Poviedka:
Pridaná: 9.11.2013, 12:48:33
Čítaná: 510×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Rozstrelové kolo 4. ročníka Majstra Poviedkára: Prečítame si ťa! Zapojilo sa 16 súťažiacich, z toho 12 postúpilo do semifinále.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, slash, songfic

Súťažná poviedka: 1 » Pútnička Melanie - Nečakaná zmena 2 » Jin - Ďalej 3 » Lunita Black - Každé víťazstvo sa ráta 4 » Bash - Posledný raz bratmi 5 » Peeta Mellark - Pád hore 6 » Pán Sova - Na rázcestí 7 » Lucy Lestrange - Bez názvu 8 » Vi.kt.or - Takže všetko je trochu inak... 9 » Aliyz - Vážne si to nepamätáte? 10 » Lucy Bellatrix - List pre brata 11 » Snapo - Noc v lese 12 » Marrco Riccoli - Stretnutie

Žáner: obyčajná poviedka

Postavy: Hermiona a Ginny

Písal sa rok 2077. Bol to čas kľudu a lásky. Vojny skončili a čarodejnícka aj muklovská spoločnosť žila v mieri. Na juhozápade Anglicka, pri malej dedinke menom Godricová úžľabina, stál na okraji lesa neveľký drevený dom. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že nepatrí medzi najmladšie. Musel byť postavený niekedy začiatkom dvadsiateho-prvého storočia, keď sa už krajina spamätala z oboch čarodejníckych vojen.

Súčasť domu tvorila rozľahlá veranda postavená pred hlavým vchodom. Na ľavej strane verandy sa nachádzalo nespočetné množstvo harabúrd, zatiaľčo na opačnej strane sa dalo obdivovať príjemné posedenie. Okolo malého trojnohého stolíka boli postavené štyri kreslá s hladkým povrchom. Dve z nich boli obsadené postaršími dámami, ktoré si vychutnávali svoje Sherry.

Obe mali dlhé šedivé vlasy, no jedna ich mala rovné a tá druhá kučeravé. Tá s rovnými vlasmi mala príjemný pohľad a pomedzi vrásky jej vykúkali maličké hnedé očká. Postavu mala i napriek vysokému veku vyšportovanú, za mlada bola totiž profesionálnou hráčkou metlobalu za Holyheadské harpyje. Mala na sebe oblečené dlhé kvietkované šaty a okolo pása previazanú zásteru. Bola to vynikajúca kuchárka. O kreslo mala opretú drevenú paličku a v ruke zvierala tenkú knižku, Rozprávky Barda Beedla, ktorú s ohromnou radosťou čítavala svojím vnúčatám.

Druhá pani mala inteligentný výraz a tenké pery. Kučeravé vlasy mala vo vysokom vrkoči a na ostatných pôsobila veľkým šarmom. V ruke držala pohár Sherry a druhou hladkala fľakatú mačku uloženú na svojom lone. Pod stolom ležal veselý psík a kýval chvostom. Obe dámy sa rozprávali.

„Som zvedavá kedy sa Ronald a Harry vrátia z rybačky.“ poznamenala tá, ktorej vlasy boli ešte prednedávnom žiarivo oranžové. „Ale Ginny, veď len pred hodinkou odišli, nechaj im trochu času pre seba.“ podotkla druhá a nebadane si odpila zo svojho Sherry. „Keď ja som si už tak privykla, že na dôchodku sme s Harrym stále spolu. Žijeme v kľude, nie ako kedysi.“ zasmiala sa pri spomienke Ginny a okolo úst sa jej vytvorilo ešte viac vrások.

Ginny Potterová si na starobu aj s manželom Harrym kúpila útulný dom, kde trávili dlhé letné dni v spoločnosti svojej rodiny. Mala tri deti, sedem vnúčat a dvanásť pravnúčat, no dom využívala najmä na stretnutia s najmladším zo svojich bratov, Ronaldom a jeho manželkou Hermionou.

Jej švagriná Hermiona Weasleyová na dôchodku objavila obrovskú lásku ku zvieratám. Pred pár rokmi si zaobstarala krupa. Tomuto psíkovi podobnému teriérovi, ktorému dala meno Chvostík, ešte za šteňaťa, ako každý správny občan, odstránila chvost bezbolestným zaklínadlom. Vidlicovitý chvost by predsa len pútal muklovskú pozornosť.

Stará pani Hermiona sa však nevedela nabažiť svojho Krupa a tak im približne pred mesiacom do rodiny pribudol knézl, o ktorom Hermiona hovorieva ako o svojej fľakatej mačičke Fľačke. Keďže jej už deti aj vnúčatá dávno vyrástli a pravnúčatá sa pilne učili na Rokfortske strednej škole čarodejníckej, Hermiona rada trávila dni v prírode v spoločnosti Ginny a ich manželov.

