Poviedka:
Pridaná: 8.12.2013, 16:25:36
Čítaná: 1029×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zadaním pre 10 finalistov bolo napísať poviedku zo smrťožrútskeho prostredia, kde vystupujú výlučne smrťožrúti. Rozlúčiť sa musíme s jedným finalistom.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Úloha 2 » Peeta Mellark - Dnes neumieram 3 » Jin - Mor 4 » Snapo - Alecto a Amycus 5 » Vi.kt.or - Moja vina 6 » Pán Sova - Boj 7 » Marrko Riccoli - Poker 8 » Lucy Bellatrix - Bulhari 9 » Aliyz - Dar 10 » Bash - Voľba smrti

Dnes sa mi nechce vstať.

Ležím v posteli už vyše dvoch hodín, oči upreté na pavúka v rohu do zelena sfarbených stien. Irituje ma, ako sa spokojne kĺže pozdĺž čerstvo utkaných sietí. Ako si vôbec dovoľuje byť v tento deň šťastný...?

Na okamih mi napadne, že mu ukážem, ako končia všetky radostné chvíle. Rukou mi mykne smerom k prútiku, ktorý som si večer odložil na nočný stolík, no potom sa tej myšlienky vzdám. Dnes nedokážem vziať život ani úbohému pavúkovi.

„Raňajky,“ započujem neďaleký ostro znejúci ženský hlas po chvíli.

Jedlo je však to posledné, na čo mám v tomto momente chuť. Jedine pieskovité sucho v ústach ma prinúti posadiť sa, navliecť si trenky a pomalým krokom sa pobrať do kuchyne.

Keď vchádzam popod oblúkovitým stropom, nikto moju prítomnosť neregistruje. Mama sa naďalej trápi s pripálenou omeletou a otec má roztvoreného Denného Proroka, za ktorým bezpochybne skrýva svoj utrápený pohľad.

O tejto scéne, ktorá sa mi práve premieta pred očami, sa mi neraz snívalo. Nie je to však obyčajné déjà vu; poznám ju tak dobre preto, lebo sa každoročne opakuje. V trinásty decembrový deň je už po jedenásty raz v rodine Malfoyovcov všetko rovnaké.

„Hrom do toho!“ ozve sa jednohlasne spolu s úderom do kuchynskej linky matkin výkrik.

Otec sa na sekundu vynorí z papierovej bariéry, rukou si upraví prameň dlhých snehových vlasov. Súcitne zamrmle: „Aj tak som mal chuť na vločky s mliekom,“ a potom opäť zmizne, aby predstieral záujem o aktuality v čarodejníckom svete.

Mama mu prinesie to, o čo požiadal a mne naservíruje jediný súco vyzerajúci kúsok z nepodarenej omelety. Keď sa na ňu spýtavo pozriem, čo bude jesť ona, odvetí, že ju prešla chuť...

To aj mňa. No pri pohľade na ňu nedokážem odporovať a pustím sa do vrabčej porcie predo mnou.

Síce sa to nezdá, no mama je v rovnakej nálade ako my traja. Každý totiž prejavujeme svoj smútok z tohto dňa inak: ona pripaľuje raňajky, celý deň je nevrlá a pri každom náznaku o konverzáciu z otcovej strany sa strhne. Otec to napokon pred rokom vzdal – teraz sa po novom správa ako neprítomný a nezainteresovaný človek – dnešok je pre neho skrátka deň ako každý iný. A ja... ja mlčím, slepo sa na nich dívam a hryzie ma svedomie.

Keď dojem jedlý kúsok z omelety, potrebujem sa napiť. Cítim sa, ako by som práve prehltol lyžicu soli. Mama si opäť tesne pred tým, ako všetci vstali, stihla poplakať.

Po pol hodine nemého sedenia za stolom otec prehlási: „Mali by sme ísť.“

O niekoľko minút na to už stojíme oblečení v tých najteplejších habitoch, aké doma máme. Sú síce staršie, no dnes nedbáme na módu, ani na ohováranie susedov. Na to bude čas zajtra...

Zvuk opätkov je tým jediným, ktorý je počuť. Bezducho sa prechádzame popri úzkom toku rieky, keď sa od jeho hladiny razom začnú odrážať ťažké kvapky dažďa.

„Radšej sa premiestnime,“ navrhne otec, načo zbadám, ako mama súhlasne prikývne.

V jednej sekunde sa všetci traja svorne držíme za ruky. To puto, hoci dočasné, ma naplní príjemným, neopísateľným pocitom. Hneď, ako sa však pred nami naskytne nová scenéria, moje ruky opäť raz oblizuje chladný vánok.

Na cintoríne našťastie neprší. Keď však stojíme pred hrobom, kvôli ktorému nás dnes zjednocuje smútok, pomyslím si, že trocha dažďu by nezaškodilo. Matkine slzy by totiž neboli tak zdrvujúco očividné.

Vo mne sa postupne začalo ozývať svedomie...

Pred jedenástimi rokmi sa stala strašná vec. Hrozná vec. Začalo to tak nevinne... hrali sme sa... ja som držal prútik v ruke po prvýkrát v živote... o nej ani nehovoriac. Bola taká drobná... krehká... nemohol som tomu zabrániť. Bolo príliš neskoro... príliš neskoro.

Otec mávol prútikom. Čierny veniec, ktorého biele kvety boli rovnako nežné ako ona, zrazu rozkvital nad jej hrobom.

