Poviedka:
Pridaná: 26.5.2013, 19:17:48
Čítaná: 1596×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Spojnička. Tak znela téma tohto kola. Úryvky si môžete prečítať v Dennom proroku. A to, ako ich "zapasovali" súťažiaci do svojich poviedok, to si môžete prečítať priamo tu.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 4. Kira: Lovec pekných slečien 2 » 3. Dedalus: Patálie a galiby 3 » 2. Lussy Noir Meteur: Dokonalá nedokonalosť 4 » 1. Dado: Moja drahá Kate

„Každý, kto čítal lacné bestsellery alebo sledoval televíziu, vie, že upíri sú úžasní, no nič vás nemôže pripraviť na to, keď nejakého naozaj uvidíte. Kosti majú vybrúsené tak dokonale, akoby ich vytesal zručný sochár. Potom sa pohnú alebo prehovoria, a vaša myseľ nevie začať vstrebávať to, čo vidí. Každý pohyb je ladný; každé slovo ako hudba. Očami vás doslova uväznia - tak chytajú svoje obete. Jeden dlhý pohľad, pár tichých slov, dotyk: keď sa raz chytíte do osídiel upíra, nemáte šancu.“

„Prestaň čítať také hlúposti.“

Albert zdvihol pohľad od knihy len na tých pár sekúnd, aby si potvrdil, že na tej bytosti pred ním nie je skutočne nič dokonalé. Darka tvorila len nekonečná namyslenosť a arogancia. Ten si z police vytiahol ďalší neužitočný kus literatúry, bez záujmu listoval stranami a prebehával očami klamstvá o svojom druhu.

„Tvoja knižnica je vážne na nič.“ Nie, rozhodne jeho slová nezneli ako hudba.

Bolo to takmer pred polrokom, keď Albert stretol Darka po prvý raz. Dalo by sa to prirovnať ku scéne z predvídateľného hororového filmu – sám sa v noci vracal z kina a dlhá ulica pred jeho domom nebola osvietená pouličnými lampami. Nikdy sa nebál tmy, no v tej chvíli mal zvláštny pocit, možno šiesty zmysel, že sa stane čosi zlé. Kráčal čo najrýchlejšie, nechcel sa však púšťať do behu, pretože aj sám pred sebou bol odvážlivcom, ktorý v hĺbkach svojho vnútra skrýval zbabelca.

Siluetu postavy zbadal vďaka svitu mesiaca, ktorý slabo osvetľoval chodník. Stála niekoľko metrov ďalej a len čo sa zarazene zastavil, rozhodným krokom vyrazila k nemu. Jeho fantázia pracovala na plné obrátky, a aj to bol dôvod, pre ktorý sa okamžite rozbehol opačnou stranou, neohliadajúc sa za seba – racionálne myslenie mu jednoducho v stresových situáciách nešlo. Zvládol to až po niekoľko ulíc od svojho domu, prehnutý v páse, s dlaňami opretými o stehná, snažiac sa polapiť dych.

„Volal som na teba, aby si ma počkal, no očividne si ma nepočul...“

Len nedostatok kyslíka mu nedovolil vykríknuť. Vedľa neho stála tá istá postava s rukami vo vreckách, síce to rozhodne nebol útočný postoj, ale...

„Nemám peniaze!“ vyhŕkol Albert okamžite, dusiac sa vlastnými slovami, len čo prinútil svoj jazyk hýbať sa. Strach mu uberal na ľudskosti.

„Nechcem tvoje peniaze, Al.“ Hlas neznámeho bol pokojný a trpezlivý, čo ho desilo ešte viac ako to, že vie jeho meno. Cítil, že by už dokázal kričať a volať o pomoc.

„Odkiaľ ma poznáš? Má toto byť nejaký vtip? Ak áno, tak je to vážne choré, mohol som dostať infarkt!“

„Nezveličuj zbytočne. A nie, toto nie je žiaden vtip. Potrebujem tvoju pomoc.“

Albert zo seba dostal hlasný nervózny smiech, ktorý sa rozplýval v prostredí bočnej medzery medzi dvoma domami. Vôbec sa necítil v bezpečí, zatlačený v priestore, z ktorého ťažko unikne.

„A ja ti len tak pomôžem, áno?“

„Presne tak.“

„Prečo by som to robil?“

Táto situácia začínala byť čoraz absurdnejšia a otravnejšia. Spravil prvý nenápadný krok k rozšíreniu vzdialenosti medzi nimi, no jeho pokus nezostal bez povšimnutia.

„Pretože ak mi nepomôžeš, tak ťa zabijem.“ Tie slová boli prenesené s nesmiernou ľahkosťou, až im bolo ťažké uveriť. A práve to ich robilo tak pravdivými.

