Kapitola:
Pridaná: 30.4.2014, 23:38:58
Čítaná: 1436×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Teddy Lupin, James Sirius Potter, Harry Potter, Ginny Potterová, Albus Severus Potter,...
Stručný dej: Pretože toto šialenstvo je určené pre dvoch.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, slash

Kapitola: 1 » O tom, ako sa Teddy vrátil domov 2 » O tom, ako sa James opil 3 » O tom, ako Teddyho bolela hlava 4 » O tom, ako James opravoval motorku 5 » O tom, ako Teddy nemyslel na Jamesa 6 » O tom, ako James zúril

Kolenami sa opieral o operadlo sedadla pred sebou. Ponorený do veľkej sivej mikiny sa nechával unášať známymi pohybmi podzemného metra, ktoré ho viezlo stále bližšie a bližšie domov. Hľadel von oknom, do tmavých tunelov, na prázdne stanice, na ktorých čakali len tí, ktorí tiež v noci nemohli spávať. Hľadel na svoj odraz, ktorý mu však absolútne ničím nepripomínal samého seba. Podvedomie si s ním robilo, čo chcelo, v rozptýlení nedokázal ovládať svoje schopnosti.

Zamračene sa odvrátil od chlapca v skle, strapatého a s drobnými pehami usadenými na jeho nose a lícach.

Vždy miloval nočné cesty vlakom či metrom. V tých chvíľach si mohol naplno vychutnávať pravú podobu samoty, aj keď zostávať sám so svojou mysľou bola výzva. Nie vždy dokázal byť taký odvážny. Myslel si, že ho to už prešlo. Myslel si, že má úplnú moc nad celou svojou existenciou, nad celým svojím životom. Myslel si, že sa pohol ďalej. No dnešný večer podkopal celé jeho mylné presvedčenie...

Stál uprostred obývačky v dome Potterovcov, usmieval sa a po niekoľkoročnom odlúčení sa zase cítil súčasťou rodiny. Neboli spojení krvou, to je síce pravda, ale na tom im nikdy nezáležalo. Stále boli jeho bratmi a sestrami, stále boli jeho strýkami a tetami, stále boli jeho krstnými rodičmi.

Všetci sa tešili z návratu Teddyho Lupina, ktorý sa po troch rokoch vrátil zo svojich ciest po celom svete. Listy a atramentové slová sa predsa nikdy nevyrovnajú skutočnej, hmatateľnej prítomnosti.

Stará mama Molly ho vyobjímala tak silno, až nemohol dýchať. Vraj sa zmenil, vraj je už veľký chlapec. Všetci boli zvedaví, všetci sa ho pýtali nekonečné otázky. Ako idú výskumy? Pohol sa niekam ďalej? Bude pokračovať vo svojich cestách? Usadí sa? A čo založenie rodiny? Bohužiaľ, na väčšinu nedokázal odpovedať.

Popravde, na svoju budúcnosť za ten čas nemyslel vôbec. Jeho myseľ bola zamestnaná iba tým, ako pomôže vlkolačej komunite. Ako im pomôže zaradiť sa naspäť do spoločnosti, ako im zmierni bolesť. Damoclov veľký objav bol len jedno malé víťazstvo a toto storočie si žiadalo ďalšiu prevratnú zmenu.

Vraví sa, že všetko pramení z detstva.

Práve si odpíjal zo svojej ohnivej whisky, keď do neho zboku čosi narazilo. Veľmi jemne, takmer až hravo, priateľsky. Teddy bol zvyknutý na to, že keď hľadel do Jamieho tváre, hľadel pod úroveň svojich očí. Teraz sa však už nemusel skláňať. Teraz bol dokonca nútený hlavu vyvrátiť dohora.

„Myslel si si, že sa ani neukážem, čo?“

Ak mal byť Ted sám k sebe úprimný, áno, presne to si myslel. Presne v to dúfal. V ich prípade by bolo o mnoho lepšie, keby sa už nikdy viac nevideli, pretože James bol doposiaľ ten najväčší hriech, akého sa za celý svoj život dopustil.

„Ahoj, Jamie,“ pozdravil ho pokojne a odvrátil sa od toho úsmevu, ktorý neznášal už vtedy, keď boli ešte spolu. Akoby mu dokázal čítať myšlienky...

Hľadel na Albusa, ako sa baví s tetou Hermionou. Hľadel na Huga a Vicky, ktorí spoločne tancovali do rytmu Sudičiek, ktorých pieseň pomerne nahlas vyhrávala z rádia.

A James celý ten čas stál tesne vedľa neho, strnulý a nervózny, hľadajúci spôsob, ako prelomiť to trápne ticho medzi nimi.

Vedel, že mu nikdy neodpustil to, že sa s ním rozišiel. Že odišiel a zlomil mu srdce s dôvodmi, ktoré pre tínedžera nemali absolútne žiadnu váhu. Že ani s dosiahnutím dospelosti Jamie nepochopil, o akom „väčšom dobre“ Ted vtedy rozprával.

