.

Utekali po chodbe a bláznivo sa smiali. Ich dupot sa ozýval snáď celým hradom, ale bolo im to celkom jedno, keďže všetci boli na večeri.

„Počuj... George...“ dychčal Fred. „Som rád... Že som... Že som sa... Na toto... Nechal na... Nahovoriť,“ dostal zo seba. George sa opäť začal smiať. „Vidíš... Vidíš braček,“ povedal a zastal. Fred si neuvedomil, že boli už pred vstupom do klubovne. „Hovoril som... Ti... Že to... To bude super,“ snažil sa lapiť dych.

„Čo to má byť? Utekať takto cez hrad!“ pohoršovala sa Tučná Pani.

„Gladiolus,“ vyslovil a obraz sa otvoril, aby odhalil vchod do klubovne. „Toto je snáď najmocnejšia vec, ktorá ti kedy napadla,“ pochválil Georgea a keď vošli do miestnosti, vytiahol korisť spod habitu. „Ukradnúť Triediaci klobúk, to bol nápad!“

„Ukradnúť ČO?!“ skríkol dievčenský hlas. Z kresla na nich zazerala Hermiona, obklopená hŕbou kníh. „To nemyslíte vážne! Spomedzi všetkých vecí, ktoré sa v tomto hrade dajú ukradnúť... Bože! Ako môžete byť tak strašne...“

„Tak strašne čo?“ skočil jej Fred do reči a s Georgeom sa opäť začali smiať. “Tak strašne geniálni? A inak, čo ty tu vlastne robíš? Čo to je z knihy?“

„Úloha zo Života a zvykov muklov. Muklovská literatúra, klasickí autori. A nie, „geniálni“ nie je to slovo, ktoré som chcela použiť. Ako ste sa dostali k Dumbledorovi do pracovne?“ spýtala sa ich.

„To nie je podstatné!“ odvrkol jej George. „Dôležité je, že sme sa do jeho pracovne dostali, vzali to, čo sme chceli a nechytili nás,“ povedal a Hermiona vyprskla.

„Prosím vás, stavím sa, že Dumbledore vedel, čo robíte skôr, ako ste to vôbec vedeli vy sami. Navyše, čo s ním vlastne chcete robiť?“ opýtala sa.

„Neviem,“ pokrčil George plecami a sadol si k Hermione. Fred nasledoval jeho príklad, klobúk stále zvierajúc v rukách.

„Neviete?! Tak na čo ste ho vôbec BRALI?“ rozhnevala sa zase.

„Ale no. Nečerti sa toľko, veď my už niečo vymyslíme,“ povedal, snažiac sa ju upokojiť. „Tak čo, „George?“ otočil sa k nemu. Chceš mať tú česť?“

„To nie je dobrý nápad,“ poznamenala Hermiona a s obavami sledovala klobúk. Fred prevrátil oči a nasadil si ho na hlavu. Nič sa nedialo.

„Vidíš? Všetko je v pohode,“ povedal.

„Chceli ste sa zabaviť?“ zahrmel zrazu klubovňou hlas. Okamžite si uvedomili, že hlas vychádza z klobúku. Fred sa ho pokúsil dať dolu, ale pevne mu obopol hlavu a nedalo sa ním pohnúť „Dobre! Budeme sa zabávať!“ Klobúk sa uvoľnil a vzniesol do vzduchu. Nikto z nich sa neodvážil ani pohnúť. V tom sa začal klobúk otáčať, vťahujúc do seba predmety naokolo. Snažili sa zachytiť stola, no prúd vzduchu bol silnejší.

„NIEEE!“ zajačal George, keď sa stratil v útrobách klobúka. Hneď na to Fredovi povolili prsty.

„Moje knihy!“ vykríkla Hermiona, na ktorú kúzlo očividne nepôsobilo, zatiaľ čo on letel vzduchom. Potom všetko pohltila tma.

