Kapitola:
Pridaná: 12.6.2007, 21:17:48
Čítaná: 1625×
Hodnotenie: (počet hlasov: 40)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

„Hej,vy dvaja! Poďte už!“ začula som Lilyn hlas z obývačky.

„Remus, prestaň! Už musím ísť.“ No rovnako som to mohla hovoriť aj stene, o ktorú som sa opierala. Ale vlastne...bolo mi jedno, že na nás čakajú.

Stáli sme v kúpeľni, kam za mnou prišiel Remus(povedať mi, aby som si pohla). Dole už boli všetci nastúpení a čakali len na nás.

„Nepočul si Lily?“ skúsila som to ešte raz.

„Teraz mám problém počúvať aj teba.“ Povedal Remus a pobozkal ma na kľúčnu kosť, potom vyššie, na krk, na ústa a pod uchom. Nenávidela som ho za to. Dobre vedel, čo na mňa funguje a práve teraz to všetko robil. Aj keby som chcela ujsť(nahovárala som si, že fakt chcem), nemohla by som. Remus stál tak blízko pri mne...mala som pocit, že sme jedna osoba...nemala by som šancu vyšmyknúť sa mu.

Naozaj som sa o to pokúsila iba raz a ukázalo sa to ako veľmi zlý nápad. Len čo som sa odtrhla od steny, Remus to využil a chytil ma pod tričkom za chrbát.

Takto sa správa slušný chalan? A prefekt?! V zlomku sekundy mi rozopol podprsenku a stiahol mi ju spolu s tričkom.

Prečo musím byť vždy prvá vyzlečená ja?

Škaredo som sa naňho pozrela, no on sa iba uškrnul a pokračoval v...čom? V dostávaní ma tam, kde ma chcel mať?

„Remus, ne-“ zasekla som sa. Nie dobrovoľne. Remus ma dobre poznal, vedel, že mi ústa zapchá iba vtedy, keď ma bude bozkávať. No to mu vôbec nebránilo v „odšaťovaní“ ma.

Ani som si nepamätala, kedy sa moja sukňa s jeho tričkom ocitli na zemi.

Zdalo sa mi, že niekto kričí, ale nebola som si istá.

Stále bozkávajúc ma a držiac ma okolo pása ma Remus viedol do mojej izby. Odtiahol sa, ale iba aby mi povedal: „Vieš, že si krásna?“ A znova ma bozkával. Teda...aj ja jeho, ale mala som pocit, že on je ten, kto vie, čo robí. Ja som totiž mala v hlave úplne prázdno.

„Aj my sme si všimli, že Aella je krásna, ale mohli by ste si s tým pohnúť? Čakáme na vás už dvadsať minút.“

Obzrela som sa a vzápätí som sa znova primkla k Remusovi.

Na chodbe stál Sirius a James a s pobavením na nás hľadeli.

„Hm...ja som si myslel, že muklovia sa obliekajú, keď idú na verejnosť.“ Zaškeril sa Sirius.

„Mohli ste povedať, že to tak nie je. Idem to oznámiť Lil, okej?“ pridal sa James.

„Veľmi vtipné. Radšej už choďte.“ Povedal Remus a obaja so smiechom odišli.

„Nikam nejdem.“ Povedala som, len čo som sa obliekla.

„Hm...to je dobrý nápad, ale asi by sme ich tým nepotešili.“

„Ale oni ma videli...“

„Myslíš, že ja som nikdy neprichytil Siriusa s nejakou babou? No tak! Veď to ty si chcela ísť von.“

„Dobre, ale...“

„Žiadne ale! Ideme.“ Potiahol ma za ruku a pobozkal ma. Hm...niekedy vedel byť celkom milo presvedčivý.

Aby ste pochopili: Išli sme sa zabaviť. Medzi muklov! Deň predtým som počula v obchode dve dievčatá. Rozprávali sa o bare, ktorý je „úplne super perfektný úžasný“. Povedala som o tom Remusovi a on súhlasil, aby sme tam išli.

Sedem prútikov ležalo v obývačke a sedem čarodejníkov malo stráviť celý večer bez nich.

„Prečo si ho nemôže vziať aspoň jeden z nás?“ zahundral James aspoň po stý krát.

„Pretože dnes sme muklovia.“ Povedala Lily. „Bude to zábava, uvidíte.“

„Tebe sa to hovorí,“ zamrmlal Sirius. „Ja som bol bez prútika naposledy...no nikdy!