„Počul som, že si sa stal triafačom pre Magochester United. Gratulujem.“

„Vďaka. Mama o tom nedokáže prestať rozprávať, čo?“ Atmosféra medzi nimi sa aspoň trochu uvoľnila, keď sa pustili do rozoberania témy, ktorá bola pre oboch celkom známa, no ich rozhovor bol stále rozpačitý a popretkávaný dlhými, zúfalými minútami ticha, ktoré ani jednému z nich neprospievali.

Kedysi o sebe vedeli všetko. Kedysi boli najlepšími priateľmi, kedysi boli viac ako to...

No teraz bol pre neho James cudzincom.

Osvetlená ulica sa takmer vôbec nezmenila od jeho poslednej návštevy. Až na pár malých detailov bolo všetko rovnaké, ešte aj ten dom, v ktorom vyrástol, v ktorom vyrástla jeho matka.

Predtým by bol rád, že sa vracia domov. Ale ťažko sa tešiť na niečo, čo ho tam už nikdy nebude čakať.

Otvoril bránku, ktorej štruktúra bola dôverne známa jeho prstom. Odlupovala sa z nej farba, pretože ju nemal kto udržiavať, pretože sa nikto príliš netrápil takými vecami. Hrdza bola iba súčasť starnutia.

Ako odomykal vchodové dvere, na krátky moment mal pocit, že za nimi nájde niečo viac, nie len nekonečné ticho a prázdno.

Dom bol opustený. Vzduch v chodbe v sebe niesol zatuchnutosť priestorov, ktoré dlho nik nevetral. No ešte tam bolo čosi. Pach, ktorý sa za tie roky takmer úplne vytratil, ale on s ním žil príliš dlho na to, aby úplne zabudol.

Medzi obočím sa mu vytvorila vráska, keď sa mračil, a brušká prstov si pritlačil na horúce viečka, ktoré sa snažili ukryť jeho vlhké oči. Potreboval byť v bezpečí pred prípadnými svedkami jeho slabostí.

Keď bol malý, veril, že niektoré veci budú trvať večne. Bol naivným dieťaťom, nehľadiac na to, že sa práve pod šťastnou hviezdou nenarodil. Aj on mal svoje sny, svoje pravdy, ktoré však boli dospelosťou úplne zdrvené a ich reálnosť navždy vymazaná. Ale tá prchavá prítomnosť niekedy nedokázala len tak zmiznúť.

Zatvoril za sebou dvere a vstúpil hlbšie do domu, kde strávil celé svoje detstvo, svoju pubertu a aj veľkú časť zo svojej dospelosti.

Po smrti starej mamy zostalo všetko tak, ako to nechala. Neodvážil sa hýbať s jej vecami, neodvážil sa nič meniť a tak radšej utiekol preč, na miesta, ktoré nikdy skutočne nenazval domovom. Možno preto, že ním ani neboli.

Plánovala to. Vedela, že toto nie je život pre ňu, keď stratila svojich milovaných, keď zažila toľko bolesti. Napísala mu, že ho milovala tak silno, až dokázala zabudnúť na veci, čo ju trápili. No samozrejme, že sa to nedalo úplne. Chápal to, isteže sa nehneval, pretože dúfal, že je konečne šťastná, na tom mieste, kam sa vybrala.

Ale to neznamená, že mu nechýbala každý jeden deň.

Bol unavený, hlavu mal príliš ťažkú z toľkých hlúpych myšlienok, ktoré boli doposiaľ tri roky mĺkve. Ten problém zvaný James...

Jeho izba bola síce uprataná, no prachu sa za ten čas ubrániť nedokázala. Len čo prekročil prah, vnútro sa mu zovrelo úľavou a nervozitou zároveň. Tieto steny obkolesené knihami znamenali bezpečie, no rovnako boli aj najväčším väzením spomienok, ktoré boli do jeho mysle až príliš vryté, surovo a násilne. Isteže zanechali jazvy.

Odjakživa mal na všetko systém. Dodržiaval svoju dennú rutinu a takmer nikdy ju nenarušil. Poznal však jednu osobu, ktorá ho od zaužívaných zvykov odvádzala. Nevedome ho rozptyľovala svojou živou prítomnosťou, až to napokon začala robiť úmyselne. Veľmi ťažko si zvykal na to, že sa mu niekto dostal tak hlboko pod kožu.

A ešte ťažšie si zvykal na to, že to už nikto nerobil.

Bol tak šialene unavený, až nedokázal zaspať. Okno mal otvorené dokorán, zakrytý perinou hľadel na parapetnú dosku, z ktorej sa ošúchala farba. No to už bolo dávno...

Vzdialene počul prichádzajúce a odchádzajúce vlaky. Kamióny občas zatrúbili, ale viac-menej bola ulica pohltená tichom. Chladný vzduch mu spôsoboval zimomriavky, ktoré takmer boleli, ale tej čerstvosti a vlhkosti sa nechcel vzdať.

Nikdy si nemyslel, že návrat k veciam, ktoré pre neho mnohokrát znamenali celý svet, bude tak devastujúci. Oči ho štípali od únavy, no on ich tentoraz vytrvalo upieral na biely strop. Všimol si pár prasklín, ktoré tam predtým určite neboli...

Jeho hlava nedokázala zmĺknuť. Ten zvieravý pocit v žalúdku neodoznel. Tie praskliny nezmizli.

Rekonštrukcia možno nie je zlý nápad.

[ » na začiatok « ]