„Čo?“ Fred otvoril oči. Pred ním nič, len stena a drevené dvere. „George? Čo sa stalo?“ spýtal sa, no hneď na to s uvedomil, že je sám. Nevedel, čo má robiť, len nemo civel na zatvorené dvere.

"Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,“ ozval sa zrazu hlas spoza dverí a Fred preľaknuto cúvol. „Ale iste zdriemol som a klepali ste až tak jemne, že len hmlisto počul som to, vzdialene,“ pokračoval hlas. Potom sa dvere otvorili a v medzere sa zjavila bradatá tvár s vypleštenými očami. „Lenora?“ opýtal sa muž preľaknuto.

„Ako?“ nechápal Fred.

„Ty nie si Lenora!“ zvolal a otvoril dvere dokorán. „Prečo mi klopeš uprostred noci?“ spýtal sa nahnevane.

„Aká Lenora? Nie, som Fred,“ vyhlásil a cúvol o ďalší krok. „Môžete mi povedať, čo sa deje?“

„Ja tebe? Ty si klopal,“ ohradil sa muž.

„Nie, neklopal.“

„Neklopal?“ spýtal sa muž a na tvári sa mu opäť zjavil vystrašený výraz. „Dnu, rýchlo!“ Prikázal Fredovi, načiahol sa a za košeľu ho vtiahol do miestnosti. Zabuchol za nimi dvere a začal sa prechádzať po izbe, keď sa ozvalo spomínané klopanie. Muž zastal a vystrašene sa pozrel na Freda. „Klopal si?“ spýtal sa. Fred pokrútil hlavou.

„Nie,“ ubezpečil ho. Klopanie sa ozvalo znova, teraz však starec víťazoslávne zapichol prst do vzduchu.

„Už viem, sluch ma sotva klame - je to na obločnom ráme,“ povedal a prstom ukázal na Freda. „A tak sa ta podívame - nie je to nič záhadné. Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.“ Podišiel k Fredovi a posotil ho smerom k oknu. Opäť nechápal.

„Mám sa pozrieť?“ opýtal sa a starec prikývol. Niežeby sa mu chcelo, ale muž vyzeral, že ho tým oknom aj vyhodí, ak sa ta nepozrie. S nechuťou sa otočil a podišiel k oknu.

„Je to vietor, iné nie,“ kričal muž za jeho chrbtom, akoby sa snažil sám seba upokojiť. Chytil kľuku a otočil ju vpravo. Potiahol a okno sa s vŕzganím otvorilo. Srdce mu prudko bilo, na druhej strane predsa mohlo byť čokoľvek. Hmla sa vovalila dnu a spolu s ňou aj...

„Vrana!“ zvolal starec.

„Havran,“ oponoval mu Fred a sledoval, ako vták vhopkal dnu.

„To je jedno! Havran, či vrana...“ vykrikoval, zatiaľ čo havran roztiahol krídla a preletel na bustu ženy položenej na skrini pri dverách. Starec ho sledoval s vypúlenými očami. „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany, pochmúrny a starodávny, ako v tajuplnom sne,“ spustil teatrálnym hlasom a Fred ho nechápavo pozoroval. „Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!“ zakončil a roztiahol ruky. Havran ďalej sedel na buste, pozerajúc sa na nich lesklými čiernymi očami. Fred preskakoval pohľadom z muža na havrana a späť, vyvedený z miery.

„Čo to má znamenať?“ pýtal sa sám seba potichu. „Nejaký vtip?“

„Veru nie!“ ozval sa tretí hlas a Fred skoro spadol z nôh.

„To si zo mňa robíte pi...“

„Čo presne si z vás robíme,“ ozval sa ten hlas opäť. Hlas však prichádzal spoza neho. Otočil sa a v kresle zočil Dumbledora, ako popíja čaj a číta knihu o štrikovaní. Muž si pravdepodobne nič nevšimol, len vyjavene hľadel na havrana.

„Nepochybne zmizneš, ako stratené nádeje a blízki ľudia, všetko drahé, stratené,“ prehovoril muž opäť. Fred si ho nevšímal, svoj pohľad sústredil na riaditeľa.

