 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Aella29. kapitola: Dlho očakávané stretnutiePotom sme sa už naozaj začali učiť. Lily, James a Sirius boli najlepšími študentmi v ročníku(ak nerátame Jamesove katastrofálne výsledky z elixírov. Ale vo všetkom ostatnom bol výborný) a tak im šlo učenie veľmi ľahko. Ja s Remusom sme sa museli učiť trochu viac, aby sme za nimi nezaostávali. No a Peter...ten nerobil nič iné, iba sa učil. „Ako sa volá to zviera, ktoré vyzerá ako plášť?“ spýtal sa tri dni pred skúškami James. Sedeli sme v klubovni a zaberali sme všetky najlepšie miesta pri okne. „Smrtochvat.“ odpovedala Lily a usmiala sa naňho. „Načo vám to bude?“ vyzvedala som. Naozaj...starostlivosť o čarovné tvory sa vám hodila jedine vtedy, ak ste chceli pracovať v nejakej čarovnej zoo. A pokiaľ viem, na svete ich veľa nie je. Myslím, že iba desať. No...možno sa vám to zíde ešte na Ministerstve...ale je to také nudné! „A čo sme si mali dať? Veštenie?“ „Nie, mala som na mysli...“ „Len nezačínaj s tými runami!“ zalomil rukami Sirius a všetci sa zasmiali. Dobre, občas som to preháňala, ale nemusia si pre to robiť zo mňa srandu! „No dobre, ako chceš. Ale bude mi to určite užitočnejšie, ako vám Starostlivosť o...“ „Uvidíme. A nehádajte sa!“ zavelil Remus. Sirius sa ospravedlnil(k čomu ho mohol dokopať iba Remus, alebo James) a venoval sa Transfigurácii. „Nie je to tvoja sova?“ spýtal sa Frank a drgol do mňa. Pozrela som sa k otvorenému oknu a videla som tam malú sovičku(pardon...malú v porovnaní s anglickými sovami). „Ahoj, čo si mi priniesla?“ prihovorila som sa jej. Pustila mi k nohám list a rýchlo odletela. Hoci bol jún, aj tak bolo oveľa chladnejšie, ako u nás. „Tá je ale zdvorilá.“ uškrnul sa Sirius. Keď som prechádzala okolo neho, postrapatila som mu vlasy a on na mňa hodil zúrivý pohľad. „Nabudúce sa nenavážaj do našej sovy.“ usmiala som sa. „Čo píšu?“ spýtal sa James. „Chceš si to prečítať?“ „Veľmi vtipné.“ Rýchlo som preletela očami po liste a pozrela som sa na Remusa. „Prídu do Deravého kotlíka a ukážu mi byt...pôjdeš so mnou?“ „Pravdaže. Som zvedavý, či je to ďaleko do toho môjho.“ „Tvojho?“ zdvihol James obočie. „Dobre, nášho!“ „No veď preto.“ Chalani sa dohodli, že kým príde Sirius do Londýna, budú bývať v podnájme u nejakých muklov. Bolo to lacnejšie ako u čarodejníkov a keďže ani jeden z nich nie je z kráľovskej rodiny, nemôžu si dovoliť rozhadzovať peniaze. Dúfala som, že budeme bývať blízko pri sebe, ale pochybovala som, že mi rodičia prenajmú byt u muklov. Takže to znamená, že budem na okraji Londýna, v časti, ktorú nepozná žiaden nečarodejník. „Kedy presne prídu?“ spýtal sa Remus. „No...keď prídeme Rokfortským expresom. Budeme sa musieť dostať do Kotlíka a...“ „Aha, tak, prepáč, ale nemôžem ísť s tebou.“ povedal Remus. „Prečo?“ „No, veď aj ja si musím zaniesť veci do môjho...do nášho,“ rýchlo sa opravil, keď si všimol Jamesov pohľad. „bytu. Ale večer za tebou prídem. Ak mi potom povieš, kde to je.