Poviedka:
Pridaná: 9.11.2013, 13:10:53
Čítaná: 764×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Rozstrelové kolo 4. ročníka Majstra Poviedkára: Prečítame si ťa! Zapojilo sa 16 súťažiacich, z toho 12 postúpilo do semifinále.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, slash, songfic

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Nečakaná zmena 2 » Jin - Ďalej 3 » Lunita Black - Každé víťazstvo sa ráta 4 » Bash - Posledný raz bratmi 5 » Peeta Mellark - Pád hore 6 » Pán Sova - Na rázcestí 7 » Lucy Lestrange - Bez názvu 8 » Vi.kt.or - Takže všetko je trochu inak... 9 » Aliyz - Vážne si to nepamätáte? 10 » Lucy Bellatrix - List pre brata 11 » Snapo - Noc v lese 12 » Marrco Riccoli - Stretnutie

Žáner: neuvedený

Postavy: neuvedené

V klubovni vládlo ticho, prerušované iba tikaním hodiniek, ktoré ukazovali niečo po tretej nadránom a praskaním polienok v kozube. O takejto nočnej hodine tam už nikto nebýval. Dokonca aj tí, ktorí potrebovali silou mocou porušovať pravidlá, sa už okolo druhej vrátili, aby sa stihli aspoň trochu vyspať pred vyučovaním, ktoré ich na druhý deň čakalo. Celá škola spala, ponorená do tmy a ticha.

Až na jednu osobu. Portrét do klubovne sa odsunul a dnu vbehlo dievča. Nedbajúc na nočný pokoj, dobehla ku kozubu, pričom narazila do veľkého červeného kresla pred ním a zhodila na zem zo päť kníh, ktoré na ňom boli položené. Odignorovala to a začala si dávať dole premočené rukavice, šál a kabát, striasajúc z nich sneh a prikladajúc ich na zem, aby sa vysušili. Na to, že má prútik a môže použiť jednoduché kúzlo miesto tohto muklovského spôsobu, akoby úplne zabudla. A možno aj nezabudla, ale nevládala nam ním rozmýšľať. Hodila sa do kresla, skryla si tvár v dlaniach a usedavo sa rozplakala.

Neznášala ho. Nikdy nikoho neznášala viac ako jeho. Ako jej mohol niečo také urobiť? Ako jej mohol tak klamať? „Navždy budeme spolu“, „Vždy ťa budem milovať“, „Nikdy ťa neopustím“... Áno, tak určite. Všetko to boli len klamstvá, ktorým ona naivne uverila. Veď predsa, navždy a nikdy sú slová, ktoré by sa nemali len tak používať, že? Brala ich ako sľuby, doživotné sľuby, ktoré sa nesmeli porušiť.

Pozrela sa von oknom, za ktorým sa mihotali prvé vločky tohtoročného snehu. V ňom uzrela svoj odraz. Jej makeup bol úplne roztečený, slzy jej stekali po rozpálených lícach ako vodopády, tvár mala skrivenú do nepekného úškľabku a na hlave mala hotový výbuch napoly mokrých, napoly suchých vlasov. Nechápala, ako mohli všetky tie herečky vo filmoch vyzerať tak sladko a poľutovaniahodne, keď plakali. Z nej bola hotová katastrofa a keby ju teraz niekto videl...

„Ginny? Si v poriadku?“

S hrôzou si uvedomila, že tam po celý ten čas nebola sama. Bola natoľko pohrúžená do svojich vlastných myšlienok a sklamaní, že nepočula, ako sa dvere dievčenských spálni so škripotom otvorili.

Utrela si slzy jednou z ufúľaných vreckoviek, ktoré našla vo vrecku nohavíc a vysmrkala sa do nej. No neodpovedala. Vedela, že nech by sa snažila čokoľvek povedať, zase mi prepadla do hysterického plaču. A to nechcela. Pred nikým. Veď predsa bola Ginny Weasleyová, silná a sebavedomá žena. Nechcela, aby ju niekto videl v tomto stave. A určite nie ona.