„Aspoň zistíš, aké to majú chudáci muklovia ťažké.“

„Dobre, dobre. Len mi ešte raz povedz, prečo dnes musíme ísť von a prečo práve do toho muklovského...toho...tam.“ vzdychol si Sirius.

„Ideme von, pretože celý týždeň sme nikde neboli,“ začala som. „A ideme práve do toho muklovského toho tam, pretože čarodejnícke bary a hostince sú plné čarodejníkov a na nich dnes nemáme náladu a okrem toho,“ odmlčala som sa a veselo som sa naňho pozrela. „budeš mať možnosť skúsiť tie tvoje ťahy aj na muklovské dievčatá.“

Zdalo sa, že som ho presvedčila. Sebavedome sa usmial a povedal: „Keď to platí na čarodejnice...“

A tak sme šli. Pešo(!) sme prišli až k zastávke autobusu a potom sme sa ním odviezli až do časti Londýna, v ktorej sa nachádzal objekt nášho záujmu.

„U Joa?“ zdesene sa spýtal Frank.

Všetci siedmi sme stáli pred vchodom a hľadeli sme na neónový nápis. Zvnútra sa ozývala hlasná hudba a hlasy mnohých ľudí.

„U Joa.“ Potvrdila Lil.

„Ideme dnu?“

„Ideme.“ Odpovedala som Siriusovi.

„Nejaké špeciálne inštrukcie?“

„Nie. Vlastne áno!“ zvolala Lily. „Muklovia nepredávajú alkohol osobám mladším ako dvadsať jedna rokov.“

„Ale to ani čarodejníci.“ Znudene povedal Frank.

„Len som si myslela, že je potrebné niekomu,“ pozrela sa na Siriusa a Jamesa. „to pripomenúť.“

Vošli sme. V prvom momente sme si mysleli, že sme tu nesprávne. Hudba revala a pri malom pódiu(na ktorom bola skupina vydávajúca ten neskutočný hurhaj) tancovalo zopár ľudí. A všetci boli od farby. Otvorila som od údivu ústa.

Sirius ma drgol a ukázal nad hlavy tých ľudí. Bol tam nejaký prístroj, ktorý na nich tú farbu prskal.

„Poďme si sadnúť.“ Prekričal ten hluk James.

Našli sme si miesto v kúte a keď sme si objednali nápoje (Sirius to riskol a objednal si nejaký hnusný alkohol, ale čašnícka sa naňho zahľadela a „zdvorilo“ povedala, nech na to zabudne, inak „zavolám Joa a ten ťa vyhodí skôr, ako stihneš povedať vodka!“), poobzerali sme sa po miestnosti. Rozhodne to nebolo také hrozné, ako očakával Sirius.

Od vedľajšieho stola naňho pokukovali nejaké dievčatá a on na ne skúšal tie zvodné pohľady. Všetky sa začali chichotať ako pominuté(akoby nikdy nevideli chalana. No...možno naozaj nikdy nevideli chalana, akým bol Sirius) a jedna, asi tá najodvážnejšia, zdvihla ruku a kývla naňho prstom, aby prišiel k nim. A Sirius šiel.

„Ideme tancovať.“ Povedala som a potiahla som Lily a Alice za ruky. Chalani ostali sedieť a pozerali sa, ako sme čoraz farebnejšie.

Zrazu sa okolo nás začali vrtieť nejakí muklovia.

„Čaute, baby!“ zakričal jeden z nich. „Môžeme sa k vám pridať?“ a už sa zvíjali okolo nás. Usmiali sme sa na nich, ale po chvíli začali byť trochu otravní a hlavne drzí.

„Hej, ustúp trochu.“ Povedala som jednému zvlášť dotieravému chalanovi.

„Ale maličká,“ vražedný pohľad z mojej strany. „Ja viem, že sa ti to páči.“ A snažil sa ma chytiť za pás. Pozrela som sa rýchlo k nášmu stolu, no nikoho som tam nevidela.

Vtom ma ten chumaj pobozkal. Síce...neviem, či sa to dá nazvať bozkom. Ako by ste pomenovali strčenie jazyka do úst a následnú nevoľnosť dievčaťa, v ktorého ústach ten jazyk je? Určite to nebol bozk.

