Poviedka:
Pridaná: 24.4.2013, 18:22:40
Čítaná: 1216×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy. 1. vybrať si tému (resp. charakteristiku poviedky) a 2. napísať poviedku. Ako sa im to podarilo - to si už prečítajte sami. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 6. Vi.kt.or - V plameňoch 2 » 5. Dedalus - Dievča mojich spomienok 3 » 4. Marika Scrooge - Kde sa tu vzali? 4 » 3. Dado - Bratia 5 » 2. Lussy Noir Meteur - Prázdny pergamen 6 » 1. Kira - Realita nikdy nebola silnejšia ako moje sny

(poviedka obsahuje romantické prvky)

Zvráskavenou rukou prechádza po polici so starými fotoalbumami. Dávno zapadla prachom, nechcel sa k nej už znovu vracať. Avšak dnes, keď mu oznámil jeho osobný lekár, že do jeho skonania ostáva už len pár dní, vyberie z rozheganej poličky nad roky vyhasnutým kozubom tenučký album viazaný v červenej koži. Pomaly precupká do spálne. Ortopedické papuče lenivo šuchotajú po dubových parketách, ktoré by potrebovali natrieť. Barlou doklepáva rytmus tikania masívnych kyvadlových hodín. Ich zvuk sa šíri po celom dome Hansa Ochsenmeihera. Starček neveľkej zhrbenej postavy so šedivými vlasmi a okuliaroch s kosteným rámom, ktoré pripomínajú popolníky.

Otvorí album hneď na prvej strane. Uvidí fotografiu z jeho prvého ročníka na základnej škole. Dokopy tam bolo 8 detí a jedna pani učiteľka. V prednom rade stála tá, ktorej malo patriť starčekovo srdce. V okamihu dopadla na album prvá slza. I po toľkých rokoch sa neubránil pocitu sebaľútosti a výčitiek. Elizabeth. Vtedy ešte malé blonďavé, vždy slušne upravené dievčatko.

V spomienkach sa vráti pod rozkvitnutú čerešňu na brehu jazera, neďaleko mesta. Slnko príjemne hrialo, leto tu malo byť nedohľadne.

„...a potom mi zlomil červenú farbičku! Ostalo mi z toho veľmi smutno. Bola totiž moja obľúbená. No ja som sa len tak nedala a vyliala som mu jeho mrkvovú šťavu do umývadla. Bol taký nahnevaný, že začal prskať sliny na všetky strany. Bola to poriadna sranda,“ začali sme sa chichotať, až sme sa rozosmiali na plné kolo. Vždy sme spolu vymýšľali rôzne šibalstvá. Napríklad, keď sme sa raz hrali na policajtskú naháňačku, v plnej rýchlosti som nevytočil zákrutu a spadol na zem. Elizabeth za mnou v sekunde dobehla, chytila ma za ruku a pomáhala mi vstať.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma a pevnejšie mi zovrela dlaň. Vtedy sme si uvedomili, že sme sa ešte stále držali za ruky a tak sme ich v okamihu odtrhli od seba. Sčervenali sme ako papriky a odvrátili pohľad.

Chvíľku trápneho ticha som prerušil odpoveďou: „Samozrejme, som úplne v poriadku.“ A potom nasledovalo ďalšie ticho. Nevedeli sme čo robiť a tak sme si len zakývali a rozbehli sa domov.

V ten večer som si ľahol do postele a pozeral priamo do stropu. Nemohol som zaspať. Rozmýšľal som, čo je to za pocit v mojom bruchu a prečo mi stále behá po rozume Elizabethina tvár. Trvalo mi to naozaj veľmi dlho, kým som si uvedomil, že som sa fakticky zamiloval. Odhrnul som páperovú prikrývku a sadol za písací stôl. Z najvrchnejšej zásuvky som vybral farbičky a papier a nakreslil som jej obrázok. Bolo na ňom obrovské červené srdce a v ňom naše dve mená. Okolo neho bola tráva, slnko a bocian. Veľa som toho kresliť nevedel, tak som dúfal, že toto bude stačiť. Vo vrecku tesilových nohavíc prehodených cez operadlo som našiel karamelový cukrík a ten som vložil medzi poskladaný papier s nakresleným obrázkom. Na druhý deň som jej to hodil do školskej aktovky, keď sa s kamarátkou Bertou hádali, kto má krajšie podkolienky.

Odpoveď som dostal ešte hneď to poobedie pod našou čerešňou, kde sme sa vždy po škole zastavili. Teda nebol to obyčajný odkaz. Neprišli sme naraz, prišiel som sám a čakal, či som ju od seba neodohnal. A čakal... a čakal... a po zdĺhavom čakaní sa mi niekto z poza kmeňa prihovoril. „Zavri oči!“ prikázal mi. Aj som ich zavrel, založil ruky za chrbát a čakal, čo sa stane.

Zrazu zacítim malinký božtek na mojich perách. Otvorím oči a predo mnou stála Elizabeth s ovocnými cukríkmi v ruke. Sadli sme si k jazeru a premýšľali o našej budúcnosti.

„...a druhé bude dievčatko. Bude sa volať Ester!“ prehlásila rozhodne.

„To meno sa mi páči,“ prikývol som, „a mimochodom, kde sa chceš vydávať?“

„Niekde v kostole predsa. Tam sa to robí nie?“ prehodila vlasmi a vzala si posledný cukrík.

