Kapitola:
Pridaná: 9.12.2013, 15:44:37
Čítaná: 1359×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Kathleen M. Kleypasová, Jonathan N. Savage
Stručný dej: Čo sa stane, keď svojhlavá a nespútaná dáma z dobrej spoločnosti nájde seberovného v príťažlivom, veľmi nevyspytateľnom vojvodovi? /aneb veľmi neautentický pokus o príbeh odohrávajúci sa vo viktoriánskom Anglicku. ak sa tu nájde niekto čítajúci knihy Lisy Kleypasovej, čakám sovku ;) /

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Prípravy na cestu 2 » Veľkolepý príchod 3 » Nedorozumenie? 4 » Štvorlístok 5 » Raňajky 6 » Zmätený 7 » Vypočuté 8 » V raji 9 » Nie je hra ako hra

Nerozumel tomu.

Pôvodne prišiel do jedálne kvôli raňajkám, ale po jej odchode sa nevedel sústrediť ani na jedlo. Držal v ruke šálku, ktorú tam po sebe nechala, akoby sa naozaj chcel presvedčiť, že pila kávu. Na dne ostali usadeniny.

Znechutene nad spomienkou, ako jej Hunt nalieval kávu, šálku odložil a vyšiel na terasu. Čerstvý vzduch ho prebral, ale tým sa len prinútil ešte viac uvažovať.

Jednoducho bol z Kathleen Kleypasovej zmätený. Na prvý pohľad dokonalá mladá dáma. Pohľadná, dobre oblečená, výchovu mala tiež určite perfektnú, hoci sa tak nesprávala.

Keď ju prvýkrát uvidel, vyzerala ako dvanásťročné chlapčisko, ktoré sa hralo von so psom, akurát keď sa spustil dážď. Sotva jej cez tie nánosy špiny a bahna vedel trochu identifikovať črty, oblečenie mala zmáčané, niekoľko vrstiev látky sa jej lepilo na telo a ťahalo ju k zemi.

Potom vošla večer do miestnosti a vyzerala ako najvzácnejší klenot. Prvých pár sekúnd naňho pôsobila ako éterické, naozaj nadpozemské stvorenie.

A potom sa prejavila. Jej arogantné obočie, veľké, úprimné ústa. Aj tie najmenšie pohyby robila veľmi presne, ale vyžarovala z nich ľahostajnosť.

Kto to dočerta vlastne je a čo tu robí?

Ak bola niečia milenka, nevidel dôvod, prečo by ju mali ostatní tak tolerovať. Mala žiť v úzadí a len si plniť svoje povinnosti, za ktoré bola očividne mimoriadne štedro platená, keď si mohla dovoliť tých najdrahších krajčírov. A ak si myslela, že bude vyzerať skromne len preto, že nenosila žiadne šperky, mýlila sa. Každému muselo byť hneď jasné, aká je rozmaznaná. A možno aj sebecká.

Tvárila sa, akoby ju mal každý obskakovať a nohy jej bozkávať len preto, že im venuje trochu svojej pozornosti.

Pokrútil hlavou. Neudrží to v sebe. Jednoznačne sa musí s niekým porozprávať.

Vrátil sa do jedálne, pozrel na hodinky. Ráno trochu pokročilo, začali sa tam zbierať hostia. Niekoľkých ledabolo pozdravil kývnutím hlavy a vyšiel na chodbu. Kráčal neurčito, keby mu teraz vbehla do rany Kathleen Kleypasová, asi by ju násilím niekam odtiahol a nepustil by ju, kým by mu všetko nevysvetlila.

Z myšlienok, ako by sa v takej situácii asi zachovala, ho vytrhol hlas vychádzajúci z miestnosti, okolo ktorej práve prešiel.

„Savage! Jonathan!“ niekto znova zopakoval jeho meno, tak sa o pár metrov vrátil a nakukol cez otvorené dvere dnu.

Westcliffova pracovňa. Pamätal si ju trochu inak, teraz vyzerala útulnejšie. Možno za to mohla grófova manželka, Lillian, ktorá včera robila so svojou mladšou sestrou sprievod Annabelle Huntovej.

Pamätal si tú ženu ešte ako Annabelle Peytonovú. Nikdy spolu nevychádzali, vlastne mal pocit, že ho z akejkoľvek stránky odmieta. Mohla sa cítiť trochu dotknuto za to, že jej ponúkol miesto vo svojej posteli, ale bolo to dávno a veril, že tentoraz by mohli nájsť spoločnú reč.

Keď jej trpezlivo vysvetľoval, čo sa stalo Kathleen a kde sa práve nachádza, nevyzerala príjemne a ani trochu priateľsky. Videl jej v očiach blesky a hneď pochopil, že tie dve sú určite veľmi blízke priateľky.

Ešte to mu tak chýbalo!

Nevyspytateľná Kathleen, výbušná Annabelle a dve podivné Američanky, ktorých neskrotilo manželstvo ani s dvomi veľmi váženými mužmi. Pekný štvorlístok.

Pomaly vošiel do miestnosti, netváril sa spokojne, keďže práve stojac pred Westcliffom nazval jeho manželku v duchu podivnou.

Spýtavo povytiahol obočie. Starý priateľ mu kývol, tak sa usadil do kresla oproti nemu, pohodlne pred seba natiahol nohy a spojil prsty.

