Kapitola:
Pridaná: 25.8.2014, 17:05:39
Čítaná: 3861×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Teddy Lupin, James Sirius Potter, Harry Potter, Ginny Potterová, Albus Severus Potter,...
Stručný dej: Pretože toto šialenstvo je určené pre dvoch.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, slash

Kapitola: 1 » O tom, ako sa Teddy vrátil domov 2 » O tom, ako sa James opil 3 » O tom, ako Teddyho bolela hlava 4 » O tom, ako James opravoval motorku 5 » O tom, ako Teddy nemyslel na Jamesa 6 » O tom, ako James zúril

Prstom prechádzal po uvoľnených stehoch na niekoľkoročnom gauči. Potrhané vlákna si obmotával okolo ukazováka, ťahal ich dohora, zarezané do kože mu pripomínali presne to miesto, kde skrýval svoje hračky, keď sa nechcel deliť s Weasleyovcami.

Drobnými rukami bol až po lakte ponorený do matraca naplneného molitanom, ktorý sa mu podarilo roztrhať, len aby sa mohol dostať hlbšie. Hmatal svoju najobľúbenejšiu mini súpravu pre malých metlobalistov, ktorú dostal od krstného Harryho na posledné Vianoce.

„Teddy! Pre Merlina, čo si to urobil s tým gaučom?“

Vyľakane sebou mykol, keď za chrbtom začul ostrý hlas svojej starej mamy. Vytiahol ruky z rozpitvanej diery, ktorú lemovali rozstrapkané nite textilu, a obrátil sa k nej, tvár stiahnutá do zdesenej grimasy, ktorú podtrhával ešte aj ten neprehliadnuteľný strach v jeho rozšírených modrých očiach. Akú výhovorku si má vymyslieť šesťročné dieťa, ktoré vždy učili, že nemá klamať?

„Niečo tam skrývaš? Okamžite všetko vyber von a veľmi rýchlo mi vysvetli, čo to má znamenať!“

Stará mama Meddy dokázala byť vážne strašidelná, keď chcela.

„Ja som len... Ja som si tam len skryl svoje hračky,“ odpovedal pravdivo, keď celý úkryt naskladal na zem. Zmestilo sa tam toho skutočne mnoho a nikto za tie mesiace ani len netušil, na čom naozaj sedí.

„A ja som sa čudovala, kam sa tvoje hračky podeli... Teddy, prečo si to urobil?“

Stále nad ním stála, ale aspoň už nešvihala vo vzduchu ukazovákom, čo robila vždy, keď bola nahnevaná. Aj jej tón sa zmiernil.

„Nechcem sa deliť so svojimi hračkami s ostatnými deťmi.“ Teddyho jemný hlas dal výrazný dôraz na „svojimi“ a „ostatnými“, čo donútilo jeho starú mamu, aby sa jej zamračené vrásky len prehĺbili. Počul, ako si ticho povzdychla, a potom si kľakla na zem, aby pozbierala všetky jeho poklady.

„Ted, teraz ma dobre počúvaj. V tomto dome nemá miesto nik, kto je lakomý, rozumieš mi? Možno sa ti to nepáči, ale predstav si, že by niekto mal niečo, s čím sa veľmi chceš hrať, ale nepožičia ti to. Bolo by to príjemné? Určite nie. Dobrí ľudia sa delia o svoje veci s ostatnými. A keď si budeš takto skrývať hračky, budeš sa s nimi hrať iba ty sám. To je zábava? Takto sa s tebou nebude chcieť nikto kamarátiť.“

Videl na nej, že chce, aby odpovedal. Možno s ňou aj súhlasil, ale jediné, čo ho v tej chvíli trápilo, bolo-

„Ale Vicky všetko pokazí!“ Mal predsa iba šesť rokov. Samozrejme, že jeho reakcia bola detinská.

„A ty nie? Keď si mal štyri, tiež si bol chodiaca katastrofa, a aj tak sa s tebou ostatní hrali.“

Na to nemal čo povedať. Hádky so starou mamou neznášal, pretože vždy musela mať pravdu, nech bol akokoľvek presvedčený, že ju má on.

„A keď ti niečo Vicky zase rozbije, jednoducho to kúzlom opravíme, dobre?“

Možno to bol ten prvý večer, kedy Victoire Weasleyová neutekala s plačom za svojím otcom, že jej Teddy Lupin ublížil.

Čierne oči uprel na prst, na ktorom výrazne svietili zárezy po vlákne, ktoré si podvedome tlačil silnejšie a hlbšie do kože. Každý má svoje zlozvyky.

