Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 7.9.2013, 16:28:46
Čítaná: 737×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Prudko som otvoril oči. Oslepilo ma ťažké slnečné svetlo, ktoré sa mi do izby vnáralo cez okno. Podľa hodiniek bolo pol siedmej. Ten sen, ktorý sa mi ešte stále premieľal hlavou, bol neskonale skutočný. Predtým sa mi snívalo len o bájnych príšerách, ktoré útočia na nevinných ľudí, avšak toto bolo celkom iné. Akoby sa to naozaj niekedy predtým už stalo, alebo sa to ešte len stane.

Posadil som sa na posteľ a nálada mi siahala pod stupeň mrazu. Dnes je prvý školský deň, dokonca môj úplne prvý.

S mamou sme sa do Paríža prisťahovali asi pred mesiacom. Po tom, čo sa stalo otcovi, sme nechceli zostať na rovnakom mieste a každodenne sa dostávať k spomienkam na neho. Nikto nevedel, čo sa vlastne stalo.

Raz v noci ma otec zobudil a hovoril, že je to niečo naliehavé a musí odísť, ale mame o tom nemám povedať ani slovo. Mal som mu to odprisahať. Vraj bude doma skôr, ako čokoľvek zbadá. Vtedy som celkom nerozumel jeho slovám, no to bolo naposledy, čo som svojho otca videl. Akoby sa prepadol pod čiernu zem. Polícia vyhlásila niekoľko týždňové pátranie, otca však nikde nenašli.

Odvtedy uplynul nejaký ten čas. Mama si našla nového priateľa, Marka, ktorý je sám sebe pánom vo svojej právnickej kancelárii. Každý deň skoro ráno odchádza z domu na rokovania a neustále sa sťažuje, aké hrozné je riešiť problémy iných a koľko času mu to zbytočne zaberie. Našťastie, často chodieva do zahraničia na viac dní a v dome je aspoň pokoj. Teda pokoj by sa dal charakterizovať rôznymi spôsobmi.

Mama pracuje ako architektka a preto je podľa jej slov nesmierne dôležité, aby jej zákazníci chodievali priamo pomáhať pri tvorbe nákresov k nám do domu. Vraj chce pre svojich klientov iba to najlepšie, no ďakujem pekne. Každý druhý víkend sa v obývačke zhŕkne asi sedem preafektovaných dám so svojimi psiskami, domácimi miláčikmi, a dlho do noci popíjajú víno, samozrejme, ohovárajú každého, koho sa dá. A podľa mamy vraj ťažko na niečom pracujú. A na mňa nemá čas nikto...

Celý deň som zavretý vo svojej izbe a keď sa práve nepozerám na Disneyland, ktorý je za kopcom a z mojej izby mám na neho skvostný výhľad, čítam si knihy, čo ma, pravdu povediac, baví asi najviac. Z Kanady, odkiaľ sme sa odsťahovali, som pobral každý jeden výtlačok. Pani Fridgeová, miestna knihovníčka, mi dokonca podarovala dve knižky, ktoré pre ostatných nie sú v jej knižnici prístupné. Vraj ich má najradšej a nedopustí, aby ich zničili kadejakí študenti, čo sa hrajú, že naozaj čítajú povinné čítanie a pritom im v izbe na tie knihy padá iba prach a po lehote ich vrátia so slovami, aké pútavé čítanie to bolo.

Spomínam si na starú školu. Všetko tam bolo také jednoduché, útulné, nikto sa na nič nehral. V domčeku, ktorý mi otec sám postavil, som mal urobenú svoju vlastnú skrýšu. Doteraz o nej nikto nevie. Tam som trávil všetok svoj voľný čas. Robieval som si tam úlohy, písal eseje, niekedy sa mi tam podarilo aj navečerať sa. Moja sestra sa vždy čudovala, keď som sa na pár hodín jednoducho vyparil. Rozčuľovalo ju, keď nevypátrala, kam chodievam. S jej bandou úlisných kamarátok boli na stopách úplne každému. Neuniklo im nič, čo sa dialo v meste. Cez víkendy vysedávali na lavičkách v parku, popíjali limonádu so slamkou a každého, kto prešiel okolo nich, teatrálne ohovárali. Bol som svedkom, ako okolo nich prešla jedna staršia pani v elegantnej sukni, blúzke a moderných topánkach, keď ju zvozili pod čiernu zem. Prišlo mi to smiešne, lebo ony sú, ako hovorili, najkrajšie a najúžasnejšie.

