Poviedka:
Pridaná: 2.3.2014, 10:45:55
Čítaná: 1122×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Finalisti si mali vybrať z ponúknutých rodín a mali opísať ich jednotlivý život v období, ktoré bolo vymedzené od Bitky o Rokfort po epilóg opísaný v knihe.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Súťažná poviedka: 1 » Bash - S genetikou nie sú žarty 2 » Pán Sova - Teplo v srdci 3 » Marrko Riccoli - Tri hodiny do 4 » Aliyz - Strata 5 » Jin - Všetko zlé je na niečo dobré 6 » Pútnička Melanie - Expedícia

Zvolená rodina: Longbottomovci

Cez okno sa do miestnosti predierali septembrové lúče slnka. Keď sa jeho zrak konečne adaptoval na túto zvláštnu atmosféru, všimol si, že v posteli leží sám.

Spoza dverí bolo počuť slabé cinkanie, ako keď kov naráža o kov. Chlapcovi s blonďavými vlasmi sa spočiatku nechcelo zdvihnúť z postele. Napokon, ešte predsa nemusel. Aj po skontrolovaní ciferníka na veľkom budíku bolo jasné, že času má ešte habadej.

Ale keď do troch minút nikto neprichádzal a zvuky neprestávali, premohol sa. Sadol si, navliekol si na nohy papuče a pomalými krokmi, aby tak predišiel krúteniu hlavy, prešiel do vedľajšej miestnosti.

„Zlatko, ty už si hore! Hádam nie si unavený, potrebuješ byť v dobrej forme?!“ zvolala ružovolíca blondína s istým smútkom v hlase.

Aj keď bolo všetko v úplnom poriadku, žena neprestávala zmätene pobehovať po kuchyni. Chaoticky presúvala veci z miesta na miesto, z ktorého ich neskôr zobrala a položila niekam úplne inam.

„Nerob si starosti, Hannah, ešte je len ráno. Čaj, trocha kofeínu či niečo podobne vzpružujúce ma isto preberie,“ podišiel k nej a uštedril jej raňajší bozk.

„Vidíš... a už som celkom čulý!“ prehlásil so šibalským úsmevom na perách.

Na prvý pohľad sa zdalo, že aj pani Longbottomovú tento prejav lásky na chvíľu upokojil. No smútok a obavy, ktoré sa snažila pred svojím manželom tak veľmi zakryť, z jej pohľadu predsa len nezmizli.

Nie, nemôže Nevillovi povedať, ako sa obáva toho, čím si ich manželstvo bude musieť tento rok prejsť. Pozná ho až priveľmi dobre na to, aby vedela, že by ho trápili výčitky a uvažoval by nad tým, že sa vôbec do Rokfortu neodoberie.

Nemôže od neho predsa žiadať, aby zahodil ponuku, ktorá sa jednoducho neodmieta. A to len kvôli tomu, že ona sa obáva zostať celkom sama!

„Nad čím teraz premýšľaš?“ na rovinu sa jej spýtal Neville so záujmom v hlase.

„Uvažujem, či toto všetko dokážeš skutočne zjesť. Ale ako novopečenému pánovi profesorovi ti rozhodne dôverujem. Napokon, musí sa ti roztiahnuť žalúdok, aby sa všetci tí škriatkovia v kuchyni neurazili!“ schytila varechu položenú na stole a capla ho ňou po zadku.

Obaja sa rozosmiali.

Neville sa usadil za stôl. Bol hladný ako fretka, a tak mu nezostávalo nič iné, iba čakať na to, kedy budú raňajky hotové.

„Tým je to tak jedno,“ po chvíli usúdil. Hannah však bola mysľou momentálne niekde úplne inde a zjavne nechápala, o čom hovorí. „Teda... myslím tým škriatkom.“

„Asi máš pravdu, drahý. Ale mne to teraz veru jedno nie je,“ usmievajúc sa mu podala tanier s dvoma palacinkami a vedľa neho mu položila ďalší s vajíčkami, slaninou a párkami.

„Samozrejme, že nemusíš zjesť všetko. Veď vieš, že len žartujem. Zjedz len to, na čo máš chuť.

