Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.9.2013, 19:13:11
Čítaná: 1323×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Celú biológiu som nevedel prestať myslieť na to, čo mi Amanda povedala v knižnici. Ako to myslela, že prežíva svet v tom svojom, kontinuálnom?

Po škole som sa ešte nikdy neponáhľal domov tak, ako v ten deň. Nevedel som sa dočkať, kedy sa zavriem do svojej izby a dôkladne si prezriem každú jednu stránku knihy, ktorú mi nanútila Amanda. Vlastne, na druhej strane som bol rád, aspoň nejaký adrenalín v tomto pračudesnom veľkomeste.

Pred domom som spozornel. Na našom pozemku stálo zopár vyblýskaných áut, ktoré určite patrili maminým kolegyniam. Zhlboka som sa nadýchal a otvoril dvere, snažiac sa nevydať ani jeden výraznejší zvuk.

„Ahoj, mami,“ mávol som jej, keď som si zvesil školskú tašku. Jedným okom som nazrel do obývačky. Už len závan ťažkej fialkovej vône mi napovedal, že bližšie sa už približovať nemám.

„Zlatko, vitaj doma. Ako si sa mal v škole? Poď sem a porozprávaj nám to. Sme veľmi zvedavé.“ Zachichotali sa.

Na stolíku pred televízorom som uvidel fľašu brandy. Tak už bolo jasné, prečo matka rozprávala takýmto štýlom.

„Bolo to fajn, idem sa učiť,“ opäť som jej kývol, schytil tašku a vybehol po schodoch hore. Nemal som najmenšiu chuť vysvetľovať jej, čo sa mienim učiť.

Mama sa zmenila. Od tej doby, čo ju otec opustil, teda, ona bola v domnienke, že ju opustil, sa správala na svoj vek príliš nezodpovedne. Jej najväčšou láskou sa stali peniaze, až príliš dbala na svoj vzhľad, ba čo viac, úprimne jej nezáležalo na tom, ako som sa mal v škole.

Ale len ja som vedel pravdu. Otec by ju nikdy neopustil. Nikdy by nenechal všetky svoje veci doma, nikdy by neodišiel bez rozlúčky. Skrátka to tak urobiť chcel, alebo skôr musel. A ja nebudem ten, kto prezradí jeho tajomstvo. Požiadal ma, aby som nikomu nič nevravel. Síce sľúbil, že sa vráti, nevedno odkiaľ, ja však svoj sľub neporuším. Nakoniec, nemal som na to ani dôvod. Vyzeralo, že mama sa z toho dostala rýchlejšie ako som predpokladal. Toto bol hlavný dôvod, prečo sme sa presťahovali. Chcela nájsť nový začiatok.

V izbe bolo šero. Keďže moja strana je orientovaná na východ, svetlo zo slnka nesiahalo do kútov mojej izby. Sadol som si za stôl, z tašky vybral tú prenádhernú a tajomnú knihu, opatrne som ju položil na stôl a nadýchol sa. Ešte raz som si uvedomil, akú za ňu musím niesť zodpovednosť.

Zapol som si stolnú lampu. Z priehľadného kosoštvorca umiestnenom v strede obálky sa ihneď odrazilo dúhové svetlo. Bolo tak silné, až som sa musel odvrátiť. Pálilo ma v očiach, ako keď sa ráno zobudíte a niekto vám znenazdajky odostrie záclony.

Nikdy v živote som nevidel, aby sa od niečoho takto odrážalo svetlo. Ako keď po daždi vykukne spod mrakov slnko. Odraz svetla bol ako jemný opar. Lúč každej farby dúhy bol pravidelného špirálovitého tvaru a na strop izby vrhal sedem rovnakých, avšak zmenšených kosoštvorcov, ktoré spolu vytvárali jeden veľký. Presne taký, aký bol vložený do obálky.

Odraz zo steny zmizol a z knihy sa v tom momente prestalo odrážať to tajuplné svetlo.

Kosoštvorec ostal prázdny, jemne zrkadlový a navonok sa nezdal, že by ukrýval v sebe aj niečo viac, ako len spodok starého pergamenového papiera.

Začal ma chytať pocit najväčšieho blaha. Nedovolil som si odhadnúť, ako dlho mi potrvá zistiť, prečo práve mne odporučilo to dievča túto knihu, v jednom som si však bol úplne istý. Táto kniha predstavovala niečo, o čom sa len tak niekde nechyruje.

Predpokladám, že kópia sa nemôže nachádzať len tak pohodená v jednom z antikvariátov, ak vôbec nejaká existuje – pomyslel som potichu. Pri opätovnom skúmavom pohľade na obálku mi to prisvedčilo.

Rukami mi prešli stovky kníh, avšak ani pri jednej som neostal váhať. Táto bola iná. Akoby predzvesť toho, čo sa stane, keď tú knihu otvorím. Zaváhal som, ale už som sa rozhodol.