Hermiona sa pozrela na svoje náramkové hodinky. „Nemali by sme tu takto vysedávať celý deň moja, nie je to dobré pre zdravie, mali by sme sa ísť prejsť.“ poznamenala a jemne šťuchla do svojej mačky, aby jej dovolila vstať. Fľačka zoskočila na zem a zaprskala. Ginny zatiaľ položila na stolík knihu, schmatla paličku do ľavej ruky a šikovným pohybom sa vyšvihla na nohy.

„Poďme spolu na huby!“ navrhla Ginny, namierila prútik na hubársky košík na druhej strane verandy a zvolala: „Accio košík!“ Košík vyletel do vzduchu a veľkou silou to napálil Ginny do brucha, tá takmer stratila rovnováhu, no palička jej našťastie zachránila život. „Pre merlinové staré deravé ponožky, veď ja už ani čarovať poriadne neviem!“ zanadávala Ginny a vybrala sa preč z verandy. S miernymi bolesťami krížov a kĺbov stihla za ten čas Hermiona pohladkať obe svoje zvieratká. Babky sa nakoniec vybrali na cestu vyzbrojené prútikmi a vôľou nazbierať huby.

Les bol v tomto období celý porastený. Od vrcholkov stromov až po zem hral veselými farbami, najmä pokojnou zelenou, ktorá dodávala prechádzke svieži nádych. Lesom viedol úzky chodník, za roky vychodený hubármi. Všetci vedeli, že práve v jeho okolí sa nachádzajú tie najlepšie pochúťky pre jazýček.

Ginny si vytiahla z vrecka zástery okuliare s hrubým rámom a nasadila si ich na nos. Oči sa jej niekoľkonásobne zväčšili a na tvári sa jej roztiahol spokojný úsmev. Zadívala sa na zem plnú lístia a pokúsila sa objaviť nejakú jedlú hubu. „Odkedy ty nosíš okuliarky moja?“ opýtala sa jej Hermiona. „Približne desať rokov, moja.“ odpovedala jej Ginny a ďalej pokukovala po zemi. „Jáj, áno spomínam si, veď ich už nosíš dlho.“ zasmiala sa Hermiona na svojej zábudlivosti.

Po chvíli ticha zvolala Ginny tak nahlas, až Hermiona a obe jej zvieratká nadskočili: „Ľaľaho! Huba!“ Hermiona podišla bližšie k ružovkavému mäsitému útvaru, na ktorý Ginny ukazovala svojou paličkou. Sklonila sa a uvidela, že celá hlavička je porastená riedkymi tvrdými štetinami. Víťazoslávne sa narovnala a s istou iróniou v hlase spustila definíciu:

„Ginny veď to je horklump. Veľmi ťažko sa rozmnožuje a priemernú záhradu pokryje za pár dní. Do zeme nezapúšťa korene, ale šľachovité chápadlá určené na vyhľadávanie jeho obľúbených dážďoviek. Horklump je pochúťkou pre trpaslíkov, ale inak nie je známe jeho iné využitie. Pre Merlina to je živočích, nie huba. Priznaj sa Ginny, však si nedávala pozor na Starostlivosti o zázračné tvory?“

Ginny prevrátila očami a dotknuto jej odvrkla: „Takže definíciu živočícha zo strednej školy si pamätáš, ale to že ja nosím okuliare, to nič...“ Následne sa pobrala hlbšie do lesa. Krup aj knézl cupotali za ňou a v pozadí sa pomaly približovala zahanbená Hermiona. Nie vždy si uvedomovala, že okrem jej manžela, takmer nikto nie je taký nadšený jej vedomosťami.

Ginny stojaca pár krokov vpredu opäť zbadala medzi listami iskričku nádeje, po druhý raz sa však nechcela sa pred Hermionou strápniť a tak radšej najskôr namierila prútikom na podozrivú hubu a zvolala: „Identifikarum hubarum.“ Z prútika jej vyšiel hustý zelený dym a ona si mohla byť istá, že huba je jedlá. „Accio huba!“ zvolala s prútikom namiereným stále tým istým smerom.

Huba jej vyskočila do ruky a ona ju jemne položila do košíka. „Vynikajúco moja!“ zvolala Hermiona pri Ginninom uchu a tá takmer dostala infarkt: „Pri merlinovej pančuche, ale si ma naľakala!“ „Prepáč zlato, myslela som, že ma počuješ prichádzať.“ ospravedlnila sa Hermiona. „Ja na staré kosti už ani dobre nepočujem.“ odpovedala jej Ginny sklesnuto.

Pre obrovskú radosť oboch babičiek sa v hájiku, kde našla Ginny prvú hubu, nachádzalo ešte množstvo ďalších. Nasledujúcu pol hodinu obe len mierili prútikmi a určovali jedlosť, či rovno vytrhávali huby. Boli veľmi vďačné, že sa za nimi nemusia zohýbať, lebo už neboli také obratné, ako za mlada, keď bojovali bok po boku za lepšiu budúcnosť svojich detí.

