Poviedka:
Pridaná: 24.4.2013, 18:20:35
Čítaná: 989×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy. 1. vybrať si tému (resp. charakteristiku poviedky) a 2. napísať poviedku. Ako sa im to podarilo - to si už prečítajte sami. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 6. Vi.kt.or - V plameňoch 2 » 5. Dedalus - Dievča mojich spomienok 3 » 4. Marika Scrooge - Kde sa tu vzali? 4 » 3. Dado - Bratia 5 » 2. Lussy Noir Meteur - Prázdny pergamen 6 » 1. Kira - Realita nikdy nebola silnejšia ako moje sny

(poviedka sa musí odohrávať v stredovekom kráľovstve)

Nezastavuje. Ak zastaví, stratí sa. A obzvlášť pre ňu by to bolo nebezpečné. Obzrie sa cez plece, či ju niekto nesleduje. Nie. Zdá sa, že v širokom okolí okrem nej nik nie je. Ale predsa pridá do kroku. Snaží sa pohybovať nehlučne, ale občasné zapraskanie vetvičky pod jej nohami sa ju snaží prezradiť. Ozve sa zahúkanie sovy a ona pevnejšie zovrie okraje svojho plášťa. Pozrie sa hore a uvidí svetlo mesiaca, ktoré sa prediera pomedzi husté konáre. Usmeje sa. Už sa nemôže dočkať. Ešte ju však čaká jedna zastávka. Ešte potrebuje jednu, nemej dôležitú prísadu. A tá sa dá zohnať len na jednom mieste, v Lese.

Konečne pred sebou zbadá priechod. Tvoria ho dva jasene, navzájom prepletené, nechávajúc medzi svojimi kmeňmi úzku medzeru, akurát pre jednu osobu. Prekĺzne ňou a konečne sa zastaví. Teraz už môže. Poobzerá sa okolo seba a nadýchne sa vzduchu, ktorý vonia ako mäta. Zloží si kapucňu tmavomodrého plášťa a na chrbát sa jej vyleje vodopád dlhých čiernych vlasov. Potrasie hlavou a pokračuje v chôdzi. Pomedzi stromy sa mihajú žiariace stvorenia a pozorujú ju. Neustále sa k nej približujú a šepkajú jej meno, stále dokola, ako nejaké zaklínadlo. Nemá z nich dobrý pocit, no nenechá sa nimi zastaviť.

O chvíľu narazí na potok. Rozmýšľa, ktorým smerom. Nakoniec sa vyberie proti prúdu. Drží sa asi dve stopy od okraju, pretože sivá, nepriehľadná tekutina, ktorá tečie úzkym korytom, nepôsobí práve priateľským dojmom. Po niekoľkých minútach chôdze si ho konečne všimne. Krčí sa medzi skalou a kmeňom mladej brezy. Zastaví sa a s nedôverou hľadí na krík. Jeho čierne listy majú tvar polmesiaca a jemne sa chvejú, napriek tomu, že je absolútne bezvetrie. Anemolia Diabolus. Jedna z najnebezpečnejších rastlín v celom Lese. Ľudia veria, že sa v ňom skrýva samotný Diabol a prihovára sa im. Občas majú pravdu, to im treba uznať. Sadne si na zem vedľa kríku a opatrne odtrháva listy. Nesmie ho zobudiť, no každým odtrhnutým lístkom je čoraz nepokojnejší.

Keď si už myslí, že to má za sebou a posledný lístok vloží do vrecúška zavesenom na krku, rastlina sa prestane chvieť. Zdvihne sa z nej tieň, ktorý sa neprestáva zväčšovať. Z hrôzou ho sleduje, uvedomujúc si, čo spôsobila. V tichu, prerušovaným len tlkotom srdca, sa zrazu ozve spev. Ozýva sa z každej strany, akoby sa ho snažil opäť uspať samotný Les. Znie to, ako keď milióny hlasov splynú do jedného, spievajúc v jazyku tak starom, že ani len oni nevedia, čo slová zlovestnej uspávanky znamenajú. Zapchá si uši, no hrozivá pieseň neustáva, stále ju počuje vo svojej hlave. Preniká jej celým telom, akoby ona sama bola súčasťou piesne. Má chuť vykríknuť, no v poslednej sekunde si zahryzne do jazyku. Už napáchala škodu, nemôže si dovoliť ďalšiu chybu. Avšak akýkoľvek účinok má pieseň na ňu, na tieň to pôsobí ako odvar spánku. Začne sa zmenšovať, až nakoniec opäť splynie s kríkom. V tom momente pieseň ustane. Až teraz si uvedomí, že leží na zemi, schúlená do klbka a uši si stíska tak silno, že ju začínajú páliť. S roztrasenými rukami sa zaprie do zeme a s námahou sa postaví. Utrie si slzy, ktoré jej stekajú po lícach a poobzerá sa okolo. Už si nepamätá, kadiaľ prišla. No buď Les dokáže čítať jej myšlienky, alebo ju chce mať čo najskôr preč zo svojho územia, rozostupuje jej husté konáre a tvorí akýsi tunel. Neváha ani chvíľu a pustí sa cestou, ktorá jej Les ponúka.

