Poviedka:
Pridaná: 9.11.2013, 12:56:16
Čítaná: 678×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Rozstrelové kolo 4. ročníka Majstra Poviedkára: Prečítame si ťa! Zapojilo sa 16 súťažiacich, z toho 12 postúpilo do semifinále.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, slash, songfic

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Nečakaná zmena 2 » Jin - Ďalej 3 » Lunita Black - Každé víťazstvo sa ráta 4 » Bash - Posledný raz bratmi 5 » Peeta Mellark - Pád hore 6 » Pán Sova - Na rázcestí 7 » Lucy Lestrange - Bez názvu 8 » Vi.kt.or - Takže všetko je trochu inak... 9 » Aliyz - Vážne si to nepamätáte? 10 » Lucy Bellatrix - List pre brata 11 » Snapo - Noc v lese 12 » Marrco Riccoli - Stretnutie

Žáner: obyčajná poviedka

Postavy: Dumbledore a Voldemort

Biely hrob obývaný belavou tvárou, napevno vsadený do zeme obďaleč temnistého lesa, býval tým najtichším miestom v okolí. Tá belota nepoznala slová ani zvuky lesnej zvery, ba ani šuchot prírody, pretože všetko živé chcelo navždy uchovať pamiatku mužovi, ktorý v onej bielej rakve len podchvíľou zaspal... A predsa nedriemal dlho.

Stuhnuté telo starca odetého v ľadových, bledomodrých farbách ležalo nehybne na dne svojho nového lôžka. Rozhodne to nebola najpohodlnejšia posteľ, na akej by si muž, ktorému tvár lemovala sivastá brada, vedel predstaviť nekonečný zvyšok svojho posmrtného života. Či práve to bol dôvod, prečo sa to nevládne telo primälo k pohybu, nie je podstatné. No mŕtvola Albusa Dumbledora už viac nebola mŕtva.

Len čo mu pľúca opäť naplnil vzduch, Albus sa ťažkavým krokom pobral preč, nechávajúc svoj hrob za sebou. Keby sa však bol býval otočil, bol by zistil, že biela truhla splynula s bledou zemou a trávou, bledým nebom, bledou lesnou prírodou a bledým okolím. To všetko pominulo; Albus sa teraz prechádzal po nie veľmi širokej cestičke podobného odtieňa.

„Pekný to deň,“ povedal s nedokonalým úsmevom na tvári, lebo isté časti tela mal ešte stále stuhnuté. Na zlomok sekundy sa zastavil, akoby čakal, či sa niekto neozve a potom sa opäť raz dal do kroku. Potichu kráčal do ničoty, ku ktorej cestu mu pomáhal nájsť chodník.

Plynuli minúty, utekali hodiny. Čas sa odsýpal, no Albus ani na chvíľu nepocítil únavu. Stavil by svoj verný, mocný prútik na to, že ju nepocíti ani na samom konci tejto cesty za ničím. „Och,“ z chuti sa zasmial a dodal: „Koľká škoda!“ Spomenul si, že prútik nechal ‚za sebou‘ a vedel, že tam sa už nikdy nevráti.

Ako veľmi sa len mýlil! Asi po dni cesty by ten imaginárny prútik obetoval za päť minút na lavičke. Presne v tej chvíli, ako si zmyslel na odpočinok, sa z čista jasna asi dva metre pred ním zjavilo prenádherné stvorenie. Tučnučký anjel poletoval navôkol a jeho čiarne háby a temnisté tóny končatín a krídel tvorili taký kontrast s okolím, že Albusa rozbolela hlava. „Kto si?“ spýtal sa ho. „Máš pre mňa azda nejaké správy?“

Čierny anjel sa uškrnul. „Som Paress. Tvoj strážca a priateľ,“ vravel so sladkým tónom v hlase, no v jeho očiach sa zračilo čosi temné, čosi zlé.

„Skutočne?“ začudoval sa Dumbledore. „V takom prípade celkom meškáš...“ pobavene sa mu zahľadel do tváre a práve vtedy si onú temnotu všimol i Albus.

„Chyť sa ma, starček,“ Paress natiahol svoju ľavú ruku k Albusovi. „Chyť sa ma a ja ťa odnesiem tamto,“ dodal ukazujúc druhou rukou na lavičku akoby levitujúcu vo vzduchu.