Odpil si ďalší glg z ľadového piva, ktorý niekoľko dlhých sekúnd držal v ústach, než sa odhodlal ho prehltnúť. Horkosť mu zdvíhala žalúdok, už dávno sa prestal sám seba pýtať, prečo to vlastne pije, keď je to tak nechutné.

A potom sa napil znova.

Postupne si na to začal zvykať.

Vypil polovicu fľaše a bol rád za to, že sa mu ťažšie sústreďuje na tú odpornú chuť, ktorú cítil v hrdle, na jazyku, na perách. Bolesť hlavy sa len stupňovala, spomienky začali byť zase zreteľnejšie, ostrejšie, živšie.

Nenávidel svoju predstavivosť.

Nenávidel tento dom.

Nenávidel tiene milovaných ľudí, ktoré tu zanechal. Na schodoch, na drevenej podlahe, na kobercoch, na tapetách s vyblednutými ružami, ktoré určite vybrala jeho stará mama.

Bola tisíckrát ženskejšia ako jeho matka. Aspoň tak to hovorili.

S hlasným povzdychom vyvrátil hlavu dohora a uprel zrak na strop, popraskaný a starý ako všetko v tomto dome.

„Za Harryho.“

Nemal rád varenú zeleninu. Nemal rád varený hrášok.

Privrel oči a snažil sa silou vôle vytlačiť tú bolesť z hlavy. Už ju takmer mal, takmer na dosah ruky, keď sa znova prudko pripomenula pulzovaním v rytme úderov jeho srdca.

„Za mamičku.“

Znechutene prežúval, ale v konečnom dôsledku to prehltol.

Palcom sa pohrával s vlhkou etiketou na sklenenej fľaši piva, v strede bola pokrčená, vytváral z nej hrčky, ktoré potom utieral do drsnej látky riflí, čo mal na sebe.

„Za otecka.“

Posledné sústo bolo najhoršie, skoro ho vrátil naspäť na tanier.

„A kde sú?“ Spýtal sa starej mamy, keď mal ústa prázdne, plné hnusnej chuti, ktorá mala byť vraj zdravá.

Až teraz chápal, že svojimi nevinnými otázkami lámal jej srdce.

Tento dom bol nádoba na nočné mory, ktoré ho trhali na kusy aj počas bdenia.

Sedel na gauči, ktorý zažil aj dve generácie pred ním, a migréna vytláčala jediný obsah jeho žalúdka hore. Pivo, ktoré v skutočnosti ani piť nechcel.

Aspoň že tu bolo ticho a tma.

Každý kúsok tela mal neviditeľnou niťou pripevnený k stenám tohto prekliateho domu. Mohol sa ich zbaviť, isteže, ale vždy by si vzali kúsok z neho. Všetky spomienky museli mať svoju obeť.

Bolesť hlavy sa len stupňovala, keď vynášal veci von. Udierala mu do spánkov, otupovala zmysly, a on iba pokračoval, tlačil ten prekliaty gauč na zadný dvor. Tie prekliate skrine, tie prekliate stoly, tie prekliate poháre, porcelán, riad.

Strhával ten prekliaty koberec v obývačke, vynášal svoje prekliate bifľomorské kravaty, svoje prekliate habity, svoj prekliaty odznak hlavného prefekta.

Jeho hlava jačala od bolesti, stále sa nezastavoval, nechal vlastné kusy mäsa, aby nasledovali tie prekliate veci naskladané vonku, dobrovoľne sa im otáčal chrbtom, cítiac sa stokrát viac slobodný ako pred pár minútami.

Stál uprostred prázdnej obývačky, ktorá konečne nepáchla po starobe a minulosti. Celé telo ho bolelo, vedel, že ho ešte dlho bolieť bude, ale aj tak bol spokojný s tou prázdnotou, čo tu zostala.

Klopanie na vchodové dvere bolo pre jeho uši rajskou hudbou, pretože sa ozývalo po všetkých priestoroch v dome. Ozvena potvrdzovala to, že tu nič nezostalo. Nič.

James Potter stál na prahu jeho dverí a usmieval sa od ucha k uchu aj napriek rozpakom, ktoré sa nedali z jeho červeného výzoru prehliadnuť.

„Vidím, že si už v poriadku,“ prehovoril Teddy namiesto pozdravu, keď vpúšťal Jamieho hlbšie dovnútra. S uspokojením sledoval ten šok, ktorý sa miešal so zahanbením na tej zmenenej tvári.

„A to som si myslel, že mi možno spravíš niečo na večeru,“ poznamenal s pokriveným úsmevom, ako sa rozhliadal po holých podlahách a stenách. Tak typické, Jamie, tak typické...