“ „Dobre. Ale teraz sa už fakt musíme učiť. Ako si mám, prepána, zapamätať všetky tie veci?“ „A kto ti kázal dať si Dejiny...“ uškrnula sa Alice. „Nehovorím o dejinách.“ odvrkla som. „Ale o elixíroch.“ „Presne tak. To by som aj ja rád vedel.“ zamračil sa James. Lily si sadla k nemu a podala mu svoje poznámky. „Možno ti to pomôže.“ povedala. „Elixíry sú ako varenie. Musíš postupovať, akoby si čítal z kuchárskej knihy.“ „Hm...tak zo mňa asi kuchárka nikdy nebude.“ zamrmlala som. „No možno nie. Ale aspoň sa pokús spraviť tú skúšku.“
„Tak, vedeli ste?“ spýtala sa Lily s očakávaním. „Lily! Už sa prestaň po každej skúške vypytovať, či sme to vedeli!“ skríkla som na ňu. „Prepáč.“ povedala potichu. „Ale Lil. Ja som to nemyslela tak zle. Len mi stačí, že si to opakujem stále v hlave, nemusím sa o tých písomkách rozprávať aj s tebou...alebo s hocikým iným.“ „Dobre. Len som zvedavá.“ „Budeš skoro stará.“ „To bolo čo?“ „No...muklovské porekadlo. Veď si mukelka! Ako to, že ho nepoznáš?“ „Neviem. Mama nikdy nič také nehovorila, ani otec a s Petúniou sa nerozprávam.“ „To je jedno. Ideme von?“ „Veď zajtra sú elixíry.“ „No a čo? Čo som sa nenaučila do teraz, za tých pár hodín sa nenaučím.“ „To je správny prístup.“ povedal Sirius, ktorý sa k nám práve pridal. „A ak nie správny, tak aspoň vítaný.“ uškrnul sa James. „Takže ideme von.“ Bolo krásne počasie. O pár dní začnú prázdniny a najlepšie bolo, že ani napriek tomu sa nerozídeme. Išli sme si k jazeru, k nášmu obľúbenému miestu pri veľkom dube. „Čo myslíte, že robí Dumbledore?“ spýtal sa zrazu Remus. Obzrela som sa(pretože som sa oňho opierala chrbtom) a povedal som: „Asi je vo svojej pracovni, prečo?“ „Ja to nemyslím tak,“ povedal a pohladil ma po líci. „Myslel som, čo robí s tým Lordom...“ „Aha, no tak to naozaj neviem. Ale...myslím, že sa nepoteší, keď zistí, že sme na to ani nepomysleli...“ „Ako kto,“ uškrnul sa Sirius. „Povedal som to Fenwickovi a ten súhlasil, že sa k nám....k Dumbledorovi...pridá.“ „Fenwick...myslíš bystrohlavského triafača?“ spýtal sa James. „Áno. Jeho rodičia sa už rozprávali s Dumbledorom.“ „Ale...ja som si ešte nič nevšimla. Myslím...ešte nikto neumrel.“ Povedala potichu Alice. „Ty by si chcela, aby niekto umrel?“ „Nie! Len...ako vieme, že vôbec niečo robí?“ „Alice, myslím, že Dumbledore to vie...ja mu verím. Vo všetkom.“ Povedal James. „Ja tiež,“ pridala sa Lily. „Veď...nehovorím, že mu neverím. Len...je to zvláštne, že sa nič nedeje.“ „Možno. A možno sa niečo deje, len nám to Dumbledore nepovedal. Možno o tom vie iba pár aurorov...“povedal Frank. Vedela som, že po skončení Rokfortu chce študovať a stať sa jedným z nich. Zatiaľ bol so mnou jediný, kto vedel, čo chce po škole robiť. Bolo to prvý krát, čo sme sa rozprávali o niečom takom vážnom. Akosi sme si všetci zrazu uvedomili, že sme už dospelí a o rok skončíme školu...a potom sa možno už nikdy všetci nestretneme... „Mali by sme ísť na večeru,“ povedal okolo šiestej Remus.
