Poviedka:
Pridaná: 8.12.2013, 16:28:50
Čítaná: 1026×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zadaním pre 10 finalistov bolo napísať poviedku zo smrťožrútskeho prostredia, kde vystupujú výlučne smrťožrúti. Rozlúčiť sa musíme s jedným finalistom.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Úloha 2 » Peeta Mellark - Dnes neumieram 3 » Jin - Mor 4 » Snapo - Alecto a Amycus 5 » Vi.kt.or - Moja vina 6 » Pán Sova - Boj 7 » Marrko Riccoli - Poker 8 » Lucy Bellatrix - Bulhari 9 » Aliyz - Dar 10 » Bash - Voľba smrti

Sedel za stolom na slnkom zaliatej terase ich letného domu, kde trávili každý voľný deň. V ruke držal pohár čerstvej citrónovej limonády a prútik ležal nečinne na stole. Upravil si slnečné okuliare a odpil si zo slamky. Takéto dni mal rád, nič nerobiť, len nečinne sedieť a nechať všetky problémy, nech sa vyriešia za neho. Začul kroky sprevádzané detským smiechom a usmial sa. O chvíľu z domu vyšla žena s dlhými čiernymi vlasmi a s dieťaťom v náručí. Postavil sa z kresla, pobozkal ženu na pery, vtisol bozk dieťaťu na líce a pohladil ho po riedkych vlasoch, ktoré mu len nedávno začali rásť.

„Dnes je nejaký pokojný,“ poznamenal a ďalej sa pozeral na svojho syna.

„To hej, možno sa dnes konečne poriadne vyspíme,“ zasmiala sa jeho manželka, spravila zopár krokov, sadla si na trávu hneď vedľa bazénu a začala sa s malým hrať akúsi hru, ktorej pravidlá mu boli neznáme. Sadol si späť do svojho kresla a s úsmevom ich sledoval. Želal si, aby tento deň trval na veky, aby sa nemusel vrátiť do skutočného sveta, so skutočnými problémami a skutočným nebezpečenstvom. Zdvihol pohár k ústam, ale hneď ho položil naspäť. Niečo nebolo v poriadku. Vietor, ktorý doteraz pofukoval, zrazu ustal, vtáky prestali spievať a voda v bazéne sa viac nevlnila. Pozrel sa na svoju rodinu, ktorá nehybne sedela na tráve a sledovala ho prázdnym pohľadom. Zrazu svet okolo neho zablikal, ako keď muklovská televízia nechytá dobrý signál. Blikol ešte trikrát a scéna okolo neho sa zmenila.

Nebo nad ním bolo zatiahnuté sivými mrakmi, z ktorých sa liala voda. Každú chvíľu oblohu preťal blesk a hromy udierali s priam nemožnou silou. Rozhliadol sa okolo seba a uvedomil si, že je stále doma. Teda, aspoň tam býval doma. Kde pôvodne stál dom, teraz videl len zvyšky stien a zopár drevených trámov. Plot zmizol úplne a bazén sa stal ničím viac, ako prázdnou dierou v mokrej zemi. A vedľa neho, tam kde predtým sedela jeho žena s dieťaťom, trčali zo zeme dva náhrobné kamene obrastené machom. Pristúpil k nim a odhrnul mach. Keď si prečítal mená, podlomili sa mu kolená a spadol. Ostal ležať na zemi a nechal slzy, nech sa mu rinú z očí.

O pár minút, alebo hodín, prestalo pršať a rozhostilo sa mŕtvolné ticho. Všetko okolo neho stmavlo, trosky domu a okolité stromy zmizli v čiernej hmle, ktorá k nemu naťahovala svoje vlhké prsty. Keď si hmla vzala aj hroby jeho rodiny, prázdnotou sa rozľahol smiech, studený, krutý, bez štipky zľutovania.

„Je to tvoja vina,“ vravel hlas. „Nie je to nič viac, len následok tvojich činov.“

Ako to mohla byť jeho vina? Veď sa mu vyhrážal ich smrťou, mučil ich pred jeho očami, len aby sa pridal k nemu. A aj tak ich zabil, napriek tomu, že splnil všetko, o čo ho žiadal.

„Nesprávne rozhodnutia majú zlé konce,“ pokračoval hlas. „Ty za to môžeš, len ty a nikto iný!“ opakoval hlas stále dokola, až tomu naozaj uveril. Bola to jeho vina, všetko, čo sa stalo...jeho vina!

S výkrikom sa zobudil a posadil sa na tvrdej posteli. Miestnosť bola prázdna, až na tácku so suchým chlebom a pohárom vody, ležiacou na zemi. Postavil sa, ale hneď spadol na kolená. Bol Slabý. Tak slabý, že sa ledva dokázal doplaziť k svojmu prídelu jedla. Vložil si chlieb do úst, ale bol tak vyschnuté, že sa mu zdalo, akoby jedol kameň. S problémom prehltol a odpil si z vody, ktorá chutila hrdzou a plesňou a bola tak studená, že v nej plávali kúsky ľadu. Keď dopil, oprel sa rukou o kamennú stenu a poobzeral sa okolo seba, ale nebolo tam toho veľa vidieť. Miestnosť bola tvorená štyrmi holými stenami a niečím, čo vzdialene pripomínalo posteľ v jednom z rohov.

„Hej, nový!“ zakričal niekto a on sa splašene obzrel, nevediac, odkiaľ hlas prichádza. Po chvíli si všimol dvere, ktoré splývali so stenou a malé zamrežované okno. „Už si hore?“ pokračoval hlas. Popri stene sa pomaly presunul k oknu, oboma rukami sa chytil mreží nahliadol von. Naskytol sa mu pohľad na chodbu, na ktorej stenách každých pár metrov videl okno, rovnaké, ako to jeho.

