Poviedka:
Pridaná: 8.12.2013, 16:29:45
Čítaná: 1283×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zadaním pre 10 finalistov bolo napísať poviedku zo smrťožrútskeho prostredia, kde vystupujú výlučne smrťožrúti. Rozlúčiť sa musíme s jedným finalistom.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Úloha 2 » Peeta Mellark - Dnes neumieram 3 » Jin - Mor 4 » Snapo - Alecto a Amycus 5 » Vi.kt.or - Moja vina 6 » Pán Sova - Boj 7 » Marrko Riccoli - Poker 8 » Lucy Bellatrix - Bulhari 9 » Aliyz - Dar 10 » Bash - Voľba smrti

Dubové dreve zaduneli o podlahu. Chvíľu v pootvorenom stave zostali, len čo sa cez ne predrali dve postavy zahalené v čiernych plášťoch. Kapucňa im visela ako dôkaz akejsi hrozby, ktorú tieto persóny mali vystavovať. Nemali čas všímať si vnútro izby do ktorej práve vošli.

„Načisto ti preskočilo?“ starší muž s dlhšou bradou nezaháľal a nenechal priestor trápnemu tichu, ktoré mohlo tento moment vziať do svojich rúk.

„Myslíš si, že za to že si nový, mladý, obľúbený, bohatý máš právo na to robiť absolútne,“ pri tomto slove zvýšil hlas na čo následne preglgol akúsi guču čo sa mu v krku vytvorila, „voloviny? Nie, tu nie si na pieskovisku. Tu ti nestačí to, že poskytneš ostatným svoje materiály. Tu ide o niečo oveľa väčšie, čo zjavne tvoja maková hlava moc nechápe.“

Trápnemu tichu sa predsa len podarilo vyhrať aspoň na chvíľku. Mohla to byť aj hodná chvíľka, napokon, aj každý somár by sa predsa bál odporovať jemu – jednému z najposlušnejších sluhov Toho-koho-netreba-menovať. Jedným slovom ho môže dať odstrániť. Na jeho názore záleží Temnému pánovi najväčšmi.

„Ja viem, viem, že toto nie je nejaká hlúpa hra pre zbabelcov a nafúkaných pomätencov,“ v duchu sa aj napriek pochopiteľne obsiahlej nervozite, ktorá obkolesovala celé jeho telo i myseľ, musel nad týmito slovami usmiať. Veď jedna polovica z nich sú zbabelci a druhá nafúkaní pomätenci. Ale žiaden z nich by to pred tými ostatnými nepriznal. Všetci zastávali postoj poslušného sluhu, ktorý bude bojovať za Pána nech sa deje čokoľvek. No mnohí z nich si v tom najtajnejšom kútiku duše želali, aby sa všetko skončilo. No nemali na výber. Niektorí sa pridali zo strachu, iní z čistej samoľúbosti, ďalší potrebovali akúsi ochranu. Jedna vec ich ale predsa spájala naisto – ich vodcovi nezáležalo ani na jednom z nich a ak by mal nejakou možnosťou získať čo i len malý úspech odstránením polky z jeho armády, bez mihnutia oka by to spravil. Bol z nich najsamoľúbejší, najambicióznejší, najchladnokrvnejší. Vzbudzoval v človeku prirodzenú autoritu, bol to človek, ktorý aj udržujúc zjavné priateľstvá v skutočnosti predstavoval toho najpodlejšieho nepriateľa.

Aj niektorí z jeho radov boli takí. Vrátane mladíka čo si práve zošuchol z hlavy kapucňu jeho plášťu. Pre svoj úspech by bol ochotný vlastnoručne dobodať svoje roky staré domáce zvieratko. Utýrať svoju rodinu. Zradiť všetkých svojich priateľov. Napokon, to posledné práve robil.