Ešte raz som sa zhlboka nadýchol a otvoril ju. Kosoštvorec, ktorého rub mal byť teraz na ľavej stránke knihy tam nebol. Dvojstrana bola prázdna. Okraje vyzerali trochu pokrčené, ale väzba držala pevne.

Otočil som ďalšiu stránku. Na mieste, kde sa obvykle písal názov, autor a vydavateľstvo nebolo nič, okrem trinástich znakov, s ktorými som sa nikdy predtým nestretol. Neprekvapilo ma to, avšak mohlo to byť o niečo jednoduchšie. Nič mi to nedalo.

Dobre. Snažil som sa ostať pokojný. Zapol som svoj počítač, do vyhľadávača zadal termín ‚starobylé znaky‘ a hľadal som.

Prešiel som prvých deväť vyhľadaných webových stránok. Hneď na začiatku som vedel, že s hieroglyfmi, hlaholikou, či klinovým písmom nemá to v knihe nič spoločné. Muselo to byť niečo staršie. Nejaká stratená generácia ľudstva.

O Inkoch a iných amerických civilizáciách som toho vedel veľa a s istotou som mohol vylúčiť, že by počiatky tejto knihy siahali do ich doby.

Zo stola som si zobral svoju príručnú lupu, ktorá sa hodila presne do takýchto situácií.

Nápis bol delený dvojbodkou na viacerých miestach. Ako som predpokladal, každý z trinástich znakov stál samostatne. Posledné dva znaky sa však niečím odlišovali. Akoby ostatných jedenásť znázorňovalo písmená a tie posledné čísla. Možno to bol omyl, zlá predtucha, ale dávalo mi to zmysel.

Potom mi napadlo, že ak sa jedná o kroniku, čomu by vzhľad aj väzba knihy nasvedčovala, s veľkou pravdepodobnosťou je na prvej stránke uchovaný dátum jej vzniku.

Z pátrania po preklade týchto symbolov ma vytrhla spomienka na Amandu. Také nevinné dievča. Odkiaľ sa len mohla dostať ku takejto vzácnosti? Alebo ma moja intuícia o jej nevinnosti klamala? Asi áno, protivná bola až až.

Zvedavosť ma donútila obrátiť ďalšiu stránku. Prekvapilo ma, že som narazil na maľbu.

Po celej stránke bola originálna maľba predstavujúca honosnú krajinku. V úzadí trčali nízke slamové domce. Presne také, aké si stavali osadníci pri povodí riek, aby tak mohli zavlažovať svoju úrodu. Pár šmúh potvrdilo moje predstavy o dávnych civilizáciách. Tie mohli pokojne predstavovať zopár nízkych ľudí, ktorí na chrbte vlečú bremená, vedrá a ich kone ťahajú ťažké vozy s úrodou.

Keby som nemal svoju lupu, nevšimol by som si vyblednuté farby, ktoré lemovali okraje načrtnuté atramentovým perom. Tí ľudia, alebo tvary najviac podobajúce sa ľuďom, mali zelenkavé telo. Možno som si iba namýšľal, ale niečo mi prezrádzalo, že na tej maľbe nie sú len obyčajní ľudia. Možno je to výmysel abstraktného umelca, ktorý hľadal útočisko vo svojej fantázii. Napadlo mi, že by mi mohol byť veľmi podobný.

S vážnym záujmom som preletel zopár ďalších stránok. Maľby podobné tej na úvode sa striedali s nahusteným písmom v znakoch, ktoré som tiež nikdy nikde nevidel. Všetky maľby znázorňovali bežný život zatratených ľudí – aspoň tak som si to vedel vysvetliť ja. Ako keď hľadíte na európske socialistické umenie – robotníci, chudoba, ročné obdobia, zvieratá.

Listoval som čoraz rýchlejšie. V mysli mi napadlo, že mám dočinenia s mýtickými legendami, nejakou rozprávkou pre dospelých. Tým som si však nemohol byť celkom istý – z písma som stále nevyrozumel hlavnú pointu.

Myšlienky sa mi však zastavili v okamihu, keď som narazil na hluché miesto. Asi po štyristo stranách som listoval už len v prázdnej knihe. Avšak každá voľná pergamenová stránka mala spoločné jedno – cez všetky bolo hrubou linkou vytlačené písmeno X. Akoby niekto vyškrtol prázdnu stranu. Akoby autor, ak ním niekto bol, nevedel pokračovať, stratil niť, šnúru myšlienok, fantáziu. Táto kniha bola zaručeným rukopisom, nie výtlačkom, ani kópiou, tým som si už bol istý. Veď nakoniec, Guttenberg nežil medzi prvými.

Bol by ale sám pisateľ schopný znehodnotiť originálne maľby a text v knihe doškrtanými voľnými stranami?