„Zbláznil som sa?“ spýtal sa, mieniac otázku ako rečnícku.

„Veru nie,“ odpovedal Dumbledore a usmial sa. Muž sa poobzeral okolo seba.

„Celkom iste nezmôže sa na iné,“ zašomral si starec popod nos

„On vás nevidí?“

„Veru nie,“ usmial sa Dumbledore a postavil sa z kresla. Akoby to bola jediná veta, na ktorú starec reagoval. Opäť sa rozkričal, vzpínajúc ruky k nebu.

„Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí, tíško siahne do pamäti, tvoja myseľ zabudne o..“

„Myslím, že by sme mali nájsť vášho brata,“ snažil sa ho prekričať Dumbledore. Fred prikývol.

„Ale ako?“

„Poďte za mnou!“ Riaditeľ prešiel okolo starca a podišiel k dverám. „Až po vás,“ povedal a otvoril ich. Izbu zalialo oslnivé svetlo, no starec očividne nevidel ani to. Akoby úplne zabudol, že tam Fred niekedy bol, jeho pozornosť sa sústredila na rozhovor s havranom. Havran, neuvedomujúc si prebiehajúcu konverzáciu, len ďalej nechápavo civel dolu zo skrine.

Keď Fred prešiel dverami, Dumbledore sa naposledy otočil k mužovi.

„Veru nie,“ zvolal a s tichým smiechom za sebou zavrel dvere.

„George sa prebral na to, že ho niečo pichá na zadku. Postavil sa a naskytol sa mu pohľad na sklenené črepy a zlomenú ružu. Zdvihol ju a pokrčil plecami. Začal sa obzerať okolo seba – a to čo uvidel mu vyrazilo dych. Všade okolo neho boli hviezdy, len on stál na malom kúsku zeme, na maličkej planétke uprostred ničoho.

„Dobré ráno, ru... Ty nie si moja ruža. Kde je“ ozvalo sa spoza neho. Otočil sa a uvidel malého chlapca so žltými vlasmi. Stál tam, s kanvou vody v ruke a nahnevane na neho pozeral. George rýchlo schoval ružu za chrbát a pokúsil sa o úsmev. Stále však nechápal o čo ide. A hlavne, kde, dočerta, bol Fred?

„Ehm,“ začal. „Nie, nie som. Volám sa George,“ povedal chlapcovi.

„Kde. Je. Moja. Ruža?!“ dožadoval sa odpovede na predchádzajúcu otázku.

„No, vieš,“ snažil sa mu vysvetliť George. „Došiel som a ona... Ona... ona tu už nebola. Áno, už tu nebola, len táto hŕba skla,“ povedal, nahodil bezradný výraz a ukázal za seba. „Vidíš?“ Chlapec vyzeral, že sa rozplače.

„Vedel som to!“ vykríkol. „Vedel som, že ma opustí!“ sadol si na zem a skutočne začal plakať. George nevedel, čo má robiť.

„Hm, keď už sme pri chýbajúcich veciach, nestretol si ešte jedného chalana? Takého, čo by vyzeral, ako... No, ako ja?“ spýtal sa ho, no on ho ignoroval. Skôr, ako sa ho opýtal znovu, chlapec sa postavil a na tvári mal opäť nahnevaný výraz. „Končím!“ vyhlásil. „Kašlem na všetko! Na všetky baubaby, na všetky sopky aj na to slnko! Koho to má baviť? Stále dokola a dokola a dokola... Niet divu, že ušla!“ rozkrikoval sa a George stál skamenený na mieste. Chlapec sa k nemu rozbehol, hodil sa na zem a začal okolo seba rozhadzovať črepiny skla. „Hlúpa, namyslená kvetina! Čo si o sebe myslí? Že keď...“ George ho nechápavo pozoroval.