Tento mládenec mal túto vlastnosť, vedel sa pobaviť aj v tej najnebezpečnejšej najhrozivejšej chvíli, jednoducho bol neuvážený. No nie hlúpy. Vystupoval vždy sebavedomo, vediac čo stvára. No niekedy absolútne nemal poňatia. Celý sa triasol, no nejako tento pocit ovládol, zmiernil príznaky a všetka nervozita sa tlačila v jeho vnútri, div že ho nerozdrapilo. Starý muž s kapucňou, stále zakrývajúc jeho vlasy, preto nemohol vedieť aký nervózny je práve teraz, človek by si skôr pomyslel, že je hlúpy, lebo nemá strach ani rešpekt. Ale radšej by zomrel, ako by mal svoju slabosť ukázať nejakej inej živej bytosti. Vtedy by sám, v jeho mysli, definitívne prehral. Ak zomrie, aspoň nie ako človek s neistotami a pochybnosťami nad sebou samým.

„Jasné, že to viem. Možno ste skúsenejší pane, áno, to priznávam. No nestratil ste akýsi pôžitok pri vykonávaní našich akcií? Samozrejme, táto je moja prvá, čiže to neviem moc posúdiť, pane, ale zdáte sa mi akýsi strnulý. Viete, mali by ste si to trochu užiť, pre vás je to už rutina, to áno, ale ubližovaniu tým špinavým ľuďom predsa nemôžete prihliadať bez úsmevu, bez znaku radosti nad ich utrpením. Veď je to krásne, že sme tu aby-“

„Krásne?“ skočil mu starší muž rýchlo do reči, „áno, je to krásne, no Pán nás sem neposlal preto aby nás zabavil. Sme tu, aby sme vykonali jeho želania a rozkazy. Preto si myslím, že bude lepšie, keď sa trochu upokojíš. Užívaj si to koľko len chceš, ale ak urobíš ešte jednu školácku chybu, ktorá mohla dopadnúť omnoho horšie keby som nezakročil včas, tak sa to Temný pán dozvie! Nebudem mu viac klamať aby som ťa chránil.“

„Čo by som sa mal dozvedieť?“ ozval sa pomalý, pokojný hlas spoza ich chrbtov. Boli tak zahrúžení do debaty, že zjavne nepočuli otvárajúce sa dvere, alebo to, že sa sem niekto primiestnil. No toto nebol len tak niekto, veď toto bol ich vodca, líder.

Obaja sa nadýchli a otočili. Teraz prichádza na rad akési divadelné predstavenie. No pri úspešnom výstupe títo dvaja smrťožrúti nezískajú aplauz, ani piskot pobláznených fanúšičiek. Vyhrajú svoj život, ktorý má teraz v rukách tá mocná osoba stojaca pred nimi. Ich maličký život, ktorý je pre neho rovnako „dôležitý“ ako život tej kopy mŕtvol v miestnosti vedľa.

„No, hádam tu nechcete byť celý deň. Hovorte, Cooper, čo nám táto nová krv stihla povystrájať?“

„Nič, pane.“

„Klameš,“ povedal mrazivým tónom.

Cooper sa triasol, už ten pocit nedokázal skrývať. Vedel, že spravil hlúposť, že mu nepovedal pravdu, no možno urobil správnu vec. Možno sa vykúpil za všetky tie strašné veci, ktoré pod nátlakom urobil, ktoré ho zmenili na nepoznanie v človeka, akým bol ešte pred piatimi minútami. Teraz už taký nebol, nie. Vedel, čo to pre neho znamená, no zmieril sa so svojim osudom, už to nedokázal jednoducho dusiť v sebe dlhšie. Predsa len, bol jeden z najstarších nasledovníkov Temného pána a pretvárke bol vystavený až pridlho.

„Nie pane, neklamem. V skutočnosti, preukázal sa veľkou odvahou a bezcitnosťou. Počas celej doby mučenia sa hystericky smial. Pri pohľade do očí ľudí, čo ho brali za priateľa, do tých očí naivne prosiacich o milosť.“

„Klameš. Bolo tvojou jedinou povinnosťou dozerať na neho a hlásiť mi každý detail. Avada Kedavra,“ v sekunde vytiahol prútik a zelená žiara z neho vystrelila ako náboj. Cooper dopadol na zem. Mladík tam stále stál, zmätený. Čakal na ďalšiu žiaru. Ale po zdvihnutí pohľadu videl, že ho Pán čaká pri dverách. Tváril sa, ako keby práve zjedol svoju obľúbenú pochúťku. V živote by ste nepovedali, že pred pár sekundami odstránil svojho najposlušnejšieho poskoka.