„Si hladný? Môžeme niekam ísť. Pozývam ťa.“ Ted sa toho okamžite chytil, aj keď Jamesa tá trápnosť nútila protestovať, no všetko to boli iba výhovorky. Žiadne jasné nie sa z neho nedostalo.

Sme predsa priatelia, to priatelia robia, šepkal si Teddy v duchu, ako sedel v tmavom kúte reštaurácie s Jamesom oproti.

Ten rozprával, ústa sa mu nezavreli ani keď jedol, prežúval nahlas a ešte hlasnejšie opisoval svoje historky, s omáčkou z bolognese špagiet v kútiku pier. A na brade. Dokonca aj pod pravou nosnou dierkou.

Ted už dávno vzdal snahu upozorňovať ho, že má niečo „tuto“, trúc si pomaly celú tvár, pretože to by bolo asi to jediné, čo by počas večere robil.

S hlavou naklonenou do strany prežúval sústo mäsa a s podvihnutým obočím sledoval, ako sa James snaží z taniera vyloviť posledný kus cestoviny. Dokonca si pomohol prstami, z ktorých si napokon zlízal omáčku. A toto ho kedysi vzrušovalo...

„A potom do mňa narazila dorážačka a zlomila mi presne dve rebrá. Síce to napravili takmer hneď, ale bolelo to ako sviňa... Do pekla, tá bolesť, to bolo fakt niečo, skoro som sa tam rozplakal a prosil ich, aby zavolali mamu. Neskôr si zo mňa robili srandu, ale kašľať na nich, ešte nikdy som nemal zlomené rebrá, tak môžem trochu vyvádzať, no nie? Počkaj, ukážem ti tú modrinu.“

Na to si James vyhrnul tmavomodré tričko a bradou si ho pridržal hore, aby tak ukázal ľavú stranu svojej hrude, ktorá bola skoro celá zafarbená do modrej farby.

Bolo to hrozné, to musel Teddy uznať. Ale jediný pohľad na telo, ktoré sa za tie roky tak značne zmenilo, mu potvrdilo, že... Áno, toto ho skutočne kedysi vzrušovalo. A tak to aj zostalo.

To decko sa naozaj tešilo zo svojho metlobalového zranenia, pretože vraj teraz vyzerá drsne. A Ted dokázal myslieť iba na to decko, nahé, pod ním, ako predtým.

Hnedé oči preplnené vzrušením ho pitvali až do posledného detailu jeho duše. Ešte nikdy nevidel niečo tak odhalené a pritom tak úzkostlivo skryté.

Podstatne mladšie nahé telo nepokojne ležalo vedľa neho, cítil každý jeden stiahnutý sval, ktorý sa vzápätí uvoľnil, aby sa mohol stiahnuť zase na inom mieste.

Zbožňoval to, ako James vypínal svoje racio, ako sa nechal dobrovoľne pohltiť čistými pohlavnými pudmi.

Bože, odpusť mi, že som zhrešil, šepkal si bez výčitiek v mysli, keď zosilnil stisk ruky, keď zrýchlil tempo, a keď Jamie pootvoril plné pery a vtlačil strapatú hlavu hlbšie do vankúšov.

Pehy mu výraznejšie vystupovali z pokožky, keď tá na jeho lícach sčervenala, a on bez hanby vypustil jeden zlomený vzdych.

Vlastne, nie jeden. Tisíce.

Teddy sa ticho rozosmial; isteže si užíval tú moc, ktorú nad Jamesom mal, veď to bol ten prvý dôvod, pre ktorý si s ním začal. Aj za cenu strachu z odhalenia.

Perami sa oprel o Jamieho prudko sa zdvíhajúcu hruď, cítil na nich rýchlo bijúce srdce, a s hlbokým nádychom do nosa nasal pach potu a ešte niečoho, čo jeho osobné zmysly privádzalo na pokraj šialenstva. Počas splnu sa tá hranica vymazala úplne, to už vedeli obaja. A akí zvrátení jedinci to museli byť, keď sa na tú jedinú noc v mesiaci tešili najviac?

V konečnom dôsledku to však nebola taká veda, priviesť čerstvo šestnásťročného chlapca k orgazmu. Bol hrozný, so svojimi neohrabanými dotykmi a výrazom, ako keby si potreboval každú chvíľu kýchnuť.

Ale tá jeho skutočná nedokonalosť zavinila to, že s ním chcel Ted Lupin zostať navždy.