„George!“ ozval sa nový hlas. Spred neho k nemu kráčal Fred. Za ním, na Georgeovo prekvapenie, išiel Dumbledore.

„Fred?“ zvolal natešene, rozbehol sa k nemu a objal ho.

„Zdravím, pán Weasley,“ ozval sa Dumbledore. Zvítať sa môžete aj potom. Teraz vás musíme dostať domov.“

„Dobre, a ako to urobíme?“ spýtal sa George a spolu so svojím bratom sa na neho pozreli.

„Zoskočíte,“ povedal jednoducho riaditeľ.

„Prosím?“ spýtali sa naraz.

„No, proste zoskočíte z planéty. Klobúk vás však nepustí tak jednoducho. Jeho predstava humoru je trocha... Iná. Keď dopadnete, utekajte za modrým svetlom. Klobúk bude posielať rôzne, ehm, prekážky, ale za každú cenu sa musíte dostať k svetlu. Pamätajte, že násilie vám nepomôže. Treba na ne ísť s rozumom. Veľa šťastia,“ ukončil vysvetľovanie, luskol prstami a rozplynul sa vo vzduchu.

„Povie mi niekto, čo sa deje?“ spýtal sa George nahnevane a otočil sa k bratovi.

„Nie je čas. Potom,“ povedal a chytil ho za ruku. „Na „tri“ sa odraz najsilnejšie, ako vieš. Raz. Dva. TRI,“ zakričal a obaja sa odrazili do vzduchu. V momente sa planétka spod nich stratila v diaľke – doslova z nej zoskočili. Teraz sa rútili ničotou dolu.

Dopad nebol najmäkší, ale úspešne prežili. Nevedeli, na čo dopadli, všetko bolo čierne, len v diaľke sa črtalo modré svetlo. Presne, ako ho opísal Dumbledore.

„Bež!“ vykríkol Fred a držiac sa za ruky sa pustili do behu. A skutočne, v tme sa začali objavovať rôzne predmety a postavy, isto prekážky, ktoré spomínal Dumbledore.

„Pozor!“ varoval George brata, keď sa pred nimi zjavila stará žena v zástere, roztvorila hrsť a zelené guľôčky sa vysypali priamo pod ich nohy. „Hrach?“ zvolal nechápavo a obaja ho preskočili. Starena zahromžila a rozplynula sa. O chvíľu na to sa pred nimi zjavilo väčšie prasa, ktoré sa rozbehlo priamo oproti nim.

„Nech žije Napoleón!“ kvičalo, keď sa mu dvojičky vyhli a aj ono sa stratilo.

„Už len kúsok,“ povzbudzoval Fred brata – a naozaj, modré svetlo už bolo skoro na dosah. Pred ním stál Dumbledore a načahoval sa k nim.

Keď boli kúsok pred ním, do cesty sa im postavil muž v bielom plášti.

„Je mi ľúto, Albus,“ prehovoril. „Ale nemôžem ich pustiť. Rozkazy sú rozkazy“

„A vy ste?“ spýtal sa ho Dubmledore.

„Doctor Daneeka,“ odpovedal.

„Aha,“ pokýval hlavou riaditeľ. „Už rozumiem. Hlava XXII? To je ten dôvod, prečo ich nemôžete pustiť?“ spýtal sa ho a doktor prikývol. Fred a George sa na seba nechápavo pozreli. „Viete,“ pokračoval Dumbledore. „Ja tu mám toto,“ povedal, mávol prútikom a zo vzduchu vyčaroval biely papier. „Podpísaný generálom Cathcartom. Páni majú odlietaný určený počet náletov, môžu ísť.“ Daneeka si vzal do ruky papier, chvíľu ho študoval a potom sa k nim otočil.

„A skutočne. Prepáčte mi,“ ospravedlnil sa, ustúpil im z cesty a rozplynul sa. Fred a George nečakali ani chvíľu, rozbehli sa k svetlu a nasledovali riaditeľa von z tmy.