Cupitanie bosých nôh po chladných dlaždiciach dole kamennými schodmi sa ozývalo po celej miestnosti, až napokon počula, ako osoba zastala pár krokov od nej. Takmer cítila, ako na ňu upierala svoj zmätený a starostlivý pohľad.

Ginny nič nepovedala, iba slabo prikývla hlavou a zase sa vysmrkala. Dúfala, že ju nechá na pokoji. Že sa otočí a pôjde si naspäť ľahnúť a toto ich večerné “stretnutie“ nikomu nespomenie.

Samozrejme, dúfala márne. Čo ju vlastne ani neprekvapilo. Ani ona by sa len-tak neotočila a nevrátila, keby tu našla svoju kamarátku v takom stave. Aspoň by ju utešila, spýtala by sa, čo sa deje. Prišlo jej to ako jedno z tých nepísaných spoločenských pravidiel, akože by bolo neslušné, keby to neurobila. A Hermiona bola ešte citlivejšia – pomohla by komukoľvek, dokonca aj úplným neznámym.

S pohľadom ešte stále upretým na Ginny urobila ešte zopár krokov, až napokon stála tesne vedľa jej sedačky. Jeden krátky pohľad jej stačil na to, aby si uvedomila, čo sa tam stalo.

„Bože, Ginny...“ zhíkla potichu. Prisadla si k nej a objala ju okolo pliec. „Čo sa stalo?“

Ginny vydala zvuk pripomínajúci psie zakňučanie a zase sa rozplakala. Tentokrát sa to už nesnažila ani zakryť – miesto toho, aby sa z kamarátkinho objatia vymánila, sa oprela o jej plece a nariekala ďalej.

„Ja len... On je taký...“ pokúšala sa nadýchnuť pomedzi vzlyky. „On... Nedokážem ani...“

„Pšššt, no ták,“ Hermiona jej jemne priložila ruku na líce a pohladila ho, zotierajúc z neho slzy. „Čo sa stalo? Niečo s Michaelom?“

„Bozkával sa s Katie,“ zašepkala bolestivo. „Ako... Ako mi to mohol urobiť?“

Pokúšala sa kontrolovať svoj smútok a svoje slzy, no nešlo to. Bolesť, ktorú jej spôsobil, bola na to až príliš veľká.

„Čo... Čo som m-mu kedy spravila? Prečo by mi to robil?“ nariekala ďalej. Hermiona si ju pritisla ešte bližšie a jemne ju hladila po vlasoch, pokúšajúc sa ju utíšiť. Celkom to pomáhalo, ako si po čase uvedomila. Napriek tomu, že ešte stále plakala, začali byť jej vzlyky čím ďalej tým tlmenejšie, až napokon úplne prestali. Ginny sa pomaly narovnala a posadila sa, no nedovolila jej, aby uvoľnila ich vzájomné objatie.

„Mala si pravdu, keď si vravela, že to je idiot... Že by som si mala nájsť niekoho, kto by mi lásku opätoval, kto by ma nikdy nepodviedol a kto by sa o mňa staral, nie ako on...“

Hermiona už mala na jazyku štipľavú poznámku na Ginninu naivitu, no nepovedala nič. Vôbec by to situácii neprospelo. Ešte by sa ony dve rozhádali a to bolo posledné, čo potrebovala.

„Ale takí ľudia už asi vymreli, čo?“ Pozrela sa jej priamo do očí, v ktorých sa zračila zúfalosť a neskutočný smútok. Už-už jej na to chcela Hermiona niečo odvetiť. Pohľad a tvár jej hovorili za všetko, mala to priam napísané na čele. Keby si sa len trochu snažila... Keby si to len pochopila...

Ginny uprela pohľad pred seba, niekam do diaľky, na miesto, ktoré videla len ona.