Za toto pôjdeš do pekla, Lupin, hovoril vo svojej ubolenej hlave, ako rozprával o výskumoch a cestách, ktoré absolvoval.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

„Takže si sa rozhodol to tu prerobiť?“

Prvý večer sa na seba nedokázali ani len pozrieť, jedno trápne ticho nasledované druhým, a teraz...

Nikdy si poriadne neuvedomoval, aké je ľahké byť v Jamesovej prítomnosti. Bol tak bezprostredný, úprimný, vtipný. Nehanbil sa byť sám sebou.

„Uh-um,“ odpovedal neurčito a ďalej stál pri otvorenom okne, sledoval tiene nábytku, ktorý po novom obýval jeho dvor, a strácal sa vo svojich myšlienkach, stále hlbšie a hlbšie, až zabudol na poľavujúcu migrénu, ktorú možno umlčala aj výdatná večera.

„Podľa mňa to je celkom dobrý nápad. Vieš, začať odznova a to všetko...“

„Uh-um...“ Prstami sa dotýkal parapetnej dosky a prudko nasal čerstvý studený vzduch do pľúc v momente, keď zacítil niečiu cudziu teplú kožu na tej svojej. Jamesova ruka mu hladila zápästie, snažila sa ho neisto zovrieť a potiahnuť smerom k sebe.

Tá opatrnosť bola na tom najkrajšia. Ten skutočný strach, ktorý vždy odvážny James Potter prekonal a otočil si Teddyho smerom k sebe. Nepýtal sa, či môže, jednoducho to urobil. Pritlačil svoje pery na tie Tedove, zľahka a pritom s jasným zámerom.

Ty prekliaty pokrytec, Jamie. „Začať odznova a to všetko“, a teraz sám robíš kroky späť?

Koľkokrát bude ešte schopný zničiť osobu, ktorá aj pre neho znamenala celý svet?

Nebol zvyknutý na takúto jemnosť, nebol zvyknutý na ľahké dotyky na svojej tvári, na nežný tlak na zátylku, ktorý ho nepriamo nútil k reakcii, k prehĺbeniu bozku, ktorý v skutočnosti nechcel.

Taký masochista nikdy nebol.

Jamesov jazyk mu pomaly prešiel po dolnej pere, snažil sa otvoriť jeho ústa, snažil sa dostať dovnútra, aby aj on mal nejakú vinu. Aby mohol tvrdiť, že to Ted chcel tiež.

Teddy chytil ruky na svojich lícach, odtiahol sa od Jamieho, ktorý zmätene hľadel do čiernych očí. Jasne ho odmietali.

„James...“ Jeho slová boli skôr horúcim dychom, ktorý sa predral pomedzi pootvorené pery lesknúce sa od slín. Chlapec pred ním neprepočul tú ľútosť, to ospravedlnenie, a prudko sebou mykol dozadu, ako keby sa popálil.

„Jamie,“ skúsil to znova, o poznanie istejšie a hlasnejšie, no James rázne pokrútil hlavou.

„To je v poriadku, chápem to.“

Neveril ničomu, čo vypustil z tých zasraných úst.

„Jamie, počúv-“

„Povedal som, že je to v poriadku!“

Dá sa vôbec hovoriť o dospelosti pri tomto prehnanom detinskom hneve z odmietnutia?

No James Potter už dávno nebol Teddyho zodpovednosť, tak len pomaly prikývol a viac sa k tomu nevyjadroval.

„Môžem ti ešte s niečím pomôcť?“

Čakal, že sa vyhovorí na nejakú hlúposť a zmizne odtiaľto čo najskôr, no prekvapivo sa držal pokope. Dokedy?

Čeľusť mal napnutú, obočie hlboko zvraštené, ale stále bol ochotný ďalej sa s Tedom baviť.

Mohli byť priatelia. Bolo to jednoduché, prirodzené a v prvom rade bezpečné. Ale vrátiť sa k láske, k sexu, naspäť do toho šialeného kolotoča, to mohlo znamenať iba výčitky pre oboch.

Priamočiara deštrukcia.

„Garáž som zatiaľ nevyložil.“

Vyšli z domu, svedomito si dávajúc pozor na to, aby si neboli príliš blízko, a spoločne kráčali ku garážovým dverám, ktoré Teddy vytiahol úplne hore. Zasvietil svetlo a zvedavo si obzeral všetko to haraburdie, ktoré tu jeho stará mama za tie roky naskladala. Polovicu z nich si ani nepamätal.

„To je ona?“ Jamesov hlas sa zmenil, akoby zabudol na to, čo sa pred chvíľou stalo vo vnútri.

„To je ona.“

Presne uprostred miestnosti stála rozbitá Siriusova motorka.

[ » na začiatok « ]