Len som chcela, aby si mal bohaté raňajky, keď už ma dnes opúšťaš. Čaj s mliekom?“ dodala nadnesene. Čo by to bolo za anglické raňajky bez čaju? Do porcelánovej šálky mu naliala čierny čaj a dochutila ho mliekom.

„Ďakujem. N-naozaj ďakujem, si j-jednoducho skvelá,“ začal Neville zajakávajúc sa, ako keby chcel vetu rýchlo dopovedať, aby si mohol odhryznúť z palacinky.

Chvíľku ticha využil na to, aby si pretriedil svoje myšlienky, a napokon pokračoval témou, ktorej sa zatiaľ obaja okľukami vyhýbali.

„Pozri,“ začal opatrne a s nehou, „viem, že sa bojíš. Aj ja mám obavy,“ na chvíľu odložil príbor bokom a zahľadel sa jej priamo do jej nádherných modrých očí, „ale neodchádzam predsa navždy.

Navyše, keď budem chcieť, môžem kedykoľvek zísť dolu do Rokvillu a premiestniť sa za tebou do Deravého kotlíka. Napríklad cez víkendy! Nemysli si, že tam idem naozaj na celý rok a vrátim sa len na Vianoce. Je síce pravda, že cesta vlakom trvá podstatne dlhšie, ale ním pôjdem iba dnes - veľa začínajúcich profesorov to tak pri svojej prvej ceste robí. A ja si rád ešte raz a naposledy vychutnám cestu Rokfortským expresom.

A napokon, chudák starý hostinský Tom nám tu po svojej smrti zanechal sovu, takže si budeme pravidelne písať. To ti sľubujem.“

„Neville, ja ti verím. Len mi bude chýbať pocit, že si mi na blízku... že sme fyzicky spolu... že sme tu jeden pre druhého,“ sadla si mu na kolená tvárou otočená k jeho tvári.

„Keď už to spomínaš, napadol mi spôsob, ako by si ma mohla skontaktovať takmer ihneď, keď budeš niečo súrne potrebovať,“ náhle vstal a vbehol do izby, z ktorej sa po chvíli vrátil s dvoma galeónmi a prútikom v rukách.

„Neville Longbottom, ľúbim ťa.“

***

„Výborne! Dnešným dňom sme ukončili kapitolu stromostrážcov. Ak má niekto z vás ešte stále otázky k tejto téme a bál sa ich vysloviť nahlas pred spolužiakmi, dvere mojej pracovne sú vám otvorené. Na budúcej hodine si oprášime vedomosti týkajúce sa upínavca jedovatého. Touto rastlinou ste sa zaoberali už minulý rok s profesorkou Sproutovou.

Ďalej vás už nebudem zdržiavať, je piatok a domnievam sa, že toto je vaša posledná hodina. Pekný víkend,“ sotva to stačil dopovedať, študenti sa rozutekali na strany. Pán profesor Longbottom odchádzal zo skleníkov ako posledný...

„Dobrý deň, Neville! Ako sa vám darí? Nemala som tú možnosť spýtať sa vás, či ste na Rokforte spokojný,“ zo zadumania ho vytrhol starý, známy hlas. Niečo mu však chýbalo. Že by typická dávka prísnosti?

„Pani profesorka... vlastne, pani riaditeľka McGonagallová, ja...“

„Koľkokrát vám musím pripomínať, aby ste ma teraz oslovovali Minerva? Iste som sa vám o tom zmienila, keď som vás prijímala ako náhradu za Pomonu, pán Longbottom. Totiž, Neville.“

„Ospravedlňujem sa, Minerva. Stále je to pre mňa zvláštne. Viete, byť profesorom a dívať sa na študentov tak, ako sa kedysi moji učitelia pozerali na mňa.

No musím vám povedať, že svoje rozhodnutie neľutujem a som len a len vďačný, že môžem nádejných študentov učiť to, čo ma odjakživa bavilo. Práve idem z hodiny s druhákmi z Chrabromilu a z Bifľomoru.“

„Úprimne sa teším z vášho nadšenia. Len tak mimochodom, ako sa má Hannah? Spomínam si na ňu ako na veľmi milé dievča, aj keď transfigurácia nikdy nebola jej silným odborom.“

Neville sa zamračil, no po chvíli mu priateľsky myklo kútikom.