Albus zaváhal. V jednom okamihu už videl, ako sa mu ruka mimovoľne zdvíha smerom k tej Paressovej, no vtom precitol a rozhodným, no pritom srdečným, tónom odmietol: „Vďaka ti, no myslím, že tieto boľavé nohy ešte zvládnu poslednú prechádzku.“

Razom sa celý Albusov imaginárny svet zatriasol pri nadpozemskom zvuku, ktorý sa priam predieral z anjela. To napohľad nežné stvorenie pokryté čiernym prachom začalo ako uhlík praskajúci v ohni naberať ostro červené tóny a triaslo sa po celom tele, až tak nadskakovalo. Sekundu nato sa ozvalo ohlušujúce puk!, anjela – teraz už v podobe rohatého – roztrhalo na tisíciny a už ho viac nebolo. Syn pekiel zmizol a jeho pokušenie s ním.

Albusa to neprekvapilo. ‚Som predsa ‚ďalej‘ – všetko je tu prekvapivé... a predsa!, niet tu prekvapení,‘ pomyslel si. Iba si v snahe očistiť sa párkrát prešiel končekmi prstov po svojom beztak čistom plášti. A pokračoval v ceste.

Ubehol možno deň, možno dva a Albusovi opäť raz skrížilo cestu podobné stvorenie. Pravdu povediac, odkedy sa mu Paress rozletel pred očami, stretával oné tvory čoraz častejšie. Najskôr sa mu predstavil Coller, ktorý sa zjavil, hneď ako si Albus začal zlostne hundrať popod nos a sťažovať sa na zdĺhavosť tejto púte. Potom nasledoval Orgey, ktorého nepochybne privolal sled nie práve najskromnejších Albusových myšlienok o možnej odmene na samom konci. Pocit neutíšiteľného hladu, ba prahnutia po všakovakých dobrotách z dielne rokfortských domácich škriatkov, na ktoré bol Albus navyknutý a anjel-démon Gurmadiz pred ním zrazu vzpriamene stál, pripravený ponúknuť mu to pokušenie.

Niekedy okolo poludnia toho dňa, kedy bol pokúšaný po štvrtýkrát, začal mať Albus neblahý pocit, že ho niekto sleduje. Jednostaj cítil, ako mu je niekto za pätami, no vždy keď sa obzrel, v mliečnej farbe okolia nebolo nikoho. Pomyslel si teda, že ide len o ďalšieho z pekelníkov, ktorý sa mu snaží nahnať strach.

A práve vtedy sa to stalo. Okolo Albusa náhlivo preletela osoba odetá v čiernom, po zem siahajúcom habite. Albus videl, ako sa lem plášťa vnára do belavej cesty napriek tomu, že osoba mala zjavne veľmi naponáhlo – tam, kde sa obaja ocitli, totiž niet vetra. Až niekoľko desiatok metrov, aspoň tak to Albus odhadoval, sa neznámy zastavil, zalapal po dychu a so strachom zračiacim sa z očí, sa obzrel za seba.

Bol to muž. Teda... býval ním. Albus zachytil niekoľko známych čŕt, podišiel k nemu bližšie, aby sa uistil, že sa mu to nesníva a vďakou padol na kolená. Albus bol ako vo vytržení – niekoľko rokov dúfal a veril v porážku toho muža, neprestajne proti nemu brojil a predstavoval si, aký by bol jeho svet bez neho ešte čarovnejší... a ta chvíľa práve nastala.

Zohavená tvár Toma Riddla sa prázdnym pohľadom dívala do tej Albusovej. Lord Voldemort tam len stál v udivení a nezmohol sa na slovo. Albus sa nebojácne pohol smerom k nemu... a Tom si kapitulačne povzdychol. „Aj by som povedal, že sa naše cesty opäť stretávajú,“ posmešne začal Dumbledore, „no ako vidíš – je nám súdená len jedna. Spoločná,“ dodal dívajúc sa na bielkovito sfarbenú dráhu.

„Tak to bolo aj počas života, bude tomu tak aj teraz,“ zavrčal Tom. „Avšak, tentokrát nemáš tak celkom úplne pravdu, Dumbledore,“ chabo sa pousmial, „nie sme tu sami.“

„Ó, všimol si si?“ Albus sa teraz naširoko usmieval. Vôbec nepredstieral, ako rád Toma vidí. Harry prežil... a on, Voldemort, je mŕtvy. Roky boja a strát napokon priniesli úrodu. „Ktože ťa to tak vystrašil? Paress? Coller? Orgey? Či Gurmadiz?“ a usmieval sa ďalej.