„Walter zo 4.B mi povedal, že jeho rodičia sa zosobášili v potravinách,“ začudoval som sa.

„To je hlúposť! Ty uveríš všetkému!“ zachichotala sa a ja s ňou. Mal som oči len pre ňu. Chcel som tu ostať sedieť navždy. Dlho mi to však nevydržalo. O necelý mesiac som stál celý uplakaný na konci ulice a sledoval, ako v diaľke mizne auto s poslednými kusmi nábytku Elizabethinej rodiny a ona s ním. Je to tak. Na začiatku júla sa odsťahovali, pretože jej otec tam mal vraj dostať lepšiu prácu. A ja som tu ostal sám... ako prst.

Roky utekali, a Hans sa stretával s rôznymi ľuďmi na rôznych miestach. S Elizabeth sa nebol schopný už nikdy skontaktovať. Myslel, že mu aspoň napíše jej novú adresu, avšak či čakal týždeň, mesiac či rok, nikdy mu nič neprišlo. Nevedel čo s ňou je, kde býva a či je vôbec v poriadku.

Jeho život išiel stále ďalej a po niekoľkých zložitých životných rozhodnutiach sa rozhodol stať vojakom. Po zácviku ho rovno zaradili do jednotky, ktorá mala za úlohu strážiť židov v koncentračnom tábore Osvienčim. Čím dlhší čas tam strávil, tým to miesto neznášal čoraz väčšmi. Každý deň sa zo všetkých strán ozývali výkriky, plač a vzlykanie. Denne sledoval utrápené tváre ľudí čakajúcich len na jediné... smrť. Každý večer sa potajme modlil, aby už táto vojna konečne skončila. Nerozhodol sa správne a už vtedy vedel, že pri najbližšej príležitosti určite odíde.

Jedného zamračeného dňa, kedy ešte aj nebo jemne plakalo a viedli ďalšiu skupinu židov do plynových komôr, z davu sa na mňa zahľadelo akési dievča v ošarpaných čiernych šatách a nespúšťalo zo mňa oči. Zdalo sa mi veľmi povedomé. Tie črty tváre... pery, nos, oči. Ale potom som si pomyslel, že sa mi určite len na niekoho mimoriadne podobá. No ona zrazu šepla: „Hans...“

Ostal som zarazený a rozmýšľal som, či som naozaj počul moje meno. Šepla ho znovu. No teraz o trochu hlasnejšie, zreničky sa jej úplne roztiahli a z pravého oka som jej videl vykotúľať sa malú slzu. Stále som vôbec nevedel kto to je, ale ona ma očividne dobre poznala. „Pomoc... prosím,“ znovu zašepkala a ja som vedel, že tieto slová som mal počuť iba ja. Opakovala to stále dookola, bola v úplnom tranze. Zamrazeným pohľadom sledujem každý jej krok, každý jeden nádych a výdych, či každé jedno žmurknutie. Pohľadom po nej prechádzam od hlavy až po päty a lovím v pamäti, kde sme sa spoznali. Prechodil predsa toľko miest a spoznal pritom kvantum žien. Nebolo možné si ich všetky pamätať.

Skupina zajatcov bola už takmer úplne pri komore č. 2 a ja som poslednýkrát prižmúril oči na dievča, ktoré poznalo moje meno a prosilo ma o pomoc. Vtedy mi začal mozog pracovať na plné obrátky... rozkvitnutá jarná čerešňa... zamilovaný list s karamelkou vo vnútri... prvý bozk... V spomienkach sa mi vynorí to malé krásne čiernovlasé dievčatko, ktoré som kedysi tak ľúbil.

Odhodím zbraň na zem a rozbehnem sa za davom. Dvere na komore sa začnú zatvárať a tak pridávam na tempe. Za mnou už ostala iba rozvírená čiara prachu. Konečne som dobehol ku komore a idem otvoriť dvere, pripravený ju vytiahnuť hrobárovi z lopaty. Neskoro. Hrobár bol rýchlejší. Dvere od komory zostali zaseknuté a už som počul znovu len plač, krik a beznádej. Začal som nekontrolovane trieskať päsťami a beznádejne z celej sily kopať do mohutných železných dverí s úmyslom, že snáď ešte niečo zmením. Moja snaha však už bola márna. Do hlavy sa mi v momente nahrnul veľký tlak, strácal som vedomie a padal k zemi. Jediné, čo som započul bol dupot nejakých vojenských dozorcov, ktorý sa ma chystali odviesť preč.

Dvere od komory sa mi pomaly rozmazávajú v tme ako spomienky medzi slzami nad fotoalbumom s fotkou z prvej triedy, ktorý ešte stále držím v roztrasených rukách a pokúšam sa priznať si, že o pár okamihov, sa s ňou uvidí opäť. Konečne sa jej budem môcť ospravedlniť za to, kvôli čomu som zostal celý život sám. Veľmi dobre vedela, že keby sa preukázala spojitosť medzi nami, tak by som v komore mohol skončiť s ňou. No ona to nespravila. Bol som jej posledná nádej a zlyhal som. Ak by vlastne bola možnosť, aby som jej mohol niečo povedať, bolo by to: „Naozaj som ťa nikdy neprestal milovať!“

[ » na začiatok « ]