„Dúfam, že to bude pre vás dostatočným poučením,“ karhal ich Dumbledore. Stáli v jeho pracovni, zatiaľ čo on sedel za stolom. „Ale nabudúce si riadne premyslite, aké by mohli mať vaše činy následky. Najlepšie by bolo, keby sa už žiadne „nabudúce“ ani nekonalo,“ navrhol im a preplietol si prsty. „A aby som si bol istý, mám pre vás malú prácičku,“ pokračoval. Dvojičky na seba s obavou pozreli. „Prečítate si všetkých päť kníh, ktoré ste dnes mali šancu zažiť a napíšete o nich prácu. Do konca mesiaca.“

„To nemyslíte vážne!“ zvolali naraz.

„Ale áno, myslím,“ oponoval im. „Teraz, prosím, zaneste tieto knihy slečne Grangerovej a šup do postele! Nechal som vám do izby doniesť trocha večere, keďže tú spoločnú ste zmeškali. A zajtra sa nezabudnite zastaviť v knižnici, mali by tam byť ešte nejaké výtlačky.“

„Dobrú noc,“ rozlúčili sa trpko, vzali do rúk všetky muklovské knihy, ktoré boli položené na stole a vyšli z pracovne.

„Dobrú noc,“ zavolal za nimi Dumbledore, keď zavreli dvere.

„Čo máš za knihy?“ spýtal sa George, keď kráčali chodbou. Fred preštudoval obálky kníh a pozrel sa na brata.

„Mám tu „Malého Princa“ a „Hlavu XXII“. Nevyzerá to nejako zábavne,“ s nechuťou oznámil. „Čo máš ty?“

„Ja mám „Havrana a iné básne“, „Zvieraciu Farmu“ a „Jura Jánošíka“. A toto máme prečítať do konca mesiaca?“ spýtal sa nechápavo. „Inak, kde si sa ocitol ty?“ opýtal sa Freda, ktorý sa začal usmievať. Rozpovedal mu, čo zažil a po zvyšok cesty sa smiali na absurdnosti situácie. Cez obraz prešli za sprievodu hlasného rehotu, čím nepotešili Tučnú Pani.

„Vám to príde vtipné?“ vyletela na nich Hermiona skôr, ako si ju vôbec všimli. „Môžete byť šťastní, že Dumbledore vedel, čo má robiť. A okamžite tie knihy položte na stôl!“ prikázala im. Keď tak spravili, Hermiona opäť otvorila ústa, ale Fred ju prerušil.

„Prepáč, ale nemám náladu počúvať tvoj výstup.“ Hermiona ústa opäť zavrela. „Teraz ma ospravedlň, na izbe ma čaká niečo pod zub. Mám pocit, akoby som nejedol celé dni,“ povedal a George si uvedomil, že má pravdu - skutočne umieral od hladu. Uškrnul sa na Hermionu a spolu s bratom sa pobrali hore schodmi.

Priemer od užívateľov: 11,5 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem - progres

Richio: 4 – 6 – 7 – 4; spolu 21

Celé som si to po nekonečnom dočítaní predstavil z inej perspektívy a musím ťa pochváliť za naozaj dobrý nápad, akurát, že nič z toho nebolo dobre premyslené. To už som si musel dotvoriť sám. V poviedke bolo viac toho nesprávneho. Po formálnej stránke – neviem, či si si to po sebe ešte raz čítal, no skoro v každej vete ti unikala interpunkcia. Chýbali bodky na konci vety, chýbali úvodzovky a keď to spojím s prípadom, že si vety nedobre členil do odsekov, bol z toho jeden obrovský guláš. O čiarkach ako takých ani nehovorím a pritom minule si bol na tom dobre, teraz vôbec. Takisto som ti našiel zopár nesprávnych slovných konštrukcií (nie tak geniálni, ale takí geniálni a pod.), o nespisovnosti výrazov ani nehovorím. Za často sa opakujúce „no,...“ ťa nabudúce vlastnoručne zaškrtím. Jedna vec je písať uvoľneným štýlom, nepochopeným a nelogickým druhá. Ja som v celej sérii HP nevidel Freda a Georga vyjadrovať sa tak, ako sa vyjadrovali v tvojej poviedke. Ďalej – postava Dumbledora – absolútne sprznená, už samotná situácia, v ktorej sme sa s ním stretli, nebola obsahovo dotiahnutá do konca, možno tomu negatívnu stránku pridával príliš dlhý rozsah. Stačili by niečo vyselektovať a lepšie zoradiť a hneď by tá poviedka vyzerala úplne inak. Veľa si tomu nedal. Obsahovo sa mi to ale páčilo, bol to pekný nápad, no nevycibrený.