„Ahojte! A v piatok sa stretneme, dobre?“ povedala som, keď sme vystúpili z Rokfortského expresu. Písomky boli (úspešne) za nami a práve sa začali prázdniny. A mali to byť najlepšie a najkrajšie prázdniny, aké sme kedy zažili. „Jasné, takže u teba. Dáš nám vedieť včas, kam máme ísť, že? „Pravdaže! Poviem to Remusovi, ten Jamesovi...veď vieš...“ „Dobre, tak v piatok.“ Zakývala mi Lily a prešla cez bariéru, ktorá oddeľovala nástupištia. „A my sa stretneme dnes večer, dobre?“ povedala som Remusovi. „Dobre.“ Povedal a objal ma. „Potom sa ozvi, zrkadlo ešte máš?“ Chápala som, prečo sa ma to pýta. Boli sme spolu skoro stále, takže to zrkadielko sme nepoužívali. „Mám.“ Povedala som a vytiahla som ho z batoha. „Nerozbi ho!“ „Remus, čo som malé decko? Ak som ho nerozbila doteraz...“ „Dobre, dobre. Len som žartoval. Si príliš...“ „Zahľadená do seba? Urážlivá? Rozmaznaná? Vzťahovačná?“ „Presne tak!“ usmial sa. Potom ma ešte raz pobozkal a odišiel s Jamesom. Prešla som na muklovskú stanicu a vybrala som sa do Deravého kotlíka. Neznášam muklovské metro! A premiestňovať som sa ešte nevedela(nikomu z nás sa nechcelo chodiť na tie hodiny, tak sme sa rozhodli, že skúšky z premiestňovania si spravíme v siedmom ročníku. O jednu skúšku menej, alebo viac...nie je to jedno?). „Ahojte!“ zvolala som, len čo som vošla to Kotlíka. „Ahoj, Ely! To sa sem ťaháš od stanice?“ „No...áno. Šla som metrom, takže to nebolo až také hrozné.“ „A...nemohla si si ho aspoň začarovať, aby bol ľahší?“ spýtal sa oco so zdvihnutým obočím. Tak...keby ma to bolo napadlo, tak by som to určite spravila! „To je jedno, hlavne, že som tu, nie? Ako pôjdeme?“ „Pôjdeme cez kozub.“ Takže budem naozaj bývať na okraji Londýna...super. „Ocko, otecko...“ „Takže niečo asi chceš, nemám pravdu?“ „No...máš. Nemohli ste mi nájsť niečo bližšie...k muklom?“ „K muklom!? Aella! Veď ty si čarodejnica! Nebudeš predsa bývať pri mukloch!“ No povedzte, bolo mi to treba? „Dobre, len som sa spýtala...“ „Aella, musíme už ísť. Zajtra odchádzame a ešte potrebujeme niečo vybaviť.“ „Ale ja som vás chcela zoznámiť s Remusom.“ „S Remusom? To je kto?“ „Mama! To je môj priateľ! Veď som ti o ňom písala!“ Ako na to mohla zabudnúť? „Nespomínam si. Dobre, myslím, že sa môžeme zdržať u teba trochu dlhšie. Môže prísť cez kozub. Máš mu ako dať vedieť?“ „No...on nemôže prísť cez kozub...býva v muklovskom dome.“ V tom momente moji rodičia zbledli a vyvalili na mňa oči. „Ako to, že býva u muklov?“ „Nepovedala som, že býva u muklov. Ale v muklovskom dome. Vlaste...v byte.“ „Ale je to čarodejník, nie?“ „Áno, je.“ Aj keby nebol z čarodejníckej rodiny...čo ich do toho? „Ešte že tak.“ Vydýchol si otec. Zamračila som sa naňho, ale asi si nič nevšimol. „Tak, môžeme ísť?“ spýtala sa mama. „Jasné. Ale čo mám vlastne povedať?“ „Aha! My sme ti to nejako...“ „Nie, nejako ste mi to nie.“ Uškrnula som sa. „Sleduj otca, dobre?“ Tak som ho sledovala. Keď vošiel do kozuba, povedal: „Aellin dom.“ A zmizol. „Aellin dom? Akože...ja mám dom?“ „Potom, Ely.“ Povedala mama a išla za otcom. „Tom, rozumieš tomu?“ spýtala som sa pobavene hostinského. Usmial sa na mňa a naznačil mi, aby som radšej šla. „Aellin dom.