Kapitola:
Pridaná: 14.9.2013, 13:42:44
Čítaná: 894×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhľad 2 » Pod prachom 3 » Smaragd 4 » Hrad 5 » Stretnutie 6 » Putovanie

Nasledujúci týždeň mi ubehol veľmi rýchlo, čo ma nakoniec aj potešilo. V škole sa neudialo nič strašné, ako som najprv predpokladal. Moji spolužiaci boli veľmi milí. Hneď v prvý deň sa mi takmer všetci predstavili a vypytovali sa, odkiaľ som prišiel a ako to vyzerá v mojej rodnej Kanade.

Cez prestávky som trávil čas s rozprávaním sa s niektorými z nich. Napríklad taký Jean, nízky chudý chalan, ktorý v triede podľa môjho úsudku nemá veľa priateľov, mi je naopak veľmi sympatický. Nenávidí telesnú výchovu a veľa času trávi pri čítaní. Zrejme preto bol tak často označovaný za knihomoľa. V škole chodí aj do divadelného krúžku. Nechcel som si pripisovať ďalšiu aktivitu navyše, ale chtiac-nechtiac som sa musel podrobiť Jeanovej výzve, a tak som sa išiel zapísať. Kto vie, možno to aj bolo na niečo dobré.

S profesormi som zatiaľ nemal nijaký problém, každý sa ku mne správal ako v rukavičkách, občas mi to začínalo liezť poriadne na nervy. Vysvetľoval som si to tak, že ma nechcú hneď na začiatku polroka vystresovať.

Spolužiaci ma vystríhali najmä pred profesorkou anglického jazyka. Nebral som to však veľmi vážne, anglicky predsa viem tak, ako oni po francúzsky. Avšak, moja pozitívna predstava sa skončila hneď, ako na mňa profesorka na hodine angličtiny prehovorila a snažila sa so mnou navodiť rozhovor o mojich letných prázdninách.

Zvyšok hodiny sa vliekol veľmi pomaly. Čítali a prekladali sme článok o Shaekspearovi a tá angličtina bola tak jednoducho stavaná, že mi neostávalo nič iné, len si prelistovať rovno celú učebnicu.

Keď zazvonilo, zbalil som si zošity do tašky a keďže bola obedná prestávka, chcel som zamieriť do knižnice a popozerať sa tam.

Školské chodby boli plné, takže po schodisku sa mi na prízemie schádzalo veľmi ťažko. Každý sa niekam ponáhľal, vrážal do vás a neobzeral sa, či niekomu náhodou nezhodil z náruče kopu učebníc.

Vedel som, že by som mal svoj voľný čas využiť na jedenie, avšak, ten deň by som sa už do knižnice nedostal, pretože ma čakala dvojhodinovka biológie a po skončení poobedného vyučovania bola knižnica už zatvorená.

V knižnici sedelo vždy len veľmi málo študentov. Bola to väčšia svetlá miestnosť s vysokými oknami a bordovými zatuchnutými záclonami. Na veľkých okrúhlych stoloch z lesklého dreva mali študenti porozkladané svoje učebnice a knihy, ktoré si zobrali z políc a vypisovali si poznámky.

Stál som na začiatku miestnosti, ktorá bola rozdelená na viac častí podľa obdobia vývoja literatúry. V strede na štvorcovom zelenom koberci, ktorý vôbec neladil s okolitým prostredím, mala stolík chudá vysoká žena s okrúhlymi okuliarmi. Za hrubými sklami vyzerali jej oči podliate krvou dvojnásobne väčšie než bežne. Súdiac podľa jemných vrások a výzoru mohla mať okolo päťdesiat rokov a netvárila sa veru veľmi zhovievavo. Pomaly som podišiel k nej.

„Dobrý deň. Prosím vás, treba si založiť nejaký preukaz, alebo si môžem kedykoľvek požičať knihu?“

Pozrela sa na mňa veľavýznamným prísnym pohľadom a našpúlila pery, až jej okolo úst naskočili ďalšie vrásky.

„Ach, chlapče, a ty nevieš, že z knižnice je prísny zákaz vynášať akúkoľvek knihu?“ pýtala sa ma arogantne.

„Nie, som tu nový,“ odvetil som rázne, nech si baba nemyslela, že je pánom sveta.

„Nuž, vidíš tam tú policu? Zober si odtiaľ pre istotu aj tri výtlačky nariadení pána riaditeľa o tom, ako to u nás funguje.“ Škodoradostne sa usmiala a venovala sa ďalej svojej robote.

Nahnevaný som sa pobral k polici úplne v rohu a zobral si odtiaľ jeden papier. Ako som tak čítal, dozvedel som sa, keďže študenti sú voči knihám netolerantní, nepožičiavajú sa na domáce čítanie a porušenie pravidla o vynášaní kníh z knižnice je trestné. Úžasné, ako to človeku vie spríjemniť deň.

Poobzeral som sa teda po nápisoch pri každej veľkej polici s knihami a zamieril som k tej, na ktorej visela ceduľka s vyblednutým FANTASY.