cuca: 9 - 10 - 9 - 10 - 9; spolu 47

Už ako som túto poviedku čítala po prvý raz, bola som šialene nedočkavá, ako to skončí, ako sa to vyvinie a to všetko. A aj teraz, keď som vedela, aký bude koniec, tak ma to nechávalo v rovnakom napätí! Ja osobne som viac ako spokojná a pre mňa je to zatiaľ najlepšia poviedka v tohtoročnom Poviedkarovi! Ale poďme pekne po poradí!

Draco s jablkom hneď v úvode. Ty veľmi dobre vieš, čo si o tom myslím... Ale keďže to bolo veľmi decentne naznačené, tak to neriešim!!! :D Veľmi sa mi páčil ten rozhovor bratov, ktorým to začalo. Úplne som si ich vedela predstaviť! :D Aj keď - prišlo mi to také... ženské. :D Ženy zvyknú takto reagovať. :D Ale pobavilo ma to, to je hlavné! :D

Joj - a ten Snape! Tak to bolo skvelé! :D Zase skvelé zachovanie charakteru, celkovo tá situácia výborná, paráda! Už mi pomaly dochádzajú superlatívy! :D Len to nehovor svojmu egu! :D Ok, poďme ďalej - ten nápad s tým, že klobúk ukradnú - super. Sprvu som voči tomu bola mierne skeptická, ale presvedčil si ma, že ak sa do tohto nápadu obuje dobrý autor, nie je sa čoho báť! :)

Mňa veľmi, naozaj veľmi prekvapila tá originalita! To, čo sa im udialo, bolo veľmi nápadité, kreatívne! A to rýmovanie - tá reč toho chlapa bola... wow! Nevedela som, že aj toto ti ide tak dobre. :D Sakra, mala by som nájsť niečo zlé na tej poviedke, aby si nabudúce nebol moc namyslený. :D No nejako nenachádzam. :D Malým Princom si mi neuveriteľne ulahodil... wow! No a veľmi musím pochváliť, ako si prepracoval ten koniec. Presne nejako takto som si to predstavovala!!! Inak, celkom by ma zaujímalo, podľa čoho si si vyberal tie diela. Ja viem len to, ako si prišiel na tento nápad a na Havrana. Naozaj ďakujem za toto dielo! Predčilo moje očakávania, no nasadil si si, aspoň pre mňa, latku neuveriteľne vysoko. Takže nabudúce musíš byť ešte lepší! :D Paráda! :)

Kira: 6 - 9 - 10 - 8; spolu 33

Hahahaha. To drapple na začiatku. :D

K príbehu nemám poriadne ani čo vytknúť – bolo to pútavé, originálne a nesmierne vtipné. Možno jediné, čo mi prekáža, je to, že to má koniec! :D Dvojičky si vystihol skvelo – hlavne na začiatku, strašne som sa pobavil. :D Poviedka by bola pre mňa dokonalá, nebyť tých rozhádzaných úvodzoviek a chýb, ktoré ma jednoducho iritovali, aj keď som sa vážne snažil byť ignorant.

Chýbajúce čiarky.

Chyby v priamej reči a vo vetách nasledujúcich po nej.

Na niektorých miestach chýbali dokonca aj interpunkčné znamienka.

Preklepy.

[ » na začiatok « ]