„Calle by sa to páčilo,“ odpovedal na matkinu nevyslovenú otázku, prečo sa rozhodol práve pre takúto nezvyčajnú farebnú kombináciu. „Bola jedinečná... tak ako tieto kvety.“

Slza mu pomaly začala stekať po nose. Cítim som sa tak hlúpo – ja jediný som doposiaľ žiadnu neuronil. Chvíľu pouvažujem nad tým, či sa nepokúsim vyroniť aspoň jednu... no to by som sa úprimne cítil asi ešte horšie.

Tak veľmi by som si prial, aby som sa s ňou ešte raz pomohol pozhovárať. Vysvetliť jej, že to bola nehoda. A že som nemal v pláne ju zabiť. Pochopila by to však?

„Úbohá sestra...“ poviem skleslo. Tie slová mi však len ťažko idú vysloviť. Uvedomím si, že je to po prvýkrát, čo som dnes prehovoril.

Matku napokon premôžu emócie. Hodí sa otcovi okolo krku, päsťou mu zabodáva do ramien a vzlyká ako nikdy predtým.

Vedel som, že k tomu dnes napokon dôjde. Calla by mala jedenásť – čakal by na ňu Rokfort. Namiesto toho dnes leží pod čiernym vencom.

Rukou si siahnem do vrecka habitu. Chvíľu ňou naslepo pátram. Napokon zacítim obal z papierových vreckoviek, ktoré som si ta ešte včera vložil, no v tej chvíli moju pozornosť upúta niečo iné; tvrdé a studené.

Keď si čierny kameň poriadne prezriem, zbadám na ňom akýsi symbol: trojuholník s kruhom vo vnútri a rovnou čiarou naprieč.

Vtedy pocítim horúcu kvapku slzy, ako mi steká po líci.

Hlasovanie: Hlasovať môžeš min. 1 a max. 20 bodmi do 13.12.2013 23:59.

Body užívateľov: 18/20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 5 – 3 – 5 – 4 – 5 – 2; spolu 24

Výborné zvládnuté rozprávanie v prítomnosti, bez chyby a zamotania sa! Obsahovo veľmi smutné, naozaj si dokonale zvládol opis prostredia, ktorého nebolo veľa, nebolo to otravné a cítil som emócie a vďaka druhej polovici ti odpúšťam tie knižné „utopické výrazy“ z úvodu. Škoda, že to bolo až veľmi tajomné, nevysvetlené, chcel si pár vetami naznačiť príliš veľké dianie a to sa trošku vymklo z rúk, za to dole body v celkovom dojme. Tiež mi tam chýbala nejaká veta, alebo jasne sformulovaná myšlienka, prečo na tom cintoríne sú... bolo to vytrhnuté z kontextu a mal si ešte priestor objasniť pár vecí. Ak si mohol, ale nechcel, nuž, tak potom to nemôžem hodnotiť ako jednorazovú poviedku, ktorá má mať takisto úvod, jadro a záver s pointou. K formálnej stránke nemám žiadne výhrady.

Cuca: 5 – 4 – 5 – 5 – 5 – 3,5; spolu 27,5

Hmm… zaujímavé. Také… na city… :D Ale pekne poporiadku. Štýl písania sa mi nesmierne páči. Hlavne tie opisy. Ten nevinne vyzerajúci začiatok s pavúkom a ten popis toho, ako ostali Dracove ruky náhle prázdne, keď ho rodičia pustili. To bol silný moment… Myslela som si, že mi bude chýbať opis toho, ako “sestra” zomrela, ale… nebolo to tam vôbec potrebné, pretože tá poviedka bola vlastne o niečom inom. :) Páčilo sa mi to napätie, pretože… sme vlastne takmer polovicu poviedky nevedeli o čo ide… A potom už len drobnosti, trinásty december je krásny dátum a… Calla je nádherné meno, nech si ho už vzal/a odkiaľkoľvek. Iba jedna vec mi tam prišla zvláštna… pochybujem, že Cissa by sama varila… :D No… Ale čo sa konca týka… nechala som to tak a popýtala sa aj na iné názory a.. som rada že nie som jediná, čo tomu nerozumie. Keby si tam Draco nenašiel ten kamienok, tak by si mal/a plný počet bodov, ale… to bolo nepotrebné a nejasné… škoda. :)

Kira: 4 – 3 – 5 – 3 – 5 – 2; spolu 22

Neviem si predstaviť, v akej dimenzii by sa príbeh musel odohrávať, aby bola Narcissa Malfoyová vôbec ochotná chytiť do ruky varechu a postaviť sa ku sporáku. Možno je to iba mnou, ale i tak musím vytknúť to, že charakter nebol v súlade s tým knižným.

Draco by rád niečo vysvetlil ani nie ročnému dieťaťu? To by bola asi plodná debata, však? Calla by mu určite rozumela.

Akosi som tam postrádal vysvetlenie toho, pri akej nehode Calla zomrela. A ten koniec som tiež veľmi nepochopil. Isteže, symbol to bol dobrý, silný, ale autor by mal mať na všetko odpovede, tak sa teda pýtam - kde by Draco len tak získal kameň oživenia?

Štýl písania bol však veľmi dobrý, ten oceňujem. V gramatike strhávam bod kvôli preklepom.

Body celkom: 91,5

Umiestnenie: 4.

[ » na začiatok « ]