Medzi vysokými policami nestál nikto. Na jednej strane mohlo byť tak zo dvesto starších titulov, na druhej boli poukladané celkom nové a na pohľad nedotknuté knihy. Len polovica z nich bola vydaná iba pred nedávnom a označená ako najväčšie svetové bestsellery. Tie všetky som však už čítal. Otočil som sa teda ku druhej polici, keď som zrazu narazil do nejakej osoby. Zvláštne, nikto tu predsa nebol a nikoho som ani nepočul prísť.

„Eh, prepáč, nevidel som ťa,“ ospravedlnil som sa a zbadal, že je to nejaké dievča. Zasunula istú obrovskú knihu hlboko do police a prekryla ju ďalšími troma, oveľa tenšími knižkami. Akoby ju chcela skryť.

„Ahoj,“ pozdravila ma a otočila sa ku mne. Spoznal som, že je to moja spolužiačka. Tá, čo na mňa vždy hľadela ako na nejaké zjavenie a výnimkou nebola ani táto chvíľa.

„Aha, ahoj,“ odzdravil som nesmelo a vôbec som sa nemal chuť s ňou rozprávať.

„Tuším som sa ti nepredstavila,“ podala mi ruku s nápadne dlhými prstami, „Som Amanda,“ aké má pekné meno. Doteraz som nemohol vedieť, ako sa volala, pretože v celom zložení triedy sa učíme len veľmi málo a je väčšinou zapísaná na iné predmety ako ja.

„Austin,“ mávol som jej a trochu pookrial.

„Áno, viem,“ usmiala sa. „Veľa som o tebe počula,“ povedala slabým zvonivým hlasom.

„Počula? O mne? A kde?“ Toto ma prekvapilo. Začal som sa trochu sústrediť. Nech už sa o mne hovorilo kadečo, bolo by to kvôli mojej povesti na tejto škole dobré vedieť.

Začala sa smiať a ja som na ňu netrpezlivo hľadel. Všimol som si že je vlastne celkom pekná. Nakoniec, krajšie dievča som ešte nevidel.

Mala jasné zelené oči s výraznými mihalnicami. Nos bol rovný a mierne špicatý a lícne kosti jej krásne zvýrazňovali črty tváre s jantárovým nádychom. Jej pery boli jemné, ružovo biele a trochu splývali s bledšou hebkou pokožkou. Keď si vlasy zahrabla za ucho, všimol som si, že kraje mala nápadne zakrivené, priam neprirodzené.

„Neboj sa, iba od spolužiakov, s ktorými si sa už stihol porozprávať,“ odpovedala.

„Aha.“ Nevedel som, akým smerom sa uberať ďalej. Bol som príliš zabratý do jej postavy. Najradšej by som však odtiaľ čo najrýchlejšie vypadol. Kiežby sa tak niekam už ponáhľala.

„Nechceš si sadnúť?“ navrhla mi a ja som nervózne prikývol. Zhodil som svoju školskú tašku na najbližšiu stoličku a sadol si oproti Amande. Vôbec som nevedel, o čom sa teraz budeme rozprávať. Dúfal som len, že si ma nebude premeriavať ako v prvý deň v triede.

„Aké máš rád knihy?“ opýtala sa priamo a mňa tým úplne zaskočila. Prečo sa ma pýtala práve na to, aké mám rád knihy?

„Tak... jednoznačne fantasy. Potrebujem si občas zaskočiť do iného sveta a zabudnúť, čo sa deje v tom našom. Nadprirodzenosť mi v tom ponúka veľmi veľa možností.“

„Naozaj?“ čudovala sa, ale bolo vidieť, že v nej vládne oveľa väčší záujem.

„Vážne, prečo ťa to prekvapuje? Čo čítaš ty?“

„Ja knihy nečítam,“ povedala a zatvárila sa veľmi tajomne. Nevedel som jej odpoveď pochopiť.

„Nečítaš? Ale, prečo si potom tu? A pred chvíľkou si predsa vracala do police nejakú knihu,“ namietal som.

„Vieš, ja prežívam celkom iný svet v tom mojom reálnom svete. Nepotrebujem sa do neho začítať.“

„A to sa dá?“

Usmiala sa a sklopila hlavu, akoby premýšľala.

„Vieš čo?“ vstala a vrátila sa späť ku policiam s knihami. Odhrnula tri knihy, ktoré zakrývali tú, na ktorej jej zrejme záležalo. A vraj nečíta!

„Požičaj si túto knihu, Austin, a pochopíš.“ Podala mi do ruky hrubú, mierne otrhanú knihu. Nešlo ani o to, aká bola hrubá, ale... bola veľmi stará. Mohla mať cez stovky rokov. Obálka bola zošúchaná a nevedel som prečítať nič z písmen. V strede knihy bol kosoštvorec z lesklého materiálu. Videl som v ňom svoj odraz.

„Ale... z knižnice sa nesmú vynášať nijaké knihy,“ namietol som. Naozaj som nechcel mať problém len kvôli Amandinej zvláštnosti.

„Neboj sa. O tom sa nikto nedozvie. Zober si a čítaj ako dlho len budeš chcieť. Potom mi povieš, či stálo za to riskovať,“ žmurkla na mňa a so zvonením odišla náhlivým krokom z knižnice.

Ja som si zatiaľ musel rozmyslieť, ako takú obrovskú knihu nenápadne vynesiem von. Potom ma nezaujímalo nič iné, len kedy si ju prečítam.

[ » na začiatok « ]