„Neexistuje nikto, komu by na mne záležalo,“ zašepkala neprítomne a po líci sa jej začala kotúľať ďalšia slza. No tentokrát to nebol zúfalý, hysterický plač, kedy mala chuť roztrieskať všetko naokolo. Tento znamenal, že to už vzdala. Že už nevládze bojovať. Že túto bitku prehrala.

Hermiona sa vystrela a pozrela sa priamo na Ginninu tvár. Teraz. Musí to povedať. Je to možno jej jediná príležotosť.

„Možno len nesprávne hľadáš,“ zašepkala s nádejou v hlase. A tu sa stalo niečo, čo ani jedna z nich neočakávala. Ginny sa k nej pomaly otočila a na moment, iba na zlomok sekundy, sa ich pohľady stretli. A v tom momente obe pochopili. Všetko im zrazu bolo jasné, nebolo tam čo vysvetľovať. Ginny sa naklonila dopredu a pritisla svoje pery na jej, spájajúc ich do vášnivého, no krátkeho bozku.

Akonáhle si uvedomila, čo spravila, odtiahla sa naspäť. Na jej tvári bol zúfalý, vystrašený výraz. Začala sa obzerať dookola, hľadajúc pomoc, niečo, čo by mala v tejto situácii spraviť, tú správnu vec.

„Ginny...“ zašepkala Hermiona a natiahla k nej ruku. No ona sa odtiahla:

„Toto... Sa nesmie nikto dozvedieť,“ zašepkala mŕtvolne ticho.

„Ale Ginny...“

„Nič sa nestalo,“ povedala rozhodne a pokúsila sa postaviť zo sedačky.

„Ale stalo, a musíš si to pripustiť!“ Hermiona sa takisto postavila, a síce bola celá roztrasená, hlas mala pevný a rozhodný.

„Nie!“ priam zvreskla Ginny.

„Neklam samú seba... Nemá to zmysel, dobre to vieš,“ vzdychla si Hermiona zúfalo.

„Má. Pokiaľ to znamená, že budem normálna, tak má.“

Nato sa zvrtla na podpätku a rozbehla sa do izby, zanechávajúc tam Hermionu samú.

HODNOTENIE (gramatika - obsah - dodržanie zadania - originalita - rozsah)

Richio:3 - 3 - 5 - 3 - 5; spolu 19

Hneď prvý postreh – neuvedený výber, ani postavy, poviedka No name, žiadne odseky. :D Uf... a potom sa má človek sústrediť na ostatné veci? :D Celá poviedka sa inak niesla v jednej línii, musím ale pochváliť isté momenty s vynikajúcou štylizáciou. Toto je taký normálny stred, aký sa očakáva od Rozstrelu.

Cuca: 5 - 2 - 5 - 2 - 5; spolu 19

A tak... no, napísané to bolo dobre. Nemám rada tento pár, ale snažila som sa odosobniť. :) Bolo mi až Hermiony trochu ľúto, že ju takto odmietla, ale... aj to sa stáva... Niečo mi tam chýbali, no neviem presne čo. Poviedka vo mne nevyvolala poriadne... nič... Ale nezúfaj, písať vieš. Veľa šťastia ďalej. :)

Kira: 4 - 4 - 5 - 3 - 5; spolu 21

Na to, že tam boli postavy, ktoré dvakrát v láske nemám, ma táto poviedka zaujala a celkom som sa začítal. Napísaná bola skvele, na vetách bolo jasne vidieť, že autor už skúsenosti s písaním má. Koniec ma síce prekvapil, pretože som čakal niečo prvoplánové, ale o to lepšie. Postavy sa správali reálne, primerane na svoj vek. Takej situácii by som asi pokojne uveril. Čo sa týka chýb, bolo ich málo, takže aj gramatiku oceňujem.

Micho: 5 - 3 - 3 - 2 - 5; spolu 18

Príbeh čerpá z námet z dôverne známeho prostredia, mierne v ňom absentoval prvok gradácie, no citovo je pekne vykreslený.

Body: 77/100

Umiestnenie: 7.

[ » na začiatok « ]