„Kto je tam? A kde som ja?“ zakričal miesto odpovede a čakal.

„Čo tak hučíš? Chceš, aby sa vrátili? Som hneď oproti!“ tíšil ho hlas. Pozrel sa pred seba u uvidel dve oči, ktoré ho sledovali spoza mreží. „Som rád, že si hore. Ešte o deň dlhšie a pravdepodobne by si sa už nezobudil, zamrzol by si,“ pokračoval neznámy a on si uvedomil, že mu je strašná zima.

„Kde to som?“ spýtal sa, i keď odpoveď na otázku tušil.

„V Azkabane, kde inde?“ zasmial sa hlas, ale smiech sa v momente premenil na chrapľavý kašeľ.

„Ako som sa sem dostal?“ zaujímal sa, zatiaľ čo predýchaval novú informáciu.

„Doniesli ťa v bezvedomí, sledoval som to zo svojej cely. Ale prečo, to už vieš len ty. A ver mi, nemusíš ma tým zaťažovať, mám dosť vlastných zlých myšlienok.“

Zamyslel sa. Posledné, čo si pamätal, bolo červené svetlo, ktoré mu zakrylo výhľad na muža so zjazvenou tvárou a šialeným okom, ktoré sa neustále krútilo. Omračujúce zaklínadlo, ako inak. Pustil sa jednou rukou mreží a otočil ju tak, aby mohol vidieť tetovanie na predlaktí. On ho nechcel, ale donútili ho. Bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby ochránil svoju rodinu. Oči mu znovu zaliali slzy, keď si uvedomil, že to aj tak bolo zbytočné, prišiel o nich.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa väzňa oproti.

„Tu mená nie sú dôležité, ani činy. Jediná dôležitá vec je, prežiť do nasledujúceho rána. Na tom záleží, na to sa sústreď. Pri troche šťastia vydržíš pri vedomí ešte niekoľko dní...ešte ťa tak neovplyvnili.“

„Prečo ty teda si?“

„Mám niečo, čo vy nemáte, niečo, čo nie je šťastná myšlienka, takže to zo mňa nedokážu vysať.“

„A to je čo?“ spýtal sa prekvapene.

„Myšlienka, že som nevinný, že som tu neprávom,“ povedal neznámy s náznakom smútku v hlase.

„Tak to ja povedať nemôžem...“ povedal a snažil sa potlačiť spomienky na činy, ktoré sa snažil zabudnúť. Ale toto nie je správne miesto na zabúdanie, uvedomil si. „Nejako sa ochladilo, ak to je vôbec možné,“ povedal a sledoval, ako sa mu dych zráža na paru. V kútiku oka si všimol náznak pohybu a keď sa pozrel na stranu, uvidel Dementorov, ako sa pomaly blížili k ich celám. Strach mu ochromil myseľ a na krk mu vyrazil studený pot. „Čo sa deje? Čo chcú?“ spýtal sa s panikou v hlase neznámeho oproti.

„Obed...idú jesť,“ zašepkal neznámy a odtiahol sa od okna.

Hlasovanie: Hlasovať môžeš min. 1 a max. 20 bodmi do 13.12.2013 23:59.

Body užívateľov: 17,32/20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 4 – 3 – 5 – 4 – 5 – 3; spolu 24

Tie odseky som nepochopil, raz áno, raz nie, zvláštne! :D Ale inak... poviedka sa mi ponáša na poviedku, ktorú napísal Peeta. Je krásna, vzbudila vo mne myšlienky, otázky, bola dojemná, no zároveň sa snažila vykresliť až príliš veľký inventár, čo sa v tak krátkej poviedke jednoducho napísať nedá. Ja rozumiem, že aj áno, v niektorých prípadoch... Gramatika ako-tak zvládnutá, občas čiarky a preklepy, vety nadväzovali, striedali sa opisy a myšlienky postavy.

Cuca: 4 – 4 – 5 – 5 – 5 – 5; spolu 28

Fúú, tak toto malo naozaj niečo do seba! Jedna vec ma na tom štve - že to bolo tak nekonkrétne!!! Ja viem, že to nie je podstatné, ale… ja proste rada viem o kom čítam! Nie je to negatívna vec, to naštvalo proste len mňa, ale… možno aj v tom dobrom slova zmysle. :D Páčil sa mi ten kontrast toho pekného a nepekného. Malo to veľmi emotívny vplyv… A aj koniec a celý ten pobyt v cele… A dokonca aj rozhovor so… Siriusom, že?! ŽE??? :D Super. :D Zanechalo to na mne naozaj dojem! :)

Kira: 3 – 5 – 5 – 4 – 5 – 5; spolu 27

Oceňujem celú tajomnosť poviedky, ktorú si navodil hlavne tým, že si nepoužil ani jedno konkrétne meno. Napísané to bolo skvelo a týmto si jasne preukázal to, že patríš do finálových kôl. Už od začiatku som nečakal v poviedke žiadne prevratné zistenia, i keď som občas premýšľal nad tým, či ten muž bol niekto, koho poznáme, alebo si si ho vymyslel. No to vôbec nie je zlé. Nie vždy čitateľ potrebuje akciu, napätie... A mne toto úplne sadlo.

Jedna vec ma však v tejto poviedke nadchla najviac: "Myšlienka, že som nevinný, že som tu neprávom,". Siriusofilov si iste potešil.

Preklepy, chýbajúce slová, čiarky tam, kde neboli vôbec potrebné.

Body celkom: 96,32

Umiestnenie: 3.

[ » na začiatok « ]