Westcliff zatvoril knihu a odsunul ju na okraj stola. Potom sa vystrel a pozrel do strany, akoby dával Jonathanovi priestor, keby chcel niečo povedať.

Ten však zo seba dokázal vytlačiť len chabé zahovorenie: „Máš v dome minimálne 70 hostí a stále pracuješ?“

„Potrebujem doriešiť pár detailov čo sa týkajú nového projektu. Mal som sa tu stretnúť so Simonom Huntom, ale mešká,“ Westfcliff sa mierne zamračil a schoval hodinky späť do vrecka.

S Jonathanom trhlo. Hunt. Kathleen. Odišli sotva pár minút po sebe. A teraz mešká.

Išli si teda zahrať... bejzbal?

Nedostal však priestor na ďalšie úvahy, lebo gróf k nemu zas prehovoril.

„Čo mi ale teraz prišlo vhod, takže sa môžeme porozprávať,“ významne naňho uprel oči. Jonathan čakal, ale Westcliff očividne chcel, aby všetko povedal sám.

V duchu si zanadával a trochu sa narovnal v kresle, keď tam bol taký zarytý, cítil sa oproti Westcliffovi malý. A to bol v skutočnosti od neho vyšší.

„Kathleen Kleypasová...“ začal.

„Dobre, to mi stačí,“ prerušil ho Westcliff a naklonil sa ponad stôl bližšie k nemu. „Rád by som ťa upozornil, že Kathleen Kleypasová nie je vhodná pre tvoj záujem.“

Spomenul si, ako si včera večer myslel, že je jeho milenkou, a musel sa odvrátiť, nevydržal naňho hľadieť.

„Rozumiem,“ prikývol vecne. Pokladal tým rozhovor za ukončený.

„Lillian mi hovorila...“

Jonathan neskrývane pregúľal očami. Ak sa jeho priateľ dostal do stavu, keď bude všetko opakovať po svojej manželke, je to vážne zlé. Niekoľko rokov nemal o ňom žiadne informácie, takže sa veľmi prekvapil, keď sa vrátil do Anglicka a zistil, že Westcliff má po niekoľkých rokoch samoty a odopierania manželku. Čakal po jeho boku rozumnú, dokonalú, jemnú dámu a potom po jeho príchode do Stony Cross Parku popri ňom Lillian prefrčala, kričiac niečo slúžke, akoby boli tetky na trhu. Veľmi skvelý prvý dojem.

„Nie, nie, počúvaj ma,“ Westcliff pokrútil hlavou, akoby prišiel na to, čo si Jonathan myslí. „Stále ma nezaujímajú klebety. Ale toto rozhodne nie je klebeta. Nevidím dôvod, prečo by Kathleen nemala Daisy povedať pravdu. A Daisy to pred Lillian určite neprekrútila. Takže... uvedomuješ si, že si už mohol byť dnes ráno zasnúbený? Vôbec to nebolo rozumné.“

„Preboha, nemohla dýchať. Čo som mal robiť? Hľadieť na ňu, ako sa udusí?“ obranne zdvihol ruky pred seba, prednáškam o slušnom správaní sa chcel vyhnúť, za svoj život ich mal pomerne dosť. A zobral si z nich niečo?

„V prvom rade si ju vôbec nemal vytiahnuť von zo sály.“

Nevedel, či si to Westcliff všimol alebo si to potom dal dokopy. Nebolo to však podstatné, aj keby sledoval, ako odchádzajú, nemal by s tým čo robiť.

Jonathan si povzdychol a snažil si urovnať myšlienky a otázky, ktoré sa mu vynárali v hlave, ale jednoducho si neodpustil nasledujúci štipľavú otázku.

„Ah, áno, keby si niekto všimol to, nebol by som zasnúbený, ale mŕtvy, všakže?“ prinútil sa do úsmevu a otvoril ústa, že niečo dodá, aby zmiernil svoje slová, ale Westcliff ho predbehol.

„Čo tým myslíš?“

Znova nastalo ticho, kým Jonathan volil slová, ktoré by mohol vhodne použiť. Nedostal však priestor, keďže do miestnosti rázne vstúpil Hunt a pozdravil Westcliffa. Potom sa otočil na Jonathana, ktorý už vstával z kresla.

„Tak sa zase vidíme, Savage. Prišli ste s Westcliffom predebatovať nejaké obchodné záležitosti?“ spýtal sa, biele zuby sa mu zaleskli na opálenej tvári. Vyzeral mimoriadne spokojne, keď si sadal do kresla hneď vedľa toho, v ktorom pred chvíľou sedel Jonathan.

„Nie,“ odvetil odmerane a pohol sa ku dverám. „Prepáčte, nebudem vás ďalej rušiť, určite máte nejakú prácu...“

Zvyšok vety len zamrmlal, lebo nebol podstatný, lenže vo dverách sa musel znovu otočiť, keďže naňho Hunt zase prehovoril.

„Ako som už spomínal pri raňajkách, dnes je skvelý deň na bejzbal, nepridáte sa k nám? O štvrtej sa stretneme na terase, sľubujem vám, že určite neoľutujete.“

Vlastne mu nedal možnosť odmietnuť, takže Jonathan len stroho prikývol a zatvoril za sebou dvere.

Bejzbal? Do čoho sa to namočil?

[ » na začiatok « ]