Chvalabohu, ony ostali tam a teraz je sestra bezradná. Ako ju však poznám, nepotrvá dlho a na svoju stranu si nahucká nejednu svoju spolužiačku.

Postavil som sa z postele a pozrel sa von oknom. Bolo celkom pekné septembrové ráno. Mokré cesty zo včerajška uschli a vyzeralo to tak, že toto bude najtrápnejší deň v mojom živote. Nastúpiť na novú školu s absolútne iným režimom, aký som poznal doteraz, bola pre mňa katastrofálna predstava. Parížania sú aj bez toho hnusní snobi, ktorí hľadia iba na seba.

Pri pohľade na tie kilometre dlhého centra mi až prišlo zle. Tu človek nenájde svoj duševný pokoj. Je najvyšší čas, aby som začal budovať nejaký plán, ako sa dostať od reality aspoň na pár hodín denne. Vedel som jedno – neprežijem tu dlhšie ako tri dni. Jedine, že by som ušiel niekam ďaleko, našiel si novú dimenziu, svoje ďalšie útočisko...

„Austin?“ volala na mňa mama. Odchádzala do svojej novej pracovne pri Louvri a chcela mi popriať veľa šťastia.

„Áno, mami?“ zvolal som späť a uvedomil som si, že nebude mať význam na seba hulákať cez jedno poschodie a množstvo zatvorených dverí, ako to mala vždy vo zvyku – aj tak nikdy nepočuje odpoveď.

„Dobré ráno,“ zašomral som automaticky, keď som ucítil zápach vajíčok. „Dúfam, že zase nemáme praženicu,“ poznamenal som trpko. Z tých vajec mi je už naozaj zle od žalúdku.

„Ahoj, miláčik,“ usmiala sa na mňa a pobozkala ma na líce. Cítil som, že na ňom mám odtlačok jej červeného rúžu. „Dúfam, že si sa dobre vyspal. Dnes je veľký deň,“ poznamenala a premiešala zmes na panvici. Od sporáka stála dostatočne ďaleko, aby si nezamastila bielu blúzku.

„Dobre, raňajky máš tu a v chladničke máš zabalené niečo pod zub, keby si bol hladný. Povedz to aj Miley. A kde vlastne je... Miley? Aj ty poď dolu, zmeškáš do školy! Miley!“ Sestra zrejme ešte sladko spala. Kto by sa unúval ísť po prázdninách do školy?

„Tak, večer prídem asi neskoro, musím dokončiť jeden projekt,“ hovorila s úžasom v očiach. Tá práca ju musí duševne napĺňať.

„Super,“ zdvihol som hore oba palce a doširoka sa usmial. Nebola to nijaká novinka. „A Mark?“ Chcel som zistiť, či bude dom prázdny, keď už teda...

„Mark je v Londýne, letel skoro ráno, chrobáčik,“ hovorila nezrozumiteľne, lebo si znova natierala ústa rúžom. „Mám vás oboch pozdravovať... Miley! Už naozaj stačilo! Vstávaj, kristepane!“

„Ó, aké milé,“ povedal som ironicky, no mama si ma vôbec nevšímala. Bola príliš zaujatá svojím zovňajškom, ktorý si kontrolovala v zrkadle.

„Tak, ja bežím, srdiečko. Dúfam, že všetko dopadne dobre. A buď na spolužiakov a profesorov milý, sľúbiš mi to?“ Znova ma pobozkala, tentokrát na čelo a prehrabala mi vlasy. Videl som to tak, že sa pred tým, ako odídem, riadne vykefujem.