“ Povedala som a už som sa aj vrtela do druhého kozuba. Zdalo sa mi, že som sa len raz otočila a bola som tam. Znova som „vypadla“ z kozuba a na snehobiely koberec som rozprášila sadze. „Musím sa to naučiť ovládať.“ Zasmiala som sa a hneď som to upratala. Najlepšie na sedemnástich rokoch bolo to, že som mohla čarovať. No iba keď neboli na blízku muklovia. „Tak...vitaj doma.“ Poobzerala som sa. Bola som vo veľkej miestnosti s vysokým stropom. Ako som hovorila, na zemi bol biely koberec, steny boli obložené tmavým drevom a celá tá izba vyzerala ako nejaká sála. „Hm...čo to má znamenať? Toto...je pre mňa?“ „No áno! Predsa nenecháme svoju dcéru celé prázdniny niekde v podnájme, nie?“ „Oco! Ale veď o to išlo! Nemôžete mi stále všetko dávať!“ „A to už prečo, srdiečko?“ usmiala sa mama. „No...lebo tak to nechodí! Mala by som si zvykať na to, že budem samostatná. O rok skončím školu...potom mi nebudete môcť pomáhať.“ „Ale prečo?“ Prečo, prečo? No preto, lebo som to povedala, nie? „Mami. Už som dospelá. Mala by som sa starať sama o seba.“ „Aella, budeš sa starať sama o seba. Nemáš tu jediného domáceho škriatka, ani sme ti nenajali nikoho na upratovanie...ber tento dom len ako našu poslednú možnosť nejako ti to uľahčiť. Zvonka to vyzerá ako obyčajný muklovský dom. Nikto nezistí, že je čarodejnícky.“ No čo som mohla na to povedať? „Ďakujem vám,“ povedala som navonok pokorne, no vo vnútri som skákala od radosti ako pojašená. „Nemáš za čo. Môžeš zavolať tvojho priateľa?“ „No...áno, ale...ako sa sem dostane?“ „Spýtaj sa ho, či nebýva niekde blízko pri Kotlíku...odtiaľ môže prísť hneď sem.“ Tak som spravila, ako mi povedali. Remus nebýval blízko pri Deravom kotlíku, ale rozhodol sa, že to aj on riskne s metrom a príde, len čo to bude možné. Nevedela som sa dočkať. Už veľmi dlho som chcela, aby aj rodičia vedeli, aký je Remus úžasný. Už dlho som čakala na toto stretnutie. „Nechceš si ho ani pozrieť?“ spýtal sa otec. Vedela som, že hovorí o dome. Nakoniec to nebolo až také hrozné. Obyčajný poschodový domček. Na prízemí bola, okrem tej veľkej izby, ktorú som nazvala obývačkou, len kuchyňa a na poschodí spálňa a kúpeľňa. Neuniklo mi však, že ani jedna z týchto izieb nie je „obyčajná“. V obývačke bol kozub, pripojený k hop-šup sieti, kuchyňa bola typická čarodejnícka, a spálňa mala zase zabudované tajné dvere, ktoré viedli do knižnice(tú miestnosť z vonka nebolo vôbec vidieť). V celom dome nebol ani jeden luster, iba samé sviečky, ktoré nikdy nevyhoreli a nezapaľovali sa žiadnymi zápalkami, ale prútikom. Ale napriek tomu tu bola elektrina(Našťastie. Muklovská televízia bola výborná!). „Kedy už príde?“ spýtal sa otec, keď sa zotmelo. V tej chvíli ozeleneli plamene v kozube a Remus elegantne vystúpil. Pozrel sa na mňa a potom na mojich rodičov. Vystrel ruku a podával ju mame: „Veľmi ma teší,“ usmial sa. Mama sa usmiala tiež a potriasla mu ňou. Otec sa tváril veľmi...zvláštne. Akoby ho vôbec nezaujímalo, že jeho prostredná dcéra mu predstavuje muža, ktorého ľúbi. Bez záujmu podal Remusovi ruku a zamrmlal niečo v tom zmysle, že je rád, že ho poznáva. Remus sa na mňa zmätene pozrel, ale takmer vzápätí sa znova usmieval. Mama ho povodila po dome(otec, akoby na protest, ostal v obývačke) a potom sa ospravedlnila a ťahala otca do kuchyne. Rozprávali sa pomerne nahlas, takže sme s Remusom všetko počuli. „Veď nepoznáme jeho rodičov!