„Aha, jasné. Tak dobre...“ Albertovi trvalo iba pár sekúnd, kým sa znova pustil do behu, ktorý mu však vydržal len pár metrov, kým bol tvrdo zrazený k zemi. Z brucha bol prevrátený na chrbát, priľahnutý ťažkým telom, a s otvorenými ústami hľadel do tváre nad tou svojou, ktorá teraz s človekom nemala nič spoločné. Uši mu plnilo syčanie spojené s vrčaním uväzneným v hrudi, no to bolo nič oproti ostrým zubom, ktorým by trvalo sotva stotinu, aby mu roztrhali hrdlo. Čítal o upíroch až príliš veľa – a nie len o nich.

Nadprirodzené bytosti ho vždy fascinovali, ale teraz zoči-voči jednej skutočnej bol tak zbabelý a vystrašený, že cítil, ako mu nohavice nasakujú močom, viečka tisol k sebe a nezáležalo mu na tom, že sa pomedzi ne predralo aj pár sĺz. Tak veľmi túžil po návrate domov do postele, kde by už nikdy viac nemusel vyliezť spod periny.

„Dobre... do pekla, dobre!“

„Koľko je hodín?“

Albert bol vyrušený zo svojich myšlienok, zdvihol znova hlavu od ťažkej knihy na kolenách, a obzrel sa po budíku na nočnom stolíku.

„Trištvrte na štyri. Už je čas?“

Darko ešte chvíľu hľadel von oknom na oblohu, ktorá bola síce zatiaľ tmavá, no v lete svitalo vždy príliš skoro. Pristúpil ku skrini plnej rozhádzaného šatstva, z vnútorných strán dverí boli pripevnené zámky, aby ju zvonku nemohol nik otvoriť.

„Budeš so mnou hore až dokým neodídem do školy?“ spýtal sa Albert unaveným hlasom, toto nebola prvá prebdená noc, ktorú so svojím upírskym kamarátom absolvoval. Darko bol rýchly, bol silný na svoj drobný a krehký vzhľad, no pôsobil skôr choro ako vznešene a krásne. Bol storočným chlapcom uväzneným v osemnásťročnom tele, ktoré sa nachádzalo na dobrej ceste stať sa mužom, ktorým už nikdy nebude. Ani tmavé vlasy a oči mu nepomáhali pri snahe vyzerať zdravšie.

„Posnažím sa.“ Vliezol do skrine a sadol si na spodnú časť, hlavu vyvrátil dohora, sledujúc Alovu tvár pohľadom, ktorý bol len v týchto chvíľach oddaný a pokorný. Obaja vedeli, že niektoré nadprirodzené bytosti sú odkázané na pomoc ľudí. Nemysleli tým potravu.

Albert si sadol na zem a oprel sa chrbtom o dvierka skrine, počúvajúc šťukanie zámkov a pohyby vo vnútri, počas ktorých sa Darko zabalil do oblečenia, aby k nemu nepreniklo žiadne svetlo. Zápach spálenej kože a mäsa by už ani jedného veľmi nepotešil.

„Dnes ráno mám písomku z matematiky,“ začal Al potichu v tme svojej izby s upírom uväzneným v šatníku za sebou.

„Budem ti držať palce.“ Tlmený hlas mu už nenaháňal taký strach ako na začiatku. No predsa len boli stále veci, ktoré sa musel pýtať pravidelne. Ako napríklad:

„Nezabiješ ma, že nie?“

Pobavený smiech vyplnil priestor pred odpoveďou zakaždým, keď tú otázku položil.

„Hovoril som ti, že lovím len pekné slečny. A ver mi, ty rozhodne nie si jednou z nich.“

„Koľko povrchnosti...“ Únava, ktorá na neho prichádzala, bola až príliš silná, no zatiaľ s ňou dokázal bojovať statočne.

„Keď ti pomôžem nájsť pôvod tvojho druhu, čo sa so mnou stane?“

„Budeš môcť ísť domov, Al. Nebudem ťa už viac pri sebe držať.“

Zvláštne, že táto skutočnosť v ňom vyvolávala negatívne pocity. Po tom všetkom sa mu nepáčilo, že by nemal mať Darka vo svojom živote, aj s tou otravnosťou a aroganciou bol jeho jediným kamarátom. Navyše, zvyk je železná košeľa.

„Sme priatelia, však?“

Albert čakal niekoľko minút na odpoveď, ktorá už však neprišla. Vo svojej naivite to pripisoval spánku. Nemohol predsa vedieť, že Darko na jeho otázku nereagoval schválne. Pokiaľ to nebolo potrebné, vyhýbal sa klamstvám. Ich vzťah sa dostal presne do štádia, v ktorom ho chcel mať – Al mu dôveroval. Kŕmil ho tým, že si ho vybral preto, lebo je výnimočný, lebo len on to zvládne. Ako mohol povedať mladému chlapcovi, že je úplne obyčajný neschopný zbabelec? Zlomilo by mu to srdce.

Z jeho strany šlo len o získanie niekoho, kto pre neho bude zháňať informácie, vzhľadom na to, že bol obmedzený len na nočné hodiny.

Bola snáď jeho vina, že ľudia uveria všetkému?

[ » na začiatok « ]