Zrazu sa udialo niekoľko vecí naraz. V jednej sekunde sa stránky otočili na prvú, ktorá predstavovala prázdne miesto. Svetlo na mojom stole zablikalo uprostred tejto stránky. V jej strede sa objavil kosoštvorec, presne taký veľký ako na obálke. Zo svetla sa odrazilo všetkých sedem odtieňov dúhy. To svetlo bolo odrazu také silné, až som si musel svoje oči chrániť prekríženými rukami.

Ucítil som nával chladu. Tak mrazivého, až mi tuhla krv v žilách. V tej chvíli som nemyslel na nič iné, len aby to prestalo. Nemohol som dýchať a oči som stále držal stisnuté a chránené svojimi dlaňami. Cez viečka som vedel rozpoznať, že všetko naokolo ostalo smaragdovo zelenej farby. Tá vo mne ešte viac vyvolávala hnusný chladivý pocit.

Všade navôkol ostala tma, ticho hlbšie, ako v spánku a... nohy som mal premočené až po kolená!

Chvíľku trvalo, kým si privykli na tmu, ktorá sa ticho vznášala všade navôkol mňa. Blúznil som? Alebo som zaspal nad knihou? Táto situácia nemala nijaké vysvetlenie a pravdupovediac ma aj veľmi znepokojovala.

Najväčšmi ma trápilo, prečo až po kolená trčím v nejakej hnusnej a smradľavej vode? Teda, lepšie by sa to dalo nazvať blatom. Ako som sa mohol zaboriť do močiara, som nevedel, jediným som si však bol stopercentne istý – toto sa mi nesnívalo. Je to skutočné! Otázkou je, prečo?

Snažil som zachovať si chladnú hlavu a nájsť nejaké východisko. Oziabali ma prsty na nohách a to jediné pre mňa znamenalo, že som bol ešte nažive, alebo že neblúznim.

V tme som už dokázal rozpoznať tvary. To, že som uprostred nejakej až príliš veľkej kaluže, som vedel hneď. Že sa nado mnou skláňajú konáre stromov a asi dvadsať metrov odo mňa je breh, ktorý pokrývajú riasy a trsy dlhej trávy, som pochopil až potom.

Toto bol nejaký pračudesný les. Možno by nebol ničím zvláštny, keby som aspoň vedel zaostriť zrak. Všade navôkol sa nad zemou vznášala hustá mrazivá hmla. Chlpy na krku mi vstávali dupkom a ja som sa konečne prinútil pohnúť po bahnistom prepadávajúcom sa dne.

Ako som sa postupne blížil k brehu, tma trochu ustupovala, rovnako aj spád stúpal a voda mi vtedy siahala nad členky.

Nebolo to spôsobené žiadnym zdrojom svetla, moje oči už vedeli rozpoznávať a zaostriť na viac objektov nachádzajúcich sa navôkol. A že bolo sa na čo pozerať.

Breh bol pokrytý drobným štrkom, ktorý mi pod teniskou jemne zaškrípal. Sadol som si na okraj, bezpečne ďaleko od dosahu jemných vĺn, ktoré obmývali breh. Vyzul som sa a z tenisiek vylial všetok humus, ktorý sa mi tam nalepil. Mal som chuť strašne nechutne nadávať. Sebe, tým teniskám, tomu sprostému močiaru a... Amanda!

Ona bola dôvodom, prečo som sedel na nepochopenom mieste na brehu studeného a zasmradnutého jazera ukrývajúceho miliardu baktérií, v hlbokej a strašidelnej tme, vo vlhku tak prenikavom, až som mal pocit, že vdychujem vodu a o chvíľu sa utopím a v zime, ktorú som ešte nikdy nepocítil. Prisahal som, že ak ju ešte vôbec niekedy stretnem, tak ju... tak jej fakt, fakt veľmi pekne poďakujem!

Kniha. V hlave som sa vrátil k tomu nepríjemnému pocitu, keď mi ostré svetlo, ktoré náhle vzbĺklo v mojej izbe takmer vypálilo oči. Prezeral som si stránky toho tajuplného diela, keď náhle... au! Dopadol som do toho sprostého jazera a sedel som na jeho brehu. Čo malo toto pre všetkých svätých bohov znamenať?

To, že sa niekedy uschnem, som vzdal. Pre panujúcu vlhkosť to bolo absolútne nemožné. Vstal som, schmatol tenisky a postavil sa na vlastné bosé nohy. Okamžite sa mi zaryli do štrku a medzi prstami som pocítil nechutné škriabanie. Otázne bolo, či by bolo bezpečné vydať sa cudzou zemou naboso. Čo viac by som však mohol stratiť?

Pretiahol som si krk, stavce mi príjemne popukali a bol som pripravený čeliť tej katastrofe za účelom čo najrýchlejšie sa dostať späť do reality. Reality preto, lebo to, čo sa pred malou chvíľou stalo, sa bežne nemohlo stať nikomu.

Prosím, komentovať. Pomáha mi to, ďakujem a teším sa, ak to niekto číta a baví ho to. :)

Posledná kapitola