Na okraji lesa zastane, aby sa vydýchala, pretože ku koncu musela medzi stromami bežať. Čím je hlbšia noc, tým rýchlejšie sa musí pohybovať, aby sa nestratila. Uistí sa, či je vrecúško s listami tam, kde má byť. Keď ho nahmatá, s úľavou si vydýchne a vojde medzi domy. Potichu kráča ulicami, ale niečo sa jej nepáči. Odkedy začala bežať, nemôže sa zbaviť pocitu, že ju niekto, alebo niečo, sleduje. Zastaví a obzrie sa. Ulica za ňou je prázdna. Počuje len tlkot vlastného srdca a vietor v korunách stromov. Pokračuje teda v chôdzi, ale ten pocit jej stále nedovoľuje upokojiť sa.

Svetlo mesiaca začne slabnúť. Pozrie sa na oblohu a vidí, ako ho prekrýva hustý mrak. Už len to jej chýbalo. Vidí len nejasné obrysy domov, ale túto dedinu pozná ako vlastnú dlaň, takže by to pre ňu nemal byť žiaden problém. Pridá do kroku, no hneď zastane. Niečo ju v úzkej uličke medzi domami upúta a zvedavosť jej nedovolí rozbehnúť sa preč, síce rozum na ňu kričí, aby tak spravila. Sú to dve červené, žiariace oči, ktoré sa k nej približujú. Ostane stáť na mieste ako prikovaná, od strachu sa nedokáže ani len pohnúť.

Opäť vyjde mesiac a tvor sa postaví na zadné. Teraz si ho môže obzrieť. Na výšku meria asi desať stôp, telo má štíhle a dlhé končatiny sú ukončené labami s dlhými pazúrmi. Jeho hlava vyzerá ako zmes psa, vlka a líšky, papuľu má plnú ostrých tesákov a kvapkajú mu z nej sliny. Ale najhoršie sú tie oči, kruté, múdre a prahnúce po krvi. Opäť sa pozrie na mesiac. Až teraz si uvedomí, že je spln. Vlkolak sa k nej na zadných nohách pomaly približuje, vydávajúc tlmené vrčanie. Už je sotva tri stopy od nej, keď sa zarazí. Skloní hlavu a priblíži nos k vrecúšku, ktoré jej visí na krku. Nedovoľuje si ani len dýchať. Len tam stojí a čaká. Vrčanie sa stupňuje a jej telom prejde vlna adrenalínu. Podobné zlyhanie ako v Lese si už nemôže dovoliť. V žilách jej koluje krv mocných predkov. Tá istá krv, ktorú sa chystá zradiť. A nemieni nechať nejakého psa zničiť všetku jej snahu. Nie po tom, čo všetko musela obetovať a už vôbec nie po tom, KOHO musela obetovať. Rozhodne sa to takto neskončí.

Toto všetko jej preletí hlavou v stotine sekundy. Zhlboka sa nadýchne a v momente, keď vlkolak otvorí papuľu, chytí ho rukou pod krk. V očiach jej horí modrý plameň a ústa sa jej roztiahnu do úsmevu. Skôr, ako sa vlkolak spamätá z prekvapenia, vrazí mu druhú ruku do hrude a vytrhne ešte bijúce srdce. Telo tvora jej ovisne v ruke, ktorou ho drží pod krkom a preletia jej po nej modré iskry. Tie sa zhromaždia na jeho krku a vytvoria obojok svetla, ktorý postupuje oboma smermi, meniac telo vlkolaka na kameň. Potom niečo zašepká a kameň sa rozpadne na prach, ktorý pomaly rozfúkava vietor. Srdce, udržované pri živte mágiou, ktorá bola nasiaknutá v celom tele vlkolaka, jej stále bije v ruke. Opatrne ho vloží do vnútorného vrecka. Potom niekoľkokrát zažmurká a plameň v očiach jej pohasne. A toto je presne ten dôvod, prečo to chce spraviť. Nenávidí sa za túto chvíľu, i keď jej vlastne zachránila život. Znova si skontroluje vrecko a rozbehne sa domov, dúfajúc, že ju nikto nevidel. Ešte nie je čas.