„Ja vždy. Ahoj, mami,“ mávol som jej a snažil sa využiť dávku uštipačnosti.

Mama si na seba rýchlo obliekla kabát, prezula topánky a treskla za sebou dvermi. Počul som, ako štartuje auto a cúva na príjazdovú cestu. Cez malé okienko som videl, že ide späť. Vypla motor.

Rozpleštili sa dvere. „Kabelka,“ poznamenala mama a zdrapila si z vešiaka kabelku.

„Myslel som si,“ žmurkol som na ňu, no ona si už nikoho nevšímala a ponáhľala sa preč.

Z panvice som si zobral trochu tej praženice, lebo som bol naozaj príšerne hladný. Pri jedle som rozmýšľal, ako sa dnes budem chovať. Mohol by som byť veľmi prívetivý a komunikatívny, ukázať sa v tom najlepšom svetle. Všetci sa potom cez prestávku budú chcieť so mnou rozprávať. Nie, toto nebude dobrý nápad. Toľká pozornosť by mi liezla na nervy a neprežil by som ani tie tri dni, ako som vypočítal.

Budem striktný, zaujmem svoje miesto v triede ako čudák, ktorý toho veľa nenahovorí a všetci sa na mňa budú dívať poza svojho ramena, teda, samozrejme, ak by som si sadol úplne dozadu, do poslednej lavice. Tento prístup sa mi už páčil oveľa viac. Takže toľko k tomu.

„Mama už odišla?“ prebrala ma zo zamyslenia nevyspatá kreatúra, ktorá si pretierala napuchnuté oči.

„Hej, a tebe sa čo dnes snívalo?“ pýtal som sa jej ironicky. „O nejakom strašne zlom, ale zároveň sexy kaderníkovi?“

„Čo? Prečo?“ utekala sa pozrieť do zrkadla. „Bože!“ zvrieskla a narovnávala si strapaté vlasy. Poriadne si pretrela oči a utrela zaschnuté sliny z brady. „No a čo! Ty sa pozri na seba. Človek by si myslel, že ťa ocucávala nejaká sépia.“ chichotala sa mi.

„Tu máš praženicu a v chladničke máš vraj niečo pod zubček do školičky,“ zreferoval som to, čo mi povedala pred odchodom mama.

„No prepáč, že som ti to vôbec hovoril.“ Ako ja neznášam tieto jej pubertálne nálady. Má dvanásť rokov a správa sa ako najväčší... eh, nebudem sa tým zapodievať. Škoda rečí.

Pri chystaní si vecí do školy som celkom zabudol na čas. Na to, aby som sa dostal do školy metrom mi ostávala už len pol hodina. A to som ani nevedel, kde presne tá škola je. Mám inštrukcie, na ktorej zastávke vystúpiť a ulicu, nič viac. To ma na tom rozčuľovalo ešte väčšmi.

Do školy som to stihol úplne presne. Stál som na parkovisku pred školským dvorom, kde sa zbiehalo mnoho študentov. Väčšina chodila svojimi vlastnými autami. Aj ja by som takým išiel, kebyže nemám sedemnásť a mohol by som už šoférovať. Niektorí sa tlačili spoza môj chrbát z neďalekej podzemnej zastávky metra.

Nemal som problém rozumieť ani rozprávať po francúzsky. V bývalej škole to bol môj povinný cudzí jazyk a navštevoval som aj lacnejšie jazykové kurzy. Aspoň na niečo to vtedy bolo dobré. Ani vo sne by mi to totiž nenapadlo, že ďalší rok už budem trpieť na úplne inej pôde školy.