Podarilo sa im to. Prítomnosť bola krásna. Každý deň si spomínali a ďakovali všetkým obetiam, ktoré padli v boji a tým pomohli vytvoriť tento lepší a krajší svet. Obrovská vďaka patrila najmä Harrymu Potterovi, jemu sa Ginny odvďačila tromi krásnymi deťmi.

Ich jedinou starosťou bol dnešný obed. Teraz už mali plný košík húb a v žiadnom prípade nepochybovali o rybárskych schopnostiach svojich manželov. Obe dámy sa v duchu tešili na Ginninu špecialitu, hubovo-rybaciu polievku.

Ako si tak veselo vykračovali domov, odrazu sa im do stredu cesty postavil podivný tvor. Vyzeral ako obrovská fretka a čumel na nich skúmavým pohľadom. Obe hermionine zvieratká zostali stáť ako prikované. Hermiona prižmúrila oči a rýchlo prešla databázu vo svojej hlave, až napokon zašepkala sama pre seba: „U merlinových papúč,veď to je džavej!“

„Aký DJ, zlato?“ opýtala sa Ginny, ktorej zvieratko prišlo roztomilé. „Džavej Ginny, no tak ti o ňom poviem, nie je to práve najslušnejšie stvorenie...“ Hermiona ani nestihla dokončiť vetu a džavej sa dostal k slovu: „Vy špinavé zlodejky!“

„Čo prosím?“opýtala sa Ginny.

„Čo si prosíš? Nič nedám, zlodejka smradľavá!“ skríkol lesný tvor.

„Čo máš dať? Nesmrdím!“ oponovala mu Ginny zarazená.

„Čo dáš mať? Ty stará mať.“ zasmial sa džavej.

Hermiona stála obďaleč vediac, že tento rozhovor nikam nevedie, no Ginny už stratila nervy a pustila sa svojou paličkou do veľkého tvora.

„Hé, hé.“ teraz sa bráň, smiala sa Ginny víťazoslávne. Útočila paličkou v prudkých nepravidelných výpadoch. Džavej sa len tak tak stíhal uhýbať, no z papuľky mu šli naďalej krásne slová: „Ty sviňa, potvora ľudská, zlodejka húb, stará striga!“

Odrazu sa mu podarilo pazúrikmi zachytiť paličku do lapiek a Ginny zostala v šoku. „Ty loptoš, huncút, lotor!“ kričala Ginny a metala paličkou do všetkých strán aby džaveja striasla. Ten sa nie a nie pustiť. „É, é, é.“ vykrikovala Ginny naďalej a na tvári sa jej zračil bojovný výraz. Už dávno nezažila žiaden súboj.

Hermiona, hoci ju divadlo bavilo, usúdila, že už ho stačilo. Chytila svoj prútik do ruky a mieriac na lesného tvora zvolala: „Nehýb sa!“ Džavej, ktorý sa práve nachádzal vysoko vo vzduchu padol s buchnutím na zem a zostal tam nehybne ležať. Ginny sa narovnala, oprela sa o paličku a s výrazom dokonalej spokojnosti poznamenala: „Ale som mu dala, čo!“

HODNOTENIE (gramatika - obsah - dodržanie zadania - originalita - rozsah)

Richio: 2,5 - 2 - 5 - 3,5 - 5; spolu 18

Musím podotknúť, že je vidieť, že autor/ka ešte nemá príliš veľa skúseností s písaním poviedok, ale to sa vylepší, treba skúšať, skúšať, skúšať. Pozor na gramatiku, bolo tam veľmi veľa chýb, zbytočných, ktoré ešte aj Word podčiarkol, pozor na vynechávanie písmen, či správne používanie čiarok a hlavne odsekov. Čo sa obsahu týka, body som strhol za chýbanie zápletky, väčšieho napätia.

Cuca: 4 - 1 - 5 - 2 - 5; spolu 17

Mala som naozaj čo robiť, aby som to vôbec dočítala. Neoslovilo ma to, nemalo to pointu, nemalo to grády, nemalo to nič. V polovici som to takmer vzdala... nepáčil sa mi ten humor, ak to teda bol humor a ani nič. Prepáč.

Kira: 3 - 2 - 5 - 4 - 5; spolu 19

Dejom ma to zrovna neuchvátilo, ale musím povedať, že som ešte nikdy nečítal poviedku, kde by boli Hermiona a Ginny starenky, čiže za to body za originalitu. Chýbali mi tam čiarky a väčšie členenie priamej reči, ktorá tiež nebola bezchybná, čo sa týka viet nasledujúcich po úvodzovkách. Na začiatku hneď čechizmus. Niektoré pasáže ma však milo prekvapili.

Micho: 4,5 - 3,5 - 5 - 3,5 - 5; spolu 21,5

Oceňujem nový netradičný uhol pohľadu. Napriek využitiu určitého klišé, ktoré sa zvykne vzťahovať sa starších ľudí ma konfrontácia hlavných hrdiniek so starobou celkom zaujala.

Body: 75,5/100

Umiestnenie: 9.

[ » na začiatok « ]