Tom naklonil hlavu a začudovane sa zahľadel na Albusa. „Nestrašia len mňa? Myslel som... myslel som si, že táto cesta má byť mojím osobným trestom vedúcim až do pekla.“

„Ó, nie.“ Albus sa zachichotal. Nemohol si pomôcť - mal jednoducho nepredstaviteľne dobrú náladu. Keď sa ovládol, začal vysvetľovať: „Ak sú moje teórie správne... a ty dobre vieš, Tom, že sú... tieto nadpozemské tvory sú stelesnením pokušenia. Pokušenia, ktorému musíme odolávať počas života ako ľudia – pokušenia, ktorému sa nevyhneme ani po smrti,“ Albus teraz rozprával s vážnym tónom v hlase a Tom priam visel na každom jednom slovku. „Paress – démon lenivosti, Coller – stelesnenie hnevu a zloby, Orgey – pán pýchy a hrdosti, Gurmadiz – pokušenie v podobe obžerstva a nenásytnosti... a kohože si to práve stretol ty?“ spytoval sa.

Tomom akoby prešiel elektrický prúd pri tej zmienke. „Volal sa Luxur. Chcel ma...“ začal, no Albus ho náhle prerušil.

„... nie, to nebude potrebné! Podrobnejšie opisy stretnutia s démonom lačnosti a smilstva naozaj nie...“

Stáli tam a navzájom sa doberali. Albus sa ešte stále vytešoval zo smrti toho, kto mu práve stál po boku a ten sa mu to nezvyčajnými spôsobmi snažil oplatiť. Avšak, Albusovi nedalo nepovšimnúť si, že sa Tom správa akosi podivne. Nebol to on – nebol to ten temný a nenávistlivý čarodej, ktorého poznal. Iste, tieto charakterové črty nezmizli tak úplne, no neprejavovali sa tak ako v minulosti. Lord Voldemort sa skôr ponášal na svoje iné, mladšie ja, ktoré pominulo, len čo sa rozhodol vytvoriť prvý horcrux.

Áno. Vtedy to Albus pochopil; síce pred sebou videl stelesnenie zla v podobe Kniežaťa Temnôt, no v skutočnosti sa opäť raz rozprával s mladým Tomom Riddlom. I keď jeho telo ďalej žilo, Voldemort zomrel spolu s prvým horcruxom, a tak sa Tom na onen svet dostal s detskou mysľou v starom tele. Naraz Albusovi prišlo Toma ľúto.

Ako tak pokračovali v ceste, Tom sa naraz pristihol, ako premýšľa nad tým, aký by býval jeho život, ak by sa rozhodol žiť ho tak ako Dumbledore. Bol by sa dožil vyššieho veku? Ak by okresal svoje ambície, uspokojil by sa s miestom riaditeľa Rokfortu či ministra mágie? Bol by milovaný všetkými navôkol? Žil by šťastne až... do smrti, ktorej sa tak veľmi bál, a predsa!, sa teraz ocitol tu?! Túžba a neskutočná závisť sa razom zhmotnili v Tomovi.

V tom istom momente sa pred ním a Albusom zjavilo už v poradí šieste zjavenie. Predstavilo sa ako Enwie a Albus pochopil, že Toma práve sužovala túžba po tom, čo nikdy nemal. Opäť mu prišlo Toma ľúto.

„Poď so mnou, Tom a ja ti dám život. Šancu na nový začiatok, desiatky šťastných rokov a nekonečné chvíle, na ktoré neskôr budeš môcť spomínať, keď sa spolu znova stretneme. Stačí, ak mi podáš ruku a tvoje srdce sa opäť rozbúši. Len jeden dotyk...“

Tieto slová však nezapôsobili len na Toma. Albus im naslúchal a ponáral sa v bláznivých myšlienkach, v ktorých sa Enwieho dotkol on namiesto Toma. Aj on túžil po živote. Napokon, prahol po ňom aj ako mladý, keď spolu so svojím priateľom Gellertom pátrali po troch daroch Smrti. Chcel mať život len pre seba... prečo by ho mal získať Tom? On nežil správne. ‚Ja áno. Snažil som sa žiť skromne a cnostne,‘ pomyslel si.

Albus sa už takmer načahoval k Enwieho ruke, keď sa pred nimi zjavilo siedme pokušenie. Hriech s menom Avarys sa uškrnul na Albusa a nabádal ho, aby sa dotkol Enwieho prv, ako to stihne Tom. Obaja, Albus a Tom, boli v pokušení ako nikdy predtým. Démoni okolo nich krúživo poletovali a okolie náhle zošedlo. Sivé tóny postupne prechádzali do tmavších, temnejších, až sa všetci ocitli v čierňave. Napriek tomu však obaja cítili, že sa vrátili aj ostatní démoni; Paress, Coller, Orgey, Gurmadiz, Luxur, Enwie a Avarys zlostne ďobali do Albusa a Toma. Podčasom z nich vyprskli horúce krvavočervené ohnivé plamene, ktoré sa spolu s ich diabolskými bielymi úsmevmi ako jediné vynímali v tej tme.