„Ty sa mi páčiš. Možno to čo hovoril ten odpad aj bola pravda. Liezol mi na nervy svojou snahou o tvoju obranu. Ale ty si tam stál, nezastavil si ho. Takýchto ľudí potrebujeme. Teraz poď.“

Mladík nečakal, kým to jeho vodca zopakuje druhýkrát, veď by tým riskoval aj život, ktorý mu bol práve darovaný späť. Kolená sa mu podlamovali, no Pán ho sledoval, tak sa snažil ísť čo najsebavedomejšie. Uvedomil si, že spravil nesprávne rozhodnutie. Bol mladý, neskúsený. Starec mal pravdu. Teraz už pochopil, čo tým všetkým myslel.

Ale bolo neskoro na to vystúpiť z tohto idúceho vlaku. Keby teraz vyskočil, netrval by jeho únik dlho. Našli by ho a zničili omnoho horším spôsobom ako on pred pár minútami svojim rozhodnutím zničil život svojich kamarátov. Všetkých ich nechal zabiť. Nezostávalo mu nič iné ako to, čo robil celý život. Zostať samoľúbou bábkou bez chrbtovej kosti. Tváriť sa, že všetko je v tom najlepšom poriadku. Že by si neželal nič iné na svete a teraz je na vrchole. Že milovať sa nedá, že všetkých treba nenávidieť. Ako prechádzal okolo mŕtveho tela starca, niečo si sľúbil. Nikto sa nikdy nemôže dozvedieť, že zo všetkého najväčšmi nenávidí sám seba.

Hlasovanie: Hlasovať môžeš min. 1 a max. 20 bodmi do 13.12.2013 23:59.

Body užívateľov: 16,23/20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 2 – 3 – 5 – 3 – 5 – 2; spolu 20

Pekné vykreslenie, malo to myšlienku, síce záver slabý, v príbehu ale nemôžem vyčítať nič. Celé sa to nieslo v tajomnom duchu, keďže sme poriadne nepoznali mená ani celkové udalosti a súvislosti. Na druhú stranu, štýl písania sa mi nezdal celkom vhodný na takúto tému, po formálnej stránke robili problém čiarky a narazil som na veľa nespisovných slov, takisto aj gramatických chýb.

Cuca: 5 – 2 – 5 – 2 – 5 – 2; spolu 21

Napísané to bolo pekne. Veľmi čitateľný štýl, príjemný výber slov, dobrá vetná skladba. Ale… čo sa príbehu týka, ten bol slabučký. Zbytočne veľa opisov a… žiadna pointa. Žiadny príbeh. Takéto opisy a myšlienkové pochody sa môžu dávať do dlhých poviedok, ale nie, keď tvoria gro a my sa vlastne nič nedozvieme, pretože… sme nič nevedeli. Všetci vieme, akí boli smrťožrúti… Vieme aj to, aký bol Temný Pán… Aj keď ja si myslím, že v tejto poviedke im bolo zbytočne všetkým až priveľmi ukrivdené, ale každý má na vec iný pohľad. Takže… mi tu proste chýbalo… niečo… A to niečo je dej.

Kira: 2 – 2 – 5 – 2 – 5 – 2; spolu 18

Tie silné slová v závere poviedky boli zbytočne prehnané, neveril som im. Na štýle písania bolo cítiť, že s ním ešte máš aké-také problémy, pretože aj keď si sa snažil/a, občas ti to nešlo. Nápad ma veľmi nezaujal, bohužiaľ.

V poviedke chýbali čiarky, opakovali sa slová. Viac používaj bodky, v niektorých odstavcoch som sa strácal. V jednotnom čísle je "svojím", v množnom "svojim". "Neviem to moc posúdiť" - nie skôr "veľmi"? Slovo "moc" v takomto spojení pôsobí dosť neohrabane a slangovo.

Body celkom: 75,23

Umiestnenie: 6.

[ » na začiatok « ]