Aj by som sa niekoho opýtal, kadiaľ mám ísť a ku komu patrím, moja dôstojnosť mi to však nedovoľovala. Náhodou natrafím na svojho spolužiaka, a ten sa so mnou dá do reči a bude si myslieť, že odteraz sme najlepší kamaráti až do maturity. Alebo si povie, že som úplné pako. Tak som radšej len stál a tváril sa, že na niekoho čakám a vlastne vôbec nepatrím k tým, ktorí už o chvíľku zasadnú do svojich lavíc. Čakať som čakal – na to, kým všetci študenti zalezú do budovy školy. Tá mala tri poschodia a navonok pôsobila celkom príjemným dojmom. Ako nejaká staršia univerzita, historická budova. Neviem, ako to lepšie opísať. Na rozdiel od mojej minulej školy, ktorá bola novopostavená a mala veľké okná cez celú stenu a vnútri vykachličkované podlahy.

Ako som tak stál a čakal, kým nezazvoní, poobzeral som sa po okolí. Prvé, čo som si všimol, bola neuveriteľná špina na uliciach. V tejto štvrti som bol len raz, na zápise, avšak okoliu som nevenoval pozornosť. Človek by si myslel, že také veľké a drahé mesto bude aspoň trošku upravené. V časti, kde bývame, sa o to ako-tak snažia, no tu, v centre, to je úplná katastrofa.

Kiežby som tak teraz mohol stáť pred svojou starou školou a rozprávať sa so svojimi priateľmi, ktorých už možno nikdy v živote neuvidím.

V budove zazvonilo na začiatok vyučovania a vrava ozývajúca sa z otvorených okien pomaly utíchala. Vykročil som smerom ku bráne školy. Otvoril som dvere a opatrne nazrel dnu. Oproti mne sedela za malým stolíkom, na ktorom bola položená kopa papierov, usmievavá pani, ktorá mi naznačila, aby som zatvoril dvere. Obúchal som si topánky o rohožku, aj keď to nemalo nijaký význam, a podišiel smerom k nej.

„Vy budete pán Dean, že? Pán riaditeľ sa po vás už pýtal,“ odsekla cez zuby a rukou mávla k najbližším dreveným dverám.

„Aha, ďakujem,“ podišiel som smerom k tým dverám a zaklopal. Nikto sa neozýval, tak som potiahol kľučkou.

Pohľad sa mi naskytol na útulnú kanceláriu. V miestnosti boli dve kreslá za konferenčným stolíkom. Podlaha bola pokrytá tenším bordovým kobercom s kockovaným vzorom a na stene visel celkom vkusný mosadzný luster. Zľakol som sa, keď sa spoza dverí vynorila hlava mladšieho pána v modrom saku. Chytil dvere, mňa potlačil dnu, a zatvoril ich.

„Dobrý deň. Vy ste pán Austin Dean, však sa nemýlim?“ usmieval sa. Podľa môjho vkusu pôsobil až príliš veselo. Podal mi ruku, tak som mu ňou veľmi neochotne potriasol. Bola drsná a zároveň horúca.

„Áno, to budem ja,“ usmial som sa kútikom úst a nahodil podobný tón. Avšak u neho to bolo ďaleko prirodzenejšie.

„Tak, ja som pán riaditeľ Lagrange. Som veľmi rád, že vás môžem privítať na našej škole. Už ste boli vo svojej triede?“ Mal som čo robiť, aby som sa nahlas nerozosmial, pretože moja výučba francúzštiny v Kanade sa ani zďaleka nedala porovnávať s týmto pravým prízvukom.

„Eh, akosi... som nevedel, kam mám ísť, a...,“ prerušil ma, mávajúc oboma rukami v ospravedlňujúcom sa geste.

„...úplne rozumiem, však bodaj by aj áno, ste tu nový. Moja chyba. Tak poďte so mnou, odvediem vás tam.“ Opäť otvoril dvere a nechal ma vyjsť prvého. Cítil som sa ako na domovej prehliadke, ktoré robieva moja mama. Snáď to nebude s rovnakým podtónom.

„Hneď naľavo je jedáleň. Obedná prestávka je medzi dvanástou a jednou. A tu za rohom bude vaša skrinka.“

Viedol ma dlhou tmavou chodbou povedľa dverí tried, z ktorých sa ozývala tichá vrava. Zabočil za roh. Popri stenách boli z obidvoch strán postavené jedna vedľa druhej úzke modré plechové skrinky pre študentov. Riaditeľ podišiel k tej, ktorá bola označená číslom tristodvanásť a otvoril ju.