„NIE!“ zreval zrazu Tom do tmy, ktorá zaraz zredla. V tom okamihu precitol aj Albus a rovnako skričal „NIE!“.

Démoni začali vybuchovať a červené iskry lietali navôkol ako ohňostroj smútku sprevádzaný krikom a plačom. Albus opäť uzrel biely chodník a Tom ho uzrel tiež. Dráha razom odhalila svoj koniec. „Spolu,“ povedal s vďakou v hlase Albus Tomovi. Jeho dávny nepriateľ s dušou dieťaťa mu práve zachránil život. Albus odolal lakomstvu a Tom skutočne využil Enwieho šancu na zmenu, ibaže inak ako si to démon predstavoval.

„Teraz!“ a obaja zoskočili z belavej cesty padajúc hore, vyššie, až po úplný vrch...

HODNOTENIE (gramatika - obsah - dodržanie zadania - originalita - rozsah)

Richio: 3,5 - 3 - 5 - 5 - 5; spolu 21,5

Och, prvé dve strany som musel čítať asi trikrát, aby som si overil, či mi niečo neušlo. Veľmi zdĺhavá poviedka, komplikovaná, paradoxne vôbec nie myšlienkou, ale jazykom, akým bola podaná. Veľmi zbytočné opisy a používanie umeleckosti, čo viedlo k strácaniu naratívnosti (príbehovosti). Body strhávam v gramatike za pre mňa žiadané lepšie členenie odsekov a komplikovanú stavbu vety a hodne nadnesených vyumelkovaných výrazov. Obsahovo to hodnotu stratilo jedine vyjadrovaním.

Cuca: 5 - 4 - 5 - 5 - 5; spolu 24

Hneď na začiatku ma pobavili tvoje názvy farieb. A toto „bavenie“ ma sprevádzalo celú poviedku. :D Slovo „temnistý“ vo mne jednoducho vyvoláva smiech. Čo sa týka príbehu... musím sa priznať, že začiatok ma veľmi neoslovil. Predstava, že budem čítať o starom Albusovi... buäh! No tak šialene som sa do príbehu začítala, že som mala problém odtrhnúť sa! Veľmi sa mi páčil nápad s onými démonmi a aj to, že to tam bolo vsadené veľmi prirodzene. Skutočne oceňujem, že Albus si zachoval svoj knižný charakter a Tom... no, ok, napísal/a si, že to bolo skoro akoby jeho mladšie ja, takže beriem. Chválim to vypointovanie a ako som na začiatku bola sklamaná, tak sa to na konci úplne obrátilo.

Kira: 4 - 5 - 5 - 5 - 5; spolu 24

Poviedka je síce písaná o posmrtnom živote, čo sa zdá byť v Majstrovi poviedkárovi celkom populárna téma tento rok, no toto bolo skutočne podané originálne. Či už štýlom písania, ktorý ja milujem a ktorý mi je blízky, alebo posolstvom. Oceňujem, že si vykreslil/a Voldemorta v lepšom svetle. Ukázal/a si, ako dokáže vražda pokriviť charakter človeka, ktorý mal doposiaľ len veľké sny a ambície. Skvelo si vystihol prostredie, dokázal som si ho predstaviť, čo sa mi pri ostatných poviedkach v tomto rozstrelovom kole nie vždy darilo. Ak postúpiš, snaž sa zachovať si svoj špeciálny štýl. Nevzdávaj sa ho, ani keby ti to malo zvýšiť popularitu. Kvalita je dôležitejšia.

Jeden bod v gramatike strhávam za pár preklepov, čo som v poviedke našiel.

Micho: 5 - 3 - 5 - 3,5 - 5; spolu 21,5

Pútavo napísaná poviedka, v ktorej sa svet Harryho Pottera prekrýva s narážkami na biblické motívy (zmŕtvychvstanie, pokúšanie, odolanie nástrahám diabla, dosiahnutie vyššieho cieľa). Hoci už samotný názov prezrádza, ako celá poviedka vlastne skončí, autor ju napísal spôsobom, že čitateľ má napriek tomu chuť prečítať si poviedku od začiatku do konca.

Body: 91/100

Umiestnenie: 1.

[ » na začiatok « ]