Zrazu sa ten nechuťák prudko odtiahol. Hudba revala ešte hlasnejšie, ale napriek tomu bolo rozumieť zreteľne každé Siriusovo slovo, hoci vyzeral, že vôbec nekričí: „Daj jej pokoj.“ Povedal hrozivo.

„Nechaj to na mňa.“ To bol Remus a postavil sa pred Siriusa.

„Inak čo?“ posmešne zreval ten násilník.

„Uvidíš.“

„No už sa trasiem.“

„Hm...naozaj.“ usmial sa Remus a...ten chalan sa vážne začal triasť! Zdesene sa obzrel a chcel odísť. No nemohol. Stala som si na špičky a zašepkala som(vlastne som zakričala, ale v tom hluku to znelo ako šepot), aby s tým prestal.

Ten chalan sa prestal triasť. Našťastie si nevšimol, že ho Remus začaroval a aj keby si to všimol, asi by tomu neveril.

„Čo ti bolo Sam?“ spýtalo sa dievča, ktoré predtým volalo Siriusa k jej stolu. S obavami hľadela na toho idiota.

„Ale nič. Poď, Kylie.“ A zmizli v dave.

„Ideme.“ Povedal Sirius a zamieril k východu. Remus chytil za ruku mňa, Frank Alice a James Lily. Neprotestovala, len sa usmiala a nechala sa viesť k dverám.

Vonku sme zabočili do tmavej uličky a Sirius vytiahol prútik

„Ty ho máš?“ skríkla som.

„Len pre prípad...“ a už aj vytrčil ruku s prútikom. V momente bol pred nami fialový autobus. Sprievodca, akýsi pán v stredných rokoch, sa na nás pozrel a spýtal sa: „Nespratní muklovia?“

Všetci sme prikývli a on sa usmial. „Choďte na poschodie. Jednu skupinku Rokforďanov tam už máme.“

Keď sme vyšli, spýtal sa, kam to bude.

„Do Silent Townu.“ Zamrmlala som.

„Sedem siklov.“ Natrčil ruku.

Ani sme sa poriadne nestihli pozdraviť s tými ľuďmi(mimochodom, bolo to bifľomorské metlobalové družstvo) a už sme stáli v ulici, v ktorej bol môj domček.

Vošli sme dnu a posadali sme si v kuchyni okolo stola. Všetkým som spravila kávu a sadla som si k nim.

„Tak a teraz mi povedz, čo sa tam stalo.“ Pozrel sa na mňa Remus.

„Len sme sa bavili a ten chalan si začal dovoľovať. Tak som mu povedala, nech dá pokoj, ale on ma...veď vieš.“ Stále som hľadela na obrus. Nechcela som vidieť Remusov pohľad. Ktovie, čo si o mne myslí.

„Hm...my už asi pôjdeme.“ Potichu sa ozvala Lily. Všetci vstali. Teda...okrem Jamesa.

„Počkaj ma. O chvíľu prídem.“ Povedal Remus. James odišiel do obývačky a zapol si televízor.

„Takže...hm...hneváš sa na mňa?“ spýtala som sa potichu. Stále som sa naňho nepozrela.

Chytil mi ruku a pohladkal ma. „Ako sa môžem na teba hnevať? Veď...to nebola tvoja vina. Aspoň viem, že mám najkrajšie dievča na svete. Ale...povedala by si mi to, keby som to nevidel?“

Vstala som. Bol čas, povedať mu všetko, čo som pred ním tajila. Sadla som si k nemu(tým myslím na neho) a oprela som sa oňho. Chytila som mu obe ruky a prekrížila som ich na mojom bruchu. „Vieš...musím ti povedať...toto nebolo prvý krát, čo ma niekto pobozkal...“

„Čože?“ Hlas mal taký napätý, akoby očakával niečo strašné.

„No...raz...ešte dávno...keď som sa rozprávala so Severusom, tak...“

„Povieš mi to ešte dnes?“

Toto si vyžadovalo priamy očný kontakt. Chcela som hneď vidieť, ako sa tvári. Sadla som si naňho obkročmo a zahľadela som sa mu do očí. Zatiaľ boli pokojné.

„Bol rozrušený, objala som ho a on ma pobozkal.“

Najprv sa nič nedialo. Potom Remus rozšíril oči a nakoniec(to bolo najhoršie), pozrel sa na mňa a videla som mu v nich neskutočný smútok a...niečo ako znechutenie...alebo sa mi to len zdalo?