„Hannah je úplne v poriadku. Deravý kotlík je to najlepšie, čo ju mohlo postretnúť. A myslím si, že transfiguráciu predsa len zvláda. Nie že by ju používala pri práci, no teraz sa jej obzvlášť hodí.“

„A to už prečo?“ starý, známy náznak prísnosti v Minervinom hlase bol opäť späť.

„Spomínate si na Dumbledorovu armádu? Každý z členov dostal začarovanú falošnú mincu. Namiesto sériových čísel na hranách sa zjavovali dátumy najbližších stretnutí. Fungovalo to tak, že Harry transfiguroval svoju mincu, čím pozmenil aj mince nás ostatných. Tie zvýšili teplotu, aby si zmenu majiteľ všimol včas. Je to jednoduché a pritom naozaj múdre. Samozrejme, prišla na to Hermiona Grangerová, hoci inšpiráciou jej boli tajné znamenia smrťožrútov. V každom prípade, mnohí z nás nosia túto mincu pri sebe doteraz ako spomienku.“

„Neville, to všetko je síce skutočne zaujímavé, no stále nechápem, ako to súvisí s vašou manželkou?“

„S Hannah sme si vyrobili podobné mince, aby mohla tú svoju transfigurovať, keď ma bude potrebovať. Stále ju nosím so sebou. Pre istotu.“

Vtom ho niečo zahrialo pri srdci.

Z náprsného vrecka na košeli vytiahol napohľad neškodný galeón, ktorého príjemné teplo sa mu vylievalo do dlane.

„Pekný víkend, pán Long... Neville,“ pani riaditeľka McGonagallová odišla s úsmevom na perách.

Body užívateľov: 17,8 / 20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 3 – 2 – 5 – 2 – 5 – 1,5; spolu 18,5

Ani sa mi nechce veriť, že si to napísal tak, ako som to čítal, lebo gramatika je vzhľadom na tvoje minulé výkony oveľa lepšia. Kto ti do toho rýpal? Čo sa týka iného, trošku mi prekážalo, že poviedka mala dve statické časti. V prvej sa nerozprávalo o ničom inom, len o trápeniach Hannah, v druhej časti to malo silný sentimentálny nádych. Neverím, že by niekto vyrozprával takýmto štýlom svoj príbeh odlúčenej lásky pred nezainteresovanou osobou. Možno tomu chýbali väčšie nervy, nejaká iná emócia.

Cuca: 5 – 3 – 5 – 2,5 – 5 – 2,5; spolu 23

Pekná myšlienka, pekná pointa, pekný nápad, ale... niečo tomu chýbalo. Nehovorím, že zrovna akcia alebo tak, ale prišlo mi to trochu fádne. Ako, to ako sa Neville s manželkou dohodol, bolo fajn. :) Ale... má to dve ale... Myslím si, že nie je problém, aby sa takmer každý deň stretával so ženou. Mohol sa aj pomocou hop-šup prášku odmiestňovať, takže mi to prišlo také, že to zbytočne komplikuješ... :D A za druhé – to, že o tom hovoril Minerve, mi prišlo... zbytočné. :) Ale ... okrem týchto dvoch vecí to bolo naozaj veľmi pekné. :)

Kira: 3 – 1 – 5 – 4 – 5 – 1; spolu 19

Nebolo to zle napísané, to vôbec nie. Ale ten nápad bol už možno slabší. Nedokážem si pomôcť, mňa to jednoducho príliš nezaujalo. Asi je to iba mnou, neviem...

Chyby v priamej reči a vo vetách nasledujúcich po nej.

Občas sa ti tam opakovali slová.

Micho: 4 – 3 - 3,5 – 3,5 – 5 – 3,5; spolu 22,5

Po mierne kostrbatom úvode nabrala napokon poviedka správne tempo. V obsahu je veľa pekných myšlienok zapracovaných do metafor a prirovnaní, štylistka super, no občas som mal pocit, že autor tieto prostriedky zapracoval do obsahu nešťastne. S ohľadom na zadanie by som sa zrejme viac zameral na príbeh Neville - Hannah, hoci aj preniknutie do prostredia Rokfortu oceňujem kladne.

Celkový počet bodov: 100,8

Poradie: posledný (6.)

[ » na začiatok « ]