Poviedka:
Pridaná: 26.5.2013, 19:21:35
Čítaná: 2505×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Spojnička. Tak znela téma tohto kola. Úryvky si môžete prečítať v Dennom proroku. A to, ako ich "zapasovali" súťažiaci do svojich poviedok, to si môžete prečítať priamo tu.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 4. Kira: Lovec pekných slečien 2 » 3. Dedalus: Patálie a galiby 3 » 2. Lussy Noir Meteur: Dokonalá nedokonalosť 4 » 1. Dado: Moja drahá Kate

Zdravím! Moje meno je Tanella a som trochu... no, čudná. Teda, podľa mňa som úplne normotrálna, ale ostatní sa mi vždy čudujú. Chcete aj počuť pre-čo? Že nie? Tak dobre teda, poviem. Ide o to, že som našla cestu do rôznych paralelných svetov. Toooľko som už toho zažila, že mi nikto neverí, ani môj šiesty prst na ľavej ruke. Narazila som tam dokonca aj na lásku môjho života. Vysoký, má rád hudbu... rytier mojich túžob. Jeho meno je Aidan, no nič viac neviem. Nemala som totiž príležitosť. A práve keď som sa snažila dozve-dieť viac, moja posledná návšteva dopadla priam exprezitívovne.

Iste, dalo by sa povedať, že si za to môžem sama. Vlastne nie! Môže za to moja šibnutá rodina, vďaka ktorej som zdedila kolosálnu hlúposť a naivitu. Tak to bude. Ja som v tom úplne nevinne. Toto sa mi preháňalo hlavou, kým som sa pohojdávala, zavesená za členky zo stropu pochybnej kuchyne plnej obrov. Rýchlo som si pomyslela na Aidana. Nechcem predsa, aby posledné myšlienky pred mojou smrťou patrili mojej vyšinutej famílii. Takže, hlboký nádych... Nemohla som si pomôcť. Moja posledná myšlienka predtým, ako som stratila vedomie bola: Dúfam, že budem vyzerať dobre na tanieri!

„... vlast.... linká... od...“ spoza zatvorených viečok zachytávam iba útržky slov. Počkať... akoto, že vlastne zachytávam? Ja nie som mŕtva? V momente otvorím oči a vidím pohľady šiestich bradatých obrov, ktorí ma prepichujú pohľadom. Z plných pľúc vykríknem. Všetci v okamihu odskočia o takmer meter dozadu. Snažím sa posadiť, ale prichádzam na skutočnosť, že som spútaná. No skvelé, čo odo mňa môžu chcieť?!

„Kto si a čo tu chceš?“ zareve na mňa mohutným hrubým hlasom najbrada-teľnejšejšejší z nich.

Teraz na moment zaváham, či povedať pravdu alebo nie. No vravím si, aj tak mám dosť problémov, takže radšej pravdu: „Prišla som sem pohľadať čarovný kompas. Ten, ktorý vás bude smerovať za osobou, ktorú hľadáte. Veštica Kondoniéra mi povedala, že ste jediní, ktorí by mi ho mohli poskytnúť. A rovno sa aj spýtam... mýlila sa alebo nie?“

„Samozrejme, máme ho v škatuli so s...“ s úsmevom rozhadzuje rukami naj-menší z nich, teda až pokiaľ ho ten bradáč netreskne akousi počudelou pan-vicou.

„Tak na to môžeš zabudnúť. Ja, Edgeard, to nedovolím. To je rodinné dedič-stvo. Náš rod ho vlastní už viac ako 250 rokov,“ založí si ruky na hrudník.

„Dobre teda,“ nachvíľu sa zamyslím a potom prehlásim: „Kto z vás sa chce stať mojím mužom?“

V celej miestnosti zavládlo hrobové ticho. Vyzeralo to, že nikto vôbec ani len nesníval o niečom takom. Svadba s človekom... čo som si vôbec myslela? To je úplne pod ich úroveň, to mi predsa nemôže...

„Ja to spravím!“ moju niť myšlienok pretrhne hlasným výkrikom najmladší z nich, „Ja si predsa hľadám nevestu, je pre mňa dokonalá!“ Po kuchyni sa začne šíriť hlasný šum a protest. Jeden prekrikuje cez druhého a rozhadzujú pri tom rukami. Avšak len jeden obor zostal bez pocitov. Bradáč. Ten prekrá-ča na druhú stranu izby a tam rozbije o zem tanier. Všetky hlavy sa otočilii tým smerom.

„Tieto črepy sú na vaše šťastie. Poďme bratia, bude svadba, musíme všetko zariadiť,“ rozhodne prehlási a dav z kuchyne sa rozuteká po celom dome.

Zostaneme tu len ja a môj budúci manžel, ktorý ma začína opatrne rozväzo-vať.

„Ďakujem ti! Ani nevieš, aká som vďačná!“ vylievam si srdce, zatiaľ čo mi po-voľuje popruhy na nohách.