„A kedy si mi to chcela povedať?“ spýtal sa potichu. Ale ten tón!

„Nechcela som ti to povedať. Až doteraz. Ale...Remus, ja nechcem mať pred tebou tajomstvá...sľubujem, že ti poviem úplne všetko. Naozaj!“

„Ale...ako ti môžem veriť?“

„Remus, nehovor tak...bol to len jeden bozk...a...odvtedy som sa s ním ani poriadne nerozprávala!“

„Ale prečo si mi to nepovedala?“

„Neprikladala som tomu žiadnu vážnosť...“

„Keby som teraz ja pobozkal niekoho iného...Lily, alebo...“

„Ale to nie je to isté! Ja som nič nespravila! To on ma len tak z ničoho nič...“

„A...aké to bolo?“ skočil mi do reči.

Teda...čakala som hocičo, len nie túto otázku.

„Čo...neviem, čo chceš počuť?“

„No, či sa ti to páčilo?“

„Teda...nie...vlastne...nemalo sa mi čo páčiť. Bolo to také krátke...“ Zvesil hlavu a zhlboka sa nadýchol.

„Ale neznamenalo to nič, že?“

„Samozrejme, že nie!“ zvolala som. Potom som mu dlaňami chytila tvár a zdvihla som ju. Bol taký milý. Mal v očiach takú malú iskierku nádeje, ktorá sa pomaly zapaľovala a po chvíli som videla, že sa na mňa už nehnevá. To znechutenie bolo tiež preč. Videla som iba, že ma ľúbi...a to bolo všetko, čo som v tom momente chcela vedieť.

„Remus...“ začala som, ale opäť ma prerušil.

„Viem. Ale...sľúb mi, že odteraz mi povieš úplne všetko. Dobre?“

„Sľubujem!“ Povedala som a jediné, čo som v tejto chvíli mohla urobiť, bolo to, že som ho pobozkala. Nie tak vášnivo ako inokedy...len tak jemne...

Pritiahol si ma bližšie k sebe a neprestával ma bozkávať. Na chrbte som cítila jeho ruky a ani som si nevšimla, že tie moje automaticky vyleteli k jeho vlasom.

„Ehm...Remus,“ začula som Jamesa. Prišiel k dverám kuchyne...už bolo naozaj veľmi neskoro.

„Jasné, už ide.“ Povedala som a vstala som zo stoličky...teda z Remusa.

„Ale ak chceš ostať...“

„Nie, idem. Zajtra sa stretneme, dobre?“ Posledný krát ma pobozkal a odišiel.

Možno sa pýtate, prečo vám tu rozprávam o zdanlivo nepodstatnom dni môjho života, ale...keď som si v ten večer líhala, cítila som niečo....niečo, čo chcem, aby ste vedeli. Chcem, aby vedeli, že v sedemnástich rokoch som bola schopná niečoho takého hlbokého, ako bola láska k Remusovi. Dlhé roky to bolo to jediné, o čom som vedela, že je skutočné...to jediné, pre čo som žila.

To, že mi odpustil, že som mu nepovedala o Severusovi, to pre mňa znamenalo v neskorších rokoch mnoho. Viac ako slová „ľúbim ťa“.

A...to, že som neskôr porušila sľub, ktorý som mu dala...nuž, oľutovala som to. Mnoho krát. Ľutujem to dodnes, ale už s tým nič nenarobím.

* * *

SNZ:

Dnes je to presne mesiac aj jeden deň, čo som tu s vami. Takže: Oslavujeeem! Ak chcete, pridajte sa ku mne. Mám pukance(vlastne už iba nevypukané kukuričné zrniečka) a vybublinkovanú malinovku.

Takže...zase jubilejná kapitola, no teraz nie je čas na ďakovanie jednotlivcom, pretože môj pc to nejako nezvláda(myslím...mať otvorený word, excel-tam mám zoznam ľudí, ktorým mám byť vďačná-,a operu)

Tak sa len tak všeobecne poďakujem: Ľudia, ĎAKUJEM, že sa vám AE páči a že mi posielate sovky a že ma tak super zabávate(myslím tým na celej tejto stránke).

To je všetko. Majte sa.

Jin

[ » na začiatok « ]