“ kričal otec. Remus zbledol. Najhoršie bolo, že otec asi chcel, aby sme ho počuli, pretože hovoril po anglicky. „No a čo? Aelle sa páči!“ odpovedala mama po grécky. „Ale nepáči sa mne!“ Znova po anglicky... „Prestaň! Chceš jej pokaziť radosť? Ten chlapec je zdvorilý, milý a...“ „Mňa to nezaujíma! Radšej by som bol, keby chodila so Siriusom Blackom.“ Myslela som si, že Remus už nemôže byť bledší, ale teraz som si všimla, že je takmer rovnako biely, ako koberec. „Remus,“ zašepkala som. „Pst!“ povedal a počúvali sme ďalej. „Nedovolím, aby s ním chodila!“ „Ja nedovolím, aby...aspoň zavri dvere!“ skríkla mama. Potom sme už nepočuli nič. Sadla som si k Remusovi a snažila som sa nejako ospravedlniť otcove správanie. „Remus, je mi to naozaj ľúto. Nevedela som, že otcovi preskočí...“ Chytil ma za ruku a pobozkal ma. „Ale ja nechodím s tvojím otcom. Ak ti nevadí, že nie som Sirius...“ „Si tisíc krát lepší ako Sirius!“ zvolala som. Dvere na kuchyni sa otvorili. Mama vošla do obývačky a zavolala ma. „Aella...čo cítiš k tomu chlapcovi?“ spýtala sa ticho na chodbe. „Mami, my sme vás počuli. Ockovi sa nepáči, ale ja...“ „Niečo som sa ťa pýtala.“ „Ja...ľúbim ho. Naozaj.“ Neviem, či som sa niekedy cítila takto trápne. Hovoriť vlastnej mame, že ľúbim chlapca, ktorého môj otec neznáša a pritom ho ani nepozná. „Takže je to vážne?“ „Neviem....prečo?“ „Asi si to nechceš rozmyslieť, že?“ „Mami. Ja ho vážne ľúbim! Nechcem sa s ním rozísť!“ „Myslela som si.“ Povedala a pobozkala ma na čelo. „S ockom to nejako vybavím.“ „Ďakujem,“ zašepkala som a objala som ju. Mama bola super, ale otec... „Aella, poď ku mne.“ Zavolal si ma. „Ocko, ja sa s ním nerozídem.“ „Viem. Asi sme začali trochu zle.“ MY sme začali zle? To ON sa správal ako...no, nepoviem to, keďže je to môj otec, ale naozaj sa mohol trochu ovládať. „Teraz už musíme naozaj ísť. Ospravedlň sa mu, prosím ťa, za mňa. Ahoj, drobček.“ Drobček! Zase! Ja za to nemôžem! Skrátka som nevyrástla, je to hádam moja vina? „Oco!“ „Prepáč, Aella. Ale pre mňa budeš vždy také malé strašidielko.“ Postrapatil mi vlasy. To bolo ešte horšie, ako keď mi povedal Drobček. Čo si ešte dnes budem musieť vytrpieť?
Keď rodičia odišli, vrátila som sa k Remusovi. Sedel ticho v obývačke a nič nehovoril. Podišla som k nemu a potiahla som ho za ruku. Vstal. „Remus...otec sa ospravedlňuje,“ hovorila som medzi tým, ako som ho bozkávala. „Ale to je v poriadku...nemôže ma mať každý rád.“ Povedal a pomaly ma položil na gauč. „Ani nevieš, aká som rada, že si tu...so mnou...“ pobozkala som ho...dlho... „Jamesovi som povedal, že prídem neskoro...“ rozopol mi blúzku... „Možno to dnes už nestihneš...“ A ja jemu košeľu... „Dúfam, že to dnes už nestihnem...“ „Remus...máme pre seba celý dom...“ šepkala som. „Hore je...“ No to, čo je hore, som mu nemohla povedať, pretože som úplne stratila reč. Jediné, čo som dokázala vnímať, bol on...
* * *
SNZ: Pôvodne som sa chcela ospravedlniť za kapitolu č. 28...viem, bola trochu horšia(trochu dosť), ale rozhodla som sa, že sa nebudem ospravedlňovať...aj ja robím chyby. Takže to je asi tak všetko. Jin
|
© Copyright 2004-26 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|