„To je v poriadku,“ zamrmle si popod nos a rozväzuje ďalej.

„Som Tanella! Ako sa voláš ty?“

Na moment sa zastaví, pozrie mi do očí akoby niečo tajil a nakoniec vyklopí: „Nadia.“

„Zvláštne meno, znie tak žensky,“ zachichocem sa, zatiaľ čo on si len niečo opäť zamrmle. Viac sa už ani nejdem vypytovať, nemám silu to z neho ťahať.

Celý týždeň som s ním už potom vlastne ani neprehovorila. Prípravy na svadbu prebiehali veľmi hladko. Nikto z domu ani len netušil, že o pár dní odídem a oni ma už viac neuvidia. Avšak posledný večer pred tým slávnost-ným dňom mi doletel akýsi operený vták, ktorý držal v pazúroch malý list. Bola na ňom hádanka:

Postava mohutná, ale kulturista to nie je.

Meno naopak, ale srdce na mieste.

Čaká na lásku, ktorú ma na blízku,

a tá predsa neverí, že to je on.

No, tak rýmy nič moc. Dokonca ešte aj podpis chýba. „Aaaaaaaa,“ hlasno zívnem a pomaly sa ukladám do postele. Zavieram oči a hlavou mi už víria iba myšlienky o mojej svadbe s obrom.

Ani neviem ako a zrazu stojím pred oltárom. Na list som už úplne zabudla. Vôbec som ho nebrala na ťažkú váhu. Na sebe mám oblečené žltozelené šaty s dlhopitánskou vlečkou. Ladím s výzdobou miestnosti. Oproti mne stojí môj budúci exmanžel v čudesnom obleku. Je podobný tomu, ktorý má na sebe aj obor Edgeard. Ten nás bude sobášiť. Celý tento obrázok musí byť naozaj vtipný, pretože stojím na drevenom podstavci od kvetináča. Možno som to ešte nespomenula, ale každý obor je minimálne desaťkrát väčší ako ja. Som im zhruba po členky.

Obrad prebieha podľa ich tradícií. Začíname s krátkym príhovorom, následne nás posypávajú popraškom zo sušenej zeleniny. Teraz nasledujú sľuby vernosti. Jeho slová začínam vnímať až pri vyslovení môjho mena. Doteraz som rozmýšľala len o tom, koľko toho asi taká mohutná postava, ako je on, môže zjesť. Ja som totiž s nimi nejedávala. Bála som sa, či by som náhodou nedopadla ako dezert.

„...budeš verná Nadianovi, nášmu najmladšiemu zverencovi?“ zvraští na mňa obočie.

„Samozrejme,“ energicky prikývnem.

„A ty Nadia, bud...“ pokračuje v replikách, no ja mám zrazu pocit, akoby mi po rozume behalo stádo divokých pieskomilov. Mohutná postava... láska na blízku... a meno naopak... Nadia... A-I-D-A-N!

„AIDAN!“ vykríknem a v celej sále zostane ticho. Všetky oči na mne. Teraz stres, panika, čo mám robiť? Urobím krok v pred, chytím obra obomi rukami za sánku a zašepkám: „Si to naozaj ty? Veď to je skvelé, už sa nemusíme ani brať, teraz ten kompas už nepotrebujem, veď ja som to robila len kvôli nemu, aby sme mohli byť spolu!“

Hlasné „HÍÍÍ“ sa preženie celou sálou. Možno som to asi nepovedala tak poti-chu ako som chcela. Nevadí, aj tak ich už nepotrebujem. Už, už sa chcem pohnúť z miesta a utiecť s ním preč, keď on zrazu odpovie: „Kto je Aidan?“

Pohľad mi skamenie, tvár sčervená a nohy zapustia korene do kvetináčového podstavca. Tak takýto trapas vyhral ešte aj nad spadnutým vrchným dielom mojich nových plaviek v siedmej triede. „Ja... ja tomu nerozumiem! Kto mi potom poslal ten list? Veď meno naopak...och,“ pomaly kokcem a ustupujem vzad, pripravená na nespozorovateľný útek.

„To som bol naozaj ja,“ prikývne Nadia, „Ale predsa tým menom naopak som myslel, že sa pri zápise novonarodených pomýlili a vymenili mi ho s mojou sestrou, ktorá sa teraz volá Gregor.“ Oči si hľadám na zemi. Je toto vôbec možné? Začne sa mi točiť hlava a spadnem z kraju podstavca úplne na zem. Posledné, čo som zo svadby zazrela bolo ako ku mne beží Edgeard a kričí:„ Zase si nevzala tie sedatíva, zostali tu ležať na stole.“ Moment, to mi nejako nepasuje a tak poriadne stlačím viečka k sebe. Po pár sekundách ich otvorím a vidím sestričku v bielom plášti ako mi uťahuje kazajku. „Tak prepáčte Ta-nella, ale vy už sa tentokrát samotke naozaj nevyhnete!“

[ » na začiatok « ]