Keď vbehne do izby, jedným slovom rozloží oheň a kriedou okolo ohniska nakreslí pentagram. Potom si na stôl rozloží štyri elementy, štyri protiklady, štyri mágiou neovládnuteľné prvky. Svetlo a Tma. Život a Smrť. Dvadsaťjeden okvetných lístkov z ľalie predstavuje svetlo, dvadsaťjeden listov z Anemolie Diabolus predstavuje tmu. Bijúce srdce, ľudské či zvieracie, predstavuje život, krv obetovaného milovaného predstavuje smrť. Do malej keramickej misky vloží listy a kvety, ktoré začne drviť, až kým z nich neostane kašovitá zmes. Podíde k ohnisku a zašepká: „Základné esencie mágie, ty, čo ju využívaš a ty, čo ju zneužívaš, poslúžte svojmu účelu.“ Pridá zmes do ohňa sleduje, ako sa oranžový plameň mení na zelený.

Potom vezme srdce a nádobku s krvou, podrží ich nad ohňom a zašepká: „Základné esencie existencie, ty, čo ju dávaš a ty, čo ju berieš, poslúžte svojmu účelu.“ Poleje srdce krvou a vhodí ich do plameňov. Tie vydajú syčivý zvuk, zhasnú a z ohniska sa začne dvíhať červený dym, ktorý nasaje nosom a ústami. Potom si spokojná so svojim počínaním ľahne do postele a okamžite zaspí.

Ráno ju budí buchot na dvere. Rozospatá otvorí dvere, no pohľad na muža v modrej uniforme ju okamžite preberie. Odstúpi od dverí a nechá vojaka vojsť dnu. Ten si odkašle a roztvorí zvitok, ktorý zvieral v ruke.

„Z vyhlásenia jeho veličenstva, Eduarda I., syna Henricha III., anglického kráľa, sú nariadené popravy žien, i mužov, obvinených z bosoráctva, praktizovania bielej i čiernej mágie, vykonávania magických rituálov, zariekania a varenia magických odvarov, bez nároku na súdny proces alebo možnosti obhajoby. Ďalej bude popravená každá osoba, ktorá sa pokúsi obvinenú osobu skryť alebo hocijakým iným spôsobom ochrániť pred spravodlivosťou. Ich majetok bude pridelený cirkvi a najbližší príbuzní budú vzatí do väzby, počas ktorej budú podrobne sledovaní. Ak do troch mesiacov neukážu žiaden náznak magických schopností, budú prepustení. Z týchto dôvodov žiadame všetkých občanov, aby hlásili každý náznak mágie hliadkujúcim strážam,“ dočíta vojak a zroluje zvitok. „Ospravedlňujem sa za vyrušenie...“ začne, no potom zmĺkne. Pohľad mu padne na ohnisko, okolo ktorého je nakreslený pentagram, na fľaštičky s rôznymi tekutinami, na stôl od krvi a nakoniec na ňu. V

okamihu priskočí k nej, zdrapí ju za ruku a vykrúti jej ju za chrbtom. Odvedie ju k svojmu koňovi, zvesí zo sedla povraz a zviaže jej ním ruky. Cez sedlo ju prehodí ako vrece, sadne si za ňu a cez celú dedinu ju vedie k malému námestiu, na ktorom stoja tri, dopredu pripravené hranice. Po ceste si všíma pohľady dedinčanov, niektoré sú zhrozené, iné súcitné a niektoré dokonca posmešné. Kruto ju zhodí z koňa na zem, bez citu ju zdvihne, odvedie k hranici a priviaže ju o drevený stĺp.

Stojí tam nehybne, so sklonenou hlavou, aby jej dlhé vlasy skryli úsmev, ktorý jej pohráva na perách. O chvíľu sa zaplnia všetky tri hranice. Na rozdiel od nej sú však tie dievčatá nevinné. Pozoruje kňaza, ktorý v latinčine vykladá o odpustení a rozhrešení, no nevenuje jeho slovám pozornosť. Okolo chodí chlap s čiernou vrecovinou s otvormi na oči na hlave a k senu prikladá pochodeň. To sa okamžite vznieti a k oblohe šľahajú vysoké plamene. Nevšíma si bolesť, ktorú jej spôsobuje povraz, nevšíma si plamene, ktoré jej oblizujú telo, nevšíma si ani besniaci dav. Jediné, čo je schopná vnímať, je jej vlastná radosť. O chvíľu bude, vďaka nočnému rituálu, slobodná. Bude človekom.

[ » na začiatok « ]