„Tak táto bude vaša,“ ukázal dnu, „môžete si tam zložiť vašu tašku, dnes nebudete potrebovať nič,“ čo mi odľahlo, pretože ma už začínali riadne bolieť kríže. Zhodil som si ten ťažký batoh z pleca a šmaril ho dnu, až to zadunelo.

„Asi bude zbytočné, ak vám budem ukazovať odborné učebne, tam vás určite radi nasmerujú vaši spolužiaci. Tak poďte, ideme do vašej triedy. Mimochodom, vaša sestra príde dúfam tiež, však áno?“ opýtal sa ma milo, zatiaľ čo ma viedol schodiskom. Už ma chytala menšia tréma. Neznášam byť stredom pozornosti.

„Áno, ale neskôr. Ona patrí k menším,“ odpovedal som takto, lebo ešte neviem, akým štýlom značia triedy.

„Ach, áno, samozrejme. A odkiaľ ste sa prisťahovali, ak sa smiem opýtať?“ bol až priveľmi chtivý.

„Z toľkej diaľky? Nuž teda, dúfam, že sa vám tu bude páčiť rovnako.“

Zišli sme zo schodiska na druhom poschodí a prešli za roh. Riaditeľ zastal pred triedou. Na stene visela tabuľka s nápisom 3E.

„Tak, tu bude vaše sídlo väčšinu vyučovacích hodín. Kým nepodľahnete stresu, teda kým nevojdeme dnu,“ potmehúdsky sa usmial, „vás ešte chcem poprosiť, aby ste sa potom zastavili u mňa v kancelárii. Vypíšeme zopár formulárov a dostanete aj osobný rozvrh. Pripravený?“ opýtal sa ma a žmurkol. Otvoril dvere a vošli sme dnu.

Bola to celkom malá trieda. V nízkych laviciach sedel každý sám, čo mi neskutočne odľahlo. V triede bolo dokopy asi pätnásť študentov, ktorí sa momentálne na mňa dívali s prekvapeným výrazom v tvári. Automaticky som sa pozrel dozadu. Jedno miesto bolo voľné. „Ach, ďakujem ti, bože,“ pošepol som si v duchu.

Pri katedre stála staršia zavalitejšia profesorka. Mala hrubú zelenú sukňu a na ramenách prehodený biely bavlnený štrikovaný sveter. Usmievala sa na mňa od ucha k uchu.

„Á, máme nového spolužiaka. Ďakujem pán riaditeľ. My už sa o neho postaráme,“ povedala pomaly a prehnane milo. Mávla riaditeľovi na znak vďaky. Mňa chytila za rameno a mala čo robiť. Bola odo mňa oveľa nižšia.

„Tak, toto je náš nový spolužiak. Austin. Odteraz bude študovať vo vašej triede. Dúfam, že z vás budú veľmi dobrí kamaráti.“

Nastalo trápne ticho. Všetci sa na mňa dívali prekvapene, niektorí pohŕdavo, zopár chalanov mi aj mávlo rukou, skupinka dievčat vpredu sa vytáčali, aby si mohlo o mne šepkať a smiať sa.

Avšak jeden pohľad sa mi ani zďaleka nepáčil. Jedno dievča, ktoré sedelo v druhej strednej lavici, s dlhými rovnými blond vlasmi, sa na mňa dívalo úplne inak. Akoby si niečo so mnou plánovalo. Radšej som odvrátil zrak a ani neviem ako, prešiel som do svojej lavice a sadol si. Niektorí, ktorí mali výhľad, sa obzreli dozadu a usmievali sa na mňa. To dievča sa však na mňa pozeralo s tajomným pohľadom. Nevedel som, ako si to mám vysvetliť. Myslel som si, že keď sa mierne zamračím, prestane sa obzerať ako na zjav, no nepomohlo to.

Tuším sa od nej budem držať čo najďalej, bohvie, čo má so mnou v pláne.

Posledná kapitola